Hlavní aktéri, teda Václav Klaus a Vladimír Mečiar, hovoria a správajú sa tak ako v minulých dvoch desaťročiach. Potľapkávajú sa po pleciach a gratulujú si, ako skvelo to v tom lete roku 1992 dohodli a vo zvyšných dvoch mesiacoch urobili.
To, k čomu sa nehlásia, je to, že boli strojcami a dôvodmi rozdelenia, nad ktorého nutnosťou sa dodnes vznáša otáznik. Obaja sa hlásia k tomu, že boli otcami samostatného Slovenska a samostatného Česka. Klaus to má o to horšie, že pre Čechov je Česko len zmenšeninou „ich“ Československa a Česi všeobecne žiadny sviatok pripomínajúci vznik samostatného Česka na rozdiel od vás Slovákov neoslavujú.
V priebehu dvadsiatich rokov sa zovreté šíky vtedajších vyjednávačov rozpadli na často značne znepriatelené tábory. Od Klausa odišiel a jedným z hlavných nepriateľov sa po „sarajevskom atentáte“ stal jeho vtedajší šéf diplomacie a druhý muž ODS Jozef Zieleniec. Ten po tom, čo odišiel zo strany pre dodnes celkom neobjasnené čierne fondy ODS, založil Úniu slobody a ako europoslanec sa stal jedným z hlavných hovorcov proúnijných kruhov. Klaus zamieril opačným smerom. Zieleniec zatiaľ o rozdelení federácie mlčí, takže prestrelky prebiehajú na línii Petr Pithart (porazený premiér poslednej českej republikovej vlády, dnes ľudovec) a Klaus. Klaus totiž veľkú časť zodpovednosti za rozpad federácie dáva zosnulému prezidentovi Václavovi Havlovi a práve Pithartovi, ktorý s Jánom Čarnogurským pred voľbami neúspešne vyjednával o novom usporiadaní federácie.
Na slovenskej strane je nevraživosť ešte väčšia. A to priamo medzi hlavnými protagonistami leta 1992. Pretože, nech už sa medzi Klausom a Zieleniecom stalo mnohé, do unášania syna, ako medzi Mečiarom a Michalom Kováčom, to nikdy nedospelo. Podobne sa postupne s Mečiarom rozkmotrili ďalší kľúčoví ľudia jeho tímu, napríklad minister zahraničných vecí Milan Kňažko, a mnohí ďalší.
Všetky výpovede treba preto brať s rezervou. A úplnú pravdu má Milan Kňažko, keď hovorí, že by sa namiesto ďalších a ďalších interpretácií mali konečne zverejniť pásky, na ktorých boli rokovania nahraté.
Na Slovensku ich zrejme má Vladimír Mečiar, aspoň to tvrdí. Pred dvoma rokmi vyhlásil, že úplné prepisy rozhovorov dá do svojej pripravovanej knihy. Lenže ubehli dva roky, knihu nikto nevidel a Mečiar je od volieb ktovie kde zalezený. Teraz dal síce Novému Času krotký rozhovor, ale tam už o prepisoch a knihe nie je ani zmienky. Navyše, vzhľadom na to, že Mečiar komunikuje len cez e-mail, zostáva otázka, či odpovede vôbec písal on sám.
Na českej strane je to s nahrávkami ešte horšie. Bývalý podpredseda ODS Miroslav Macek priznal, že pásky s nahrávkami dvoch počiatočných schôdzok mal, ale novinár Karel Pacner, ktorý ich od neho dostal, tvrdí, že na nich nič zaujímavé nebolo. Václav Klaus odkázal, že on si nikdy nič nenahrával a aj hlavná kancelária ODS sa tvári ako mŕtvy chrobák. Podľa jedného človeka, tkorý tam kedysi pracoval, má však ODS „vo svojom archíve taký brajgel, že by bol zázrak, keby sa to tam našlo, aj keby to tam bolo“. Podľa Kňažka však minimálne dve nahrávky na každom stretnutí vznikli, a tak česká ako slovenská strana ich mali k dispozícii.
Mečiar zase pred tými dvoma rokmi uviedol, že si ODS a HZDS dali sľub, že nahrávky nezverejnia. To potvrdzujú aj ďalší slovenskí účastníci, len sa nemôžu zhodnúť, či to bolo na päť, desať alebo dvadsať rokov.
Keď tak premýšľam o tých rokoch, počas ktorých mal presný priebeh likvidácie federácie zostať v utajení, napadá mi, či tieto obdobia nemajú nejakú súvislosť s lehotou, počas ktorej sú premlčané určité trestné činy. Napríklad trestný čin vlastizrady.
