Tenisky a smiech v Kremli

No proces s feministickými punkerkami Pussy Riot Jekaterinou Samucevičovou (30 rokov), Mariou Aľjochinovou (24 rokov, matkou päťročného syna) a Nadeždou Tolokonnikovou (22 rokov, matkou štvorročnej dcéry) v Moskve ukázal naraz niekoľko svetov a zároveň ich zrážku. Zrážku nielen sveta Západu, kam patríme my, so svetom oficiálneho a neoficiálneho Ruska, ale aj zrážku ruských svetov navzájom.

.kto je proti trestu

Je naozaj len ťažké nestotožniť sa s ruskou ombudsmankou, ktorá označila rozsudok nad skupinou za nespravodlivý. Len ťažko možno protirečiť ruskému splnomocnencovi pre dodržiavanie ľudských práv, ktorý jednoznačne povedal, že od začiatku mu je jasné, že skupinu nemožno súdiť a odsúdiť, že tu nejde o trestný čin, ale o administratívny priestupok, a teda aj trest by mal byť len administratívny. A to nie je všetko, proti rozsudku sa nevyhnutne treba odvolať, dožaduje sa splnomocnenec pre dodržiavanie ľudských práv: „Som pripravený zúčastniť sa na odvolacom súdnom konaní a budem podporovať odvolanie trestu,“ vyhlásil najvyšší oficiálny splnomocnenec Ruskej federácie pre dodržiavanie ľudských práv Vladimír Lukin. Ťažko sa nestotožniť s pozíciou pravoslávnej cirkvi, ktorá pred procesom neočakávala vysoký trest, čo nepochybne dva roky pobytu v tábore – a ešte k tomu v tých pomeroch, ktoré tam panujú – predstavujú. Pravda, ak bolo stanovisko pravoslávnej cirkvi, žiadajúcej milosť,  naozaj úprimné. Napokon, výzva cirkvi je podmienečná – ráta s kajúcnosťou troch punkeriek a nebola adresovaná súdnej, ale štátnej moci. 

Prinajmenšom otvorené zadné dvierka si necháva aj predstaviteľ osobitnej prezidentskej rady pre ľudské práva: „Obvinenie, že bol spáchaný trestný čin nebolo dokázané, no počínanie trojice odsudzujeme z morálno-etických dôvodov, je to nemravnosť, výtržníctvo, ale trestný čin spáchaný nebol, niet nijakých rukolapných dôkazov, že spáchali trestný čin s cieľom vyvolávať náboženskú nenávisť. To som nevidel, ale uvidel som iný motív – chceli sa presláviť, a to sa im podarilo,“ povedal predseda rady Michail Fedotov. 

Takmer tri hodiny trvalo čítanie zdôvodnenia rozsudku (v Ruskej federácii si ho treba vypočuť postojačky celý). Súd, zastúpený sudkyňou Marinou Syrovovou, vyhlásil, že Pussy Riot si „uvedomovali urážlivý charakter svojho počínania“. A ďalej: „Plánovali dosiahnuť verejný ohlas svojho protiprávneho počínania a vyjadriť svoju neúctu k pravoslávnym tradíciám a obyčajom nielen pred cirkevníkmi či návštevníkmi prítomnými v chráme, ale zatiahnuť do toho aj ďalšie neprítomné osoby, a tak vyjadriť svoju neúctu pomocou rôznych spolupracovníkov z masmédií a aktívnych účastníkov internetových vydaní a blogerov.“

Tento citát z rozsudku udiera klinec po hlavičke práve tak, ako poznámka M. Fedotova, že sa mladým ženám podarilo presláviť. 

Ich portréty skutočne plnia prvé strany svetovej tlače. Jedným vrzom vygumovali veľmi dômyselný a premyslený informačný stroj, ktorý pracuje na imidži ruských činiteľov, predovšetkým a najmä Vladimíra Putina. Ani jedna televízia v Európe neposkytuje taký upravený obraz politika na čele štátu, ako ruská. Nejde o to, že každé jeho vystúpenie je aranžované ako úspech, to je prirodzenou snahou public reliations každého politika. Putin nestíska iba gombíky spúšťania nejakej prevádzky, ako to robia všetci politici na svete pred kamerami. On priamo vo svojej pracovni každý večer počúva hlásenia ministrov, alebo gubernátorov v prítomnosti kamery.  Tá scéna je takmer rovnaká, nech je v ktorejkoľvek časti Ruska aj mimo Kremľa. Je to symbol. Kdekoľvek je On, tam je centrum moci. Ale aj obľúbenosti a popularity?

Pesnička Chcem mať takého, ako Putin dnes, keď je dvanásty rok pri moci a ďalších šesť ešte bude, už neplatí. Masové protesty a ani škandálny proces mocenský status quo nezmenili. Vládnuce a majetné vrstvy neprišli o svoje privilégiá. Gubernátori a gubernie neprišli o svoju závislosť od špičky moci – ale obraz Ruska je nielen rôznorodý, je iný. To sa už nezmení, to vedia všetci.

