Hoci dohody Mečiar – Fico sú vrtkavé, takže zvrat sa vylúčiť nedá, je pravdepodobné, že tento týždeň spácha koalícia najškodlivejší skutok celého vládnutia.
Otvorenie druhého piliera na pol roka a jeho zdobrovoľnenie pre mladých je hrubo nesystémový zásah, je zmenou pravidiel počas hry a otvára priestor na politické intervencie v budúcnosti. A predovšetkým, čo sa týka „dobrovoľnosti“, demoluje síce skrytú a na Slovensku nepomenovanú, ale veľmi dôležitú pointu celej reformy.
Keď Dzurindova koalícia zaviedla dvojpilierový systém pre všetkých nových účastníkov bez možnosti rozhodovať sa, základnou motiváciou, samozrejme, nebol zisk poisťovní, ale verejné financie v budúcnosti. Reforma mala predísť destabilizácii, či dokonca kolapsu Sociálnej poisťovne, ktorý avizujú dlhodobo všetky demografické modely i prognózy nielen na Slovensku, ale všade v Európe i na svete. Tento cieľ a zvady okolo neho však prekryli niečo rovnako podstatné: To, že odklonenie 9 percent odvodov na súkromné účty znamená odštátnenie polovice dôchodkového zabezpečenia ako takého. V horizonte 40 až 50 rokov by totiž zanikli takí „novodôchodcovia“, ktorí sú stopercentne závislí od štátneho priebežného prerozdeľovania.
To je „zdobrovoľnením“ opäť ohrozené. Navyše, dnes nemá nikto ani poňatie, koľko narodených po 31. decembri 1986 sa po nástupe do prvého zamestnania bude vôbec unúvať s rozmýšľaním o dôchodku (na čo budú mať pol roka). A ide aj o riziko do budúcnosti – správcovské spoločnosti zrejme nebudú robiť permanentné kampane. Kľúčová slabina a nešťastie tejto zmeny však je, že štát sa nezbavuje úlohy vyplácať celý objem dôchodku pre ľubovoľný počet „poistencov“ v budúcnosti. Ak totiž návrh prejde, zo Slovenska sa nestane krajina, kde by sa polovica zabezpečenia v starobe (v skutočnosti viac ako polovica, keďže fondy budú výnosnejšie) vrátila plne na princípe „zásluhovosti“ do rúk každého jednotlivca. To bola najväčšia prednosť reformy bývalej koalície.
Iste, ešte lepší by bol nepovinný sporivý pilier a plne solidárny, no na minimum zmenšený priebežný, ale pohybujeme sa v reálnom svete. Úplne nezrozumiteľné sú však názory, dokonca z liberálnych kruhov, že možnosť voľby pre mladých medzi jedno a dvojpilierovým systémom je vlastne „zvýšenie slobody“. To je absurdné. Výber, ktorý by novela zaviedla, je totiž výber medzi úplnou (stopercentnou) a čiastočnou (päťdesiatpercentnou) závislosťou od štátu v starobe. Hoci možnosť voľby vyzerá „liberálne“, v realite, keď dôchodkovo sa zabezpečovať je a bude naďalej povinné, je takáto „liberalizácia“ paródiou na slobodu a veľkým krokom späť.
Skutočná reforma nielen dôchodkov, ale aj myslenia a životných stratégií, ktoré si prenášame z polovice 20. storočia, keď tieto systémy vznikali, môže viesť iba cez kroky, ktoré nastolia novú rovnováhu medzi štátnou starostlivosťou a individuálnou zodpovednosťou, ktorá bola politikmi vzdialenejšej i bližšej minulosti úplne vychýlená. Toto bol skrytý, „výchovný“ význam povinnej dvojpilierovosti. A na rozdiel od zrušených poplatkov v zdravotníctve, ktoré plnili podobne rozumnú funkciu, bol ešte aj rozpočtovo významný.
Robert Fico pod tlakom okolností síce nedokáže rozvinúť naplno svoje deštrukčné chute, takzvané „umiernené“ HZDS mu však teraz svojimi podmienkami (skrz-naskrz nezmyselnými) pomáha z dilemy, ako čo najlepšie škodiť. Novela o sociálnom poistení je totiž aj po zmenách pohromou.
