Fico má problém

Apríl 2014, keď budú u nás prezidentské voľby, je ďaleko. Mnohé sa dovtedy zmení u nás aj vo svete, ale jeden problém bude z mesiaca na mesiac rásť: vládnemu Smeru chýba silný kandidát na prezidenta. Respektíve, Smer síce má v zásobe dvoch silných kandidátov, ktorí by sa bez problémov dostali do druhého kola, problém však je, že ani jeden z nich nemusí vyhrať. Ako je to možné?

Desiateho marca tohto roku volila stranu Roberta Fica takmer polovica všetkých voličov na Slovensku. Prezidentské voľby však fungujú inak. Robertovi Ficovi sa podarilo vytvoriť širokú a na Slovensku väčšinovú koalíciu, ktorá spája socialisticky, sociálne, národne a konzervatívne orientovaných voličov. Časť voličov, ktorých oslovil, v predošlých voľbách nevolila, časť dokonca v minulosti volila pravicové strany. Robert Fico uspel, pretože sa posunul do stredu (v kampani nedráždil nacionalizmom ani socializmom) a tiež preto, že Radičovej koalícia, najmä jej jednotlivé strany, sa pred očami vlastných voličov rozsypali. Pravicové strany sú dnes v personálne najslabšej kondícii za posledných 20 rokov. Ich lídrom chýba autorita, presvedčivosť aj skúsenosť. Šťastím v tomto nešťastí pre našu pravicu však je, že v prezidentských voľbách to nemusí hrať rolu. Ľudia budú totiž voliť jednotlivcov, nie strany. A ak nebude za pravicové spektrum kandidovať žiadny čisto stranícky kandidát, čo je celkom možné, tak môže Robert Fico so svojím kandidátom zabudnúť na pohodlnú väčšinu: čaká ich tvrdý boj.

Robert Fico a jeho prostredie urobili totiž ešte jednu chybu. Z roztopaše niekoľko rokov médiám podsúvali úvahu, že Fico by sám chcel kandidovať za prezidenta. Ktovie, možno to pomáhalo tvoriť Ficov imidž a možno to bol aj mocenský nástroj dovnútra strany. Dôležité však je, že dnes sa z tohto politického žartu stáva politická záťaž. Je jasné, že Robert Fico nedokáže a ani nemôže dva roky po voľbách odísť z najdôležitejšej funkcie v štáte do funkcie reprezentatívnej. Napokon, nedokázal to ani poľský premiér Donald Tusk, hoci tiež dlho živil očakávania tohto druhu a poľský prezident je ústavne nepomerne mocnejšia inštitúcia ako ten slovenský. Jednoducho, tak ako nemá logiku, aby sa minister vzdal postu preto, že chce byť veľvyslancom, tak sa premiér nevzdá postu kvôli prezidentských voľbám. Nemá to politickú ani inú logiku.

Ficovi voliči však od prezidentských volieb, aj vďaka tejto hre, očakávajú silného kandidáta. Problémom Smeru však je, že s výnimkou Roberta Fica nedokáže nikto oslovovať konzervatívnych aj socialistických voličov. Navyše, moderná slovenská tradícia velí, že prezidentskými kandidátmi sa stávajú stranícke dvojky. 

Dvaja relevantí a silní kandidáti, ktorých môže Smer postaviť, sú preto Robert Kaliňák a Pavol Paška. Obidvaja majú dostatočný vek predpísaný Ústavou, stranícke zázemie aj popularitu. V porovnaní s nimi si žiadny iný popredný politik Smeru nemôže byť istý víťazstvom a niektorí ani postupom do druhého kola. Kaliňák a Paška však majú iný problém: obidvaja síce môžu vyhrať, obidvaja sú však aj poraziteľní.  

