Pochopiť Rusko?

Ruská literatúra je fenomén. Kým v 19. storočí prebiehal v Hornom Uhorsku zápas o podobu slovenského jazyka, ruská literatúra prežívala „Zlatý vek". Básne Puškina či Lermontova, neskôr romány Turgeneva, Tolstého, Dostojevského, divadelné hry Gogoľa alebo Čechova sú dodnes živé a možno ich čítať „bez prípravy". Ešte zvláštnejšie je 20. storočie, ktoré bolo v Rusku mimoriadne komplikované a kruté. Najprv krátke nadýchnutie tichého, komorného „strieborného veku" ruskej poézie, v ktorom vyšli prvé básnické zbierky Alexandra Bloka, Sergeja Jesenina, Osipa Mandeľšťama, Anny Achmatovovej, Mariny Cvetajevovej či Borisa Pasternaka, následne krátky výbuch hlasnej avantgardy Chlebnikova a Majakovského, popri tom dodnes sviežo pôsobiace romány Zamjatina, Bunina či Belého, Isaka Babeľa či Daniila Charmsa. A potom boľševická revolúcia, červený teror a s ním jedna vlna prenasledovania za druhou. Mandeľštam zomiera vo väzení, básnik Gumiľov je popravený, Cvetajevová, Jesenin a Majakovský odchádzajú z dusivého sveta dobrovoľne. Predtým, počas toho, však vytvárajú dielo, ktoré ich presahuje. 

A to bola len prvá generácia ruských spisovateľov dvadsiateho storočia.

„Sovětský režim triumfoval ve všech oblastech kromě jediné, a tou je řeč," hovorí básnik Josif Brodský v knihe rozhovorov so Solomonom Volkovom. Vďaka tomu prežívame zaujímavý rozpor: Rusko zostáva spojené s dvadsaťročnou okupáciou našej krajiny, so sovietskym komunizmom a s autoritárskym režimom Vladimíra Putina. Zároveň sa však s každou ďalšou knihou, ktorá sa k nám dostane v slovenskom alebo českom preklade zvyšuje náš obdiv voči ruskej kultúre. Tri knihy, ktoré vyšli v poslednom období, sú z tohto hľadiska pomerne zásadné. Hoci sú formálne úplne odlišné (román, rozhovor, denník), každá z nich zaujímavým spôsobom nasvecuje Rusko a jeho literatúru posledného storočia.

„Všetko plynulo tichučko, akoby v prítmí a po prstoch, a ak zabudneme na nedostatok peňazí, núdzu, hlboko zasunutú hanbu za popretie toho predchádzajúceho, drzého a výrazného života, na ich štrnásť štvorcových metrov svietilo domáce šťastie a všetko bolo výrazné ako v najlepšom filme..." Tak opisuje Ľudmila Ulická rodinnú idylu Michu, jeho manželky Aľony a ich dcérky Maječky. Bol začiatok sedemdesiatych rokov, v Kremli sedel Brežnev, Micha sa vrátil z väzenia, rozhodnutý žiť tak, ako žije väčšina obyvateľov Sovietskeho zväzu, teda skromne a v tichosti. Idyla však nemá mať dlhé trvanie...

Ľudmila Ulická patrí medzi najvýraznejšie súčasné ruské spisovateľky. To sme zistili pri jej „newyorskom" románe Veselý pohreb (Slovart, 2006), potvrdili sme si to po prečítaní „krymskej" knižky Medea a jej deti (Kalligram, 2007). Hlboký, hlbiny skúmajúci román Daniel Stein, tlmočník (2009) už patril medzi kľúčové prekladové diela, ktoré v tom roku vyšli na Slovensku. Preto po Zelenom stane už siahame s istotou. 

V prvom rade treba povedať, že tento obsiahly román preložil Ján Štrasser, pričom odviedol tradične vynikajúcu prácu. Moskovskí bohémi, vzdelaní vedci, hudobní teoretici, schudobnení aristokrati či vyšetrovatelia KGB hovoria aj v slovenčine prirodzeným, no pritom svojským jazykom.

