„Jediná istota tu, v Barme, je neistota.“ U Zaw Nyut to veľmi dobre vie. Režim ho už dvakrát poslal do lágra pre politických väzňov. Prvý raz krátko pred Šafranovou revolúciou, keď organizoval protesty proti zvyšovaniu cien benzínu. Druhý raz v roku 2009, keď Američan John Yettaw preplával jazero Inya a dostal sa tak do vily, v ktorej režim držal Aun Schan Su Ťij v domácom väzení. Američan aj predstaviteľka opozície šli pred súd. U Zaw Nyut proti tomu protestoval, kým nezavreli aj jeho.
.ušaté steny
Tohto muža som stretla v centrále Národnej ligy pre demokraciu (NLD) v Rangúne. Je to vlastne akási garáž, pred ktorou predávajú rôzne suveníry v červeno-bielej farbe s logom strany a vyobrazením jej líderky alebo jej slávneho otca, generála Aun Schana. Vnútri garáže je buď prítmie, alebo absolútna tma. Podľa toho, či funguje, alebo nefunguje generátor. K výpadkom prúdu prichádza v Rangúne pravidelne niekoľkokrát denne. Jediné miesto, ktoré svietiť musí, je obrovská pozlátená Schwedagon pagoda. Tak znie dohoda medzi buddhistickými mníchmi a vládou. Mimochodom, o pár ulíc ďalej sa práve koná pokojná sviečková demonštrácia za obnovenie dodávok elektriny v krajine. Ešte pred niekoľkými mesiacmi by takýto prejav nespokojnosti generáli zrejme nestrpeli. Pravdepodobne by ho rozohnali obuškami alebo streľbou do davu.
V garáži NLD sa pohybuje veľa zvláštnych ľudí. U Zaw Nyut je presvedčený, že tak, ako inde v Barme, aj tu majú steny uši. „Toto nie je bezpečné miesto na rozhovor,“ tvrdí. Náš vládny hotel, ktorý si musíme v rámci získania víz na dve noci zaplatiť (áno, v Barme na cestovnom ruchu stále najviac zarába štát), sa mu zdá vhodnejší.
.ja mám moc, ona ľudí
„Dnes som voľný, ale zajtra môžem byť zas vo väzení.“ Jediná istota je neistota, opakuje inými slovami U Zaw Nyut. Jeho kariéra bola pestrá. Vyštudoval vojenskú akadémiu a lietal ako armádny pilot. Neskôr zastával vysoký post na ministerstve financií. Keď už nechcel hrať s generálmi, odišiel učiť angličtinu do kláštora. A potom začal protestovať. Angažoval sa v odboroch, ktoré boli oficiálne zakázané.
„Celý svet verí, že Barma je momentálne na správnej ceste k demokratickým zmenám. Podľa mňa je to len pokus vlády o legitimizovanie diktatúry, ktorú by inak neudržala,“ myslí si U Zaw Nyut. „Generáli majú pekné reči, prepustia zopár politických väzňov, uvoľnia cenzúru tlače, pustia NLD do parlamentu. Ale to ešte nie je demokracia. Štvrtina kresiel v parlamente je stále vyhradená armádnym veliteľom.“
Ja mám moc, ona má ľudí, povedal nedávno mjanmarský prezident U Tein Sein o líderke NLD. Možno si ani celkom neuvedomil, aké sú jeho slová pravdivé. Barma nemá opozíciu v pravom zmysle slova. Má len Aun Schan Su Ťij. Jednu-jedinú osobu, ktorej ľudia veria. Neexistuje iný výrazný predstaviteľ opozície. Popri najznámejšej disidentke sveta sa nikto ďalší nevyprofiloval. Pani, ako ju momentálne s úctou nazývajú, obetovala svojej krajine všetko. Dve desaťročia strávila v domácom väzení. „Mama, ľúbiš nás ešte?“ pýtal sa jej na diaľku jej najstarší syn z Anglicka, keď tam umieral na rakovinu jej manžel a ona za ním neprišla. Dvadsaťštyri rokov neopustila Barmu. Vedela, že vláda by ju nepustila naspäť. Odporkyňa vojenského režimu má však šesťdesiatsedem rokov. „Bez nej nebude nijaká budúcnosť,“ je presvedčený U Zaw Nyut.
