.a je to práve teraz, koncom leta, keď znalci vedia, že vďaka stabilnému počasiu sú najlepšie podmienky na vysokohorskú turistiku. Je ten správny čas písať o sto rokov starom fenoméne opradenom legendami – o vysokohorských chatách.
.priekopnícka éra
Až do polovice 19. storočia sprevádzali zámožných lovcov kamzíkov a inej zveri v Tatrách nosiči, vybavení iba celtou pre prípad núdze. Tatranský historik Ivan Bohuš pripomína, že priekopníci horskej turistiky boli nútení v Tatrách stráviť noc. No kde? Najstaršími, pravekými predchodcami dnešných chát boli v bronzovej aj železnej dobe jednoduché prístrešky z prírodného materiálu; do hôr vtedy ľudí lákalo množstvo zveri aj bohatstvo lesných plodov. Neskôr, v stredoveku, úpätia Tatier kolonizovali nemeckí, prevažne saskí presídlenci a prírodné úkryty v členitom nedostupnom teréne – často vo forme veľkých balvanov – hľadali tí, ktorí toto územie začali intenzívne hospodársky využívať, teda baníci, zlatokopi, uhliari či drevorubači. „Študenti kežmarského lýcea, ktorí chodievali už v 16. storočí so svojimi profesormi na exkurzie do Tatier, mali na programe okrem zberu prírodnín pre školský kabinet aj výučbu stavby núdzových prístreškov z kosodreviny,“ píše Bohuš v knihe Tatranské chaty, majáky v mori skál a snehu (Vydavateľstvo I&B, 2007).
Na noc, strávenú pod ochranou ohniska a mohutného balvanu v Malej studenej doline, spomína anglický cestovateľ a prírodovedec Robert Towson, ktorý sa v augute 1793 vybral v sprievode lovcov kamzíkov na prvý známy výstup na Lomnický štít. O Téryho chate sa vtedy, pochopiteľne, nikomu ani nesnívalo.
Postupne, skôr v Alpách než v Tatrách, vznikli luxusné obydlia vybavené televízorom, sprchou a WC, kde sa zásoby vynášajú terénnym autom, lanovkou alebo vrtuľníkom. Keď vaša noha spočinie trebárs na betónovom parkovisku pod Braunschweigerskou chatou (2 759 m.n.m., čo je vyššie ako Gerlach) v Štubaiských Alpách, neďaleko od Innsbrucku, možno si spomeniete na slávny verš pesničkárky Joni Mitchell: „Vydláždili raj a postavili na ňom parkovisko.“ Znamená to, že chaty stratili kúzlo? Určite nie.
.v slobodnom kráľovstve Rysy
Viktor Beránek (pozri rozhovor v rámčeku) je Čech, ktorý sám seba definuje ako Čechoslováka. Vytrénovanou postavou a končatinami v tvare súvislých zväzkov svalov a väziva pripomína rímskeho vojaka z pašiových obrazov na kalváriách. Šesťdesiatnik Viktor je tatranská legenda, pravdepodobne najdlhšie pôsobiaci nosič od roku 1977 chatárči na najvyššie položenej (2 250 m. n. m) a najmladšej tatranskej chate, ktorú postavili v roku 1932 – na Chate pod Rysmi.
Poznáme sa možno dvadsať rokov. Viktor je recesista. A to nielen preto, že podnikol už tri výpravy na lyžiach cez Špicbergy, kde iba tak-tak unikol hladným ľadovým medveďom. Ani preto, že si chodí „trošku“ polietať na padáku či zalyžovať do Álp. A dokonca ani preto, že svojho času dal na oslavu výročia založenia chaty vyniesť hore vrtuľníkom štvrť tony vážiace piano.
Chatárom na Rysoch, ktoré ležia priamo na hranici s Poľskom, bol Beránek už za socializmu, keď tam vždy v auguste počas medzinárodného výstupu v stopách V. I. Lenina (ten údajne vyšiel na Rysy v roku 1913) smerovali stovky, možno tisíce mladých zväzákov, ale aj obstarožnejších súdruhov. Bol medzi nimi aj vrchný veliteľ ochrany štárnej hranice, generál Šádek.
