Kto nezažil šesťdesiate roky, ten si len ťažko dokáže predstaviť pozornosť, s akou svet vnímal lety do kozmu. Kozmonauti boli vtedy, čo do popularity, pravými popkultúrnymi hviezdami. Ich tváre boli všade. Každý, kto len trochu sledoval dennú tlač a čítal časopisy, vedel, ako vyzerá Komarov, Leonov, Feoktistov, Glenn, Schirra, Borman, Lovell, o Gagarinovi ani nehovoriac. Keď ten v roku 1968 zahynul, bolo to ako keď prednedávnom zomrel Michael Jackson.
Lety do kozmu boli v podstate vtedajšími reality šou. Veľkým Bratom bolo riadiace stredisko pilotovaných letov a úlohu obytných kontajnerov zohrávali väčšie či menšie gule, kužele alebo tubusy kozmických lodí a neskôr prvých orbitálnych staníc.
Eufória z kozmonautiky bola súčasťou nekonečného optimizmu šesťdesiatych rokov, naivnej dôvery v neobmedzené možnosti ľudstva a viery v jeho svetlú budúcnosť. Na oboch stranách železnej opony.
Dnes, keď je nautický model „dobývania“ vesmíru definitívne prežitý a naše očakávania budúcnosti majú skôr prvky katastrofickej dystopie, nám to pripadá úplne bláznivé.
Lenže taká bláznivá bola tá doba. Animovaní Beatles podnikli v Žltej ponorke záchrannú výpravu do Pepperlandu, okupovaného dočasne umiestnenými vojskami Zlých Modrákov (v originále Blue Meanies) a kozmonauti budúcnosti Bowman a Poole podnikli v Kubrickovom filme 2001: Vesmírna odysea šialený výlet k mesiacom Jupitera s neistým koncom.
Tú najväčšiu šialenosť však priniesla realita: koncom roku 1969 Američania vyštartovali zo Zeme a pristáli na Mesiaci.
Dovtedy bol najslávnejším Armstrongom na svete vyrehotaný a vygrimasovaný čierny trubkár a spevák menom Louis. Po úspešnom návrate Apolla 11 sa ním stal jeho menovec Neil. Ešte nikdy sa popkultúrnou ikonou nestal človek ako tento Neil. Človek s takým krajne exaktným myslením, technik vzdelaním i osobným založením. Lenže tomuto mužovi – možno práve vďaka nedostatku predstavivosti, typickému pre podobné týpky – nechýbala odvaha! Kto z nás by na to mal?
Neil Armstrong. Keď sa pred niekoľkými dňami svetom rozletela správa o jeho smrti vo veku 82 rokov, iste si viacerí z nás pamätníkov spomenuli na to skoré ráno pred čiernobielymi televízormi a na nezabudnuteľný priamy prenos z Mesiaca. „Toto je malý krok pre človeka,...“ a tak ďalej. Zvyšok je história.
Asi málokto na svete bol taký nesúci stať sa popkultúrnou ikonou doznievajúcich 60. rokov ako Neil Alden Armstrong. A zároveň asi málokto bol súcejší na úlohu, ktorej sa mu dostalo – veliť prvej výprave na Mesiac. Predurčovala ho na to už len jeho dovtedajšia životná dráha.
Narodil sa 5. augusta 1930 v štáte Ohio. Lietať túžil od detstva a v šestnástich rokoch získal svoju pilotskú licenciu. Chlapec sa učí dobre, strednú školu absolvuje s vyznamenaním, a tak si po maturite môže vybrať univerzitu, na ktorej by chcel študovať. Odmietne ponuku zo slávneho MIT (Massachusettského technického inštitútu) a dá prednosť Purdueovej univerzite v susednej Indiane, kde začne študovať letecké inžinierstvo.
