Lenže pre bývalého františkána nedopadlo snívanie v SME najlepšie: až príliš z neho trčalo ambiciózne „ja“, až príliš bolo cítiť, ako s výnimkou expremiérky ostatnými pohŕda a sám seba nepatrične preceňuje. Na Balázsovi však nie je zaujímavá jeho politická budúcnosť, na tomto fronte totiž s novou stranou sotva pochodí. Balázs je skôr užitočnou ilustráciou človeka, ktorý má svoje kvality aj zmysel pre spravodlivú spoločnosť, ale do politiky nepatrí.
Niečo podobné napokon o sebe priznala Radičová, ktorá to zdôvodnila brutalitou v politike. Iste, politika dokáže byť aj brutálna. Ale to je len časť pravdy. Politika súčasne vyžaduje aj istý charakter, obrnenosť, stálosť a zmysel pre moc. To všetko boli Radičovej slabé stránky. Jej osudovou chybou však bolo, že sa na Úrade vlády obklopila ľuďmi, ktorí tieto jej slabé stránky nevyvažovali, ale posilňovali. Počas vládnutia plného stresu tam chýbala chladná hlava, ktorá by dokázala emocionálnu premiérku vo vypätých chvíľach upokojiť.
To bola aj zodpovednosť šéfporadcu Balázsa, ktorý zaujal verejne najmä zbytočnou a osobnou hašterivosťou – napríklad keď žiadal hovorcu KDH, aby sa ospravedlnil premiérke za dáku bezvýznamnú prestrelku medzi ňou a Figeľom.
Napokon aj príčinou pádu Radičovej vlády neboli mocenské intrigy, ale psychológia. Dzurinda s Miklošom niekoľko týždňov predpokladali, že Sulíka zlomia, keď budú hroziť koncom vlády. Sulík zas na základe vyjadrení premiérky dúfal, že nespojí euroval s hlasovaním o dôvere. Obe strany sa postupne zabetónovávali v pozíciách, z ktorých v závere nebolo úniku. A premiérka? Tá menila názory, a nikto presne nevedel, ako sa zachová. A keď sa koaliční muži dostali na kraj priepasti, Radičová tlak nevydržala a zabalila to.
Ktovie, čo jej vtedy radil šéfporadca, ktorý dnes tak zostra formuluje vinníkov. Poučenie z konca Radičovej vlády je však nasledovné: nestačí byť proti korupcii, nestačí byť čestným človekom a myslieť to dobre. Na politiku treba niečo viac. Oveľa viac.
Niečo podobné napokon o sebe priznala Radičová, ktorá to zdôvodnila brutalitou v politike. Iste, politika dokáže byť aj brutálna. Ale to je len časť pravdy. Politika súčasne vyžaduje aj istý charakter, obrnenosť, stálosť a zmysel pre moc. To všetko boli Radičovej slabé stránky. Jej osudovou chybou však bolo, že sa na Úrade vlády obklopila ľuďmi, ktorí tieto jej slabé stránky nevyvažovali, ale posilňovali. Počas vládnutia plného stresu tam chýbala chladná hlava, ktorá by dokázala emocionálnu premiérku vo vypätých chvíľach upokojiť.
To bola aj zodpovednosť šéfporadcu Balázsa, ktorý zaujal verejne najmä zbytočnou a osobnou hašterivosťou – napríklad keď žiadal hovorcu KDH, aby sa ospravedlnil premiérke za dáku bezvýznamnú prestrelku medzi ňou a Figeľom.
Napokon aj príčinou pádu Radičovej vlády neboli mocenské intrigy, ale psychológia. Dzurinda s Miklošom niekoľko týždňov predpokladali, že Sulíka zlomia, keď budú hroziť koncom vlády. Sulík zas na základe vyjadrení premiérky dúfal, že nespojí euroval s hlasovaním o dôvere. Obe strany sa postupne zabetónovávali v pozíciách, z ktorých v závere nebolo úniku. A premiérka? Tá menila názory, a nikto presne nevedel, ako sa zachová. A keď sa koaliční muži dostali na kraj priepasti, Radičová tlak nevydržala a zabalila to.
Ktovie, čo jej vtedy radil šéfporadca, ktorý dnes tak zostra formuluje vinníkov. Poučenie z konca Radičovej vlády je však nasledovné: nestačí byť proti korupcii, nestačí byť čestným človekom a myslieť to dobre. Na politiku treba niečo viac. Oveľa viac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.