„Ani sme netušili, o akú šaržu ide. Iba sme si všimli, že okolo neho ustavične kmitajú pohraničiari, zaväzovali mu šnúrky na vibramkách a stierali pot z čela,“ smeje sa Beránek a pokračuje: „Generál bol fajn chlapík. Keď vyšiel hore, vraví mi: Vieš čo, Viktor, venujem ti generálsku uniformu, aj s výložkami a čapicou, no sľúb mi, že keď nabudúce prídem, privítaš ma v nej. Bez problémov, povedal som mu. Jeho podriadení to brali ako urážku ich stavu. Chceli mi potom uniformu zobrať, no keď som im pohrozil, že zavolám Šádekovi do Prahy, stíchli. O rok sa generál skutočne vrátil. Vítal som ho s bradou ako mudžahedín, dlhými vlasmi, uniformou, generálskou čapicou a v trenírkach s nápisom USA Adidas. No to si vás vyfotíme, pohoršovali sa jeho nohsledi. Ako sa ti tu žije? – pýtal sa ma Šádek. Fajn, vravím. On na to: Vieš čo, Viktor, dám ti aj nohavice s dvoma červenými lampasmi, aby si nemusel nosiť tie trenírky. Čapica medzičasom obhorela nad petrolejkou a uniformu mám dodnes. Keď občas prídu na chatu nejakí vojaci, oblečiem si ju. Vyskakujú z lavíc a zdravia ma ako generála.“
Beránek na Rysoch v roku 1998 vyhlásil Slobodné kráľovstvo. Na jeho hraničnej línii osadil tabule, hosťom dával na požiadanie do pasu pečiatku fiktívneho štátu a sám seba vyhlásil za monarchu. Samozrejme, navštívil som ho. Stúpali sme od Popradského plesa. Azda každých sto metrov kráľ Viktor I. zastal a oprel sa o placatý kameň. Nie div. Jeho Veličenstvo si „nahodilo“ na chrbát päťdesiatlitrový sud piva, obrovskú škatuľu stopercentných džúsov a plechovky s ľadovým čajom. Odhadom vyše sto kíl. Obzvlášť milé mu boli okoloidúce mladé turistky, ktoré na neho vrhajú obdivné pohyby. „Kam, Alenka? Vykorisťovať otrokov?“ pýtal sa Viktor I. a Alenka sčervenala. Otrokom bol myslený niektorý zo svalnatých nosičov, ktorí tu brigádujú. Chatár im platil šesť korún za kilo vynášky.
No nie je všetko také zábavné. Slobodné kráľovstvo vyhlásil Viktor Beránek na Rysoch dva roky predtým, než polovicu chaty rozmetala po doline veľká lavína. Iba zázrakom v nej vtedy práve nikto nebol. Viktor bojoval o to, aby sa nová chata postavila na inom, bezpečnejšom mieste, no neuspel. Dnes sa teda dokončuje rekonštrukcia chaty – na pôvodnom, z pohľadu lavín mimoriadne nebezpečnom mieste.
.v pote tváre
V Tatrách, na rozdiel od Álp, prežíva tradícia vynášania proviantu na chrbte. Žiadny vrtuľník ani lanovka. To by bolo neštýlové. Ruku či skôr nohu k dielu priložia i turisti. Vezmú prichystané balíčky s koksom či kompótmi: potom dostanú hore za odmenu čaj, tí zdatnejší aj s rumom.
O deviatej sme prechádzali okolo Žabích plies, potom nás čakal najťažší úsek cez vodopád. Jeden zlý pohyb a Staropramen by rozmliaždil kráľa Viktora I. nadobro. Konečne sme dosiahli hranicu kráľovstva. Na kovovom stožiari trepotala vlajka monarchie. Jej emblémom bol rys Perys s vyplazeným sýtočerveným jazýčkom; v pravici mal horolezecký cepín, v ľavici skobu. Dôverne známa chata s kapacitou dvadsať lôžok sa vynorila za zákrutou v sedle Váhy. Všade strapce turistov s chlebíkmi a čajom v rukách. Nebol by to Viktor, aby nevyužil najslávnejšieho návštevníka: chodníček okolo chaty vyzdobil červenými stopami V. I. Lenina.
V ten deň vyšiel Viktor I. hore za štyri hodiny. Opatrne sa vyvliekol z popruhov. Soľ na jeho tričku by sa dala žmýkať do polievky. Turisti zdvihli hlavu od čapovanej dvanástky a stíchli. Krošňa sa ocitla na závesnej váhe. „Stoosem kíl!“ vyhlásil merač a v chate sa ozve aplauz. Potom sa život vrátil do zabehaných koľají. „Jednu kávu,“ povedal nesmelo turista pri okienku vo výške 2 250 m.n.m. „Turka, viedenskú, capuccino alebo so smotanou?“ zarecitovala „barmanka“ Evka nečakane pestrú ponuku. Turista bol očividne zaskočený. Nie, presso tu zatiaľ nerobia. Rovnako bol zaskočený z pestrej ponuky jedál, gulášom začínajúc a rezňami končiac. Medzi vrcholné kúsky kuchárov tu patria pečené kurence na večeru alebo švédsky stôl s čerstvými jogurtmi na raňajky. A treba si uvedomiť, že všetko je to v pote tváre vynesené na chrbte. Aj preto stojí fľaša minerálky viac ako čapované pivo – je ťažšia.
