Začnem tým, ako som sa s Tracy Chapman zoznámila. Bolo to niekedy okolo roku 1999, keď som sa zobudila na jednej lyžovačke v Mýte pod Ďumbierom. Z počítača znela muzika. Nikdy dovtedy som taký hlas nepočula, úplne ma ohromil. Nevedela som ani, či to spieva muž, alebo žena. Ostala som ležať, počúvala som a takmer nedýchala. Vtedy ešte v mobiloch nebol internet, tak som si len napísala na papierik meno a nevedela sa dočkať, keď si to niekde zoženiem. Keď som sa dostala k svojej vlastnej kazete, počúvala som ju do vyšúchania stále dokola.
Približne o 10 rokov po našom zoznámení som Tracy prvýkrát počula hrať naživo. Bolo to v roku 2009 v Amsterdame. Hrala vtedy šnúru bez kapely, len so španielkou, ako pripomenutie si svojich prvých koncertov. Stála som tam sama a ten magický hlas, ktorý som mala dokonale napočúvaný, sa mi zrazu spojil s obrazom. Keď začala spievať pesničku Across the Line, akoby sa mi vrátili spomienky, tiekli mi slzy a to sa mi na koncertoch často nestáva.
Tracy Chapman je pre mňa speváčkou a hudobníčkou, ktorá mi otvorila cestu k pesničkám. Úplne obyčajným pesničkám, jednoduchým španielkovým pesničkám, ktoré nesú svoj text ako zhudobnenú báseň. Na prvé počutie pár slov a jednoduchá melódia, ale dokážu vám fúknuť do plachiet ako máločo.
Za tých 15 rokov už Tracy nahrala kopu ďalších albumov a nikdy ma jej hlas neomrzel... Vždy sa teším na nový. Keď vydala posledný album, v jednom slovenskom médiu som si prečítala, že je to stále o tom istom. Nuž... pôvodne som tu chcela písať o Ursínyho Modrom vrchu. Štrpkov citát „Stoj pevne vo svojej iskre“ ma už roky sprevádza ako veta, ktorá sa vám vynára, keď je najhoršie a myslim, že k Tracy Chapman sa dokonale hodí – vo svojej hudbe ho žije. Vďaka za to, že sú hudobníci, ktorí sú stále o tom istom.
Agnes Lovecká je bubeníčka a huslistka skupiny Živé kvety.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.