Železničná stanička v Okoličnej na Ostrove pripomína skôr spustnutý autobusový prístrešok, do ktorého neradno vkročiť. No vidno, že ktosi tu mal nedávno snahu obnoviť ho. Sú tu nové informačné tabule v slovenčine aj v maďarčine, smetný kôš, lavička, vymaľované steny. Ale snaha, dať staničku do poriadku a urobiť z nej symbol fungujúceho dvojjazyčného južného Slovenska, nebola príliš úspešná. Ktosi už ukradol hodiny, zmizli kvetináče s muškátmi a všade naokolo sa povaľujú smeti, najmä plastové fľaše, stopy po miestnych feťákoch. A chýba to hlavné – dvojjazyčný názov obce.
Pred časom si túto miniatúrnu železničnú stanicu v Okoličnej na Ostrove vybrali aktivisti z hnutia Dvojjazyčné Južné Slovensko, aby na nej demonštrovali jeden zo svojich cieľov. Skupina aktivistov v červených montérkach nabehla do stanice, vymaľovala ju, omietla, vyčistila, vysadila kvety a najmä osadila vkusné dvojjazyčné tabule. Tie oznamujú v slovenčine aj v maďarčine nielen príchody a odchody vlakov, ale hovoria aj o histórii obce. Profesionálna práca, žiadny amatérizmus. Tieto tabule sú na stanici dodnes. No tá hlavná – tá kvôli ktorej sa to vlastne celé udialo – tu už nie je.
Chýba veľký bielo-modrý nápis, ktorý na prvom mieste označoval názov stanice v slovenčine OKOLIČNÁ NA OSTROVE a pod ňou bol podobne veľký nápis miestneho maďarského názvu obce EKEL. Maďarský názov tu už nie je. Nedali ho dolu žiadni fanatickí slotovci ani nacionalistickí extrémisti, ale po dvoch dňoch ho odstránili Železnice Slovenskej republiky. Prečo sa tak ponáhľali zvesiť dvojjazyčnú tabuľu? „Lebo v súčasnej dobe právny poriadok Slovenskej republiky nedovoľuje vydávať povolenia na osadzovanie dvojjazyčných tabúľ železničných objektov,“ tvrdí hovorkyňa ŽSR Zuzana Chalupová. Dôvody, prečo by nemohli byť dvojjazyčné názvy (podobne ako pri označovaní obcí pri cestách), sú trojakého druhu – sú tu prekážky právne, technické, ako aj terminologické. Jednoducho, ak chce byť Okoličná na Ostrove a všetky obce, kde žije najmä maďarské etnikum, označená dvojjazyčne, musí dosiahnuť, aby bol zmenený zákon o používaní jazykov národnostných menšín, ďalej musí dosiahnuť, aby bola prijatá nová technická norma železníc a napokon musí byť zmenený aj zákon o dráhach, ktorý zatiaľ pozná iba označovanie železničných objektov, nie však obcí.
A na to všetko treba veľa politickej aj štátnobyrokratickej práce a najmä vôle. Možno aj preto sa miestni ľudia na aktivity Dvojjazyčného Južného Slovenska pozerajú skôr skepticky a nedôverčivo. Akoby sa báli, že vinou aktivistov sa veci len zhoršia. Niektorí miestni obyvatelia, keď sa usilujeme nahodiť tému dvojjazyčného nápisu na stanici, ani netušia, čo sa toto leto kúsok od nich udialo. Na obecnom úrade nám milá pracovníčka dosvedčí, že miestni sa o to ani veľmi nezaujímajú a napokon tých aktivistov ani nepoznajú. Pani starostka sa v médiách k celej veci vyjadrila s miernym smútkom, keď poznamenala, že predtým márne žiadala ŽSR, aby upravili spustnutú železničnú staničku, ale slovensko-maďarský nápis odstránili do dvoch dní.
Vec v Okoličnej však nezostala celkom bez odozvy. Aktivisti sa so žiadosťou, aby bolo povolené osadzovať dvojjazyčné tabule i na železničné objekty, obrátili aj na vládu. Tá sa vecou zaoberala a v súčasnosti sa to už rieši na Úrade splnomocnenca vlády SR pre národnostné menšiny. Vznikla pracovná skupina, ktorá už dvakrát aj zasadala a pripravuje podklady na zmeny zákonov. Vyzerá to teda tak, že neznámi aktivisti v červených montérkach vedia dosiahnuť svoje. Čo je to za partiu?