Zmenu správania vidno v prirodzenosti ruskej mládeže. Keď prezident Putin prijímal skutočne úspešných ruských olympionikov a desiatky mladých ľudí vyvolávali po mene, v sále sa napriek hudobnej kulise ozýval srdečný nefalšovaný smiech, keď sa na scéne objavili dvojmetroví volejbalisti. Putin najväčšiemu obrovi nesiahal ani po hruď. Bol to smiech srdečný, prirodzený, aký sa v kremeľských múroch, pokrytých zlatom, navyknutých od cárskych čias na sakrálnu tradíciu potleskov, tak srdečne a spontánne ešte nikdy neozýval. Protokol musel kvôli tomu zmeniť aj železnú kremeľskú tradíciu fotografovania. Predtým vyznamenaní vždy podali prezidentovi ruku, postavili sa vedľa a vyfotografovali sa s ním. Tentoraz prítomní sledovali priam s napätím, ako to vyrieši malý Putin. Po prvý raz sa cti, fotografovať sa s prezidentom, dostalo len trom či štyrom športovkyniam rovnakej výšky. Toľko výbuchov smiechu a toľko ohľaduplnej rýchlosti vysokých mužov, aby skrátili čo najväčšmi pred kamerami trvanie scén, keď stáli popri mužovi, zrazu tak očividne malom, som na záberoch z Kremľa ešte nevidela. Realita života sa nedá poprieť. 

Proces s Pussy Riot nerozdelil spoločnosť. Ukázal existujúce hlboké rozdelenie. Nie každý veriaci v Boha, nie každý návštevník chrámu, nie každý, kto rešpektuje pravoslávne obyčaje, počúva báťušku popa. Ale to neznamená, že keď ho proces a rozsudok postaví pred problém, nie je na strane cirkvi – len päť percent opýtaných Rusov si myslí, že by Pussy Riot nemali byť potrestané. Viac ako 66 percent súhlasí s trestom, časť dokonca aj s vyšším trestom alebo nútenými prácami. Nemohlo byť nič príznačnejšieho pre súd než to, že sa konal v Chamovnikách. V tejto časti Moskvy sa dodnes s pietou uchováva dom Leva Nikolajeviča Tolstého, ktorý sa rázne postavil proti pravoslávnej cirkvi. Ruské masy svetoznámeho spisovateľa práve v týchto Chamovnikách takisto zdravili, ako aj hanili. Spory o Tolstého vzťahoch s pravoslávnou cirkvou  a odpore voči cárovi a cárskej moci sú dodnes, po viac ako storočí, predmetom nemilosrdných a tvrdých publicistických súbojov. 

Nemohlo byť v tejto kauze zlomyseľnejšieho a škodoradostnejšieho vyhlásenia ako vlasteneckého, vlastne najmä proputinského režiséra Nikitu Michalkova: nech skúsia Pussy Riot zopakovať svoje vystúpenie v Rusku v mešite alebo v synagóge, či by ešte stihli pribehnúť ochrániť sa do pravoslávneho chrámu, potom, pravda, asi s pesničkou oslavujúcou Putina. Každý, kto pozná pomery najmä v tých častiach Ruska, kde je moslimská väčšina, vie, že Michalkov udrel na ruské slabiny. 

Spisovateľka Ľudmila Ulickaja, u nás známa z prekladov, pripravila obhajovaciu reč pre súdny proces s trojicou feministiek. Dožadovala sa spravodlivosti a spravodlivého procesu, pretože v Rusku nie je inkvizícia. Vystúpenie skupiny považuje za „málo vydarené, netaktné a eticky pochybné“.  Ulickaja má na mysli to, že scéna protestu Pussy Riot sa odohrávala na mieste, vyhradenom len pre kňazov, pre ich osobitný cirkevný rituál, kam veriaci, najmä ženy, nemajú prístup a kňazov od nich oddeľujú steny ikôn a dvere do cárstva nebeského. 

Kontroverzné vyjadrenia prominentov sú samozrejmosťou. O skutočnom umení a umelcoch sa v Rusku a mimo neho nehovorí toľko ako o tomto vystúpení, ktoré sa považuje za povrchné a skôr diskreditujúce skutočne nezávislé umenie. Isteže, nie každý sa stotožní s nezávislým umením, ktoré sa prejavilo aj predstieranou hromadnou súložou vo verejnej budove ako metaforou situácie v Rusku, kde každý každého znásilňuje. Lenže...

Lenže je tu tento nehorázny proces, násilnícka vyšetrovacia väzba a absurdný rozsudok. Je tu situácia, keď moc nevie, ako sa vyrovnať s neuchopiteľným nepriateľom každej moci – stratou popularity, autority či rešpektu.