Bratislava/nahlas je opäť potrebná, ale vtedajší žáner by už dnes asi neuspel
Rozhovor s Mikulášom Hubom
Od vydania Bratislavy/nahlas uplynulo dvadsať rokov. Čím bola dôležitá?
Bola dôležitá z viacerých príčin: vytvorila komplexný obraz o problémoch vtedajšej Bratislavy, dala dokopy ľudí mnohých profesií, ktorých spájalo spoločné videnie, kritické myslenia a snaha meniť veci k lepšiemu. Už len osloviť a skoordinovať takmer stočlenný autorsko-redakčno-oponentský kolektív bolo na Slovensku unikátnym počinom.
Bol to zároveň akýsi manifest našej generácie, začínajúcich tridsiatnikov – ľudí v Kristových rokoch a neskorších tvorcov a moderátorov Nežnej revolúcie. Bola to prvá skutočne široko koncipovaná a dôsledne formulovaná kritika režimu od konca 60. rokov. Kritika nie pre kritiku, ale ako východisko pre hľadanie riešení. Nie náhodou Bratislava/nahlas obsahuje aj približne 300 konkrétnych návrhov.
Aký bol jej neskorší vplyv?
Táto 64-stránková knižka je akoby modelom na vznik nového odborno-publicisticko-angažovaného žánru, na ktorý neskôr nadviazali iné projekty, napríklad Súhrnná správa o stave spoločnosti, ktorú každoročne vydáva IVO. Myslím, že práve Bratislavou/nahlas sa na Slovensku spustil proces odklínania, ako neskôr tento fenomén pomenoval Martin Bútora. Zároveň to bola pozoruhodná ukážka svojpomoci: od získavania podkladových materiálov a dát cez editovanie, redakčnú a grafickú úpravu, financovanie tlače, manuálnu pomoc v tlačiarni až po náročnú distribúciu. Všetko na kolene a pritom rýchlo a vcelku profesionálne.
Bolo to dovŕšenie vašich dovtedajších ochranárskych aktivít?
Bol to určite jeden z vrcholov, ktorého základy sa však tvorili roky. Dokonca aj väčšina kapitol Bratislavy/nahlas vznikla len redakčnou úpravou nami publicisticky spracovaných káuz, ktoré sme priebežne vydávali ako prílohy k zápisniciam z ochranárskych schôdzí alebo v polonezávislom časopise Ochranca prírody. V niečom to bolo vyvrcholenie, v niečom možno začiatok konca, ako sa v r. 1997 vyjadril na konferencii k desiatim rokom po... Martin M. Šimečka, narážajúc na to, že týmto počinom stratilo bratislavské ochranárstvo „nevinnosť“ nadpoliticky pôsobiacej alternatívnej občianskej komunity.
Prečo táto publikácia nikdy nevyšla regulárnou tlačou?
Je to obrovský paradox. Celý ten príbeh nebol nikdy oficiálne publikovaný. Okrem našej prirodzenej organizačnej neschopnosti a insolventnosti to súvisí aj s tým, že sa tá približne dvadsiatka ľudí, ktorí na to mali copyright, nevedela dohodnúť, ako a kde to vydať. Stretli sme sa niekedy vo februári 1990 v Mozartovom dome, kde sme sa dohodli, aj sa určila osoba, ktorá to mala dať editorsky dokopy. Malo to mať tri diely – jeden by opisoval prípravnú fázu, druhým by bola samotná Bratislava/nahlas a tretí diel by sa venoval neskoršiemu vývoju a solidarite. Ale napriek tomu sa to v tom bláznivom čase akosi nestihlo.
Keby ste mali napísať niečo podobné dnes, napísali by ste to rovnako?
Aj s prihliadnutím na všetky systémové odlišnosti si myslím, že niečo podobne kritické by si Bratislava zaslúžila. Skôr sa obávam, že ten žáner by už dnes nezaberal. Asi by to malo byť nejaké konzumovateľnejšie, komunikatívnejšie médium, vzhľadom na to, že dnes už mladí ľudia takmer vôbec nečítajú ucelené texty. Možno by to mali byť nejaké televízne šoty v dobrom vysielacom čase, aby si to ľudia všimli v tom našom strašne uponáhľanom a od obrázkov závislom čase. A chýba tu aj nejaký predrevolučný dobový podtext, ktorý vtedy bol. Myslím, že v podobe knihy by to v spoločnosti nezarezonovalo.
