.niekedy uprostred leta išiel ochranár, vedecký pracovník SAV a šéf výboru NR SR pre poľnohospodárstvo a životné prostredie Mikuláš Huba, na nenáročnú vychádzku vo Vysokých Tatrách. Schádzal azda po najfrekventovanejšej turistickej značke, Tatranskej magistrále, keď si odrazu na trase od Furkotskej doliny na Štrbské pleso všimol čosi nezvyčajné. Hneď nad chodníkom, za výraznou žltou trojjazyčnou výstražnou tabuľou „bezzásahová zóna ochrany prírody“, ktorú tam zrejme osadili Štátne lesy TANAP, uvidel Huba obrovský lesný mechanizmus LKT.
„Bral som to rezignovane, ako spracúvanie kalamity a išiel som ďalej. Potom som si však všimol asi päť metrov vysoké haldy naukladaného dreva, spílené stromy. Aj to som ešte bral ako symptóm ťažby. Medzitým som si všimol popri ceste odrezané vrcholce evidentne zdravých stromov. Zbystril som, tu ťažia zdravé stromy? V bezzásahovej zóne? Väčšinou boli stromy suché alebo napadnuté podkôrnym hmyzom, no možno štvrtina kmeňov bola živá. Už boli ošúpané,“ spomína Huba, ktorý sa vzápätí vybral za LKT do svahu. Opäť uvidel množstvo krásnych zdravých pňov, vetvičky už boli pre istotu odstránené. Pripúšťa, že mohlo ísť o stromy v istom štádiu napadnutia lykožrútom. Okrem toho, hnevá ho, že v najprísnejšie chránených územiach sa u nás – na rozdiel od vyspelých krajín – používa na spracovanie dreva ťažká technika, ktorá ničí biotop, a nie kone, voči prírode ohľaduplné. Ďalšie vypílené stromy a zdravé pne si potom cestou dole všimol poslanec Huba priamo nad promenádou pri Štrbskom plese a do tretice aj smerom na skokanské mostíky.
.aktívne chrobačiare
Zdá sa, že úplne iný názor ako Huba má Generálna prokuratúra (GP). Tá na sklonku leta „pobavila“ verejnosť zistením, kto stojí za lykožrútovou kalamitou v Tatrách, ktorá nasledovala po veternej smršti v roku 2004. Zodpovední sú vraj bývalí ministri László Miklós (SMK) a Jaroslav Izák (SNS). Tým, že lesníkom neumožnili vyťaženie popadaných stromov, mali podľa GP ohroziť a poškodiť životné prostredie, ako aj mariť úlohu verejného činiteľa. V odvekom odbornom spore medzi lesníkmi a ochranármi o to, či je vhodný aktívny prístup pri ochrane lesa – teda vyťaženie poškodených porastov –, alebo, naopak, ich ponechanie na mieste, sa teda prokuratúra postavila jednoznačne na stranu lesníkov.
Posuňme však zistenia ďalej. Ochranári nedbali na odporúčanie vtedajšieho generálneho prokurátora Dobroslava Trnku a nezobrali si na lykožrúta mucholapky. Naopak, verejnosť chceli o svojej pravde presvedčiť tým, že preukážu schopnosť prírody vyrovnať sa s čímsi takým prirodzeným a z dlhodobého hľadiska periodicky sa opakujúcim, ako je lykožrút. „Lykožrútová kalamita sa všade v Tatrách skončila pred tromi rokmi,“ hovorí Erik Baláž z Lesoochranárskeho zoskupenia VLK a pokračuje: „Podľa mňa tam, kde sa kalamita nespracovala, je dnes určená hranica najprísnejšie chránenej bezzásahovej A zóny. To už nebude inak napriek tomu, že zonácia nebola zatiaľ schválená. Dnes je tam krásna divočina, je to prerastené niekoľkometrovým prirodzeným zmladením. Vymedzil sa tak priestor pre divokú prírodu, čo oceňujeme.“
Ochranári realisticky vidia, že niektoré územia – medzi nimi aj Štrbské pleso a okolie – sú už po desaťročiach ľudskej činnosti, budovania zjazdoviek, hotelov a cestovného ruchu pre účely najprísnejšej ochrany prírody stratené. Zamerali sa preto na štyri tatranské lokality, ktoré nazývajú jadrové územia. Baláž priznáva, že v poslednom čase zaznamenal VLK pokles nelegálnych výrubov stromov v Tatrách, lesníci či urbáre si už vraj dávajú väčší pozor, aby konali iba na základe výnimky, ktorú udeľuje Krajský úrad životného prostredia (KÚŽP), a to aj v bezzásahovej zóne. Kľúčová otázka znie, kto a ako preverí a kto preukáže, či vyťažené stromy boli skutočne napadnuté podkôrnym hmyzom. „Mal by to zisťovať príslušný lesný hospodár, pričom správne by sa mali ťažiť iba zelené stromy, a nie suché, z ktorých už lykožrút vyletel. A to na jar, keď sa hmyz rojí, a nie koncom augusta, keď už vyletel. Okrem toho nemá žiadny zmysel ťažiť suché lesy v auguste. Naopak, to prírode škodí, pretože aj suché stromy tvoria porastovú stenu, ktorá v extrémnych klimatických podmienkach chránia ďalšie, zdravé stromy. No absurdné je, že keby ich lesníci alebo urbár nevyťažili, dostanú pokutu, pretože by tým nesplnili výnimky na ťažbu, udelené úradmi,“ dodáva Baláž.
