Bude práce menej?

K takmer 400-tisícovej armáde ľudí bez práce by sa už čoskoro mohlo pridať ďalších 50-tisíc nezamestnaných. Tak to aspoň odhadujú prognózy Republikovej únie zamestnávateľov (RÚZ). Nemá ísť len o dôsledok vládneho zvyšovania daní a odvodov. Kabinet Roberta Fica schválil minulý týždeň novelu Zákonníka práce, ktorou sa v septembri bude zaoberať parlament, s predpokladanou účinnosťou od nového roku. Smer síce hovorí o posilnení ochrany zamestnancov, no v praxi môže všetko vypáliť úplne inak. Istou náplasťou pre kritikov novely môžu byť aspoň slová premiéra Fica o pripravenosti zmeniť Zákonník práce, ak by sa neskôr prípadne ukázalo, že nové ustanovenia trhu práce škodia. 

Jedným z hlavných problémov pre zamestnávateľov je návrat k súbehu výpovednej lehoty a odstupného, ktorý zrušila vlaňajšia novela Zákonníka práce z dielne Jozefa Mihála. V súčasnosti platí, že buď zamestnanec výpovednú lehotu odpracuje a dostane za ňu plat. Alebo sa dohodne so zamestnávateľom, že odíde okamžite a vtedy dostane od zamestnávateľa odstupné. Po (staro)novom to už nebude „buď-alebo“, ale „aj-aj“. V závislosti od odpracovaných rokov má byť výpovedná lehota 2 až 3 mesiace, kým odstupné mesačné až 4-mesačné. Pri zamestnancoch, ktorí vo firme odpracovali viac ako 20 rokov, sa teda môže stať, že ich prepustenie bude zamestnávateľa stáť až 7 mesačných platov.  

Snaha zákonodarcu, komplikovať a predražovať zamestnávateľovi prepúšťanie, môže na prvý pohľad vyzerať ako ochrana zamestnancov. No v praxi platí, že čím je ťažšie zamestnanca prepustiť, tým viac si zamestnávateľ rozmyslí, koho a či vôbec zamestná. Viceprezident RÚZ a šéf personálnej agentúry Trenkwalder Luboš Sirota upozorňuje ešte na iný problém, ktorý môže nastať pri prepúšťaní z organizačných dôvodov, keď sa ruší pracovné miesto ako také: „Predstavte si firmu, ktorá má sto zamestnancov. Ráno vám príde storno objednávky, pretože váš odberateľ sa dostal do problémov. Objednávku znížil na polovicu. Vy zrazu nemáte prácu pre 50 ľudí.“ Týmto ľuďom musí zamestnávateľ následne zrušiť pracovné miesto, zabezpečiť trojmesačnú výpovednú lehotu a ešte im vyplatiť 3- alebo 4-mesačné odstupné. „Ak sa vám takáto situácia udiala v polovici roka, tak to vlastne znamená, že nadbytočnej polovici zamestnancov musíte vyplatiť celú mzdu do konca roka,“ hovorí Sirota pre .týždeň. „Pol roka, aj keď nemáte odbyt, musíte polovicu firmy platiť, ako keby ste ten odbyt mali. V niektorých prípadoch to môže znamenať likvidáciu celej firmy, teda aj tej druhej polovice zamestnancov, ktorých by nižšie objednávky dokázali uživiť.“

Odstupné netreba platiť zamestnancovi, ak robí vo firme menej ako dva roky. Niektorí zamestnávatelia teda môžu špekulovať a každé dva roky obmieňať pracovnú silu, aby sa vyhli súbehu. Novela Zákonníka práce bude priamo zvádzať prepúšťať prednostne radšej zamestnancov, ktorí vo firme pôsobia kratšie, pretože to jednoducho bude lacnejšie, než u zamestnancov – veteránov. Čiže úprava spôsobuje tlak na fluktuáciu zamestnancov. S tým zase súvisia iné problémy, ako nutnosť častejšieho zaškoľovania zamestnancov a podobne. Tento problém by sa mohol zvlášť dotknúť menej kvalifikovaných a mladších pracovníkov. 

„Istota a absencia flexibility v pracovnom práve sú pre vládu a odborárov synonymá,“ hovorí Luboš Sirota. Práve v oblasti flexibility sa zamestnávateľom podarilo dohodnúť určité ústupky. Nariadené nadčasy (s výnimkou zdravotníckych pracovníkov) majú zostať na 150 hodinách ročne, aj keď odborári ich pôvodne chceli zosekať o tretinu. Podobne sa podarilo odraziť útok na agentúrne zamestnávanie či zachovať podstatu flexikonta. Komplikáciou pri posledne menovanom inštitúte je akurát to, že jeho zavedenie má byť podmienené dohodou so zástupcami zamestnancov. Doteraz stačilo zavedenie flexikonta prerokovať, najnovšie je teda nutný aj súhlas odborárov. Novela tiež obmedzí reťazenie pracovných pomerov na určitý čas. V súčasnosti je možné pracovný pomer na určitý čas uzavrieť na tri roky a v rámci tohto obdobia sa dá opätovne dohodnúť maximálne trikrát. Po novom bude predĺženie zmluvy možné najviac dvakrát počas dvoch rokov. Zamestnávatelia by v tomto bode uvítali zachovanie súčasnej úpravy, keďže umožňuje lepšie prispôsobenie súčasným neistým podmienkam. 