.na Térynke
Staviteľom Chaty pod Rysmi v roku 1931 nebolo veľmi do smiechu. Pracovali v krutých podmienkach. Historik Bohuš uverejnil aj spomienky murára Petra Jančušku z Liptovského Jána na to, ako šesť murárov a jedenásť pomocných robotníkov takmer zamrzlo v provizórnom kamennom baraku, kde mali počas stavby bývať a ktorý mal „doštenú strechu zaťaženú skalami a upevnenú drôtenými kotvami“. Pre prudkú snehovú víchricu ho koncom septembra nemohli pár dní opustiť. Zásoby dreva na kúrenie sa im minuli, voda pri teplote mínus štrnásť zamrzla, triasli sa niekoľko dní zimou, až sa napokon odhodlali na zúfalý zostup – inú možnosť prežitia nemali. Po ôsmich hodinách sa zachránili na chate pri Popradskom plese.
Tento príbeh je iba malou ukážkou toho, čo to vyžaduje, ak chce človek prežiť v extrémnych podmienkach. Vysokohorská turistika by bola aj dnes bez chát nemysliteľná. A pre jej ortodoxných vyznávačov je iba dobre, že u nás v Tatrách tie najvyššie položené chaty ostali, na rozdiel od Álp, bez obvyklého „nížinného luxusu“. Iba niektoré majú mobilný signál (na iných spojenie zabezpečujú vysielačky), svieti sa petrolejkami, zásobujú sa vynáškami v krošniach, spí sa na pričniach pod dekami a najlepším nápojom je bylinkový nosičský čaj.
Moderný fotovoltaický systém so slenčnými kolektormi na Téryho chate v Malej studenej doline s krásnou scenériou hôr je dôkazom, že to môže byť aj trochu inak. Ide o najvyššie položenú tatranskú chatu (2 015 m.n.m) s celoročnou prevádzkou a kapacitou 24 lôžok. Od čias anglického priekopníka Towsona sa tu toho ozaj veľa zmenilo. Prvý turistický chodník do tejto doliny vybudovali v roku 1875. O dvanásť rokov neskôr navrhol banskoštiavnický lekár a priekopník tatranského horolezectva Edmund Téry (1856 – 1917) na výborovej schôdzi budapeštianskej pobočky Uhorského karpatského spolku (UKS) výstavbu chaty pri Piatich spišských plesách. To už bola na vzostupe masová turistika a ohnisko či balvan zďaleka nemohli pokryť potreby návštevníkov hôr. V roku 1898 vybrala komisia vhodné miestno na umiestnenie chaty a s rozpočtom 6-tisíc forintov sa začalo stavať podľa projektu staviteľa Gedeona Majunkeho. Ako materiál použili portlanský cement, aj preto, lebo podľa názoru poľovníkov by vápno a farebné omietky „pôsobili rušivo na kamzíčiu zver“. Tej isto prekážali aj explózie dynamitu pri trhani žuly použitej na stavbu chaty. No sťažnosti poľovníkov neboli vypočuté a svedkovia uvádzajú, že kamzíky sa v čase stavebného pokoja veselo pohybovali po stavenisku. Inak, tieto horské zvieratá môžete uvidieť pri Téryho chate aj dnes – ak tam ostanete cez noc, turisti večer odídu a kamzíky zvyknú prísť k plesám.
Podľa presnej evidencie vyniesli Majunkeho nosiči počas stavby Téryho chaty viac ako 28 ton cementu, 4,4 tony vápna, 3,3 tony sadry, 10,7 tony dreva a 4,6 tony železa: spolu teda viac ako 51 ton stavebnín. Na stavbe sa vystriedalo 15 robotníkov. Postupne Téryho chata prešla viacerými rekonštrukciami, najrozsiahlejšou v rokoch 1979 až 1983, keď na nej pôsobil ako chatár spisovateľ Belo Kapolka. Chata získala nové ústredné kúrenie, umyváreň so sprchami, splachovacie WC a agregát na 380 voltov.
.život chatára
Päťdesiatnitk Miroslav Jílek je chatárom na Térynke – ako túto chatu familiárne nazývajú horolezci a iná klientela – už osemnásť rokov. Na viacerých miestach v Tatrách bol chatárom aj jeho otec. Predposlednú augustovú sobotu večer si Miro trochu vydýchol. Po týždni, keď bola chata taká plná, že hostia spali aj v spacákoch na karimatkách v reštaurácii, je tu prázdnejšie. Pri vedľajšom stole sedia pri fľaške červeného dvaja Francúzi, pri čapovanej desiatke partia Poliakov a je tu aj zopár Čechov. Inak, Miro nevyhodí ani neočakávaných hostí, ak mu „zazvonia“ večer. Predsa len, dvojhodinová cesta v tme chodníkom v prudkých skalách môže byť nebezpečná. Nespratníkom, ktorí sa opijú, však chatár dôrazne povie, aby už nabudúce neprišli.