.s komínmi bankoviek
Barma sa mení doslova z týždňa na týždeň. „Mobilný telefón mohli ešte nedávno vlastniť len vyvolení, SIM karta stála tritisíc dolárov,“ spomína Monika Šikulová z českej humanitárnej organizácie ADRA, ktorá Barmu v posledných rokoch viackrát navštívila. „Dnes stojí štyristo dolárov. Peniaze sme predtým museli povinne zameniť v štátnej zmenárni s nevýhodným kurzom. Teraz fungujú zmenárne s prijateľným kurzom v niekoľkých hoteloch v Rangúne.“ Do zahraničia sa však z barmského mobilu dovolať nedá a v krajine nefungujú zahraničné SIM karty. Nie sú tu ani bankomaty a bezhotovostné prevody peňazí zo zahraničia sú zakázané. Spomínam si na pobavené úsmevy čínskych biznismenov v štátnej zmenárni na letisku, keď im bankový úradník odovzdával vysoké komíny bankoviek miestnych kyatov a oni si nimi plnili kufríky.
Moniku Šikulovú však najviac prekvapilo zjednodušenie vízového procesu. Kedysi sa víza vybavovali niekoľko mesiacov. Po tom, ako sa v roku 2008 prehnal deltou rieky Irrawady cyklón Nargis, zabil takmer 85 000 ľudí a spustošil celú oblasť, vláda odmietala vydávať víza humanitárnym pracovníkom zo zahraničia. „Teraz sme mali vstup do krajiny odsúhlasený v priebehu dvoch týždňov a víza nás čakali na letisku v Rangúne.“
Je toto vôbec Barma? – pýtam sa sama seba v uliciach Rangúnu, keď sa mi medzi ošumelými koloniálnymi budovami s úsmevom prihovárajú okoloidúci. Ľudia nemajú strach baviť sa s cudzincom. Servítku pred ústa si väčšinou nedávajú, ani keď sa hovorí o vláde. „Generáli sú čoraz bohatší a my sme čoraz chudobnejší,“ krčí plecami muž v hrubých okuliaroch. Ako zamestnanec v štátnej správe s pomerne netradičným pracovným zaradením – učí vyrezávanie sôch Buddhu – zarobí mesačne v prepočte štyridsať dolárov. Nečudujem sa, že si na záver nášho rozhovoru bez okolkov vypýtal drobnú finančnú podporu. O pár dní neskôr v Rangúne protestujú zamestnankyne textilných fabrík za vyššiu mzdu. Za mesiac driny dostávajú 15 000 kyatov. To je iba osemnásť dolárov. Mnohé z nich posielajú časť týchto peňazí na vidiek rodine.
.dvaja v nátelníkoch
Krajina je pritom bohatá na nerastné suroviny. Na ťažbu sa už chystajú spoločnosti z Číny aj z Európy. Všetko závisí od toho, do akej miery Západ uvoľní ekonomické sankcie a embargá, uvalené na vojenský režim. Vojenská junta dlho bohatla aj z predaja drahých kameňov. Medzinárodná organizácia Human Rights Watch pravidelne reportovala o nútenej práci pri ich ťažbe a o tom, ako peniaze za ne pomáhajú generálom udržať si moc. Zaujímavé, že skôr ako vlády demokratických krajín začali drahé kamene z Barmy bojkotovať niektorí poprední svetoví výrobcovia šperkov.
Paradoxne, uvoľnenie prísneho režimu má svojich odporcov. Všetko nám tu vyťažia, privlečú aids a stane sa z nás druhé Thajsko, pretože prostitútky tu budú lacnejšie než tam, počula som od niektorých ľudí. Boja sa vysokej ceny za slobodu.
Kým Západ tlieska demokratickým zmenám, v malej čajovni naproti centrále NLD sedia dvaja muži. Je to čajovňa priamo na ulici, stolíky a stoličky sú rozložené na udupanej hline a hosťom sa popod nohy motajú sliepky domácich. Rodina totiž pod týmto jednoduchým prístreškom aj žije. Majú tu rodinný oltár, televízor a matrace, ktoré si na noc rozložia na zem. Pani domáca popoludní využíva chvíľku voľna a umýva sa v lavóre pod improvizovaným barovým pultom. Dvaja muži, ktorých som spomínala, sedia len v nátelníkoch. Košele si spôsobne zavesili na ramienka nad svojím stolom, aby im nebolo horúco. Sú milí. Ochotne nám pripália cigarety aj preložia domácim z angličtiny našu žiadosť o kávu bez cukru. Na stole pred sebou majú zošit a ceruzky. Ich úlohou je pozorovať, čo sa deje v centrále NLD, sledovať, kto vchádza a vychádza a dôsledne všetko zaznačiť.