          

Smer s odbormi spolupracuje dlhodobo, preto je pochopiteľné, že novela Zákonníka práce im vo viacerých bodoch vychádza v ústrety. Zástupcovia zamestnancov budú môcť napríklad spolurozhodovať o normách spotreby práce. Čo to znamená v praxi? Opäť môže nastať hypotetická situácia: Firma kúpila novú výrobnú technológiu, ktorá je overená všade vo svete. Vďaka nej môže zvýšiť produkciu výrobkov z troch na päť kusov za hodinu. Ale odborári jej spustenie zablokujú. Veď prečo by mali vyrobiť za ten istý čas viac kusov tovaru, ak nedostanú lepšie zaplatené?! Potom novú technológiu firma ani nemusí spustiť. V takomto prípade by napokon rolu rozhodcu hral inšpektorát práce. Alebo sa treba spoľahnúť na rozumnosť zamestnancov, že nebudú chcieť poškodiť firmu, v ktorej sami pracujú.

Sirota má so zákonným zvýhodňovaním odborov tiež principiálny problém: „Odbory chcú spolurozhodovať, ale bez spoluzodpovednosti. Podnikateľ nesie zodpovednosť, ak firma skrachuje. Ale možno sa na štyroch kľúčových rozhodnutiach, ktoré k tomu povedú, podpíše niekto iný.“ 

Samozrejme, vláda sa netají snahou dostať čo najviac ľudí z dohôd a živností do riadneho pracovného pomeru. To sa prejavilo napríklad pri debatách o definícii závislej práce či pri aplikovaní niektorých výhod klasických zamestnancov na dohodárov. No viac ako Zákonník práce ovplyvnia útek zamestnancov do živností a dohôd zmeny odvodov. 

Zamestnávatelia by sa, pravdepodobne, ponad všetky tieto úpravy dokázali povzniesť, keby prišli v inej ekonomickej situácii a keby ich nesprevádzali nákladné konsolidačné opatrenia, ktorých bremeno z veľkej časti opäť doľahne na plecia tých istých zamestnávateľov. Zmeny pracovného práva sa mali odložiť na neskôr. RÚZ navrhovala, aby účinnosť zákona nebola už od 1. januára 2013, ale až o rok neskôr. Ak pre nič iné, odloženie novely by malo význam vzhľadom na dovolenkové obdobie, keď sa široká verejnosť politikou veľmi nezaoberá. Pomohla by aj dlhšia verejná diskusia o jednotlivých bodoch. Hoci pozitívom nesporne je, že Ficova vláda išla cestou dialógu a nenanútila novelu zamestnávateľom hrubou silou.

Firmy mohli s novelou Zákonníka práce dopadnúť aj horšie. No problémom je, že od volieb neprišla jediná pozitívna správa pre podnikateľské prostredie. Politici Smeru ešte pred voľbami vyhlasovali, že zdravé podnikateľské prostredie je predpokladom pre budovanie sociálnych istôt občanov. No v praxi sa jednotlivé komponenty podnikateľského prostredia (dane, odvody, pracovné právo...) zhoršujú. Na porovnanie, jedným z viacerých faktorov, vďaka ktorým sa Nemecku v posledných rokoch ekonomicky tak darí, sú reformy trhu práce, zavedené pred deviatimi rokmi Gerhardom Schröderom. Liberalizujúce zmeny presadil vtedajší sociálno-demokratický (!) kancelár aj napriek nevôli odborov a odporu časti vlastnej strany. 

Slovenská vláda tvrdí, že sa touto novelou vraciame k európskemu štandardu pracovného práva. Lenže v EÚ badať veľké rozdiely, pokiaľ ide o flexibilitu trhu práce. Napríklad v Indexe ekonomickej slobody 2012 dosahuje Slovensko v kategórii „Sloboda práce“ 58,1 percenta. Ale viaceré štáty Únie majú lepšie skóre. Nejde len o tradične liberálne krajiny ako Holandsko (60 percent), Spojené kráľovstvo (71,5 percenta) či Írsko (78,4 percenta). Ale aj o našich susedov ako Poľsko (61,3 percenta), Česko (77,9 percenta) a Rakúsko (78,1 percenta).

Navyše, pointou všetkých úvah o riešení súčasnej dlhovej krízy je zvyšovanie konkurencieschopnosti európskych krajín. A ako nástroj, ktorý má k tomuto cieľu smerovať, sa najčastejšie spomína spružnenie pracovného práva. Inak povedané, koncept rigidnej pracovnoprávnej ochrany zamestnanca sa otriasa v základoch, pretože jedinou istotou, ktorú v konečnom dôsledku zaručuje, je istota vysokej nezamestnanosti.