.ohlásenie vzniku strany Nová väčšina, ako to už v takýchto prípadoch býva, okamžite odštartovalo prognózy – aká je jeho šanca na úspech? Zatiaľ čo názov strany, aj vyhlásenia Daniela Lipšica o tom, že chce poraziť Roberta Fica a vyhrať voľby, naznačujú tie najvyššie ambície, politológovia a sociológovia boli opatrnejší. Lipšicovej strane síce dávali šancu na vstup do parlamentu, ale jej volebný zisk odhadovali niekde na úrovni existujúcich pravicových strán, s ktorými bude Nová väčšina súperiť o toho istého voliča.
K istej triezvosti nabáda aj minulosť. Výsledky nových strán od roku 1994 v ich prvých voľbách, – tu si treba odmyslieť špecifický prípad volebnej koalície SDK a SDKÚ – hovoria jasnou rečou. Žiadna z nových strán nielenže nedokázala vyhrať, ale dokonca nezískala ani viac ako pätnásť percent hlasov voličov. Najúspešnejší bol vo svojich začiatkoch Smer, ktorý vo voľbách v roku 2002 získal vyše 13 percent hlasov. Demokratická únia pri svojom štarte dostala 8,6 percenta, SOP a ANO okolo 8 percent, SaS v roku 2010 viac ako 12 percent a naposledy Obyčajní ľudia 8,55 percenta.
Keďže šance novej Lipšicovej strany zatiaľ pozitívne ohodnotil len jeden, aj to nie príliš dôveryhodný prieskum verejnej mienky, odhadovať jej popularitu je tak trochu na úrovni veštenia z krištáľovej gule. No vznik Lipšicovej strany poodhalil niekoľko zaujímavých čŕt súčasnej politiky. A to nielen tej slovenskej.
.strany pre všetkých
Otcom zakladateľom nových strán sa dnes už nechce jednoznačne sa identifikovať s nejakou politickou ideológiou a tak s novými stranami, ktoré by v názve mali slovo socialistická, kresťanskodemokratická, konzervatívna či liberálna sa už takmer nestretneme. Dokonca aj nových strán, ktoré nemajú v názve ideologickú charakteristiku, ale ich orientácia je pomerne jasná (prípad poľské Právo a spravodlivosť), je čoraz menej. Zato sa roztrhlo vrece so stranami ako sú Veci verejné, TOP 09, Obyčajní ľudia, Politika môže byť iná (v Maďarsku) či aktuálna Lipšicova Nová väčšina. Po nedávnej liberalizácii legislatívy o politických stranách v Rusku o registráciu dokonca požiadali hneď dve nové politické strany s názvom Dobrí ľudia Ruska.
Na tému, prečo je to tak, by sa určite dalo usporiadať niekoľko odborných konferencií. Jedno z vysvetlení je možné hľadať v tom, že ľudia dnes čoraz menej vyvodzujú politické dôsledky z príslušnosti k nejakej spoločenskej vrstve, náboženstvu či profesnému stavu. Časy proletariátu jednoznačne podporujúceho ľavicu či katolíkov, masovo sa identifikujúcich s kresťanskou demokraciou, sa stávajú minulosťou. Väčšina voličov sa dnes cíti príslušníkmi strednej triedy a politicky majú od svojich reprezentantov v zásade len dve do značnej miery protichodné očakávania. Chcú od nich, aby im zabezpečili čo najnižšie dane a zároveň čo najkvalitnejšie a najrozsiahlejšie verejné služby. S tým musia súčasní politici rátať a ak sa nechcú uspokojiť s podporou úzkej skupiny voličov, tlačí ich to k typu správania, ktoré sa dá označiť ako stredový populizmus. Voľba takého názvu, ktorý by stranu hneď zaškatuľkoval do nejakého ideologického košiara a predurčil jej jasné mantinely v ekonomickej a iných politikách, teda vôbec nie je v ich záujme. To veľmi dobre vie aj Daniel Lipšic a ľudia okolo neho.
.politika ako zábava
Okrem nízkych daní a kvalitných verejných služieb má stúpajúci počet dnešných voličov v súvislosti s politikou ešte jedno očakávanie. V duchu doby, ktorej dominuje zábava, sa chcú baviť aj na politike. Čoraz menej ich zaujímajú komplikované politické diskusie, nenávidia štruktúrované a suchopárne analýzy problémov či seriózne prejavy a oveľa viac ako dlhý článok v novinách ich dokáže nadchnúť jedno okázalé gesto. Výsledkom toho je až prekvapivý úspech ľudí, ktorí politiku redukujú na neskrývané nadbiehanie voličským náladám a nikdy nekončiace sa divadelné predstavenie. Extrémnymi príkladmi tohto javu sú Igor Matovič či Janusz Palikot v Poľsku. Povedané turgenevovským slovníkom, jednoducho zbytoční politici. Kľúčovou agendou tohto typu politikov po celej Európe je dnes práve posilňovanie priamej demokracie na úkor rozhodovania politikov. Veď to bol nakoniec líder Obyčajných ľudí, ktorý pred časom navrhoval referendum bez kvóra, ako zbraň ulice proti politikom.
