Keď bol 31. augusta 1995 unesený prezidentov syn, málokto pochyboval o páchateľoch. Mečiar chcel dlhodobo zosadiť Kováča, a problémy jeho syna so zákonom v Nemecku mu mali poslúžiť ako spôsob diskreditácie. Kováča mladšieho uniesli do cudziny, aby ho mohli nemecké orgány súdiť bez oficiálneho vydania Slovenskom. Motív bol teda každému jasný.
Neskôr však prišli aj fakty – jeden vyšetrovateľ po druhom ukázal na ľudí a techniku Lexovej tajnej služby. Obaja vyšetrovatelia boli okamžite odvolaní, ale mečiarovská moc pravdu nezahladila. Objavila sa nahrávka rozhovoru Lexu s ministrom vnútra Hudekom, a výrok o účasti štátnych orgánov na únose vyriekol neskôr aj rakúsky súd. A tak prišli zúfalé činy – Mečiar udelil na únos amnestiu, a spojka na dôležitého svedka bola zavraždená. Pod Róbertom Remiášom vybuchlo auto s nástražným systémom, a hoci aj tu mečiarovská moc prišla s tvrdením o bežnej poruche palivového systému, pravdu znovu nepremohla. Tá vražda sa spolu s únosom stala symbolom vtedajšieho štátu.
Ale jeho symbolom sa postupne stala aj neschopnosť a neskôr neochota vyšetriť páchateľov a nastoliť spravodlivosť. Proti sa aj po páde Mečiara postavili nielen súdy, ktoré postupne vyvinili Lexu vo všetkých jeho kauzách, ale hneď aj politici. Na zrušenie obludných samoamnestií chýbali vždy hlasy Smeru, ale Fico v tom nie je sám. Ján Čarnogurský prišiel s tvrdením, že Mečiara ako otca Slovenska nemožno súdiť a v roku 2006 prišla aj SDKÚ s úvahou, že vláda reformných strán s Mečiarovým HZDS by bola možná. Po slovensky: vláda pravice s páchateľmi únosu a vraždy by bola možná. Tým sa kruh uzavrel.
Ostala nešťastná pani Remiášová, ktorá na mítingu hodila kvety do Mečiarovej tváre, ostalo zničené zdravie prokurátora Serbína, ktorý ako jediný razantne konal proti mohutnej presile alibistov, a ostalo Slovensko, na ktorom je už 17 rokov možné byť rozpoznaným únoscom a vrahom a ostať bez trestu.
Komu to dnes prekáža? Riešime dlhy, tendre, platy, euro, ale právo človeka, a občas už ani vraždu nie. Toto je v DNA našej republiky. Preto kauza Malinová, preto zomrela sudkyňa Lauková, a preto sa aj na únos postupne zabúda. Masarykovo tvrdenie, že štát žije z idey, na ktorej vznikol, sa napĺňa – Slovensko založili v roku 1993 lúpežníci, a odvtedy sa tu spravodlivosti, právu a dôstojnosti jednotlivca nevodí dobre.
Ale pani Remiášová, nie ste tu sama.
Neskôr však prišli aj fakty – jeden vyšetrovateľ po druhom ukázal na ľudí a techniku Lexovej tajnej služby. Obaja vyšetrovatelia boli okamžite odvolaní, ale mečiarovská moc pravdu nezahladila. Objavila sa nahrávka rozhovoru Lexu s ministrom vnútra Hudekom, a výrok o účasti štátnych orgánov na únose vyriekol neskôr aj rakúsky súd. A tak prišli zúfalé činy – Mečiar udelil na únos amnestiu, a spojka na dôležitého svedka bola zavraždená. Pod Róbertom Remiášom vybuchlo auto s nástražným systémom, a hoci aj tu mečiarovská moc prišla s tvrdením o bežnej poruche palivového systému, pravdu znovu nepremohla. Tá vražda sa spolu s únosom stala symbolom vtedajšieho štátu.
Ale jeho symbolom sa postupne stala aj neschopnosť a neskôr neochota vyšetriť páchateľov a nastoliť spravodlivosť. Proti sa aj po páde Mečiara postavili nielen súdy, ktoré postupne vyvinili Lexu vo všetkých jeho kauzách, ale hneď aj politici. Na zrušenie obludných samoamnestií chýbali vždy hlasy Smeru, ale Fico v tom nie je sám. Ján Čarnogurský prišiel s tvrdením, že Mečiara ako otca Slovenska nemožno súdiť a v roku 2006 prišla aj SDKÚ s úvahou, že vláda reformných strán s Mečiarovým HZDS by bola možná. Po slovensky: vláda pravice s páchateľmi únosu a vraždy by bola možná. Tým sa kruh uzavrel.
Ostala nešťastná pani Remiášová, ktorá na mítingu hodila kvety do Mečiarovej tváre, ostalo zničené zdravie prokurátora Serbína, ktorý ako jediný razantne konal proti mohutnej presile alibistov, a ostalo Slovensko, na ktorom je už 17 rokov možné byť rozpoznaným únoscom a vrahom a ostať bez trestu.
Komu to dnes prekáža? Riešime dlhy, tendre, platy, euro, ale právo človeka, a občas už ani vraždu nie. Toto je v DNA našej republiky. Preto kauza Malinová, preto zomrela sudkyňa Lauková, a preto sa aj na únos postupne zabúda. Masarykovo tvrdenie, že štát žije z idey, na ktorej vznikol, sa napĺňa – Slovensko založili v roku 1993 lúpežníci, a odvtedy sa tu spravodlivosti, právu a dôstojnosti jednotlivca nevodí dobre.
Ale pani Remiášová, nie ste tu sama.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.