Minister Kaliňák je dlhodobo jedným z najpopulárnejších politikov na Slovensku a keby súhlasil s prezidentskou kandidatútou, pokojne sa môže spoľahnúť na podporu mladších aj mestských voličov. Inak by sa však na neho mohla pozerať časť slovenského vidieka, najmä konzervatívnejšie Kysuce či Orava, a ak by jeho protikandidát dokázal zvýrazniť niektoré jeho nevýhody či kauzy a bol by od neho starší, Kaliňák by mohol v druhom kole prehrať. A to Kaliňák, samozrejme, vie. Rovnako ako to, že po odchode Roberta Fica z funkcie predsedu bude jedným z hlavných kandidátov na funkciu predsedu, a to všetko mu môže neúspech v prezidentských voľbách prekaziť. 

Kaliňákova najväčšia otázka je však najväčšou otázkou aj pre Pavla Pašku. Paška by dokázal ľahšie spojiť socialistických a nacionalistických voličov (fakticky voličov Smeru z roku 2006), istý problém by však mal medzi mladšími a veľkomestskými voličmi. Ako východniar môže rátať so silnou podporou na východe krajiny a to by mu pri za istých okolností mohlo stačiť. Pri Paškovi je navyše ľahšie predstaviteľné, že by prezidentom aj chcel byť. Napokon, už vo funkcii predsedu parlamentu sa snažil situovať do podobnej roly (udeľovanie cien, záštita nad konferenciami, odhaľovanie pamätných tabúľ), obklopoval sa blízkymi intelektuálmi a snažil sa robiť sebe vlastnú „mináčovskú“ historickú politiku. Jeho aj Kaliňákov najväčší problém je však niečo iné: meno protikandidáta.

Kto vlastne bude kandidovať za opozíciu? Dnes vieme, že prvým istým kandidátom je Ján Čarnogurský. Bývalý disident a politický väzeň, zakladateľ a dlhoročný predseda KDH, ktorý však viac než Figeľovo KDH reprezentuje tretiu silu.  Čarnogurský bude stavať na svojom životnom príbehu, bol lídrom slovenského disentu aj neskorším slovenským premiérom. KDH si predstavoval ako stranu, ktorá síce bude čerpať z konfesných základov a tradície Podzemnej cirkvi, nebude to však musieť veľmi zdôrazňovať a viac sa bude uchádzať o národne a sociálne mysliacich voličov. Čarnogurský ešte ako predseda prehral boj vo vlastnej strane a tá sa stala ekonomicky liberálnejšou a prozápadnejšou, než si on sám želal. To, čo vtedy mnohí nechápali, dnes naberá na význame. Preto Ján Čarnogurský občas môže hovoriť jazykom Roberta Fica (ekonomické témy) a inokedy Václava Klausa (vzťah k Rusku aj k Západu). Jeho „hlinkovský“ konzervativizmus a konflikt s domácimi liberálnymi elitami zodpovedá tradíciám slovenského konzervativizmu viac než to, čo predvádza Ján Figeľ. Čarnogurský považuje kandidatúru za ukončenie svojej politickej kariéry, jeho cieľom bude preto zanechanie istého politického odkazu. Z tohto dôvodu ocení podporu KDH, ale bude kandidovať ako občiansky kandidát. Okrem tém, ktoré bude Čarnogurský otvárať a ku ktorým sa budú musieť vyjadrovať aj ďalší kandidáti, však môže jeho kampaň zatriasť dnešnou podobou pravice, čo napokon najlepšie cítia v jeho vlastnom KDH.

Ďalší člen KDH, ktorý by rád kandidoval na funkciu prezidenta, je Pavol Hrušovský. Bývalý predseda KDH aj parlamentu svojej kandidatúre uveril od momentu, keď na nový rok 2003, pri desiatom výročí vzniku Slovenskej republiky, vystúpil s veľkým štátnickým prejavom, ktorý mu napísali František Mikloško a Peter Zajac. Od roku 2003 sa však veľa zmenilo. Hrušovský od rozchodu s Mikloškom nemal zaujímavejšie vystúpenie, stranu odovzdal Jánovi Figeľovi a všetku energiu sústredil na vlastné politické prežitie. Rád by kandidoval, v porovnaní s Čarnogurským však nemá silný životný príbeh (pred rokom 1989 bol členom Strany slobody, ktorá bola súčasťou Národného frontu) ani odvahu. Preto jeho politickému mysleniu bude zodpovedať, ak svoje rozhodnutie odloží, až napokon nebude kandidovať a pokúsi sa za to získať nejakú výhodu do najbližších parlamentných volieb.

