Očami Doroty Nvotovej

Môže to byť aj kamarát, ktorého kancelária je neďaleko vašej a napriek tomu si nikdy nenájdete čas. Môže to byť Dunaj, pri ktorom ste si vždy chceli ticho posedieť. Tých miest je veľa. Kopia sa v živote človeka ako žlté papieriky na kancelárskom stole, ktoré iba zbierame do zásuvky vždy, keď je stôl plný. Nevyhodíme ich, lebo sú asi dôležité, ale zasa nie sú až také dôležité, aby sme sa nimi zaoberali. Žijeme rušný a rýchly život, v ktorom niet času na posedenie pri Dunaji, výstup na neďaleký kopec či čítanie žltých papierikov. Ja som návštevu starej a krásnej Kaiser Library v Káthmandu odkladala asi tri roky. Vždy som len prešla okolo tej brány neďaleko kráľovského paláca, povedala si, že teraz nemôžem a ponáhľala sa ďalej. Aj predvčerom som sa ponáhľala. Niesla som tri ťažké tašky a utekala na ďalšie stretnutie. Odrazu som znova zbadala bránu do tejto nádhernej historickej knižnice a mala som pocit, že nastal čas. Nič významné sa pritom nestalo. Nebolo treba nič urobiť, len vojsť dnu. Areál strážili ozbrojení vojaci a pri vstupnej kontrole som musela odovzdať tašku, aby som náhodou neukradla nejaký vzácny kus, ktorými sa to v tejto knižnici len tak hemží. Budova je postavená v starom ranovskom štýle. Dynastia, ktorá trápila Nepál dlhé desaťročia, a na ktorú tu nik v dobrom nespomína, za sebou okrem pár potomkov zanechala oveľa viac stavieb. A tie, na rozdiel od ich vladárov, majú Nepálci veľmi radi. Chodia sa prechádzať do ich záhrad, parkov, navštevujú ich paláce a aj knižnicu Kaiser Library. Hneď, ako som vošla, vedela som, prečo to bolo jedno z tých miest, ktoré vás ťaha a netušíte prečo. Stál tam čas. Úžasné dekorácie, nádherné masívne police, tisíce anglických historických kníh, všetko dekorované starým koloniálnym nábytkom. Takto nejako tu posedávali Ranovia, takto nejako posedávali Radžovia v Indii... Teraz v tých masívnych kreslách sedia študenti v uniformách a usilovne študujú. Niektorí z kníh, iní na laptopoch, je tu zadarmo wifi. Doba sa posunula, ale čas tu stále stojí. Nepohne sa, tak ako ten starý glóbus v sekcii s anglickou poéziou, ktorým sa márne snažím pootočiť. Je taký starý, že na ňom už vôbec nič nevidno, ani kontinenty. Na stenách sú obklady, krásne, domodra ladené, na schodišti sochy a v záhrade bambusy a palmy. Stojím v strede a ani sa nepohnem. Neodvažujem sa ani len dotknúť niektorej zo vzácnych kníh. Tá vôňa starého papiera a tlače! Stačí sa nadýchnuť a počúvať to knižničné ticho, sem-tam nejaké šušušu od študentov, nejaké tlmené hihihi od dievčat. Vŕzganie kresiel. Asi 15 minút som nasávala atmosféru a odišla som. Nepotrebovala som knihu, nepotrebovala som sa kultúrne vzdelať. Potrebovala som zastať. Stáť na jednom mieste, niečoho sa dotknúť, niečoho sa nadýchnuť, na niečo sa pozrieť a niečo tiché začuť. Ďalší žltý papierik vyriešený.