Ako s tým súvisí Daniel Lipšic? Zdanlivo nijako. Jeho politická minulosť agilného a konštruktívneho ministra je dokonca v protiklade so štýlom politiky, aký prezentuje Igor Matovič. Napriek tomu miera, s akou sa tvorcovia programu jeho novej politickej strany nechali fascinovať priamou demokraciou, vedie k podozreniu, či sa až príliš nepúšťajú matovičovskou cestou. Alebo sú Daniel Lipšic a jeho okolie skutočne presvedčení, že ľudia by v referendách rozhodovali lepšie, ako v politici v parlamente? Ak áno, tak nech si skúsia predstaviť, koľko z kľúčových – a nimi oceňovaných – reforiem z éry Dzurindových vlád by sa stalo realitou, ak by o nich namiesto parlamentnej väčšiny rozhodovali priamo ľudia. Aj heslá o novej morálke, novej ekonomike, novej politike či postavení štátu nanovo dávajú pri ľuďoch, ktorí väčšinou vyšli z konzervatívneho prostredia, tušiť, že viac, ako prirodzené inštinkty tentoraz úradoval marketing.
.ako sa meria úspech?
Na druhej strane treba priznať, že politický marketing dnes mimoriadne rastie na cene. V čase súmraku starých politických lojalít bude čoraz menej ľudí voliť niekoho len preto, že je konzervatívec, socialista či liberál. Alebo preto, že v jeho rodine, regióne či medzi kolegami sa tak roky volilo. Rovnako nemusí veľa zavážiť, že dotyčný je výborný stratég a špičkový odborník s čistým štítom, ak to bude suchár, pri ktorého prejavoch budú ľudia zívať. Zároveň však nikdy neprestane platiť, že do politických dejín sa ako pozitívni hrdinovia nezapíšu politici, ktorí dokázali na chvíľu zaujať a zabaviť ľud a v politike po nich nič neostalo, ale len tí, ktorí uspeli pri správe krajiny. To znamená, že v nej niečo významným spôsobom zmenili, alebo pohli dopredu. To sa však dá len za cenu ťažkých kompromisov a bez toho, aby pri tom verejnosť videla politikom až do kuchyne. Práve naopak, mnohokrát sa to deje v rozpore s väčšinovým názorom ľudí a za cenu straty politickej popularity.
Daniel Lipšic a jeho kolegovia z Novej väčšiny by nemali stratiť zo zreteľa, že ich úspech sa nebude merať na základe prvých prieskumov, a dokonca ani nie na základe volebného výsledku. Ale len podľa toho, ako dokážu odolať pokušeniam súčasného spôsobu politiky.
K istej triezvosti nabáda aj minulosť. Výsledky nových strán od roku 1994 v ich prvých voľbách, – tu si treba odmyslieť špecifický prípad volebnej koalície SDK a SDKÚ – hovoria jasnou rečou. Žiadna z nových strán nielenže nedokázala vyhrať, ale dokonca nezískala ani viac ako pätnásť percent hlasov voličov. Najúspešnejší bol vo svojich začiatkoch Smer, ktorý vo voľbách v roku 2002 získal vyše 13 percent hlasov. Demokratická únia pri svojom štarte dostala 8,6 percenta, SOP a ANO okolo 8 percent, SaS v roku 2010 viac ako 12 percent a naposledy Obyčajní ľudia 8,55 percenta.
Keďže šance novej Lipšicovej strany zatiaľ pozitívne ohodnotil len jeden, aj to nie príliš dôveryhodný prieskum verejnej mienky, odhadovať jej popularitu je tak trochu na úrovni veštenia z krištáľovej gule. No vznik Lipšicovej strany poodhalil niekoľko zaujímavých čŕt súčasnej politiky. A to nielen tej slovenskej.
.strany pre všetkých
Otcom zakladateľom nových strán sa dnes už nechce jednoznačne sa identifikovať s nejakou politickou ideológiou a tak s novými stranami, ktoré by v názve mali slovo socialistická, kresťanskodemokratická, konzervatívna či liberálna sa už takmer nestretneme. Dokonca aj nových strán, ktoré nemajú v názve ideologickú charakteristiku, ale ich orientácia je pomerne jasná (prípad poľské Právo a spravodlivosť), je čoraz menej. Zato sa roztrhlo vrece so stranami ako sú Veci verejné, TOP 09, Obyčajní ľudia, Politika môže byť iná (v Maďarsku) či aktuálna Lipšicova Nová väčšina. Po nedávnej liberalizácii legislatívy o politických stranách v Rusku o registráciu dokonca požiadali hneď dve nové politické strany s názvom Dobrí ľudia Ruska.