Aby nemusel riešiť problémy so školným, upíše sa vojenským pánom – výmenou za štúdium sa zaviaže odslúžiť nejaký čas v US Navy. Po necelých dvoch rokoch vysokoškolské štúdium preruší, absolvuje vojenský letecký výcvik a stáva sa pilotom amerického námorníctva. Na palube lietadlovej lode USS Essex sa zúčastní kórejskej vojny. Po 78 bojových misiách vyzlečie uniformu a vráti sa na svoju univerzitu doštudovať. V roku 1955 tam získa titul bakalára v odbore leteckého inžinierstva, magisterské štúdium úspešne dokončí na University of South California.
Stane sa testovacím pilotom pre agentúru NACA (ktorá sa po roku 1958 transformuje na NASA). Testuje raketoplán North American X-15 a od roku 1960 sa podieľa na testovaní ďalšieho raketoplánu X-20 Dyna-Soar.
Nečudo, že v roku 1962 mu NASA navrhne stať sa astronautom. Jeho prvé nasadenie ho ešte do vesmíru nedostane: v roku 1965 je záložným pilotom pre misiu Gemini 5. V roku 1966 však príde rad naňho. Velí kozmickej lodi Gemini 8, ktorá ako prvá uskutoční spojenie s iným objektom na obežnej dráhe. V tom istom roku je aj záložným veliteľom Gemini 11 a o dva roky neskôr veliteľom záložnej posádky lode Apollo 8, ktorá ako prvá absolvuje let po obežnej dráhe okolo Mesiaca.
To je už predzvesť blížiacej sa misie Apollo 11. Ako veliteľa misie určia Neila Armstronga. Nosná raketa Saturn 5B s Apollom 11 odštartuje z Kennedyho vesmírneho centra na Floride 16. júla 1969. O štyri dni na to pristáva lunárny modul s Armstrongom a jeho kolegom Aldrinom na Mesiaci. O šesť hodín neskôr vystúpi Neil Armstrong ako prvý človek na povrch Mesiaca a tým sa začne celkom nová kapitola nielen v histórii kozmických letov, ale aj histórii ľudstva vôbec.
Po návrate z Mesiaca a nevyhnutnej sláve sa Armstrong vracia do akademického prostredia. V rokoch 1971 až 1979 pôsobí ako profesor leteckého inžinierstva na Univerzite v Cincinnati. V roku 1986 ho vymenujú do prezidentskej komisie, ktorá vyšetruje nehodu raketoplánu Challenger. V rokoch 1989 až 2002 pôsobí ako riaditeľ spoločnosti AIL Technologies, vyrábajúcej letecké komponenty.
Jeseň života strávi Neil Armstrong so svojou druhou ženou Carol v ústraní v mestečku Lebanon, štát Ohio. Neposkytuje rozhovory, vyhýba sa verejným vystúpeniam a nedáva autogramy, pretože s nevôľou zistil, že sa stali predmetom kšeftovania. Vlastná popularita mu čoraz viac lezie na nervy. Odmieta sa stať živou atrakciou.
Unavuje ho ustavične vysvetľovať, že niektoré obľúbené fámy o ňom sú len fámy. Napríklad tá o pánu Gorskom. Podľa niektorých zdrojov vraj Armstrong pri návrate z prvej mesačnej prechádzky do lunárneho modulu preniesol záhadnú vetu „Veľa šťastia, pán Gorsky!“ Väčšina pracovníkov v NASA to vraj považovala za ironickú poznámku na adresu niektorého sovietskeho kozmonauta. Ukázalo sa však, že v sovietskom kozmickom programe sa žiadny človek menom Gorsky nevyskytuje. Po dlhé roky vraj Armstrong ponechával otázky, týkajúce sa tejto záhady, bez vysvetlenia. Až v roku 1995, keď sa vraj jeden z novinárov znovu vrátil k vyše štvrťstoročia starej otázke, vyhlásil Armstrong údajne, že pán Gorsky je už po smrti, takže azda môže odpovedať. A povedal vraj, že ako chlapec hral Neil so svojím bratom na dvorčeku bejzbal. Brat poslal loptičku cez plot pod okno spálne susedov, manželov Gorských. Keď Neil loptičku hľadal, začul vraj, ako pani Gorská kričí na manžela: „Orálny sex? Ty by si chcel orálny sex? Tak ten dostaneš, keď susedov chlapec bude chodiť po Mesiaci!“
V skutočnosti Armstrong na Mesiaci žiadneho pána Gorského nespomínal. Sám prvýkrát počul túto anekdotu počas vystúpenia zabávača Buddyho Hacketta.