Zelený stan je vzdelávací román, ktorého cieľom je priblížiť zvedavému čitateľovi posledných 40 rokov ruského komunizmu, ukázať mu životy ľudí, ktorí sa tou sivo-červenou dobou snažili prejsť s vystretým chrbtom. Životy ľudí, ktorí neboli vo svojej podstate revolucionári ani disidenti, len si chceli uchovať kúsok slobody a čo najviac integrity. V čase, keď to nebola ani len gýčová fráza, chceli „zostať ľuďmi".

Ľudmila Ulická svoje rozprávanie začína oznámením o Stalinovej smrti, jej hlavnými hrdinami sú traja – v tom čase – školopovinní chlapci Iľja, Micha a Saňa. Iľja je syn „utrápenej, osamelej" ženy, Micha je sirota, ktorú vychováva hypochondrická teta Geňa (a ešte je aj Žid, ale to spočiatku nehrá podstatnú úlohu), Saňa vyrastá v rodine svojej starej mamy, vzdelanej moskovskej aristokratky. Čiže ani v jednom prípade nejde o celkom „normálnu" rodinu. Chlapci sú od začiatku na okraji a práve to ich zblíži a spraví z nich celoživotných priateľov.

Ľudmila Ulická „svojich" chlapcov vedie zložitými zákrutami života v sovietskom Rusku, pričom do ich životov vkladá veľa z toho svojho. Aj ona sa pokúšala násť ostrovčeky slobody vo vedeckej a neskôr nezávislej umeleckej komunite, aj ona sa musela vyrovnávať s vlastným židovstvom, s radosťami a starosťami rodinného života v časoch „uskutočneného socializmu".

Zelený stan je pokojne, zrozumiteľne porozprávaný román. Do príbehu najprv vtekajú malé aj väčšie prítoky (príbehy priateľov troch priateľov, ich príbuzných, učiteľov a lások), rieka získava silu a mohutnosť (Iľja, Micha a Saňa sa dostávajú do centra neformálnej komunity disidentov a nonkonformistov), až sa nakoniec rozvetvuje ako delta Dunaja (autorka sa nesnaží o vytvorenie násilnej „harmónie" ich životov). Ľudmila Ulická píše, ako keď niekto chce rozpovedať príbeh, na ktorom mu veľmi záleží: preto ho najprv povie v hrubých rysoch, potom sa vracia k detailom, na ktoré si spomenul, občas pritom meniac perspektívu z jednej postavy na druhú.

Pre človeka, ktorý zažil „reálny socializmus" v Československu a desil sa správ z Ruska, je Zelený stan v istom zmysle oslobodzujúci: aj v sovietskom Rusku sa (minimálne po smrti Stalina a minimálne vo veľkých mestách) dalo žiť. Ak človek chodil s otvorenými očami a netúžil po kariére aparátnika a neprekážaili mu ustavičné naťahovačky s KGB, mohol si nájsť svoje „ostrovčeky pozitívnej deviácie", komunitu, v ktorej mohol zažiť aspoň trochu nekomunistickej „normálnosti". Tieto ostrovčeky vznikali často na obskúrnych vedeckých ústavoch, medzi básnikmi, spisovateľmi, umelcami či hudobníkmi, ktorým nevadil život na okraji a v chudobe. Medzi postavami Zeleného stanu je viacero historických osobností (akademik Sacharov či Natália Gorbanevská), niekoľko ďalších je ukrytých za inými menami. Spolu s nimi vidíme, ako ruská kultúra vďaka statočným ľuďom prežíva Stalina, Chruščova aj Brežneva. „Hlavných nepriateľov nerozpoznal: ani veľkú literatúru, ani filozofiu, ani maliarstvo. A už vôbec nedovidel na Beethovena, nestačil na Bacha, svojou duševnou obmeczenosťou prepásol aj Mozarta. Všetkých ich mal zakázať!" (reč je o Chruščovovi).