.peter Schutz
Otvorenie druhého piliera na pol roka a jeho zdobrovoľnenie pre mladých je hrubo nesystémový zásah, je zmenou pravidiel počas hry a otvára priestor na politické intervencie v budúcnosti. A predovšetkým, čo sa týka „dobrovoľnosti“, demoluje síce skrytú a na Slovensku nepomenovanú, ale veľmi dôležitú pointu celej reformy.
Keď Dzurindova koalícia zaviedla dvojpilierový systém pre všetkých nových účastníkov bez možnosti rozhodovať sa, základnou motiváciou, samozrejme, nebol zisk poisťovní, ale verejné financie v budúcnosti. Reforma mala predísť destabilizácii, či dokonca kolapsu Sociálnej poisťovne, ktorý avizujú dlhodobo všetky demografické modely i prognózy nielen na Slovensku, ale všade v Európe i na svete. Tento cieľ a zvady okolo neho však prekryli niečo rovnako podstatné: To, že odklonenie 9 percent odvodov na súkromné účty znamená odštátnenie polovice dôchodkového zabezpečenia ako takého. V horizonte 40 až 50 rokov by totiž zanikli takí „novodôchodcovia“, ktorí sú stopercentne závislí od štátneho priebežného prerozdeľovania.
To je „zdobrovoľnením“ opäť ohrozené. Navyše, dnes nemá nikto ani poňatie, koľko narodených po 31. decembri 1986 sa po nástupe do prvého zamestnania bude vôbec unúvať s rozmýšľaním o dôchodku (na čo budú mať pol roka). A ide aj o riziko do budúcnosti – správcovské spoločnosti zrejme nebudú robiť permanentné kampane. Kľúčová slabina a nešťastie tejto zmeny však je, že štát sa nezbavuje úlohy vyplácať celý objem dôchodku pre ľubovoľný počet „poistencov“ v budúcnosti. Ak totiž návrh prejde, zo Slovenska sa nestane krajina, kde by sa polovica zabezpečenia v starobe (v skutočnosti viac ako polovica, keďže fondy budú výnosnejšie) vrátila plne na princípe „zásluhovosti“ do rúk každého jednotlivca. To bola najväčšia prednosť reformy bývalej koalície.
Iste, ešte lepší by bol nepovinný sporivý pilier a plne solidárny, no na minimum zmenšený priebežný, ale pohybujeme sa v reálnom svete. Úplne nezrozumiteľné sú však názory, dokonca z liberálnych kruhov, že možnosť voľby pre mladých medzi jedno a dvojpilierovým systémom je vlastne „zvýšenie slobody“. To je absurdné. Výber, ktorý by novela zaviedla, je totiž výber medzi úplnou (stopercentnou) a čiastočnou (päťdesiatpercentnou) závislosťou od štátu v starobe. Hoci možnosť voľby vyzerá „liberálne“, v realite, keď dôchodkovo sa zabezpečovať je a bude naďalej povinné, je takáto „liberalizácia“ paródiou na slobodu a veľkým krokom späť.
Skutočná reforma nielen dôchodkov, ale aj myslenia a životných stratégií, ktoré si prenášame z polovice 20. storočia, keď tieto systémy vznikali, môže viesť iba cez kroky, ktoré nastolia novú rovnováhu medzi štátnou starostlivosťou a individuálnou zodpovednosťou, ktorá bola politikmi vzdialenejšej i bližšej minulosti úplne vychýlená. Toto bol skrytý, „výchovný“ význam povinnej dvojpilierovosti. A na rozdiel od zrušených poplatkov v zdravotníctve, ktoré plnili podobne rozumnú funkciu, bol ešte aj rozpočtovo významný.
Robert Fico pod tlakom okolností síce nedokáže rozvinúť naplno svoje deštrukčné chute, takzvané „umiernené“ HZDS mu však teraz svojimi podmienkami (skrz-naskrz nezmyselnými) pomáha z dilemy, ako čo najlepšie škodiť. Novela o sociálnom poistení je totiž aj po zmenách pohromou.
.peter Schutz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.