Veď Izrael môže mať lietadlá nachystané na útok už na runwayi. A tento útok môže vyvolať väčší požiar v celom regióne, čo môže vážne poškodiť západné záujmy.
Najbližšia vojna v tomto regióne však môže vypuknúť úplne inde a bude mať nič alebo len máločo spoločné s Iránom a jej dopady na západné záujmy budú rovnako zlé, ako pri tom najhoršom scenári útoku Izraelu na Irán. Táto vojna, nepredstaviteľná pred 25. januárom 2011, keď sa egyptskí protestujúci začali zhromažďovať na námestí Tahrir, je zo dňa na deň pravdepodobnejšia.
Hovorte si o odstavených autokratoch Blízkeho východu vrátane Bašára al-Assada, ktorý sa stále drží pri moci, čo chcete, ale všetky tie zámienky, ktorými pred západnými partnermi ospravedlňovali svoje mocenské metódy, neboli vôbec smiešne. Vždy totiž poukazovali na to, čo by pre región znamenalo, keby sa moci v ich krajinách chytila ich jediná skutočná opozícia – Moslimské bratstvo. Krutosť týchto režimov bola poľutovaniahodná, ale časom sa im podarilo vytvoriť v regióne nový poriadok, vďaka čomu sme my na Západe získali falošnú ilúziu stability a ich proroctvo sa napokon samo naplnilo.
Keby bol Západ podporoval liberálnych arabských disidentov a tlačil pritom na autoritárske dynastie, aby robili postupné zmeny, dnešná situácia nemusela byť taká bezútešná. Existoval jeden okamih, keď si americký prezident George W. Bush myslel, že to celé môže zmeniť. Otrasený po zbesilom útoku al-Káidy na Ameriku hovoril o potrebe zmeny toho, čo Fouad Ajami nazval „arabskou dilemou“, hroznou voľbou medzi stabilitou diktátorov a anarchiou islamských radikálov. Demokratizačný účet prezidenta Busha západní komentátori privítali s pohŕdaním a výsmechom. Posmievali sa mu pritom tí istí ľudia, ktorí v januári 2011 oslavovali vzostup Moslimského bratstva, ako keby malo ísť o triumf demokracie.
Smutné je, že tento moment, ktorý volal po tretej ceste medzi diktatúrou a anarchiou, trval len krátko a bol neefektívny. Keby boli bývali demonštrácie skôr, keby diktátori prijali niektoré reformy, keby sa mohli liberálne sily politicky organizovať, všetko mohlo byť inak. Cvičenie v alternatívnych dejinách však nemá zmysel, napokon, aj tieto pokusy mohli zlyhať. Moslimské bratstvo je autentickou silou, má príťažlivú ideológiu a rezonuje po celom regióne. Dnes vládnu Moslimskí bratia Egyptu, zajtra možno budú aj Sýrii. Čoskoro nás môžu donútiť zabudnúť na ich predchodcov aj regionálnu stabilitu, ktorú garantovali.
To, ako Bratia získavajú kontrolu v Egypte a zbavujú sa posledných zvyškov bývalého režimu, ukazuje, aké boli západné očakávania s nimi spojené nezmyselné, či už ide o otázku rešpektovania demokracie, alebo pluralizmu. A keďže ich politika je prudko protizápadná, nebude to len nahradenie jednej diktatúry za inú. Nikde to nie je viditeľné viac, ako v Egypte, v krajine, kde môže vypuknúť nová kríza. Egyptský prezident Mohamed Morsi sa rýchlo zbavil posledných prekážok, ktoré bránili, aby sa Bratstvo dostalo k plnej moci a využil nepokoje na Sinaji na to, aby militarizoval sinajský polostrov a porušil izraelsko-egyptskú mierovú zmluvu. Bratia sa nikdy netajili ideologickým odporom k Izraelu ani svojím nesúhlasom s mierovou zmluvou. Teraz sú pri moci, prečo by mali robiť niečo iné?
To, že západné mocnosti sú na takýto vývoj nepripravené, nie je dôsledok nedostatočného varovania či nedostatku prostriedkov. Ide skôr o zlyhanie predstavivosti a filozofických predispozícií pochopiť vývoj v regióne. Dôsledkom je, že Izrael a Egypt sa zo spojencov menia na nepriateľov a Západ je v tej najhoršej pozícii. Idealizovanie protestov a odmietnutie vstupu do deja demokracii nepomohlo. Ani odhodenie bývalých autokratických priateľov nám nezískalo nových priateľov.
Útok na Irán môže byť stále najbližšou vojnou v regióne, iné scenáre sú však rovnako pravdepodobné. Západ sa rozhodol Arabskej jari iba prizerať. Keď dôjde na tie najhoršie scenáre a zmeny v tomto regióne poškodia naše životné záujmy, koho okrem seba budeme viniť?
