Čaplovičov rok

Samozrejme, najväčší kritici Dušana Čaploviča sa hneď spýtajú, či je na jeho predstavách vôbec niečo dobré. Ale áno. No problém s týmto ministrom je, že z jeho často nejasných náznakov nie vždy celkom viete, či sa pozitívny úmysel nezvrtne celkom neželaným smerom. .internátne školy Hlavným zmyslom regionálneho školstva nie je ani to, ako sa postará o elitu – vyhliadky žiakov zo vzdelaných rodín, ktorých kultúrnu úroveň neurčuje produkcia komerčných televízií, totiž nezhatí ani horšia škola – ale či je v stave pozdvihnúť priemer a podpriemer. Pre Slovensko s rastúcou populáciou rómskych detí, ktoré žijú v podmienkach tretieho sveta, je jedinou šancou práve inštitúcia školy. Preto treba vítať, že minister nielenže podporuje celodenné vzdelávanie rómskych detí (práve sa na 200 školách rozbieha obrovský projekt, financovaný z eurofondov), ale sa hlási aj k idei dobrovoľných internátnych škôl. O tých to školách sa u nás pritom vedie falošná ideologická diskusia, ktorá stavia oba koncepty do protikladu. No príklad osemročného súkromného gymnázia v Kremnici, ktorý vyhlasuje Čaplovič za svoj vzor, je naozaj inšpirujúci: asi 40 detí, pochádzajúcich často zo segregovaných osád, tu dostáva kvalitné vzdelanie, na internáte vládnu prísne pravidlá správania a zároveň škola dbá na to, aby si deti zachovali puto s rodinou a nežili s pocitom vykorenenosti. Za tým všetkým bolo veľa práce a postupného budovania dôvery medzi predstaviteľmi školy a tými rómskymi rodinami, ktoré prejavili záujem o vzdelanie detí. Ale je tu aj príklad zrušeného Gándhího gymnázia, ktorý ukazuje, ako môže dobrá idea zhorieť na nešťastnej realizácii. Kremnický projekt je preto majákom aj varovaním: táto cesta je schodná, ale funguje len vtedy, ak sa jej chopia kompetentní nadšenci. Preto je zjavné, že nemôže ísť omasu škôl, ale iba o dôležitý doplnok. Keby naozaj vzniklo zopár kvalitných osemročných gymnázií či najmä odborných škôl pre róm - ske deti, ktoré by zachytili nie iba desiatky, ale rovno stovky detí, bol by to výrazný pokrok. Pokiaľ teda Čaplovič naznačuje, že chce ísť týmto smerom, treba to oceniť a skôr strážiť detaily. Z ministerstva už napríklad preniklo, že internáty by mohli byť otvorené aj pre deti na prvom stupni základných škôl, a dokonca pre škôlkarov, čo je už fantázia, ktorú ministrovi rýchlo vyhovorí každý, kto má do činenia s touto problematikou. .v čom má pravdu Čaplovič však pre seba objavil ešte väčšiu tému: na základné aj stredné odborné školy chce dostať naspäť veľké populácie žiakov, ktoré dodnes smerovali na osemročné a štvorročné gymnáziá. Základné školy majú byť podľa ministra pre všetkých, gymnáziá pre tých najlepších a stredné odborné školy majú pripravovať väčšinu populácie pre trh práce. Poslanec SDKÚ Miroslav Beblavý to nazval „retrovíziou“, nostalgiou za 70. a 80. rokmi, keď naše školstvo ovládali „málopočetné elitné gymnáziá a podnikmi spravované učilištia“. Čo sa týka celkového obrazu, je to trefná paralela. Ale zaujímavé sú jednotlivosti, pri ktorých má Čaplovič občas správnu intuíciu. Na zníženie podielu žiakov osemročných gymnázií na päť percent, čo presadil už Mikolaj a nový minister to chce dokončiť, sú totiž viaceré dobré dôvody. Tieto gymnáziá vznikali na začiatku 90. rokov ako školy pre najnadanejších päť percent žiakov. Zamýš - ľaný zámer sa však stratil, onedlho sa stali masovou záležitosťou, pričom v Bratislave sem z prvého stupňa ZŠ prechádzala až tretina žiakov. Preto sa po čase objavila kritika, že osemročné gymnáziá mrzačia úroveň základných škôl, z ktorých vykrádajú nielen najlepších žiakov, ale aj lepší priemer. Samozrejme, táto kritika nezodpovedá realite absolútne, ale len do istej miery – na základných školách ostávali aj dobrí žiaci, ktorých rodičia nechceli presúvať na inú školu, a súčasne na osemročné gymnáziá pretlačili ambiciózni rodičia aj mnohé deti, ktoré na ne nestačili. Nedávno však opozícia aj niektoré médiá na základe výsledkov písomných maturít dospeli k záveru, že Čaplovič sa celkom mýli, keď hovorí o tomto type gymnázií ako o „vysávačoch základných škôl“. Jeho omyl vraj dokazuje fakt, že maturanti z osemročných aj štvorročných gymnázií dosiahli porovnateľné výsledky. Je to však naozaj správna interpretácia dát? V susednom Česku sa touto témou zaoberá výskumníčka tamojšej Akadémie vied Jana Straková, podľa ktorej zistení sa už prvákom štvorročných gymnázií podarí dobehnúť veľkú časť z toho, v čom dovtedy zaostávali za rovesníkmi „osem ročiek“. Straková preto vo svojej štúdii konštatovala, že osemročné gymnáziá neprispievajú k tomu, aby efektívnejšie rozvíjali nadaných žiakov, čo bol napokon cieľ, pre ktorý vznikli. Samozrejme, to ešte nie je dôvod na výrazné