K povinnostiam chatára a jeho päťčlenného personálu patrí aj príprava jedál: dnes večer varia na zajtra 70 kapustových a 70 šošovicových polievok. V špičke sezóny na Térynku príde denne aj 700 ľudí, väčšina z nich si iba kúpi pivko alebo čaj a sadnú si na skaly pri plesách. Tí lepšie disponovaní idú potom cez Priečne sedlo na Zbojnícku chatu do vedľajšej doliny, ostatní zídu po značenom chodníku popri Zamkovského chate na Hrebienok.
„Pred letnou sezónou si robíme vrtuľníkom zásoby. Inak máme na vynášky nosičov. No od mladých a menej skúsených brigádnikov nemôžeme očakávať, že vynesú 70 kíl vrátane sudu piva,“ hovorí Miro po tom, ako zorganizoval záchranársky vrtuľník, ktorý priletel z Popradu pre zranenú turistku a dodáva: „Nič vážne, asi natiahnuté šľachy.“ V minulosti tu mali aj tragickú udalosť: vo Veľkom hangu v roku 2000 vzala lavína jedného z nosičov, Juraja Petranského. Samotná chata, na rozdiel od tej pod Rysmi, by mala byť proti lavínam bezpečná.
A je aj modernejšia. Dva a pol roka tu funguje fotovoltaický systém s výkonom 9,2 kilowattu. „Vďaka tomu môžeme pohodlnejšie, bez použitia nafty v agregáte, ktorá znečisťuje životné prostredie, čerpať vodu z plesa. Máme tu aj chladničky a mrazničky, takže na guláš nemusíme používať konzervy, ale máme čerstvé mäso. A ak chceš, ráno vieme urobiť aj čerstvé presso,“ smeje sa chatár.
Ráno, podobne ako večer, je to tu romantické. Z poschodových postelí nad vami sa už okolo šiestej, keď sa brieždi, zosúvajú nohy neznámych horolezcov a horolezkýň. Balia si výstroj. Na plynovom variči na lavičke pred chatou si varia kávu a spýtavo sa pozerajú na prvé nesmelé ranné lúče. Ako dnes bude? V týchto podmienkach základná otázka, na ktorú, žiaľ, nevieme presnú odpoveď. „Hnevajú ma naši meteorológovia, pretože od nich závisí, či sa ľudia vyberú na túru, alebo nie. A čo mám skúsenosti, ich predpovede nesedia. Na rozdiel od takého Chamonix, kde to francúzskym meteorológom vychádza na hodiny presne. Ja sa až hanbím hosťom povedať, aká je na internete predpoveď počasia. Toľkokrát sa stalo, že sa tí naši sekli a turisti zbytočne prichádzajú o zážitky,“ dodáva s ľútosťou Miro Jílek.
Na chate sa nenudí ani vtedy, keď tu býva najmä v zime, keď napadne veľa snehu, aj niekoľko dní sám. Vezme lopatu a odhádže zo tri, zo štyri nákladné autá. Po každej fúre si dá kávičku. A keď mu niektorý z nosičov zavolá, že pre naváľaný sneh sa nedostane hore, zbehne do polovice hangu a odbremení ho od vynášky.
.tatry a Česi
Odnepamäti je zdrojom strachu tajomno. Ťažko dostupné hory účinok ešte umocňujú. Od 8. storočia k Tatrám prichádzali Slovania, neskôr saskí Nemci. Do hôr sa príliš neodvažovali, báli sa ich. Mysleli si, že tam žijú nečisté sily, ktoré im môžu ublížiť. Sami do Tatier chodili iba zbojníci a bylinkári, vzdelaní učitelia a farári. Historické pramene dokladajú, že prví turisti – boli to Pražáci – prišli do obce Ždiar vo Východných (Belianskych) Tatrách v roku 1925. A to neplánovane. Išli totiž do Bielovodskej doliny starou cestou, pričom prechádzali skoro ráno cez dedinu medzi drevenicami. Z komínov stúpal dym, gazdinky varili na otvorenom ohnisku rannú zemiakovú kašu, zvanú guľaška. Pražákov to tak zaujalo, že po návrate z hôr v Ždiari ostali na noc. Miestni poslali svojich synov a dcéry spať do stodoly na seno, aby si pocestných uctili nocľahom v komôrke. A pohostili ich, samozrejme, jedlom aj pitím.
„Prvých päť Čechov tak založilo v Ždiari cestovný ruch. Ďalší rok ich prišlo 25, v roku 1933 to už bolo 285 turistov. Miestne ženy už nemuseli nosiť pešo maslo, mlieko a vajcia na trh do Kežmarku; kúpili ich od nich českí hostia. Keď šli Ždiarania na pole, starali sa im dokonca o domácnosť a o deti. Česi si v dolinách postupne kupovali pozemky, stavali chaty. Vzájomne sa ženili a vydávali,“ opisuje utužovanie vzťahov v Tatrách žijúci etnológ Ján Olejník. Okrem knedlíkov v tatranskom jedálničku je reliktom z čias 1. ČSR aj vysokohorská chata s českým názvom Protěžka (po slovensky sa volá Plesnivec). Od roku 1954 tam bola štvrťstoročie chatárkou Eva Kasická, pôvodom z Prahy. Často bola na chate sama, iba v spoločnosti kamzíka.