.tomáš Gális
Rozhovor s Mikulášom Hubom
Od vydania Bratislavy/nahlas uplynulo dvadsať rokov. Čím bola dôležitá?
Bola dôležitá z viacerých príčin: vytvorila komplexný obraz o problémoch vtedajšej Bratislavy, dala dokopy ľudí mnohých profesií, ktorých spájalo spoločné videnie, kritické myslenia a snaha meniť veci k lepšiemu. Už len osloviť a skoordinovať takmer stočlenný autorsko-redakčno-oponentský kolektív bolo na Slovensku unikátnym počinom.
Bol to zároveň akýsi manifest našej generácie, začínajúcich tridsiatnikov – ľudí v Kristových rokoch a neskorších tvorcov a moderátorov Nežnej revolúcie. Bola to prvá skutočne široko koncipovaná a dôsledne formulovaná kritika režimu od konca 60. rokov. Kritika nie pre kritiku, ale ako východisko pre hľadanie riešení. Nie náhodou Bratislava/nahlas obsahuje aj približne 300 konkrétnych návrhov.
Aký bol jej neskorší vplyv?
Táto 64-stránková knižka je akoby modelom na vznik nového odborno-publicisticko-angažovaného žánru, na ktorý neskôr nadviazali iné projekty, napríklad Súhrnná správa o stave spoločnosti, ktorú každoročne vydáva IVO. Myslím, že práve Bratislavou/nahlas sa na Slovensku spustil proces odklínania, ako neskôr tento fenomén pomenoval Martin Bútora. Zároveň to bola pozoruhodná ukážka svojpomoci: od získavania podkladových materiálov a dát cez editovanie, redakčnú a grafickú úpravu, financovanie tlače, manuálnu pomoc v tlačiarni až po náročnú distribúciu. Všetko na kolene a pritom rýchlo a vcelku profesionálne.
Bolo to dovŕšenie vašich dovtedajších ochranárskych aktivít?
Bol to určite jeden z vrcholov, ktorého základy sa však tvorili roky. Dokonca aj väčšina kapitol Bratislavy/nahlas vznikla len redakčnou úpravou nami publicisticky spracovaných káuz, ktoré sme priebežne vydávali ako prílohy k zápisniciam z ochranárskych schôdzí alebo v polonezávislom časopise Ochranca prírody. V niečom to bolo vyvrcholenie, v niečom možno začiatok konca, ako sa v r. 1997 vyjadril na konferencii k desiatim rokom po... Martin M. Šimečka, narážajúc na to, že týmto počinom stratilo bratislavské ochranárstvo „nevinnosť“ nadpoliticky pôsobiacej alternatívnej občianskej komunity.
Prečo táto publikácia nikdy nevyšla regulárnou tlačou?
Je to obrovský paradox. Celý ten príbeh nebol nikdy oficiálne publikovaný. Okrem našej prirodzenej organizačnej neschopnosti a insolventnosti to súvisí aj s tým, že sa tá približne dvadsiatka ľudí, ktorí na to mali copyright, nevedela dohodnúť, ako a kde to vydať. Stretli sme sa niekedy vo februári 1990 v Mozartovom dome, kde sme sa dohodli, aj sa určila osoba, ktorá to mala dať editorsky dokopy. Malo to mať tri diely – jeden by opisoval prípravnú fázu, druhým by bola samotná Bratislava/nahlas a tretí diel by sa venoval neskoršiemu vývoju a solidarite. Ale napriek tomu sa to v tom bláznivom čase akosi nestihlo.
Keby ste mali napísať niečo podobné dnes, napísali by ste to rovnako?
Aj s prihliadnutím na všetky systémové odlišnosti si myslím, že niečo podobne kritické by si Bratislava zaslúžila. Skôr sa obávam, že ten žáner by už dnes nezaberal. Asi by to malo byť nejaké konzumovateľnejšie, komunikatívnejšie médium, vzhľadom na to, že dnes už mladí ľudia takmer vôbec nečítajú ucelené texty. Možno by to mali byť nejaké televízne šoty v dobrom vysielacom čase, aby si to ľudia všimli v tom našom strašne uponáhľanom a od obrázkov závislom čase. A chýba tu aj nejaký predrevolučný dobový podtext, ktorý vtedy bol. Myslím, že v podobe knihy by to v spoločnosti nezarezonovalo.
.tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.