V prípade zistení poslanca Hubu ide s najväčšou pravdepodobnosťou o porasty, ktoré patria Pozemkovému spoločenstvu Urbára Štrba. KÚZP v Prešove udelil do konca roku 2012 výnimku na ich ťažbu, ktorá umožňuje prednostne spracovať takzvané aktívne chrobačiare, teda zelené stromy, v ktorých je ešte lykožrút. VLK sa voči tomuto rozhodnutiu odvolal, no konanie ešte prebieha.
.a čo Tatranci?
Celkom iný názor má starosta obce Štrba Michal Sýkora. Poukazuje na zlyhanie štátu. „Dlhodobo sa v národných parkoch obmedzuje výkon vlastníckych práv bez náhrady. Štát nevypláca obmedzovanie vlastníctva, do ktorého patrí aj bezzásahovosť, čo je v rozpore s Ústavou,“ uvádza Sýkora, ktorý s ľútosťou poukazuje na fakt, že zatiaľ sa – na škodu všetkých – nepokročilo so zonáciou Tatier, stále funguje systém chaotických výnimiek. Boli už menované mnohé komisie, v ktorých mali však podľa Sýkoru vždy silnejšie slovo tzv. vedátori, teda odborní pracovníci ochrany prírody, pričom zástupcovia samosprávy boli iba ako hostia. „Vedátori mali vždy iba vedecké argumenty, tu však treba rešpektovať aj názory tých, čo v Tatrách žijú. Ak lykožrút napáda stromy v bezzásahovej zóne, treba ich odtiaľ odpratať. Tak velí aj gazdovský rozum. Prečo máme spoločne s turistami trpieť a preskakovať popadané stromy?“ pýta sa Sýkora.
Pravda je, že za kľúčový problém Tatier nemôžu lesníci ani samosprávy. TANAP vznikol v roku 1949 s takpovediac dedičným hriechom – je to národný park na území s ľudským osídlením a činnosťami. Čo s tým? Odpoveď, ako preseknúť túto schizofréniu, nepozná nikto. No kým je to národný park, ochrana prírody musí mať prednosť.
„Bral som to rezignovane, ako spracúvanie kalamity a išiel som ďalej. Potom som si však všimol asi päť metrov vysoké haldy naukladaného dreva, spílené stromy. Aj to som ešte bral ako symptóm ťažby. Medzitým som si všimol popri ceste odrezané vrcholce evidentne zdravých stromov. Zbystril som, tu ťažia zdravé stromy? V bezzásahovej zóne? Väčšinou boli stromy suché alebo napadnuté podkôrnym hmyzom, no možno štvrtina kmeňov bola živá. Už boli ošúpané,“ spomína Huba, ktorý sa vzápätí vybral za LKT do svahu. Opäť uvidel množstvo krásnych zdravých pňov, vetvičky už boli pre istotu odstránené. Pripúšťa, že mohlo ísť o stromy v istom štádiu napadnutia lykožrútom. Okrem toho, hnevá ho, že v najprísnejšie chránených územiach sa u nás – na rozdiel od vyspelých krajín – používa na spracovanie dreva ťažká technika, ktorá ničí biotop, a nie kone, voči prírode ohľaduplné. Ďalšie vypílené stromy a zdravé pne si potom cestou dole všimol poslanec Huba priamo nad promenádou pri Štrbskom plese a do tretice aj smerom na skokanské mostíky.
.aktívne chrobačiare
Zdá sa, že úplne iný názor ako Huba má Generálna prokuratúra (GP). Tá na sklonku leta „pobavila“ verejnosť zistením, kto stojí za lykožrútovou kalamitou v Tatrách, ktorá nasledovala po veternej smršti v roku 2004. Zodpovední sú vraj bývalí ministri László Miklós (SMK) a Jaroslav Izák (SNS). Tým, že lesníkom neumožnili vyťaženie popadaných stromov, mali podľa GP ohroziť a poškodiť životné prostredie, ako aj mariť úlohu verejného činiteľa. V odvekom odbornom spore medzi lesníkmi a ochranármi o to, či je vhodný aktívny prístup pri ochrane lesa – teda vyťaženie poškodených porastov –, alebo, naopak, ich ponechanie na mieste, sa teda prokuratúra postavila jednoznačne na stranu lesníkov.