.priekopnícka éra
Až do polovice 19. storočia sprevádzali zámožných lovcov kamzíkov a inej zveri v Tatrách nosiči, vybavení iba celtou pre prípad núdze. Tatranský historik Ivan Bohuš pripomína, že priekopníci horskej turistiky boli nútení v Tatrách stráviť noc. No kde? Najstaršími, pravekými predchodcami dnešných chát boli v bronzovej aj železnej dobe jednoduché prístrešky z prírodného materiálu; do hôr vtedy ľudí lákalo množstvo zveri aj bohatstvo lesných plodov. Neskôr, v stredoveku, úpätia Tatier kolonizovali nemeckí, prevažne saskí presídlenci a prírodné úkryty v členitom nedostupnom teréne – často vo forme veľkých balvanov – hľadali tí, ktorí toto územie začali intenzívne hospodársky využívať, teda baníci, zlatokopi, uhliari či drevorubači. „Študenti kežmarského lýcea, ktorí chodievali už v 16. storočí so svojimi profesormi na exkurzie do Tatier, mali na programe okrem zberu prírodnín pre školský kabinet aj výučbu stavby núdzových prístreškov z kosodreviny,“ píše Bohuš v knihe Tatranské chaty, majáky v mori skál a snehu (Vydavateľstvo I&B, 2007).
Na noc, strávenú pod ochranou ohniska a mohutného balvanu v Malej studenej doline, spomína anglický cestovateľ a prírodovedec Robert Towson, ktorý sa v augute 1793 vybral v sprievode lovcov kamzíkov na prvý známy výstup na Lomnický štít. O Téryho chate sa vtedy, pochopiteľne, nikomu ani nesnívalo.
Postupne, skôr v Alpách než v Tatrách, vznikli luxusné obydlia vybavené televízorom, sprchou a WC, kde sa zásoby vynášajú terénnym autom, lanovkou alebo vrtuľníkom. Keď vaša noha spočinie trebárs na betónovom parkovisku pod Braunschweigerskou chatou (2 759 m.n.m., čo je vyššie ako Gerlach) v Štubaiských Alpách, neďaleko od Innsbrucku, možno si spomeniete na slávny verš pesničkárky Joni Mitchell: „Vydláždili raj a postavili na ňom parkovisko.“ Znamená to, že chaty stratili kúzlo? Určite nie.
.v slobodnom kráľovstve Rysy
Viktor Beránek (pozri rozhovor v rámčeku) je Čech, ktorý sám seba definuje ako Čechoslováka. Vytrénovanou postavou a končatinami v tvare súvislých zväzkov svalov a väziva pripomína rímskeho vojaka z pašiových obrazov na kalváriách. Šesťdesiatnik Viktor je tatranská legenda, pravdepodobne najdlhšie pôsobiaci nosič od roku 1977 chatárči na najvyššie položenej (2 250 m. n. m) a najmladšej tatranskej chate, ktorú postavili v roku 1932 – na Chate pod Rysmi.
Poznáme sa možno dvadsať rokov. Viktor je recesista. A to nielen preto, že podnikol už tri výpravy na lyžiach cez Špicbergy, kde iba tak-tak unikol hladným ľadovým medveďom. Ani preto, že si chodí „trošku“ polietať na padáku či zalyžovať do Álp. A dokonca ani preto, že svojho času dal na oslavu výročia založenia chaty vyniesť hore vrtuľníkom štvrť tony vážiace piano.
Chatárom na Rysoch, ktoré ležia priamo na hranici s Poľskom, bol Beránek už za socializmu, keď tam vždy v auguste počas medzinárodného výstupu v stopách V. I. Lenina (ten údajne vyšiel na Rysy v roku 1913) smerovali stovky, možno tisíce mladých zväzákov, ale aj obstarožnejších súdruhov. Bol medzi nimi aj vrchný veliteľ ochrany štárnej hranice, generál Šádek.