To mi pripomenulo smutný smiech učiteľa karenskej národnosti v utečeneckom tábore Mae La v Thajsku. Pred rokmi odišiel z rodnej dediny pre občiansku vojnu, ktorá v Karenskom štáte v Barme prebieha už takmer šesťdesiat rokov. Kareni v nej bojujú za autonómiu proti centrálnej vláde, a vládni vojaci za to kruto trestajú najmä civilných obyvateľov. Vláda teraz rokuje s karenskými veliteľmi o mieri. „Situácia sa upokojila, neuvažujete o návrate?“ spýtala som sa učiteľa. „Mier je len na papieri,“ zasmial sa. „Tam za hranicou stále umierajú ľudia. Každý deň.“
.ušaté steny
Tohto muža som stretla v centrále Národnej ligy pre demokraciu (NLD) v Rangúne. Je to vlastne akási garáž, pred ktorou predávajú rôzne suveníry v červeno-bielej farbe s logom strany a vyobrazením jej líderky alebo jej slávneho otca, generála Aun Schana. Vnútri garáže je buď prítmie, alebo absolútna tma. Podľa toho, či funguje, alebo nefunguje generátor. K výpadkom prúdu prichádza v Rangúne pravidelne niekoľkokrát denne. Jediné miesto, ktoré svietiť musí, je obrovská pozlátená Schwedagon pagoda. Tak znie dohoda medzi buddhistickými mníchmi a vládou. Mimochodom, o pár ulíc ďalej sa práve koná pokojná sviečková demonštrácia za obnovenie dodávok elektriny v krajine. Ešte pred niekoľkými mesiacmi by takýto prejav nespokojnosti generáli zrejme nestrpeli. Pravdepodobne by ho rozohnali obuškami alebo streľbou do davu.
V garáži NLD sa pohybuje veľa zvláštnych ľudí. U Zaw Nyut je presvedčený, že tak, ako inde v Barme, aj tu majú steny uši. „Toto nie je bezpečné miesto na rozhovor,“ tvrdí. Náš vládny hotel, ktorý si musíme v rámci získania víz na dve noci zaplatiť (áno, v Barme na cestovnom ruchu stále najviac zarába štát), sa mu zdá vhodnejší.
.ja mám moc, ona ľudí
„Dnes som voľný, ale zajtra môžem byť zas vo väzení.“ Jediná istota je neistota, opakuje inými slovami U Zaw Nyut. Jeho kariéra bola pestrá. Vyštudoval vojenskú akadémiu a lietal ako armádny pilot. Neskôr zastával vysoký post na ministerstve financií. Keď už nechcel hrať s generálmi, odišiel učiť angličtinu do kláštora. A potom začal protestovať. Angažoval sa v odboroch, ktoré boli oficiálne zakázané.
„Celý svet verí, že Barma je momentálne na správnej ceste k demokratickým zmenám. Podľa mňa je to len pokus vlády o legitimizovanie diktatúry, ktorú by inak neudržala,“ myslí si U Zaw Nyut. „Generáli majú pekné reči, prepustia zopár politických väzňov, uvoľnia cenzúru tlače, pustia NLD do parlamentu. Ale to ešte nie je demokracia. Štvrtina kresiel v parlamente je stále vyhradená armádnym veliteľom.“
Ja mám moc, ona má ľudí, povedal nedávno mjanmarský prezident U Tein Sein o líderke NLD. Možno si ani celkom neuvedomil, aké sú jeho slová pravdivé. Barma nemá opozíciu v pravom zmysle slova. Má len Aun Schan Su Ťij. Jednu-jedinú osobu, ktorej ľudia veria. Neexistuje iný výrazný predstaviteľ opozície. Popri najznámejšej disidentke sveta sa nikto ďalší nevyprofiloval. Pani, ako ju momentálne s úctou nazývajú, obetovala svojej krajine všetko. Dve desaťročia strávila v domácom väzení. „Mama, ľúbiš nás ešte?“ pýtal sa jej na diaľku jej najstarší syn z Anglicka, keď tam umieral na rakovinu jej manžel a ona za ním neprišla. Dvadsaťštyri rokov neopustila Barmu. Vedela, že vláda by ju nepustila naspäť. Odporkyňa vojenského režimu má však šesťdesiatsedem rokov. „Bez nej nebude nijaká budúcnosť,“ je presvedčený U Zaw Nyut.
.s komínmi bankoviek
Barma sa mení doslova z týždňa na týždeň. „Mobilný telefón mohli ešte nedávno vlastniť len vyvolení, SIM karta stála tritisíc dolárov,“ spomína Monika Šikulová z českej humanitárnej organizácie ADRA, ktorá Barmu v posledných rokoch viackrát navštívila. „Dnes stojí štyristo dolárov. Peniaze sme predtým museli povinne zameniť v štátnej zmenárni s nevýhodným kurzom. Teraz fungujú zmenárne s prijateľným kurzom v niekoľkých hoteloch v Rangúne.“ Do zahraničia sa však z barmského mobilu dovolať nedá a v krajine nefungujú zahraničné SIM karty. Nie sú tu ani bankomaty a bezhotovostné prevody peňazí zo zahraničia sú zakázané. Spomínam si na pobavené úsmevy čínskych biznismenov v štátnej zmenárni na letisku, keď im bankový úradník odovzdával vysoké komíny bankoviek miestnych kyatov a oni si nimi plnili kufríky.