Posuňme však zistenia ďalej. Ochranári nedbali na odporúčanie vtedajšieho generálneho prokurátora Dobroslava Trnku a nezobrali si na lykožrúta mucholapky. Naopak, verejnosť chceli o svojej pravde presvedčiť tým, že preukážu schopnosť prírody vyrovnať sa s čímsi takým prirodzeným a z dlhodobého hľadiska periodicky sa opakujúcim, ako je lykožrút. „Lykožrútová kalamita sa všade v Tatrách skončila pred tromi rokmi,“ hovorí Erik Baláž z Lesoochranárskeho zoskupenia VLK a pokračuje: „Podľa mňa tam, kde sa kalamita nespracovala, je dnes určená hranica najprísnejšie chránenej bezzásahovej A zóny. To už nebude inak napriek tomu, že zonácia nebola zatiaľ schválená. Dnes je tam krásna divočina, je to prerastené niekoľkometrovým prirodzeným zmladením. Vymedzil sa tak priestor pre divokú prírodu, čo oceňujeme.“
Ochranári realisticky vidia, že niektoré územia – medzi nimi aj Štrbské pleso a okolie – sú už po desaťročiach ľudskej činnosti, budovania zjazdoviek, hotelov a cestovného ruchu pre účely najprísnejšej ochrany prírody stratené. Zamerali sa preto na štyri tatranské lokality, ktoré nazývajú jadrové územia. Baláž priznáva, že v poslednom čase zaznamenal VLK pokles nelegálnych výrubov stromov v Tatrách, lesníci či urbáre si už vraj dávajú väčší pozor, aby konali iba na základe výnimky, ktorú udeľuje Krajský úrad životného prostredia (KÚŽP), a to aj v bezzásahovej zóne. Kľúčová otázka znie, kto a ako preverí a kto preukáže, či vyťažené stromy boli skutočne napadnuté podkôrnym hmyzom. „Mal by to zisťovať príslušný lesný hospodár, pričom správne by sa mali ťažiť iba zelené stromy, a nie suché, z ktorých už lykožrút vyletel. A to na jar, keď sa hmyz rojí, a nie koncom augusta, keď už vyletel. Okrem toho nemá žiadny zmysel ťažiť suché lesy v auguste. Naopak, to prírode škodí, pretože aj suché stromy tvoria porastovú stenu, ktorá v extrémnych klimatických podmienkach chránia ďalšie, zdravé stromy. No absurdné je, že keby ich lesníci alebo urbár nevyťažili, dostanú pokutu, pretože by tým nesplnili výnimky na ťažbu, udelené úradmi,“ dodáva Baláž.
V prípade zistení poslanca Hubu ide s najväčšou pravdepodobnosťou o porasty, ktoré patria Pozemkovému spoločenstvu Urbára Štrba. KÚZP v Prešove udelil do konca roku 2012 výnimku na ich ťažbu, ktorá umožňuje prednostne spracovať takzvané aktívne chrobačiare, teda zelené stromy, v ktorých je ešte lykožrút. VLK sa voči tomuto rozhodnutiu odvolal, no konanie ešte prebieha.
.a čo Tatranci?
Celkom iný názor má starosta obce Štrba Michal Sýkora. Poukazuje na zlyhanie štátu. „Dlhodobo sa v národných parkoch obmedzuje výkon vlastníckych práv bez náhrady. Štát nevypláca obmedzovanie vlastníctva, do ktorého patrí aj bezzásahovosť, čo je v rozpore s Ústavou,“ uvádza Sýkora, ktorý s ľútosťou poukazuje na fakt, že zatiaľ sa – na škodu všetkých – nepokročilo so zonáciou Tatier, stále funguje systém chaotických výnimiek. Boli už menované mnohé komisie, v ktorých mali však podľa Sýkoru vždy silnejšie slovo tzv. vedátori, teda odborní pracovníci ochrany prírody, pričom zástupcovia samosprávy boli iba ako hostia. „Vedátori mali vždy iba vedecké argumenty, tu však treba rešpektovať aj názory tých, čo v Tatrách žijú. Ak lykožrút napáda stromy v bezzásahovej zóne, treba ich odtiaľ odpratať. Tak velí aj gazdovský rozum. Prečo máme spoločne s turistami trpieť a preskakovať popadané stromy?“ pýta sa Sýkora.
Pravda je, že za kľúčový problém Tatier nemôžu lesníci ani samosprávy. TANAP vznikol v roku 1949 s takpovediac dedičným hriechom – je to národný park na území s ľudským osídlením a činnosťami. Čo s tým? Odpoveď, ako preseknúť túto schizofréniu, nepozná nikto. No kým je to národný park, ochrana prírody musí mať prednosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.