Jonna z lesa

Táto tajomná snímka, trvajúca necelú minútu, ihneď rozpútala vášnivú diskusiu o identite autorov a posolstve ich výtvoru na blogoch a hudobných stránkach. Veď už názov bol hádankou: „Prelude 699130082.451322-5.4.21.3.1.20.9.15.14.1.12.” Pomedzi šumy lesa sa predierali drsné syntetizátory s výraznými perkusiami a modulovaným, no vábivým ženským hlasom. Prírodno-syntetickú kombináciu dopĺňali zábery na stromy, z ktorých vyrastali ľudské končatiny hýbajúce sa do pochodového rytmu. Práve vtedy sa niekde hlboko v temnej špine rodil nový, dovtedy nepoznaný život. 

Stávky publicistov boli rôzne: raz to mala byť šialená Lady Gaga vďaka popovej chytľavosti, mnohí tipovali sólový projekt Trenta Reznora z Nine Inch Nails pre elektroniku zaváňajúcu industrialom. Skloňovanými menami boli aj všetci od Goldfrapp,cez The Knife až po metamorfovanú Christinu Aguileru.

Počas nasledujúcich mesiacov zverejnil tento audiovizuálny projekt šesť krátkych videí s početnými referenciami na numerológiu, severské ságy a symboliku nového života. V týchto počiatkoch svojej kariéry predstavili prostredníctvom vskutku očarujúcich vizuálov legendu o mandragore, ktorá sa zrodí zo semena obeseného muža, vykvitne v nádhernú ženu a ujde svojim väzniteľom. Umelci zvolili dômyselnú formu prezentácie: tajiť svoju identitu a tichom stimulovať čo možno najintenzívnejšiu diskusiu o skutočných tvorcoch.

Keď však nechali vyvrcholiť napätie prvým singlom, nazvaným jednoducho „b,” časť záhady sa vyparila. Z tajomného oblaku sa totiž vynorila dovtedy neznáma švédska pesničkárka Jonna Lee. Po piatich rokoch sólovej dráhy sa rozhodla vymeniť akustickú gitaru za syntetizátory a imidž blond pohoďáčky nahradila femme fatale v tele zvodnej mandragory. Napriek veľkému poprasku, ktorému sa krátke videá tešili, počiatočné nadšenie veľkých médií ako MTV, Pitchfork a indie blogov vyhaslo. Príbeh tradičnej pesničkárky, ktorá prechádzala obdobím transformácie v niečo väčšie a konceptuálne orientované, pravdepodobne nestačil.

Malú pozornosť hudobných médií vykompenzovala tejto „multimediálnej entite” udivujúco rozrastajúca sa komunita oddaných fanúšikov, ktorí projekt podporovali kúpou piesní cez iTunes a nespočetnými komentármi na oficiálnom YouTube kanáli a fórach. S ich podporou vytvorila Jonna Lee so svojim tímom, na čele s manželom a producentom Claesom Björklundom, hudobný epos Bounty pozostávajúci zo siedmich podnetných videokapitol. Každá pieseň dostala svoju vizuálnu podobu, zapadajúcu do mýtického príbehu. Ten neskôr pretavili do výpravného hodinového filmu In Concert. Vtedy už dovršovali iamamiwhoami svoj prvý rok. Za svoje novátorstvo získali prestížnu švédsku Grammy, neskôr nasledovali aj ocenenia od MTV a BBC Rádia 6.

Skupina sa na dlhšie odmlčala a ich video kanál – jediná forma komunikácie s okolitým svetom – sa opäť zaktivizoval vo februári tohto roku. To už bol štart novej série Kin. Oproti bohatým vizuálom z éry Bounty je Kin oveľa minimalistickejší. Kontrasty bielej a čiernej a tajomstvo ukryté v jednoduchosti umožňujú divákovi plné sústredenie sa na príbeh a mnohé odkazy, ktoré sú ukryté aj v tých najmenších detailoch. Vo svojej druhej reinkarnácii už nestačil len internet ako médium na šírenie umenia, ale Kin vydali aj vo fyzickej podobe CD-čka a vinylu a Jonna prvýkrát reprezentovala svoje umelecké „dieťa” v živých rozhovoroch pre britský Guardian a Dazed & Confused. 

V skutočnosti však sila projektu netkvie ani tak v hudbe a dokonca ani v inšpiratívnych videách zverejnených v dvojtýždňových intervaloch. iamamiwhoami dali svojim fanúšikom príbeh, ktorý ich nútil pozrieť si každé pokračovanie. Ponúkli hádanku a diváci chceli sami prísť na odpovede v podobnom štýle ako David Lynch alebo Luis Buñuel stimulovali najhlbšie fantázie. Ako pridaná hodnota pôsobí hudba, ktorá je tiež neoddeliteľnou a veľmi osobitou súčasťou virtuálnej persóny iamamiwhoami. Ich príbehy sa totiž odohrávajú za zvukov chytľavého, sofistikovaného, a najmä kvalitného elektropopu v duchu Björk, The Knife a Kate Bush. Jonna analyzuje skrze hudbu a film temnoty, strachy a bolesti svojho vnútra a prenáša ich do fascinujúcej rozprávky pre dospelých, s ktorou sa dokáže stotožniť každý divák. Stačí popustiť uzdu svojej predstavivosti. 

Lee si pre svoje umelecké znovuzrodenie vybrala síce krkolomné, no vzhľadom na podstatu naozaj príznačné meno. Akoby sa v prvom rade hlavne uisťovala, že jej nové ja naozaj existuje (I am), že toto virtuálne bytie je skutočné a nepopierateľné. Hneď druhou časťou mena je však otázka, či naozaj jestvuje (Am I?), či je ich veľmi krehká závislosť od šírenia hudby skrze internetovú sieť vôbec prítomnosťou. (Prípadne, či jej hudba nie je len halucináciou, stvorenou z túžby tvoriť a hrať ju každému, koho sa to týka, čo je, mimochodom, aj názov jej/ich nového vydavateľstva.) Závery necháva otvorené a definíciu toho, kým je (Who am I?) necháva na poslucháča.

Ak aj prezentácia projektu pripadá až prehnane premyslená a vyleštená, v jedinom rozhovore priznala, že v počiatkoch si nebola istá smerovaním projektu a zrodenie albumu Kin spočívalo v „deviatich mesiacoch ťažkej práce”. Celá myšlienka za projektom je totiž demonštrácia evolúcie kreativity, evolúcie interpreta od neistých prvých krokov až k osobnosti, ktorá má cieľ a vie, ako sa k nemu dostať. V konečnom dôsledku vždy záleží na poslucháčovi, či vníma iamamiwhoami ako legitímnu umeleckú entitu, alebo len výstrelok šialenej ženy s dostatočným rozpočtom a pripojením sa na sieť. Šialenstvo je však často len symptómom geniality.