Boli to vojnoví zajatci, ktorých dávny národ Žunaov držal zviazaných na slnku, s čiapkou z vlhkej ťavej kože. Koža sa postupne prisala k lebke. Obeť buď neprežila, alebo zabudla na svoju minulosť, dejiny a jazyk: „Mankurt nevedel, kto je, odkiaľ pochádza, z akého kmeňa, nevedel, ako sa volá, nepamätal sa na detstvo ani na otca, na matku – slovom mankurt si neuvedomoval, že je človek.“ Z takýchto ľudí sa stávali otroci, bezmyšlienkovite plniaci príkazy svojich pánov. Svoje dielo Ajtmatov publikoval začiatkom 80. rokov, v časoch vrcholiacej rusifikácie a sovietizácie neruských národov. Aj vývoj v štátoch bývalého ZSSR po roku 1991 potvrdil, že človek, ktorý nepozná vlastnú minulosť, nemôže byť slobodný. Práve naopak, ľahko sa stáva obeťou nových autoritatívnych vládcov.
Ak sa naše spoločnosti nemajú stať spoločenstvami mankurtov, musia poznať osudy predchádzajúcich generácií aj nepríjemnú pravdu o tom, ako dokázali nedemokratické režimy v 20. storočí lámať ľudské charaktery. Ak tieto mechanizmy pôsobenia zločinnej a neraz korumpujúcej moci bude poznať, azda bude ľahšie vzdorovať pokušeniam akejkoľvek nasledujúcej moci.
Bez ohľadu na všetky výhrady, ktoré možno mať voči niektorým aktivitám Ústavu pamäti národa, ako aj voči oficiálne prijatým definíciám období, ktorými sa má v zmysle príslušných zákonov zaoberať, táto inštitúcia si v slovenskej spoločnosti zaslúži väčšiu pozornosť ako doposiaľ. Spoznanie vlastnej minulosti je dôležité nielen pre pravicu, ale aj pre ľavicu. Paradoxne, osobitne to platí v podmienkach súčasnej hlbokej sociálnej a ekonomickej krízy. Keď spoločnosť nie je schopná garantovať rast materiálneho blahobytu, musí hľadať hlbšie korene svojej legitimity. Zároveň, ak sa ľavica chce stať stranou zmeny, ktorá sa pozerá do budúcnosti, nemôže svojim voličom ponúkať iba idealizované spomienky na minulosť.
Pre ľavicu je poznanie minulosti dôležitejšie o to viac, že podobne ako v 30. rokoch minulého storočia, aj v súčasnosti, v čase prehlbujúcich sa sociálnych rozdielov a sociálneho napätia, sa v prostredí pravice objavujú vyjadrenia o potrebe obmedzenia alebo odstránenia demokracie. Azda najaktívnejšie o tom z konzervatívnych pozícií hovorí maďarský premiér Viktor Orbán, ale jeho názory zdieľajú aj niektorí stredoeurópski liberáli. A napokon, práve v terminálnom štádiu stalinizmu, po robotníckych povstaniach po menovej reforme v Československu, prijala vtedajšia komunistická moc také represívne protirobotnícke opatrenia, aké neboli možné počas prvej ČSR. Aj preto je dôležité, aby o poznanie minulosti mala záujem aj slovenská ľavica a do vedenia Ústavu pamäti národa nominovala dôstojných kandidátov.
Autor je publicista, pracuje v Ústave politických vied SAV.
Ak sa naše spoločnosti nemajú stať spoločenstvami mankurtov, musia poznať osudy predchádzajúcich generácií aj nepríjemnú pravdu o tom, ako dokázali nedemokratické režimy v 20. storočí lámať ľudské charaktery. Ak tieto mechanizmy pôsobenia zločinnej a neraz korumpujúcej moci bude poznať, azda bude ľahšie vzdorovať pokušeniam akejkoľvek nasledujúcej moci.
Bez ohľadu na všetky výhrady, ktoré možno mať voči niektorým aktivitám Ústavu pamäti národa, ako aj voči oficiálne prijatým definíciám období, ktorými sa má v zmysle príslušných zákonov zaoberať, táto inštitúcia si v slovenskej spoločnosti zaslúži väčšiu pozornosť ako doposiaľ. Spoznanie vlastnej minulosti je dôležité nielen pre pravicu, ale aj pre ľavicu. Paradoxne, osobitne to platí v podmienkach súčasnej hlbokej sociálnej a ekonomickej krízy. Keď spoločnosť nie je schopná garantovať rast materiálneho blahobytu, musí hľadať hlbšie korene svojej legitimity. Zároveň, ak sa ľavica chce stať stranou zmeny, ktorá sa pozerá do budúcnosti, nemôže svojim voličom ponúkať iba idealizované spomienky na minulosť.
Pre ľavicu je poznanie minulosti dôležitejšie o to viac, že podobne ako v 30. rokoch minulého storočia, aj v súčasnosti, v čase prehlbujúcich sa sociálnych rozdielov a sociálneho napätia, sa v prostredí pravice objavujú vyjadrenia o potrebe obmedzenia alebo odstránenia demokracie. Azda najaktívnejšie o tom z konzervatívnych pozícií hovorí maďarský premiér Viktor Orbán, ale jeho názory zdieľajú aj niektorí stredoeurópski liberáli. A napokon, práve v terminálnom štádiu stalinizmu, po robotníckych povstaniach po menovej reforme v Československu, prijala vtedajšia komunistická moc také represívne protirobotnícke opatrenia, aké neboli možné počas prvej ČSR. Aj preto je dôležité, aby o poznanie minulosti mala záujem aj slovenská ľavica a do vedenia Ústavu pamäti národa nominovala dôstojných kandidátov.
Autor je publicista, pracuje v Ústave politických vied SAV.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.