„Ani sme netušili, o akú šaržu ide. Iba sme si všimli, že okolo neho ustavične kmitajú pohraničiari, zaväzovali mu šnúrky na vibramkách a stierali pot z čela,“ smeje sa Beránek a pokračuje: „Generál bol fajn chlapík. Keď vyšiel hore, vraví mi: Vieš čo, Viktor, venujem ti generálsku uniformu, aj s výložkami a čapicou, no sľúb mi, že keď nabudúce prídem, privítaš ma v nej. Bez problémov, povedal som mu. Jeho podriadení to brali ako urážku ich stavu. Chceli mi potom uniformu zobrať, no keď som im pohrozil, že zavolám Šádekovi do Prahy, stíchli. O rok sa generál skutočne vrátil. Vítal som ho s bradou ako mudžahedín, dlhými vlasmi, uniformou, generálskou čapicou a v trenírkach s nápisom USA Adidas. No to si vás vyfotíme, pohoršovali sa jeho nohsledi. Ako sa ti tu žije? – pýtal sa ma Šádek. Fajn, vravím. On na to: Vieš čo, Viktor, dám ti aj nohavice s dvoma červenými lampasmi, aby si nemusel nosiť tie trenírky. Čapica medzičasom obhorela nad petrolejkou a uniformu mám dodnes. Keď občas prídu na chatu nejakí vojaci, oblečiem si ju. Vyskakujú z lavíc a zdravia ma ako generála.“
Beránek na Rysoch v roku 1998 vyhlásil Slobodné kráľovstvo. Na jeho hraničnej línii osadil tabule, hosťom dával na požiadanie do pasu pečiatku fiktívneho štátu a sám seba vyhlásil za monarchu. Samozrejme, navštívil som ho. Stúpali sme od Popradského plesa. Azda každých sto metrov kráľ Viktor I. zastal a oprel sa o placatý kameň. Nie div. Jeho Veličenstvo si „nahodilo“ na chrbát päťdesiatlitrový sud piva, obrovskú škatuľu stopercentných džúsov a plechovky s ľadovým čajom. Odhadom vyše sto kíl. Obzvlášť milé mu boli okoloidúce mladé turistky, ktoré na neho vrhajú obdivné pohyby. „Kam, Alenka? Vykorisťovať otrokov?“ pýtal sa Viktor I. a Alenka sčervenala. Otrokom bol myslený niektorý zo svalnatých nosičov, ktorí tu brigádujú. Chatár im platil šesť korún za kilo vynášky.
No nie je všetko také zábavné. Slobodné kráľovstvo vyhlásil Viktor Beránek na Rysoch dva roky predtým, než polovicu chaty rozmetala po doline veľká lavína. Iba zázrakom v nej vtedy práve nikto nebol. Viktor bojoval o to, aby sa nová chata postavila na inom, bezpečnejšom mieste, no neuspel. Dnes sa teda dokončuje rekonštrukcia chaty – na pôvodnom, z pohľadu lavín mimoriadne nebezpečnom mieste.
.v pote tváre
V Tatrách, na rozdiel od Álp, prežíva tradícia vynášania proviantu na chrbte. Žiadny vrtuľník ani lanovka. To by bolo neštýlové. Ruku či skôr nohu k dielu priložia i turisti. Vezmú prichystané balíčky s koksom či kompótmi: potom dostanú hore za odmenu čaj, tí zdatnejší aj s rumom.
O deviatej sme prechádzali okolo Žabích plies, potom nás čakal najťažší úsek cez vodopád. Jeden zlý pohyb a Staropramen by rozmliaždil kráľa Viktora I. nadobro. Konečne sme dosiahli hranicu kráľovstva. Na kovovom stožiari trepotala vlajka monarchie. Jej emblémom bol rys Perys s vyplazeným sýtočerveným jazýčkom; v pravici mal horolezecký cepín, v ľavici skobu. Dôverne známa chata s kapacitou dvadsať lôžok sa vynorila za zákrutou v sedle Váhy. Všade strapce turistov s chlebíkmi a čajom v rukách. Nebol by to Viktor, aby nevyužil najslávnejšieho návštevníka: chodníček okolo chaty vyzdobil červenými stopami V. I. Lenina.
V ten deň vyšiel Viktor I. hore za štyri hodiny. Opatrne sa vyvliekol z popruhov. Soľ na jeho tričku by sa dala žmýkať do polievky. Turisti zdvihli hlavu od čapovanej dvanástky a stíchli. Krošňa sa ocitla na závesnej váhe. „Stoosem kíl!“ vyhlásil merač a v chate sa ozve aplauz. Potom sa život vrátil do zabehaných koľají. „Jednu kávu,“ povedal nesmelo turista pri okienku vo výške 2 250 m.n.m. „Turka, viedenskú, capuccino alebo so smotanou?“ zarecitovala „barmanka“ Evka nečakane pestrú ponuku. Turista bol očividne zaskočený. Nie, presso tu zatiaľ nerobia. Rovnako bol zaskočený z pestrej ponuky jedál, gulášom začínajúc a rezňami končiac. Medzi vrcholné kúsky kuchárov tu patria pečené kurence na večeru alebo švédsky stôl s čerstvými jogurtmi na raňajky. A treba si uvedomiť, že všetko je to v pote tváre vynesené na chrbte. Aj preto stojí fľaša minerálky viac ako čapované pivo – je ťažšia.