.dvojjazyčnosť
Doteraz neznáme občianske združenie sa prejavuje nápaditými apolitickými akciami, ktoré presadzujú veci obvykle v civilizovaných európskych krajinách s národnostnými menšinami. Prekáža im, že sa maďarčina na južnom Slovensku dostáva čoraz viac do úzadia, a to napriek tomu, že na vizuálne a verbálne používanie materinského jazyka majú zákonom dané právo. Chcú preto zrušiť „vizuálnu diskrimináciu maďarského jazyka“, a v dlhodobom horizonte im ide o „vznik sebavedomejšej komunity Maďarov žijúcich na Slovensku, ktorá odvážne využíva svoje práva, a hrdo sa hlási k svojej identite“. Dodávajú, že sa nesnažia o vyhrocovanie etnických konfliktov a že nemajú žiadny problém s používaním slovenského jazyka.
Noví aktivisti sú kultivovaní, netrčí z nich nenávisť ani pocit ukrivdenosti či zatrpknutosti. Postupujú vecne, logicky, profesionálne a s istou dávkou hravosti a vtipu. Majú vynikajúcu internetovú stránku, kde aj slovenská verzia má bezchybnú slovenčinu. Ich aktivity pripomínajú skôr umelecké happeningy ako klasické občianske protesty, sú skvelo pripravené a premyslené – nechýbajú kostýmy, kamery, fotografi, rekvizity. To naozaj nepripomína obyčajné občianske protesty, ale skôr profesionálne kampane, organizované skúsenými tvorcami.
Pre Slováka je celkom príjemné zistenie, že napriek kritike vecných problémov cítiť z tejto partie rešpekt k Slovensku ako ku svojej domovskej krajine. Necítiť nostalgiu za veľkým Uhorskom či skrytú túžbu po spojení so svojím materským národom, skôr túžbu riešiť praktické veci, ktoré dnes patria k európskemu štandardu.
Hnutie o sebe vyhlasuje, že je apolitické, a možno preto ani nemá veľký ohlas v politických stranách, ktoré zastupujú maďarskú menšinu. Akoby si s nimi politici nevedeli rady. „Nevieme to ani podporiť, ani odsúdiť. Je to iniciatíva občanov,“ vyjadril sa k jednej aktivite Dvojjazyčného Južného Slovenska šéf Mosta-Híd Béla Bugár.
.anonymní
Nie div, že sú politici k tejto občianskej iniciatíve rezervovaní. Títo aktivisti akoby o politické strany príliš nestáli, dokonca ani o tie maďarské, obracajú sa skôr na štátne inštitúcie, od ktorých ako riadni občania chcú pragmatické riešenia. A je tu ešte jedna vec.
V našich pomeroch je predsa len trochu nezvyklé, že celé hnutie ostáva v anonymite. Hnutie má svoju stránku, svoj facebookový profil, ale žiadne mená, žiadne adresy (okrem neutrálneho emailu), žiadne fotografie či videá, na ktorých by boli vidieť tváre. Na mailovú adresu hnutia sme napísali viackrát, nik sa neozval, hoci sme ponúkali aj anonymnú komunikáciu. O identite ľudí, ktorí stoja za hnutím, nám nič nevedel povedať splnomocnenec vlády pre národnostné menšiny László Nagy, ktorý pritom aktívne rieši požiadavku, vznesenú týmto hnutím. A ani sa mu príliš nepozdáva anonymita hnutia. Jeho hovorca nám odkázal: „Pán splnomocnenec bol vo svojej kariére vždy zástancom občianskej aktivity, avšak dnes nevidí dôvod na to, aby ľudia skrývali svoju identitu vo veciach verejných, pokiaľ sa nedopustia protiprávnych činov a nemôžu mať obavy, že by mohli byť trestne stíhaní.“
Je to trošku bizarné, že v nebezpečných deväťdesiatych rokoch, nehovoriac o časoch komunizmu, boli anonymné občianske aktivity takmer neznáme. Nasadiť svoje meno, tvár do boja proti komunistom či proti mečiarovcom bolo zásadné. Anonym nikoho nezaujímal, nikoho neohrozoval, nemal vážnosť. No dnes, keď nehrozí, že by občianski aktivisti končili vo väzení, ani že by ich zmlátila tajná služba, pribúdajú masky a anonymné adresy. Žeby dnes mala väčšiu vážnosť anonymita?
Možno je to teraz taký všeobecný trend. Spomeňme si na populárne hnutie Anonymous, v maskách spievali aj Pussy Riot a aj na protestoch proti Gorile bolo vidieť ľudí v maskách. Napokon, aj Batman zasahuje v maske. Možno to dnes nové generácie aktivistov takto viac baví – je to akčné, profesionálne, hravé a anonymné. Popkultúra v občianskom aktivizme?
Nie je to celkom neúspešné spojenie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.