Moje „dobrodružstvo s Cageom“ sa začalo v osemdesiatych rokoch počas štúdia na VŠMU, prostredníctvom prednášok Milana Adamčiaka a zašumených nahrávok Cageovej hudby, ktorú nám Milan púšťal na neveľmi kvalitnej školskej aparatúre. Už vtedy som nejako cítil, že Cage bude „mojím osudom“. Ako som sa postupne oboznamoval s jeho hudbou aj myšlienkovým podhubím, z ktorého ona vyrastala, Cage akoby stále viac vstupoval do môjho života, bol so mnou v mnohých životných situáciách a rozhodovaniach: „dohliadal“ na moje komponovanie, „pozoroval ma“ ako zakladám súbor VENI ensemble, „bol so mnou“ pri vzniku festivalu VEČERY NOVEJ HUDBY...
Vrcholom môjho „dobrodružstva s Cageom“ bola jeho návšteva nášho festivalu v Bratislave v júni 1992 a následných pár dní, ktoré som strávil v jeho tesnej blízkosti v čarovnej Perugii, kam sme sa za ním s pár priateľmi vybrali. Boli sme tam spolu takmer od rána do večera a v úzkych uličkách tohto čarovného starobylého mesta som ho viackrát sprevádzal a podopieral pri chôdzi, kládol mu rôzne otázky, alebo len ticho počúval jeho rozprávanie.
Za ten krátky čas som sa o Cageovi naučil a dozvedel oveľa viac, ako za celé roky predtým aj po tom, lebo „byť s Majstrom“ je niečo úplne iné, ako o ňom čítať a študovať jeho dielo.
V Cageovej prítomnosti som si uvedomil, že aj vo vysokom veku môže byť človek stále aktívny a „na špičke života“, plnými dúškami vnímať prítomnosť a s nádejou a očakávaním upierať oči do budúcnosti. John bol neuveriteľne vnímavý k všetkému, všímal si veci, ktoré my bežní ľudia v návale snáh a zámerov vykonať čo najviac „užitočného“ denne prehliadame, a tak neraz prichádzame v živote o to, čo je v porovnaní s tým, za čím sa pachtíme, oveľa dôležitejšie...
Cage teda o vnímavosti k „veciam, situáciám aj zvukom všedného dňa“ nielen písal a hovoril, ale ňou príkladne žil. Presvedčil som sa o tom osobne a potvrdilo mi to veľa ľudí, ktorí mali možnosť prežiť nejaký čas v jeho prítomnosti. Bol umelec, prorok, múdry a skúsený starec a zároveň radostné, vnímavé a na všetko zvedavé dieťa. V osemdesiatom roku života, keď som ho spoznal, mal toľko životnej energie, že sa zdalo, akoby sa chystal žiť na zemi večne. A predsa o pár týždňov po návrate domov ma na chalupe na Liptove zastihol šokujúci a smutný telegram od Jozefa Cseresa: „Zomrel John Cage“. Zomrel v krásnom veku. Odišiel však napriek tomu z tohto sveta akosi náhle, možno povedať, že stále v plnej sile a pripravenosti urobiť „mnoho vecí, ktoré ešte neboli urobené“.
Autor je hudobný skladateľ.
Vrcholom môjho „dobrodružstva s Cageom“ bola jeho návšteva nášho festivalu v Bratislave v júni 1992 a následných pár dní, ktoré som strávil v jeho tesnej blízkosti v čarovnej Perugii, kam sme sa za ním s pár priateľmi vybrali. Boli sme tam spolu takmer od rána do večera a v úzkych uličkách tohto čarovného starobylého mesta som ho viackrát sprevádzal a podopieral pri chôdzi, kládol mu rôzne otázky, alebo len ticho počúval jeho rozprávanie.
Za ten krátky čas som sa o Cageovi naučil a dozvedel oveľa viac, ako za celé roky predtým aj po tom, lebo „byť s Majstrom“ je niečo úplne iné, ako o ňom čítať a študovať jeho dielo.
V Cageovej prítomnosti som si uvedomil, že aj vo vysokom veku môže byť človek stále aktívny a „na špičke života“, plnými dúškami vnímať prítomnosť a s nádejou a očakávaním upierať oči do budúcnosti. John bol neuveriteľne vnímavý k všetkému, všímal si veci, ktoré my bežní ľudia v návale snáh a zámerov vykonať čo najviac „užitočného“ denne prehliadame, a tak neraz prichádzame v živote o to, čo je v porovnaní s tým, za čím sa pachtíme, oveľa dôležitejšie...
Cage teda o vnímavosti k „veciam, situáciám aj zvukom všedného dňa“ nielen písal a hovoril, ale ňou príkladne žil. Presvedčil som sa o tom osobne a potvrdilo mi to veľa ľudí, ktorí mali možnosť prežiť nejaký čas v jeho prítomnosti. Bol umelec, prorok, múdry a skúsený starec a zároveň radostné, vnímavé a na všetko zvedavé dieťa. V osemdesiatom roku života, keď som ho spoznal, mal toľko životnej energie, že sa zdalo, akoby sa chystal žiť na zemi večne. A predsa o pár týždňov po návrate domov ma na chalupe na Liptove zastihol šokujúci a smutný telegram od Jozefa Cseresa: „Zomrel John Cage“. Zomrel v krásnom veku. Odišiel však napriek tomu z tohto sveta akosi náhle, možno povedať, že stále v plnej sile a pripravenosti urobiť „mnoho vecí, ktoré ešte neboli urobené“.
Autor je hudobný skladateľ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.