.jej výstavba sa začala na jar 1937. Vybudovanie drevenej stavby s kamenným prízemím stálo vtedajších 400-tisíc korún. Na tú dobu slušný peniaz, preto sa na výstavbe podieľali nielen liptovskosvätomikulášski turisti, ale i priemyselníci. Chatu sprístupnili 1. júna 1939, prvým chatárom sa stal Vítězslav Šlampa z Brna. Bola to najmodernejšia horská chata na Slovensku, s vodovodom, umyvárkou, lyžiarňou, elektrikou, ústredným kúrením, veľkou jedálňou. Poskytovala pohodlie päťdesiatim nocľažníkom. Tí z nej, vtedy ako dnes, vystupovali do Žiarskeho sedla, na Baranec, Príslop, Baníkov, Roháče.
V roku otvorenia chaty sa v neďalekom Lúčnom sedle uskutočnil prvý ročník lyžiarskych pretekov o Zlatú lyžu, predzvesť budúcich skialpinistických vysokohorských pretekov, píšucich súčasnú históriu zimných športov pod Barancom. Počas Povstania sa chata stala útočiskom partizánov, preto ju Nemci v decembri 1944 vyrabovali, vypálili, kamennú časť zlikvidovali trhavinami. Do troch rokov od vojny bola chata za 2,5 milióna korún obnovená. Menili sa majitelia, chatári, každý inovoval, pristavoval, ale chata žila návštevníkmi, medzi ktorých nepatrili len turisti, lyžiari, ale i spisovatelia Dominik Tatarka, Alfonz Bednár, Ján Bodonek, Ivan Laučík, iní umelci Mária Wimbergová, Fedor Klimáček, Laco Čemický, Michal Kern, fotograf Martin Martinček s manželkou, výtvarníčkou Ester Šimerovou. Pôvodnú chatu bv roku 2005 demontovali, na jej mieste za rok vznikla nová, ponúkajúca komfort slušného hotela.
Nečakajte obvyklú vysokohorskú námahu a chatu ako odmenu za jej prekonanie. Žiarska dolina od ústia po chatu je sprístupnená asfaltovou cestou. Výstup zo záchytného parkoviska na chatu trvá iba poldruha hodinky, je nenáročný, preto možno cestou stretnúť i mamičky tlačiace kočíky. Príjemnejšie je ísť modrou značkou lesom. Zážitok z prírody tam nerušia ťažké mechanizmy, raziacie úbočím novú požiarnu a obslužnú cestu. Netreba sa ani vyhýbať kamiónom dreva, ktoré sa pod chatou ťaží. Napriek ruchu je Žiarska dolina vyhľadávaná na rodinné výlety, ktoré sú zjari pre zdatnejších spojené s lyžovačkou. Od zmiznutia posledného do napadnutia prvého snehu možno vyše päťkilometrovú cestu z chaty k záchytnému parkovisku zísť na požičanej kolobežke. Cestou odporúčame zastaviť sa v nedávno sprístupnenej starej banskej štôlni, niekoľko metrov od trasy.
V druhej polovici osemdesiatych rokov chatu navštevoval aj autor tohto textu s priateľmi. Vypili čaj, zjedli chleba so salámou. Za ďalšiu hodinu vystúpali s lyžami a ťažkými lyžiarkami v ruksaku do Žiarskeho sedla. Nasledovalo zlyžovanie k chate. Niekedy sa spúšťali strmými žľabmi spod Baranca. Na chate sa zohriali, na lyžiach zišli do záveru doliny, takmer k autobusovej zastávke pri chate Spojár. Boli to malebné lyžovačky, spoločenské zážitky, spojené so získavaním kondičky. Ísť na chatu autom, ako je to ubytovaným umožnené dnes, neprichádzalo do úvahy.
V roku otvorenia chaty sa v neďalekom Lúčnom sedle uskutočnil prvý ročník lyžiarskych pretekov o Zlatú lyžu, predzvesť budúcich skialpinistických vysokohorských pretekov, píšucich súčasnú históriu zimných športov pod Barancom. Počas Povstania sa chata stala útočiskom partizánov, preto ju Nemci v decembri 1944 vyrabovali, vypálili, kamennú časť zlikvidovali trhavinami. Do troch rokov od vojny bola chata za 2,5 milióna korún obnovená. Menili sa majitelia, chatári, každý inovoval, pristavoval, ale chata žila návštevníkmi, medzi ktorých nepatrili len turisti, lyžiari, ale i spisovatelia Dominik Tatarka, Alfonz Bednár, Ján Bodonek, Ivan Laučík, iní umelci Mária Wimbergová, Fedor Klimáček, Laco Čemický, Michal Kern, fotograf Martin Martinček s manželkou, výtvarníčkou Ester Šimerovou. Pôvodnú chatu bv roku 2005 demontovali, na jej mieste za rok vznikla nová, ponúkajúca komfort slušného hotela.
Nečakajte obvyklú vysokohorskú námahu a chatu ako odmenu za jej prekonanie. Žiarska dolina od ústia po chatu je sprístupnená asfaltovou cestou. Výstup zo záchytného parkoviska na chatu trvá iba poldruha hodinky, je nenáročný, preto možno cestou stretnúť i mamičky tlačiace kočíky. Príjemnejšie je ísť modrou značkou lesom. Zážitok z prírody tam nerušia ťažké mechanizmy, raziacie úbočím novú požiarnu a obslužnú cestu. Netreba sa ani vyhýbať kamiónom dreva, ktoré sa pod chatou ťaží. Napriek ruchu je Žiarska dolina vyhľadávaná na rodinné výlety, ktoré sú zjari pre zdatnejších spojené s lyžovačkou. Od zmiznutia posledného do napadnutia prvého snehu možno vyše päťkilometrovú cestu z chaty k záchytnému parkovisku zísť na požičanej kolobežke. Cestou odporúčame zastaviť sa v nedávno sprístupnenej starej banskej štôlni, niekoľko metrov od trasy.
V druhej polovici osemdesiatych rokov chatu navštevoval aj autor tohto textu s priateľmi. Vypili čaj, zjedli chleba so salámou. Za ďalšiu hodinu vystúpali s lyžami a ťažkými lyžiarkami v ruksaku do Žiarskeho sedla. Nasledovalo zlyžovanie k chate. Niekedy sa spúšťali strmými žľabmi spod Baranca. Na chate sa zohriali, na lyžiach zišli do záveru doliny, takmer k autobusovej zastávke pri chate Spojár. Boli to malebné lyžovačky, spoločenské zážitky, spojené so získavaním kondičky. Ísť na chatu autom, ako je to ubytovaným umožnené dnes, neprichádzalo do úvahy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.