Na poslednej strane Zeleného stanu sa Saňa a jeho priateľka Líza v New Yorku rozprávajú o priateľovi Josifovi, básnikovi, ktorý žije v tom istom meste. „Mimochdom, aj on je ruská škola, hoci nemá pátos," hovorí Líza. „Nie, on je svetový," odpovedá Saňa. „Nie, prepáč, kamarát, veď píše po rusky!" protirečí mu Líza.

„Bolo 28. januára 1996, dve hodiny v noci. Tej noci básnik zomrel."

Tak sa končí vynikajúci román Ľudmily Ulickej Zelený stan.

Ten básnik sa volal Josif Brodský.

„Zažil jste vy sám v životě nějakou situaci, kdy jste byl pod tlakem vnějších okolností nucen dělat nějaké změny ve svých verších nebo próze?" pýta sa spisovateľ a muzikológ Solomon Volkov Josifa Brodského.

„Nikdy." odpovedá Brodský.

„Nikdy?" Nechce veriť Volkov.

„Nikdy," opakuje Josif Alexandrovič.

Kniha Solomona Volkova Rozhovory s Josifem Brodským (český preklad Alexandr Jeništa, Camera obscura, 2011) pozostáva z dvanástich rozhovorov dvoch významných ruských emigrantov. Rozprávajú sa v Brodského newyorskom byte v presnejšie neurčenom čase od polovice osemdesiatych do začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia. Ide, samozrejme, najmä o Brodského, jedného z dvoch-troch najväčších ruských básnikov minulého storočia, v júli 1972 vyhosteného zo Sovietskeho zväzu, v decembri 1987 oceneného Nobelovou cenou za literatúru. Rozhovory sú rozdelené tématicky, biografické časti sú prestriedané s básnikovým spomínaním na dve veľké ruské poetky, ktoré ho zásadne ovplyvnili (Marina Cvetajevová a Anna Achmatovová), dvoch amerických básnikov, ktorých si obľúbil (W. H. Auden a Robert Frost) a so spomienkami na Taliansko a na rodný Petrohrad. Je to nesmierne zaujímavé čítanie. Je dnes takmer neuveriteľné, ako sa mohol mladý muž s veľkým poetickým talentom, ale s nulovými politickými ambíciami stať v očiach komunistov takým nebezpečným nepriateľom štátu, že ho viacnásobne väznili, že ho poslali do vyhnanstva, že ho zavreli do psychiatrickej liečebne, že ho nakoniec prinútili opustiť krajinu. Brodský je básnik. Teda nielenže napísal nejaké básne, on je básnik bytostný, ktorý poéziu predovšetkým žije. Školy, príležitostné zamestnania, cesty po Rusku, problémy s autoritami všeobecne a s KGB špeciálne, to všetko je materiál, z ktorého vzniká poézia, je to kulisa, v ktorej sa deje skutočná dráma vo veršoch. Fascinujúca je Brodského láska k básňam (je zjavné, že ich veľmi veľa vie naspamäť – dokonca aj od Jevtušenka či Voznesenského, ktorých ako ľudí nemal príliš v láske), rozumie ich štruktúre, premýšľa nad slovami, metrom, rýmom. Udivuje jeho stoický pokoj v súvislosti s prenasledovaním (bál sa len psychiatrickej liečebne, v ktorej vás môžu „skutečně nenávratně zmrzačit. Co je proti tomu vězení? Nedostatek prostoru vynahrazený přebytkem volného času. Nic víc."). Poznajúc jeho básne ani veľmi neprekvapuje jeho pokora voči umeniu, voči Bohu („Jakákoli tvorba je ve své podstatě modlitbou, jakékoli dílo směřované k uchu Všemohoucího. V tom je podstata umění.").

Rozhovory s Josifom Brodským sú zároveň exkurziou do ruskej literatúry a hudby s tým najlepším sprievodcom, akého si viete predstaviť. Spoznávate básnikov 19. storočia, zoznamujete sa s diškurzom, ktorý viedol Mandeľštam s Achmatovovou, ináč ako predtým uvidíte Majakovského či Pasternaka. Dozvedáte sa zopár vtipných zaujímavostí, no hlavne na vás dýchne veľká ruská kultúra, ktorá v neustálom hľadaní vlastných hĺbok a zmyslu svojej histórie, v neustálom existenciálnom tápaní, v rozorvanosti, v sklone k pátosu, idealizmu a dekadencii zároveň vždy znova a znova udivuje.