Rovnako rozšírená je fáma o tom, že po návrate z Mesiaca sa stal moslimom, pretože na mesačnom povrchu začul arabskú vetu „Alláh-hu akbar“ („Boh je veľký“). Armstrong toľkokrát musel popierať svoju príslušnosť k islamu, že ho to prestalo baviť a na podobné otázky nereagoval. Čo sa týka jeho náboženského presvedčenia, hlásil sa k deizmu.
V roku 2005 sa dal zatiahnuť do kuriózneho súdneho sporu so svojím holičom, keď zistil, že ten predáva jeho odstrihnuté vlasy zberateľom. Armstrong síce bizarný proces vyhral, no stal sa ešte podozrievavejším a utiahnutejším. Toto jeho osobné nastavenie mu sotva mohlo pomôcť v oveľa vážnejšom zápase: v boji s ťažkou srdcovou chorobou, ktorá mu znepríjemňovala posledné roky života. Ochorenie sa mu napokon stalo osudným. Dňa 25. augusta 2012 podľahol komplikáciám po operácii upchatých koronárnych ciev.
Úmrtie takej osobnosti bolo, ako vždy, príležitosťou na kopu pompéznych a dutých vyjadrení. Najlepšie to, podľa mňa, vyriešila Armstrongova rodina v stručnom písomnom vyjadrení:
„Pre tých, čo by sa mohli pýtať, ako najlepšie uctiť Neilovu pamiatku, máme jednoduchý návrh. Nabudúce, keď sa ocitnete pod jasnou nočnou oblohou, z ktorej sa na vás bude usmievať Mesiac, spomeňte si na Neila Armstronga a žmurknite naň.“
Autor je spisovateľ.
Lety do kozmu boli v podstate vtedajšími reality šou. Veľkým Bratom bolo riadiace stredisko pilotovaných letov a úlohu obytných kontajnerov zohrávali väčšie či menšie gule, kužele alebo tubusy kozmických lodí a neskôr prvých orbitálnych staníc.
Eufória z kozmonautiky bola súčasťou nekonečného optimizmu šesťdesiatych rokov, naivnej dôvery v neobmedzené možnosti ľudstva a viery v jeho svetlú budúcnosť. Na oboch stranách železnej opony.
Dnes, keď je nautický model „dobývania“ vesmíru definitívne prežitý a naše očakávania budúcnosti majú skôr prvky katastrofickej dystopie, nám to pripadá úplne bláznivé.
Lenže taká bláznivá bola tá doba. Animovaní Beatles podnikli v Žltej ponorke záchrannú výpravu do Pepperlandu, okupovaného dočasne umiestnenými vojskami Zlých Modrákov (v originále Blue Meanies) a kozmonauti budúcnosti Bowman a Poole podnikli v Kubrickovom filme 2001: Vesmírna odysea šialený výlet k mesiacom Jupitera s neistým koncom.
Tú najväčšiu šialenosť však priniesla realita: koncom roku 1969 Američania vyštartovali zo Zeme a pristáli na Mesiaci.
Dovtedy bol najslávnejším Armstrongom na svete vyrehotaný a vygrimasovaný čierny trubkár a spevák menom Louis. Po úspešnom návrate Apolla 11 sa ním stal jeho menovec Neil. Ešte nikdy sa popkultúrnou ikonou nestal človek ako tento Neil. Človek s takým krajne exaktným myslením, technik vzdelaním i osobným založením. Lenže tomuto mužovi – možno práve vďaka nedostatku predstavivosti, typickému pre podobné týpky – nechýbala odvaha! Kto z nás by na to mal?
