Najprv informačné minimum: kniha Ľuboša Dzúrika a Antona Julényho Underpunk (Fukkavica Records, 2012) má farebnú pevnú väzbu a rozmer asi ako obal vinylového singla (z čoho vyplýva, že je štvorcová). Kniha je vytlačená na veľmi kvalitnom matnom papieri, vďaka ktorému môže čitateľ oceniť množstvo grafických prvkov (teda starých aj novších, čiernobielych aj farebných fotografií, všelijaké kresby, maľby, logá a znaky tvoriace pozadie a doplnok k textom) a pankáčsku, zdanlivo chaotickú, v skutočnosti však sviežu sadzbu jednotlivých strán. Text je vlastne dorozprávaním histórie Chóru vážskych muzikantov (ChVM) spolu s niekoľkými kratšími textmi priateľov skupiny (je medzi nimi napríklad Sveťo Korbeľ, Martin „Bedly" Beďatš, Mikoláš Chadima, Michal Kaščák, ako aj autor týchto riadkov). Underpunk má okrem textovo-grafickej aj dôležitú hudobnú zložku, teda konkrétne dve cédečká so záznamami dvoch koncertov ChVM v bratislavskom klube Primaf z rokov 1984 a 1985.
No a teraz správa z čítania, pozerania a počúvania: Underpunk je kniha radosti. Stačí ju náhodne otvoriť na ktorejkoľvek strane a začať čítať: spomienky na časy, ktoré by teoreticky mali byť nudné a sivé, sú farebné, hravé a veselé. Zháňanie nástrojov, aparatúry a svetiel, Jazzová sekcia, prehrávky pred komisiou, v ktorej sedí aj autor hitu Otvárajte kasíno, večery v Primafe, koncerty, ktoré boli vyjadrením toho, že sme spolu proti zlému svetu, priateľstvá, ktoré vtedy, pred tridsiatimi rokmi, vznikali a dodnes držia, vojna s normalizáciou, v ktorej bola našou základnou výzbrojou zábava, za ktorou sa neveľmi úspešne skrývalo pohŕdanie tesilkáčmi na úradoch a prvomájových tribúnach. Život, ktorý bol radostným dobrodružstvom. Aké nudné a smutné to muselo byť medzi zväzákmi, ktorí vtedy – podobne ako náš dnešný pán premiér – túžili predovšetkým po kariére v komunistickej strane, ktorí v mene „vyšších cieľov" držali hubu a krok. Ale tak im treba.
Mali prísť do Primafu na koncert ChVM. Dva albumy, ktoré sú súčasťou knihy – Dedina spieva a Sny v pŕhľave – sú jasným dôkazom, o čo tam išlo. Hudba bola jednoduchá, tvrdá, neveľmi virtuózna (ak ste ChVM videli niekedy v posledných rokoch, tak si nemyslite, že vždy vedeli tak majstrovsky hrať!), zvuk hrozný. Ale (ako by povedal jeden z bývalých slovenských prezidentov) avšak: ešte aj z toho cédečka cítiť, ako tam bolo dobre. Kapela a jej fanúšikovia si rozumejú dokonale, každému slovu, každému gestu. A steny klubu Primaf, od ktorých sa všetko tak mäkko odráža, vďaka čomu vzniká krásny a chutný hlukový guľáš.
Listujúc si v knihe Underpunk, počúvajúc koncerty v Primafe som si uvedomil, akí sme šťastní ľudia. Hudobnou stopou našich životov nie je Pieseň práce ani Internacionála, ale napríklad pesničky ChVM. Je výborné, že Ľuboš Dzúrik a Anton Julény tieto fragmenty z osemdesiatych rokov archivujú a z času na čas nás prekvapia novou dávkou radosti z podzemia.
Ľuboš Dzúrik, Anton Julény: Underpunk, Fukkavica Records, 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.