Prekvapivo vážnym kandidátom, zdá sa, bude Andrej Kiska, v minulosti úspešný podnikateľ a dnes predstaviteľ Dobrého anjela, najúspešnejšej charitatívnej organizácie na Slovensku. O Kiskovej kandidatúre začali ako prví hovoriť politici SaS, jeho reakcie sú zatiaľ opatrné, ale rozhodné. Zdá sa teda, že Kiskova prezidentská kampaň je viac než pravdepodobná. 

V čom spočíva Kiskov politický kapitál? Tento, na budúci rok 50-ročný muž zažil podnikateľský úspech aj pád. Keď však zažíval vrcholný úspech, rozhodol sa podnikanie vymeniť za charitu. Od roku 2006, keď začal jeho Dobrý anjel zbierať peniaze, tak mu vyše 100-tisíc ľudí z celého Slovenska poslalo ohromujúcich vyše 15 miliónov eur. A tie jeho ľudia prerozdelili chudobným a najmä zdravotne postihnutým rodinám (obzvlášť s onkologickými a inými ťažkými detskými ochoreniami). Kiska o svojom príbehu napísal pútavú knihu Cesta manažéra z pekla, kde nehovorí iba o pekle vo vlastnej hlave, ale aj pokore, sile viery, rodiny a tvorivosti. Kiska reprezentuje niečo, čo verejnosť vníma ako hodnoty, ktoré sú dôležitejšie ako politika. A o mnohom pritom nemusí hovoriť, pretože to stelesňuje vlastným životom.

Kiskov politický kapitál je aj v ďalšej veci. Vyše stotisíc darcov sú zväčša voliči pravice (najmä bývalí voliči kedysi silnej SDKÚ), teda ľudia, ktorí sa považujú za príslušníkov strednej triedy, a úspešné slovenské firmy. Žltý plagátik s logom Dobrého anjela a fotografiou Andreja Kisku okrem toho visí vo väčšine ambulancií slovenských detských lekárov a jeho meno poznajú tisíce rodín, ktorým dobrí anjeli pomáhali alebo pomáhajú. Kiska teda spája úspech v podnikaní a silnú charitu, čo z neho robí kandidáta pravice, ktorého poznajú aj sociálne cítiaci voliči. Samozrejme, že prezidentská kampaň by ho donútila vyjadrovať sa k otvorene politickým témam, čo ho môže pripraviť o časť voličov. Už dnes je však zrejmé, že ide o silného kandidáta. Stačí, ak si predstavíte virtuálny duel Roberta Kaliňáka s Andrejom Kiskom, a viete, kto by ťahal za kratší koniec. 

Poslednou a možno najdôležitejšou otázkou sú, samozrejme, myšlienky Ivety Radičovej. Bývalá premiérka nedokázala udržať stabilitu vládnej koalície a na politiku aj ďalšie angažovanie v nej už opakovane rezignovala. Pre mnohých je možno zvláštne, prečo po toľkých výrokoch jej meno stále medzi kandidátmi zaznieva. Podporujú to však minimálne dve veci. Tou prvou je politická skúsenosť s Ivetou Radičovou, ktorá svoje výroky pomerne často obracala naruby, tou druhou sú očakávania verejnosti, ktorá v nej vidí političku, ktorá dokáže poraziť kandidáta Smeru. Na stav jej mysle čakajú rovnako opoziční voliči, ako volební stratégovia Smeru. Otázka však znie, čo by návrat Radičovej do politiky priniesol. Zdá sa, že najviac by pomohol Čarnogurskému, ktorý by sa mohol účinnejšie vymedziť voči liberalizmu a najviac by uškodil Kiskovi. A najmä by tu bola veľká výzva pre Smer, ktorý by sa musel pripraviť na ťažkú kampaň. Prezidentské voľby tak sľubujú veľké politické vzrušenie.