Neil Armstrong. Keď sa pred niekoľkými dňami svetom rozletela správa o jeho smrti vo veku 82 rokov, iste si viacerí z nás pamätníkov spomenuli na to skoré ráno pred čiernobielymi televízormi a na nezabudnuteľný priamy prenos z Mesiaca. „Toto je malý krok pre človeka,...“ a tak ďalej. Zvyšok je história.
Asi málokto na svete bol taký nesúci stať sa popkultúrnou ikonou doznievajúcich 60. rokov ako Neil Alden Armstrong. A zároveň asi málokto bol súcejší na úlohu, ktorej sa mu dostalo – veliť prvej výprave na Mesiac. Predurčovala ho na to už len jeho dovtedajšia životná dráha.
Narodil sa 5. augusta 1930 v štáte Ohio. Lietať túžil od detstva a v šestnástich rokoch získal svoju pilotskú licenciu. Chlapec sa učí dobre, strednú školu absolvuje s vyznamenaním, a tak si po maturite môže vybrať univerzitu, na ktorej by chcel študovať. Odmietne ponuku zo slávneho MIT (Massachusettského technického inštitútu) a dá prednosť Purdueovej univerzite v susednej Indiane, kde začne študovať letecké inžinierstvo.
Aby nemusel riešiť problémy so školným, upíše sa vojenským pánom – výmenou za štúdium sa zaviaže odslúžiť nejaký čas v US Navy. Po necelých dvoch rokoch vysokoškolské štúdium preruší, absolvuje vojenský letecký výcvik a stáva sa pilotom amerického námorníctva. Na palube lietadlovej lode USS Essex sa zúčastní kórejskej vojny. Po 78 bojových misiách vyzlečie uniformu a vráti sa na svoju univerzitu doštudovať. V roku 1955 tam získa titul bakalára v odbore leteckého inžinierstva, magisterské štúdium úspešne dokončí na University of South California.
Stane sa testovacím pilotom pre agentúru NACA (ktorá sa po roku 1958 transformuje na NASA). Testuje raketoplán North American X-15 a od roku 1960 sa podieľa na testovaní ďalšieho raketoplánu X-20 Dyna-Soar.
Nečudo, že v roku 1962 mu NASA navrhne stať sa astronautom. Jeho prvé nasadenie ho ešte do vesmíru nedostane: v roku 1965 je záložným pilotom pre misiu Gemini 5. V roku 1966 však príde rad naňho. Velí kozmickej lodi Gemini 8, ktorá ako prvá uskutoční spojenie s iným objektom na obežnej dráhe. V tom istom roku je aj záložným veliteľom Gemini 11 a o dva roky neskôr veliteľom záložnej posádky lode Apollo 8, ktorá ako prvá absolvuje let po obežnej dráhe okolo Mesiaca.
To je už predzvesť blížiacej sa misie Apollo 11. Ako veliteľa misie určia Neila Armstronga. Nosná raketa Saturn 5B s Apollom 11 odštartuje z Kennedyho vesmírneho centra na Floride 16. júla 1969. O štyri dni na to pristáva lunárny modul s Armstrongom a jeho kolegom Aldrinom na Mesiaci. O šesť hodín neskôr vystúpi Neil Armstrong ako prvý človek na povrch Mesiaca a tým sa začne celkom nová kapitola nielen v histórii kozmických letov, ale aj histórii ľudstva vôbec.
Po návrate z Mesiaca a nevyhnutnej sláve sa Armstrong vracia do akademického prostredia. V rokoch 1971 až 1979 pôsobí ako profesor leteckého inžinierstva na Univerzite v Cincinnati. V roku 1986 ho vymenujú do prezidentskej komisie, ktorá vyšetruje nehodu raketoplánu Challenger. V rokoch 1989 až 2002 pôsobí ako riaditeľ spoločnosti AIL Technologies, vyrábajúcej letecké komponenty.