.na Térynke
Staviteľom Chaty pod Rysmi v roku 1931 nebolo veľmi do smiechu. Pracovali v krutých podmienkach. Historik Bohuš uverejnil aj spomienky murára Petra Jančušku z Liptovského Jána na to, ako šesť murárov a jedenásť pomocných robotníkov takmer zamrzlo v provizórnom kamennom baraku, kde mali počas stavby bývať a ktorý mal „doštenú strechu zaťaženú skalami a upevnenú drôtenými kotvami“. Pre prudkú snehovú víchricu ho koncom septembra nemohli pár dní opustiť. Zásoby dreva na kúrenie sa im minuli, voda pri teplote mínus štrnásť zamrzla, triasli sa niekoľko dní zimou, až sa napokon odhodlali na zúfalý zostup – inú možnosť prežitia nemali. Po ôsmich hodinách sa zachránili na chate pri Popradskom plese.
Tento príbeh je iba malou ukážkou toho, čo to vyžaduje, ak chce človek prežiť v extrémnych podmienkach. Vysokohorská turistika by bola aj dnes bez chát nemysliteľná. A pre jej ortodoxných vyznávačov je iba dobre, že u nás v Tatrách tie najvyššie položené chaty ostali, na rozdiel od Álp, bez obvyklého „nížinného luxusu“. Iba niektoré majú mobilný signál (na iných spojenie zabezpečujú vysielačky), svieti sa petrolejkami, zásobujú sa vynáškami v krošniach, spí sa na pričniach pod dekami a najlepším nápojom je bylinkový nosičský čaj.
Moderný fotovoltaický systém so slenčnými kolektormi na Téryho chate v Malej studenej doline s krásnou scenériou hôr je dôkazom, že to môže byť aj trochu inak. Ide o najvyššie položenú tatranskú chatu (2 015 m.n.m) s celoročnou prevádzkou a kapacitou 24 lôžok. Od čias anglického priekopníka Towsona sa tu toho ozaj veľa zmenilo. Prvý turistický chodník do tejto doliny vybudovali v roku 1875. O dvanásť rokov neskôr navrhol banskoštiavnický lekár a priekopník tatranského horolezectva Edmund Téry (1856 – 1917) na výborovej schôdzi budapeštianskej pobočky Uhorského karpatského spolku (UKS) výstavbu chaty pri Piatich spišských plesách. To už bola na vzostupe masová turistika a ohnisko či balvan zďaleka nemohli pokryť potreby návštevníkov hôr. V roku 1898 vybrala komisia vhodné miestno na umiestnenie chaty a s rozpočtom 6-tisíc forintov sa začalo stavať podľa projektu staviteľa Gedeona Majunkeho. Ako materiál použili portlanský cement, aj preto, lebo podľa názoru poľovníkov by vápno a farebné omietky „pôsobili rušivo na kamzíčiu zver“. Tej isto prekážali aj explózie dynamitu pri trhani žuly použitej na stavbu chaty. No sťažnosti poľovníkov neboli vypočuté a svedkovia uvádzajú, že kamzíky sa v čase stavebného pokoja veselo pohybovali po stavenisku. Inak, tieto horské zvieratá môžete uvidieť pri Téryho chate aj dnes – ak tam ostanete cez noc, turisti večer odídu a kamzíky zvyknú prísť k plesám.
Podľa presnej evidencie vyniesli Majunkeho nosiči počas stavby Téryho chaty viac ako 28 ton cementu, 4,4 tony vápna, 3,3 tony sadry, 10,7 tony dreva a 4,6 tony železa: spolu teda viac ako 51 ton stavebnín. Na stavbe sa vystriedalo 15 robotníkov. Postupne Téryho chata prešla viacerými rekonštrukciami, najrozsiahlejšou v rokoch 1979 až 1983, keď na nej pôsobil ako chatár spisovateľ Belo Kapolka. Chata získala nové ústredné kúrenie, umyváreň so sprchami, splachovacie WC a agregát na 380 voltov.
.život chatára
Päťdesiatnitk Miroslav Jílek je chatárom na Térynke – ako túto chatu familiárne nazývajú horolezci a iná klientela – už osemnásť rokov. Na viacerých miestach v Tatrách bol chatárom aj jeho otec. Predposlednú augustovú sobotu večer si Miro trochu vydýchol. Po týždni, keď bola chata taká plná, že hostia spali aj v spacákoch na karimatkách v reštaurácii, je tu prázdnejšie. Pri vedľajšom stole sedia pri fľaške červeného dvaja Francúzi, pri čapovanej desiatke partia Poliakov a je tu aj zopár Čechov. Inak, Miro nevyhodí ani neočakávaných hostí, ak mu „zazvonia“ večer. Predsa len, dvojhodinová cesta v tme chodníkom v prudkých skalách môže byť nebezpečná. Nespratníkom, ktorí sa opijú, však chatár dôrazne povie, aby už nabudúce neprišli.
K povinnostiam chatára a jeho päťčlenného personálu patrí aj príprava jedál: dnes večer varia na zajtra 70 kapustových a 70 šošovicových polievok. V špičke sezóny na Térynku príde denne aj 700 ľudí, väčšina z nich si iba kúpi pivko alebo čaj a sadnú si na skaly pri plesách. Tí lepšie disponovaní idú potom cez Priečne sedlo na Zbojnícku chatu do vedľajšej doliny, ostatní zídu po značenom chodníku popri Zamkovského chate na Hrebienok.