Moniku Šikulovú však najviac prekvapilo zjednodušenie vízového procesu. Kedysi sa víza vybavovali niekoľko mesiacov. Po tom, ako sa v roku 2008 prehnal deltou rieky Irrawady cyklón Nargis, zabil takmer 85 000 ľudí a spustošil celú oblasť, vláda odmietala vydávať víza humanitárnym pracovníkom zo zahraničia. „Teraz sme mali vstup do krajiny odsúhlasený v priebehu dvoch týždňov a víza nás čakali na letisku v Rangúne.“
Je toto vôbec Barma? – pýtam sa sama seba v uliciach Rangúnu, keď sa mi medzi ošumelými koloniálnymi budovami s úsmevom prihovárajú okoloidúci. Ľudia nemajú strach baviť sa s cudzincom. Servítku pred ústa si väčšinou nedávajú, ani keď sa hovorí o vláde. „Generáli sú čoraz bohatší a my sme čoraz chudobnejší,“ krčí plecami muž v hrubých okuliaroch. Ako zamestnanec v štátnej správe s pomerne netradičným pracovným zaradením – učí vyrezávanie sôch Buddhu – zarobí mesačne v prepočte štyridsať dolárov. Nečudujem sa, že si na záver nášho rozhovoru bez okolkov vypýtal drobnú finančnú podporu. O pár dní neskôr v Rangúne protestujú zamestnankyne textilných fabrík za vyššiu mzdu. Za mesiac driny dostávajú 15 000 kyatov. To je iba osemnásť dolárov. Mnohé z nich posielajú časť týchto peňazí na vidiek rodine.
.dvaja v nátelníkoch
Krajina je pritom bohatá na nerastné suroviny. Na ťažbu sa už chystajú spoločnosti z Číny aj z Európy. Všetko závisí od toho, do akej miery Západ uvoľní ekonomické sankcie a embargá, uvalené na vojenský režim. Vojenská junta dlho bohatla aj z predaja drahých kameňov. Medzinárodná organizácia Human Rights Watch pravidelne reportovala o nútenej práci pri ich ťažbe a o tom, ako peniaze za ne pomáhajú generálom udržať si moc. Zaujímavé, že skôr ako vlády demokratických krajín začali drahé kamene z Barmy bojkotovať niektorí poprední svetoví výrobcovia šperkov.
Paradoxne, uvoľnenie prísneho režimu má svojich odporcov. Všetko nám tu vyťažia, privlečú aids a stane sa z nás druhé Thajsko, pretože prostitútky tu budú lacnejšie než tam, počula som od niektorých ľudí. Boja sa vysokej ceny za slobodu.
Kým Západ tlieska demokratickým zmenám, v malej čajovni naproti centrále NLD sedia dvaja muži. Je to čajovňa priamo na ulici, stolíky a stoličky sú rozložené na udupanej hline a hosťom sa popod nohy motajú sliepky domácich. Rodina totiž pod týmto jednoduchým prístreškom aj žije. Majú tu rodinný oltár, televízor a matrace, ktoré si na noc rozložia na zem. Pani domáca popoludní využíva chvíľku voľna a umýva sa v lavóre pod improvizovaným barovým pultom. Dvaja muži, ktorých som spomínala, sedia len v nátelníkoch. Košele si spôsobne zavesili na ramienka nad svojím stolom, aby im nebolo horúco. Sú milí. Ochotne nám pripália cigarety aj preložia domácim z angličtiny našu žiadosť o kávu bez cukru. Na stole pred sebou majú zošit a ceruzky. Ich úlohou je pozorovať, čo sa deje v centrále NLD, sledovať, kto vchádza a vychádza a dôsledne všetko zaznačiť.
To mi pripomenulo smutný smiech učiteľa karenskej národnosti v utečeneckom tábore Mae La v Thajsku. Pred rokmi odišiel z rodnej dediny pre občiansku vojnu, ktorá v Karenskom štáte v Barme prebieha už takmer šesťdesiat rokov. Kareni v nej bojujú za autonómiu proti centrálnej vláde, a vládni vojaci za to kruto trestajú najmä civilných obyvateľov. Vláda teraz rokuje s karenskými veliteľmi o mieri. „Situácia sa upokojila, neuvažujete o návrate?“ spýtala som sa učiteľa. „Mier je len na papieri,“ zasmial sa. „Tam za hranicou stále umierajú ľudia. Každý deň.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.