Sú takí, ktorí tvrdia, že to všetko pokazil Stalin, že sa treba vrátiť naspäť k Leninovi a tam objaviť čisté, kultom osobnosti nepošpinené, idealistické žriedlo ruského komunizmu. Tak sa teda vráťme.

„Načo vôbec žiť? hovorila si potichu. Prečo? Aby sme deň čo deň pozerali na súdruhov a počúvali, ako sa usilujú dokázať, že ľudia musia schátrať, intelektuálne otupieť, musia byť rozorvaní na kusy? A že máme všetko robiť tak, ako to robia iní a všetko má byť spoločné, nič nemožno mať sám pre seba? Prekliaty život! Radšej umriem, ako takto žiť!" takto si zúfa Aľa Rachmanovová vo svojom denníku z 15. septembra 1920. Tí, čo čítali prvú časť Rachmanovovej denníkov s názvom Študenti, láska, Čeka a smrť (preklad Zuzana Demjanová, Premedia Group, 2011) vedia, že Aľa je mladá žena z aristokratickej rodiny, ktorú komunisti vyhnali kdesi na Sibír (a mnohých popri tom pozabíjali). Druhý zväzok denníkov – Manželstvá v červenej búrke (Premedia Group, 2012) – sa začína práve tam: vo vagónovom meste, kde v nepredstaviteľných podmienkach, v zime a hlade, prežívajú tí, ktorí nedokázali prijať krvavý červený „idealizmus" a zároveň mali to šťastie, že ich na mieste nezastrelili a ani ich neposlali do gulagu. Témou Aliných denníkov z rokov 1920 – 1925 sú vzťahy, teda láska, šťastné manželstvo, ako aj nepredstaviteľné trápenie žien, ktoré popri všetkých komunistických trápeniach musia ešte znášať týranie svojich manželov naložených v samohonke.

Aľa Rachmanovová nie je spisovateľka. Vo svojich denníkoch má sklon k romantizovaniu (je evidentné, že veľká časť z nich bola doštylizovaná ex post), nevytvára metafory, nevšíma si ozvláštňujúce detaily. V tom je však ich sila: ony totiž opisujú život tak, ako bol pociťovaný, videný a aj verbalizovaný „obyčajným človekom."

Uprostred druhého zväzku denníkov je úchvatná scéna: Aľa v jeden večer skladá štátnice z filozofie. „Povedzte mi niečo o postoji Schopenhauera k Hegelovi?" pýta sa jej profesor Braun. Je december 1921, na univerzite nie je elektrina a jedinú olejovú lampu má kolega na prebiehajúcej prednáške. V miestnosti, kde je okrem Ali niekoľko profesorov, je tma a treskúca zima."A zatiaľ čo som odpovedala, cítila som, ako vo mne rastie obdiv k našim ruským akademikom, ktorí sa v absolútne nepredstaviteľných životných podmienkach tejto doby nespreneverili ani len v najmenšom línii, ktorú im diktuje ich vedecký zmysel pre povinnosť." Aľa vtedy ešte netušila, že do roka filozofickú fakultu (aj väčšinu jej profesorov) zatvoria a že rektorom univerzity sa stane mladý komunista, ktorý ešte neskončil štúdium medicíny.

„Lenin dostal mozgovú porážku. Šušká sa to, každý vie, že o tom nesmie hovoriť nahlas. Sme azda zachránení?"

Toľko k leninskému idealizmu.

Josif Brodský spomína, že Anna Achmatovová raz povedala: „Pochopit, co je komunismus, může jenom ten, kdo žije v Rusku a denně poslouchá rádio." Možno, že to neplatí len o komunizme, ale aj o Rusku samotnom.