Autor pracuje v Foundation for Defense of Democracies vo Washingtone, v českom preklade mu vyšla kniha Autodafé Evropa, Židé a antisemitismus.
Najbližšia vojna v tomto regióne však môže vypuknúť úplne inde a bude mať nič alebo len máločo spoločné s Iránom a jej dopady na západné záujmy budú rovnako zlé, ako pri tom najhoršom scenári útoku Izraelu na Irán. Táto vojna, nepredstaviteľná pred 25. januárom 2011, keď sa egyptskí protestujúci začali zhromažďovať na námestí Tahrir, je zo dňa na deň pravdepodobnejšia.
Hovorte si o odstavených autokratoch Blízkeho východu vrátane Bašára al-Assada, ktorý sa stále drží pri moci, čo chcete, ale všetky tie zámienky, ktorými pred západnými partnermi ospravedlňovali svoje mocenské metódy, neboli vôbec smiešne. Vždy totiž poukazovali na to, čo by pre región znamenalo, keby sa moci v ich krajinách chytila ich jediná skutočná opozícia – Moslimské bratstvo. Krutosť týchto režimov bola poľutovaniahodná, ale časom sa im podarilo vytvoriť v regióne nový poriadok, vďaka čomu sme my na Západe získali falošnú ilúziu stability a ich proroctvo sa napokon samo naplnilo.
Keby bol Západ podporoval liberálnych arabských disidentov a tlačil pritom na autoritárske dynastie, aby robili postupné zmeny, dnešná situácia nemusela byť taká bezútešná. Existoval jeden okamih, keď si americký prezident George W. Bush myslel, že to celé môže zmeniť. Otrasený po zbesilom útoku al-Káidy na Ameriku hovoril o potrebe zmeny toho, čo Fouad Ajami nazval „arabskou dilemou“, hroznou voľbou medzi stabilitou diktátorov a anarchiou islamských radikálov. Demokratizačný účet prezidenta Busha západní komentátori privítali s pohŕdaním a výsmechom. Posmievali sa mu pritom tí istí ľudia, ktorí v januári 2011 oslavovali vzostup Moslimského bratstva, ako keby malo ísť o triumf demokracie.
Smutné je, že tento moment, ktorý volal po tretej ceste medzi diktatúrou a anarchiou, trval len krátko a bol neefektívny. Keby boli bývali demonštrácie skôr, keby diktátori prijali niektoré reformy, keby sa mohli liberálne sily politicky organizovať, všetko mohlo byť inak. Cvičenie v alternatívnych dejinách však nemá zmysel, napokon, aj tieto pokusy mohli zlyhať. Moslimské bratstvo je autentickou silou, má príťažlivú ideológiu a rezonuje po celom regióne. Dnes vládnu Moslimskí bratia Egyptu, zajtra možno budú aj Sýrii. Čoskoro nás môžu donútiť zabudnúť na ich predchodcov aj regionálnu stabilitu, ktorú garantovali.
To, ako Bratia získavajú kontrolu v Egypte a zbavujú sa posledných zvyškov bývalého režimu, ukazuje, aké boli západné očakávania s nimi spojené nezmyselné, či už ide o otázku rešpektovania demokracie, alebo pluralizmu. A keďže ich politika je prudko protizápadná, nebude to len nahradenie jednej diktatúry za inú. Nikde to nie je viditeľné viac, ako v Egypte, v krajine, kde môže vypuknúť nová kríza. Egyptský prezident Mohamed Morsi sa rýchlo zbavil posledných prekážok, ktoré bránili, aby sa Bratstvo dostalo k plnej moci a využil nepokoje na Sinaji na to, aby militarizoval sinajský polostrov a porušil izraelsko-egyptskú mierovú zmluvu. Bratia sa nikdy netajili ideologickým odporom k Izraelu ani svojím nesúhlasom s mierovou zmluvou. Teraz sú pri moci, prečo by mali robiť niečo iné?
To, že západné mocnosti sú na takýto vývoj nepripravené, nie je dôsledok nedostatočného varovania či nedostatku prostriedkov. Ide skôr o zlyhanie predstavivosti a filozofických predispozícií pochopiť vývoj v regióne. Dôsledkom je, že Izrael a Egypt sa zo spojencov menia na nepriateľov a Západ je v tej najhoršej pozícii. Idealizovanie protestov a odmietnutie vstupu do deja demokracii nepomohlo. Ani odhodenie bývalých autokratických priateľov nám nezískalo nových priateľov.
Útok na Irán môže byť stále najbližšou vojnou v regióne, iné scenáre sú však rovnako pravdepodobné. Západ sa rozhodol Arabskej jari iba prizerať. Keď dôjde na tie najhoršie scenáre a zmeny v tomto regióne poškodia naše životné záujmy, koho okrem seba budeme viniť?
Autor pracuje v Foundation for Defense of Democracies vo Washingtone, v českom preklade mu vyšla kniha Autodafé Evropa, Židé a antisemitismus.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.