„Pred letnou sezónou si robíme vrtuľníkom zásoby. Inak máme na vynášky nosičov. No od mladých a menej skúsených brigádnikov nemôžeme očakávať, že vynesú 70 kíl vrátane sudu piva,“ hovorí Miro po tom, ako zorganizoval záchranársky vrtuľník, ktorý priletel z Popradu pre zranenú turistku a dodáva: „Nič vážne, asi natiahnuté šľachy.“ V minulosti tu mali aj tragickú udalosť: vo Veľkom hangu v roku 2000 vzala lavína jedného z nosičov, Juraja Petranského. Samotná chata, na rozdiel od tej pod Rysmi, by mala byť proti lavínam bezpečná.
A je aj modernejšia. Dva a pol roka tu funguje fotovoltaický systém s výkonom 9,2 kilowattu. „Vďaka tomu môžeme pohodlnejšie, bez použitia nafty v agregáte, ktorá znečisťuje životné prostredie, čerpať vodu z plesa. Máme tu aj chladničky a mrazničky, takže na guláš nemusíme používať konzervy, ale máme čerstvé mäso. A ak chceš, ráno vieme urobiť aj čerstvé presso,“ smeje sa chatár.
Ráno, podobne ako večer, je to tu romantické. Z poschodových postelí nad vami sa už okolo šiestej, keď sa brieždi, zosúvajú nohy neznámych horolezcov a horolezkýň. Balia si výstroj. Na plynovom variči na lavičke pred chatou si varia kávu a spýtavo sa pozerajú na prvé nesmelé ranné lúče. Ako dnes bude? V týchto podmienkach základná otázka, na ktorú, žiaľ, nevieme presnú odpoveď. „Hnevajú ma naši meteorológovia, pretože od nich závisí, či sa ľudia vyberú na túru, alebo nie. A čo mám skúsenosti, ich predpovede nesedia. Na rozdiel od takého Chamonix, kde to francúzskym meteorológom vychádza na hodiny presne. Ja sa až hanbím hosťom povedať, aká je na internete predpoveď počasia. Toľkokrát sa stalo, že sa tí naši sekli a turisti zbytočne prichádzajú o zážitky,“ dodáva s ľútosťou Miro Jílek.
Na chate sa nenudí ani vtedy, keď tu býva najmä v zime, keď napadne veľa snehu, aj niekoľko dní sám. Vezme lopatu a odhádže zo tri, zo štyri nákladné autá. Po každej fúre si dá kávičku. A keď mu niektorý z nosičov zavolá, že pre naváľaný sneh sa nedostane hore, zbehne do polovice hangu a odbremení ho od vynášky.
.tatry a Česi
Odnepamäti je zdrojom strachu tajomno. Ťažko dostupné hory účinok ešte umocňujú. Od 8. storočia k Tatrám prichádzali Slovania, neskôr saskí Nemci. Do hôr sa príliš neodvažovali, báli sa ich. Mysleli si, že tam žijú nečisté sily, ktoré im môžu ublížiť. Sami do Tatier chodili iba zbojníci a bylinkári, vzdelaní učitelia a farári. Historické pramene dokladajú, že prví turisti – boli to Pražáci – prišli do obce Ždiar vo Východných (Belianskych) Tatrách v roku 1925. A to neplánovane. Išli totiž do Bielovodskej doliny starou cestou, pričom prechádzali skoro ráno cez dedinu medzi drevenicami. Z komínov stúpal dym, gazdinky varili na otvorenom ohnisku rannú zemiakovú kašu, zvanú guľaška. Pražákov to tak zaujalo, že po návrate z hôr v Ždiari ostali na noc. Miestni poslali svojich synov a dcéry spať do stodoly na seno, aby si pocestných uctili nocľahom v komôrke. A pohostili ich, samozrejme, jedlom aj pitím.
„Prvých päť Čechov tak založilo v Ždiari cestovný ruch. Ďalší rok ich prišlo 25, v roku 1933 to už bolo 285 turistov. Miestne ženy už nemuseli nosiť pešo maslo, mlieko a vajcia na trh do Kežmarku; kúpili ich od nich českí hostia. Keď šli Ždiarania na pole, starali sa im dokonca o domácnosť a o deti. Česi si v dolinách postupne kupovali pozemky, stavali chaty. Vzájomne sa ženili a vydávali,“ opisuje utužovanie vzťahov v Tatrách žijúci etnológ Ján Olejník. Okrem knedlíkov v tatranskom jedálničku je reliktom z čias 1. ČSR aj vysokohorská chata s českým názvom Protěžka (po slovensky sa volá Plesnivec). Od roku 1954 tam bola štvrťstoročie chatárkou Eva Kasická, pôvodom z Prahy. Často bola na chate sama, iba v spoločnosti kamzíka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.