Na tému, prečo je to tak, by sa určite dalo usporiadať niekoľko odborných konferencií. Jedno z vysvetlení je možné hľadať v tom, že ľudia dnes čoraz menej vyvodzujú politické dôsledky z príslušnosti k nejakej spoločenskej vrstve, náboženstvu či profesnému stavu. Časy proletariátu jednoznačne podporujúceho ľavicu či katolíkov, masovo sa identifikujúcich s kresťanskou demokraciou, sa stávajú minulosťou. Väčšina voličov sa dnes cíti príslušníkmi strednej triedy a politicky majú od svojich reprezentantov v zásade len dve do značnej miery protichodné očakávania. Chcú od nich, aby im zabezpečili čo najnižšie dane a zároveň čo najkvalitnejšie a najrozsiahlejšie verejné služby. S tým musia súčasní politici rátať a ak sa nechcú uspokojiť s podporou úzkej skupiny voličov, tlačí ich to k typu správania, ktoré sa dá označiť ako stredový populizmus. Voľba takého názvu, ktorý by stranu hneď zaškatuľkoval do nejakého ideologického košiara a predurčil jej jasné mantinely v ekonomickej a iných politikách, teda vôbec nie je v ich záujme. To veľmi dobre vie aj Daniel Lipšic a ľudia okolo neho.
.politika ako zábava
Okrem nízkych daní a kvalitných verejných služieb má stúpajúci počet dnešných voličov v súvislosti s politikou ešte jedno očakávanie. V duchu doby, ktorej dominuje zábava, sa chcú baviť aj na politike. Čoraz menej ich zaujímajú komplikované politické diskusie, nenávidia štruktúrované a suchopárne analýzy problémov či seriózne prejavy a oveľa viac ako dlhý článok v novinách ich dokáže nadchnúť jedno okázalé gesto. Výsledkom toho je až prekvapivý úspech ľudí, ktorí politiku redukujú na neskrývané nadbiehanie voličským náladám a nikdy nekončiace sa divadelné predstavenie. Extrémnymi príkladmi tohto javu sú Igor Matovič či Janusz Palikot v Poľsku. Povedané turgenevovským slovníkom, jednoducho zbytoční politici. Kľúčovou agendou tohto typu politikov po celej Európe je dnes práve posilňovanie priamej demokracie na úkor rozhodovania politikov. Veď to bol nakoniec líder Obyčajných ľudí, ktorý pred časom navrhoval referendum bez kvóra, ako zbraň ulice proti politikom.
Ako s tým súvisí Daniel Lipšic? Zdanlivo nijako. Jeho politická minulosť agilného a konštruktívneho ministra je dokonca v protiklade so štýlom politiky, aký prezentuje Igor Matovič. Napriek tomu miera, s akou sa tvorcovia programu jeho novej politickej strany nechali fascinovať priamou demokraciou, vedie k podozreniu, či sa až príliš nepúšťajú matovičovskou cestou. Alebo sú Daniel Lipšic a jeho okolie skutočne presvedčení, že ľudia by v referendách rozhodovali lepšie, ako v politici v parlamente? Ak áno, tak nech si skúsia predstaviť, koľko z kľúčových – a nimi oceňovaných – reforiem z éry Dzurindových vlád by sa stalo realitou, ak by o nich namiesto parlamentnej väčšiny rozhodovali priamo ľudia. Aj heslá o novej morálke, novej ekonomike, novej politike či postavení štátu nanovo dávajú pri ľuďoch, ktorí väčšinou vyšli z konzervatívneho prostredia, tušiť, že viac, ako prirodzené inštinkty tentoraz úradoval marketing.
.ako sa meria úspech?
Na druhej strane treba priznať, že politický marketing dnes mimoriadne rastie na cene. V čase súmraku starých politických lojalít bude čoraz menej ľudí voliť niekoho len preto, že je konzervatívec, socialista či liberál. Alebo preto, že v jeho rodine, regióne či medzi kolegami sa tak roky volilo. Rovnako nemusí veľa zavážiť, že dotyčný je výborný stratég a špičkový odborník s čistým štítom, ak to bude suchár, pri ktorého prejavoch budú ľudia zívať. Zároveň však nikdy neprestane platiť, že do politických dejín sa ako pozitívni hrdinovia nezapíšu politici, ktorí dokázali na chvíľu zaujať a zabaviť ľud a v politike po nich nič neostalo, ale len tí, ktorí uspeli pri správe krajiny. To znamená, že v nej niečo významným spôsobom zmenili, alebo pohli dopredu. To sa však dá len za cenu ťažkých kompromisov a bez toho, aby pri tom verejnosť videla politikom až do kuchyne. Práve naopak, mnohokrát sa to deje v rozpore s väčšinovým názorom ľudí a za cenu straty politickej popularity.
Daniel Lipšic a jeho kolegovia z Novej väčšiny by nemali stratiť zo zreteľa, že ich úspech sa nebude merať na základe prvých prieskumov, a dokonca ani nie na základe volebného výsledku. Ale len podľa toho, ako dokážu odolať pokušeniam súčasného spôsobu politiky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.