Autor je redaktor Lidových novín
To, k čomu sa nehlásia, je to, že boli strojcami a dôvodmi rozdelenia, nad ktorého nutnosťou sa dodnes vznáša otáznik. Obaja sa hlásia k tomu, že boli otcami samostatného Slovenska a samostatného Česka. Klaus to má o to horšie, že pre Čechov je Česko len zmenšeninou „ich“ Československa a Česi všeobecne žiadny sviatok pripomínajúci vznik samostatného Česka na rozdiel od vás Slovákov neoslavujú.
V priebehu dvadsiatich rokov sa zovreté šíky vtedajších vyjednávačov rozpadli na často značne znepriatelené tábory. Od Klausa odišiel a jedným z hlavných nepriateľov sa po „sarajevskom atentáte“ stal jeho vtedajší šéf diplomacie a druhý muž ODS Jozef Zieleniec. Ten po tom, čo odišiel zo strany pre dodnes celkom neobjasnené čierne fondy ODS, založil Úniu slobody a ako europoslanec sa stal jedným z hlavných hovorcov proúnijných kruhov. Klaus zamieril opačným smerom. Zieleniec zatiaľ o rozdelení federácie mlčí, takže prestrelky prebiehajú na línii Petr Pithart (porazený premiér poslednej českej republikovej vlády, dnes ľudovec) a Klaus. Klaus totiž veľkú časť zodpovednosti za rozpad federácie dáva zosnulému prezidentovi Václavovi Havlovi a práve Pithartovi, ktorý s Jánom Čarnogurským pred voľbami neúspešne vyjednával o novom usporiadaní federácie.
Na slovenskej strane je nevraživosť ešte väčšia. A to priamo medzi hlavnými protagonistami leta 1992. Pretože, nech už sa medzi Klausom a Zieleniecom stalo mnohé, do unášania syna, ako medzi Mečiarom a Michalom Kováčom, to nikdy nedospelo. Podobne sa postupne s Mečiarom rozkmotrili ďalší kľúčoví ľudia jeho tímu, napríklad minister zahraničných vecí Milan Kňažko, a mnohí ďalší.
Všetky výpovede treba preto brať s rezervou. A úplnú pravdu má Milan Kňažko, keď hovorí, že by sa namiesto ďalších a ďalších interpretácií mali konečne zverejniť pásky, na ktorých boli rokovania nahraté.
Na Slovensku ich zrejme má Vladimír Mečiar, aspoň to tvrdí. Pred dvoma rokmi vyhlásil, že úplné prepisy rozhovorov dá do svojej pripravovanej knihy. Lenže ubehli dva roky, knihu nikto nevidel a Mečiar je od volieb ktovie kde zalezený. Teraz dal síce Novému Času krotký rozhovor, ale tam už o prepisoch a knihe nie je ani zmienky. Navyše, vzhľadom na to, že Mečiar komunikuje len cez e-mail, zostáva otázka, či odpovede vôbec písal on sám.
Na českej strane je to s nahrávkami ešte horšie. Bývalý podpredseda ODS Miroslav Macek priznal, že pásky s nahrávkami dvoch počiatočných schôdzok mal, ale novinár Karel Pacner, ktorý ich od neho dostal, tvrdí, že na nich nič zaujímavé nebolo. Václav Klaus odkázal, že on si nikdy nič nenahrával a aj hlavná kancelária ODS sa tvári ako mŕtvy chrobák. Podľa jedného človeka, tkorý tam kedysi pracoval, má však ODS „vo svojom archíve taký brajgel, že by bol zázrak, keby sa to tam našlo, aj keby to tam bolo“. Podľa Kňažka však minimálne dve nahrávky na každom stretnutí vznikli, a tak česká ako slovenská strana ich mali k dispozícii.
Mečiar zase pred tými dvoma rokmi uviedol, že si ODS a HZDS dali sľub, že nahrávky nezverejnia. To potvrdzujú aj ďalší slovenskí účastníci, len sa nemôžu zhodnúť, či to bolo na päť, desať alebo dvadsať rokov.
Keď tak premýšľam o tých rokoch, počas ktorých mal presný priebeh likvidácie federácie zostať v utajení, napadá mi, či tieto obdobia nemajú nejakú súvislosť s lehotou, počas ktorej sú premlčané určité trestné činy. Napríklad trestný čin vlastizrady.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.