obmedzenie týchto gymnázií. Týmto dôvodom je práve tá väčšina žiakov základných škôl, ktorá neskôr nejde na gymnázium – pričom celý druhý stupeň ZŠ strávi v menej podnetnom prostredí, z ktorého bola vyselektovaná veľká časť lepších žiakov. Existuje teda vôbec argument pre takúto skorú selekciu žiakov, ktorá poškodzuje základné školy a podľa dostupných dát ani nerozvíja tých nadanejších? Nech to znie akokoľvek čudne, v tejto téme majú navrch Mikolaj s Čaplovičom. .a v čom sa mýli Smutnou správou však je, že minister verí štátu až natoľko, že nerozlišuje medzi jeho užitočnými a nebezpečnými zásahmi. Nápad, aby krajskí úradníci smeli de facto svojvoľne rozhodovať nielen o rušení škôl, ktoré VÚC-ky zriaďujú, ale aj o existencii cirkevných a súkromných škôl, je jeden z jeho dosiaľ najhorších. Od niektorých iných našťastie aspoň sčasti upustil. Pôvodne plánoval presadiť, aby na gymnáziá nemohli byť prijatí žiaci s priemerom známok nad 1,5. „Je to odvážne, ale urobím to (...),“ tvrdil pri nástupe do funkcie. V skutočnosti to bol bláznivý nápad: celoslovenské maturity sa svojho času zavádzali i z toho dôvodu, že vysvedčenia z jednotlivých škôl nemali o vedomostiach žiaka temer žiadnu výpovednú hodnotu. Je to aj pochopiteľné, každý učiteľ má predsa iné kritériá pri hodnotení. Čaplovič si, našťastie, prvý úmysel rozmyslel a posunul hranicu z 1,5 na 2, teda do priemeru, do ktorého sa poľahky zmestí väčšina uchádzačov o gymnaziálne štúdium. Dajme však nabok ministrove nešťastné prostriedky, podstatný je jeho zámer urobiť z gymnázií elitnejšie školy, ktoré by mali privrieť dvere pred masami žiakov. .ako to zmeniť? Oponenti tvrdia, že tento zámer je sám osebe nezmyselný, pretože v mnohých vyspelých štátoch študuje na gymnáziách značne väčší podiel žiakov než u nás. To síce sedí, ale aj v týchto štátoch sa vedie dis - kusia, čo s kedysi výberovými gymnáziámi, ktorých úroveň devalvovala pod náporom množstva. Ide o širší problém, s ktorým si nevie rady ani okolitý svet: ešte pred zopár desaťročiami bolo cťou dostať sa na gymnázium (u nás aj na Západe), a zároveň bolo normou ísť po základnej škole študovať na strednú odbornú školu (napríklad na našich priemyslovkách), kam mierili aj nadpriemerne talentovaní. Čím viac sa však gymnáziá otvárali, tým viac sa menilo mentálne nastavenie spoločnosti. Študovať na gymnáziu zrazu nebola česť, ale norma, tak ako sa stal normou univerzitný diplom. Úroveň gymnázií tým pádom nezvratne klesla, lebo už neboli len pre najlepších, ale aj pre priemerných. Súčasne sa čoraz masovejšie gymnázium stávalo akoby nevyhnutnou vstupenkou do úspešnej budúcnosti. No s tým súvisel rovnako nezvratný pokles úrovne stredných odborných škôl, z ktorých mnohé nadobudli imidž akejsi výrobne neúspešných. Tento problém je objektívny a vo svojej podstate ho neodstráni žiadny minister – návrat do čias, keď na gymnáziá chodilo menej než desať percent populácie a rovnako tak málo ľudí získalo vysokoškolský diplom, je nemožný. Čaplovič môže zmeniť princíp súčasných normatívov, ktoré školy motivujú na znižovanie latky pri výbere žiakov, alebo môže vytvoriť novú kastu gymnázií, ktoré označí za elitné. Je však isté, že veľká časť žiakov bude ďalej študovať na všeobecnovzdelávacích školách. .nejde o HDP A práve tu sa púšťa minister pri svojich reformných úvahách do nebezpečných vôd. Hovorí, že popri elitných gymnáziách musia byť ostatné školy previazané s trhom práce, lebo vraj ich hlavnou úlohou je pripraviť študentov na prax. Ako nedávno uviedol, príčina toho, že je u nás až tretina mladých ľudí do 24 rokov na úradoch práce, vraj spočíva v nekvalite nášho vzdelávacieho systému. Čaplovič chce preto merať zmysel tej-ktorej strednej a vysokej školy tým, či jej absolventi končia na úradoch práce a či ich škola pripravuje pre prax. To je však bludná cesta, keďže medzi kvalitou škôl a nezamestnanosťou mladých nie je žiadny priamy vzťah. Fínsko má dvojnásobne vyšší počet mladých nezamestnaných než Nemecko, ktoré pritom závidí Fínom ich školský systém. Navyše, nikto nevie presne odhadnúť, ako bude o niekoľko rokov vyzerať trh práce. Preto by bolo najlepšie, keby minister vypustil z hlavy záujmy priemyslu či trhu práce, ale zameral sa na mikrosvet škôl. V tomto mikrosvete sa riaditelia sťažujú, že majú priveľa administratívy – a to aj pre niektoré veľkolepé reformy predchodcov. Učiteľom chýbajú kvalitné učebnice a metodiky výučby. A najmä v regiónoch s vysokými nákladmi na život môžu len ťažko vyžiť zo súčasných platov, takže tamojšia učiteľská elita ostáva na škole z nadšenia – aj preto by pomohlo zrušenie tabuľkových patov či aspoň zavedenie regionálne diferencovaných miezd. Prečo nezačať v novom školskom roku malými veca