Jeseň života strávi Neil Armstrong so svojou druhou ženou Carol v ústraní v mestečku Lebanon, štát Ohio. Neposkytuje rozhovory, vyhýba sa verejným vystúpeniam a nedáva autogramy, pretože s nevôľou zistil, že sa stali predmetom kšeftovania. Vlastná popularita mu čoraz viac lezie na nervy. Odmieta sa stať živou atrakciou.
Unavuje ho ustavične vysvetľovať, že niektoré obľúbené fámy o ňom sú len fámy. Napríklad tá o pánu Gorskom. Podľa niektorých zdrojov vraj Armstrong pri návrate z prvej mesačnej prechádzky do lunárneho modulu preniesol záhadnú vetu „Veľa šťastia, pán Gorsky!“ Väčšina pracovníkov v NASA to vraj považovala za ironickú poznámku na adresu niektorého sovietskeho kozmonauta. Ukázalo sa však, že v sovietskom kozmickom programe sa žiadny človek menom Gorsky nevyskytuje. Po dlhé roky vraj Armstrong ponechával otázky, týkajúce sa tejto záhady, bez vysvetlenia. Až v roku 1995, keď sa vraj jeden z novinárov znovu vrátil k vyše štvrťstoročia starej otázke, vyhlásil Armstrong údajne, že pán Gorsky je už po smrti, takže azda môže odpovedať. A povedal vraj, že ako chlapec hral Neil so svojím bratom na dvorčeku bejzbal. Brat poslal loptičku cez plot pod okno spálne susedov, manželov Gorských. Keď Neil loptičku hľadal, začul vraj, ako pani Gorská kričí na manžela: „Orálny sex? Ty by si chcel orálny sex? Tak ten dostaneš, keď susedov chlapec bude chodiť po Mesiaci!“
V skutočnosti Armstrong na Mesiaci žiadneho pána Gorského nespomínal. Sám prvýkrát počul túto anekdotu počas vystúpenia zabávača Buddyho Hacketta.
Rovnako rozšírená je fáma o tom, že po návrate z Mesiaca sa stal moslimom, pretože na mesačnom povrchu začul arabskú vetu „Alláh-hu akbar“ („Boh je veľký“). Armstrong toľkokrát musel popierať svoju príslušnosť k islamu, že ho to prestalo baviť a na podobné otázky nereagoval. Čo sa týka jeho náboženského presvedčenia, hlásil sa k deizmu.
V roku 2005 sa dal zatiahnuť do kuriózneho súdneho sporu so svojím holičom, keď zistil, že ten predáva jeho odstrihnuté vlasy zberateľom. Armstrong síce bizarný proces vyhral, no stal sa ešte podozrievavejším a utiahnutejším. Toto jeho osobné nastavenie mu sotva mohlo pomôcť v oveľa vážnejšom zápase: v boji s ťažkou srdcovou chorobou, ktorá mu znepríjemňovala posledné roky života. Ochorenie sa mu napokon stalo osudným. Dňa 25. augusta 2012 podľahol komplikáciám po operácii upchatých koronárnych ciev.
Úmrtie takej osobnosti bolo, ako vždy, príležitosťou na kopu pompéznych a dutých vyjadrení. Najlepšie to, podľa mňa, vyriešila Armstrongova rodina v stručnom písomnom vyjadrení:
„Pre tých, čo by sa mohli pýtať, ako najlepšie uctiť Neilovu pamiatku, máme jednoduchý návrh. Nabudúce, keď sa ocitnete pod jasnou nočnou oblohou, z ktorej sa na vás bude usmievať Mesiac, spomeňte si na Neila Armstronga a žmurknite naň.“
Autor je spisovateľ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.