Doktorovi Ludwigovi Guttmannovi nosili počas druhej svetovej vojny z frontu na kliniku množstvo pacientov. Medzi nimi bolo aj veľa talentovaných športovcov. Mnohí z nich si na nemocničnom lôžku dookola prehrávali, aké to teraz bude. Bez nohy, bez ruky či po zvyšok života prišpendlený na vozík.
„Starí rodičia nám často rozprávali o vojnových rokoch. Bola to ťažká a zároveň smutná doba,“ spomína Sasha Scott, ktorý v nemocnici v niečo vyše 55-tisícovom mestečku Aylesbury na juhovýchode Anglicka pracuje ako dobrovoľník. „Ľudí, ktorých do Stoke Mandeville privážali, bolo čoraz viac. Pozerať sa na ich zranenia, bezduché pohľady značiace stratu viery bolo niečo, čo vo všetkých naokolo rezonovalo po zvyšok života.“
Dr. Guttmann bol človekom veľkého srdca. Brit narodený v mestečku Tosk ležiaceho na nemecko-poľských hraniciach opustil Hitlerom ovládanú krajinu krátko pred vypuknutím II. svetovej vojny. Ako žid nemal na výber.
Vo Veľkej Británii si v pozícii renomovaného neurológa postupne získal priazeň okolia a vo februári 1944 ho britská vláda požiadala, aby založil centrum, kde sa budú liečiť pacienti s problémami chrbtice. Ambiciózny Guttmann však chcel viac. Postupne vypracoval plán disciplín pre akúsi olympiádu telesne postihnutých. Známe coubertinovské „nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa“ naberalo pri pohľade na hendikepovaných účastníkov na rozmere. Tam, kde pred časom nebolo nič okrem beznádeje, sa zrazu objavil zmysel.
„Ľudia boli ako znovuzrodení, nad osudom zvíťazil šport. Všade naokolo bolo cítiť veľkú dávku energie,“ hovorí niekdajší plavec Uri Bergman, ktorý vo farbách Izraela získal na para- olympijských hrách (POH) jedenásť zlatých medailí. „Necítiť sa ako outsider je skvelý pocit.“
Prvé takéto hry vôbec sa konali v roku 1960. Za účasti približne 400 športovcov z 23 krajín ich hostil Rím. O štrnásť rokov neskôr odobril paralympiádu aj Medzinárodný olympijský výbor. Prvá zimná sa konala v 1976 vo švédskom Örnsköldsviku, teda v roku, keď sa Hier okrem vozíčkarov premiérovo zúčastnili aj športovci s iným postihnutím. Dnes je dobrým zvykom, že POH usporadúva krajina, ktorá v tom istom roku hostí olympiádu. Tie tohtoročné oficiálne otvorila 29. augusta britská kráľovná Alžbeta II.
.špecifické problémy
V porovnaní s olympiádou má paralympiáda jednu zvláštnosť, a tou je radenie športovcov do jednotlivých kategórií. To sa deje na základe hendikepu, ktorému predchádza lekárska prehliadka. Pri tej sa dbá aj na očné alebo IQ testy, ďalej je tu možnosť kognitívneho a vizuálneho testovania, ale to až priamo počas paralympiády.
Rozsah problémov, ktoré to so sebou prináša, je možné najlepšie ilustrovať na príklade plávania, v ktorom sa môžu kombinovať rôzne postihnutia. Počas jedného preteku tak môžeme v bazéne vidieť plavca s mozgovou obrnou, ako súperí s konkurentom menšieho vzrastu. Pritom sa môže stať napríklad to, že jeden atlét bude využívať väčšie protézy, ako iný. Alebo to, že plavci budú preradení z jednej kategórie telesného postihnutia do inej, kde už nemajú takú šancu na úspech, čo bol prípad Američanky Mallory Weggemannovej.
Jej kolega z bazénov Marc Woods si myslí, že práve kvalifikačný systém a spôsob nazerania na postihnutie športovcov je tým najvýraznejším blokom, ktoré zásadne znižuje dôveryhodnosť POH.
Po riešenie asi netreba ísť ďaleko, platí staré klišé, že všetko opäť súvisí s financiami. „Ak by sa k posudzovaniu výsledkov, ktoré športovci dosahujú v snahe kvalifikovať sa napríklad do Londýna, a taktiež k ich radeniu do konkrétnych kategórií pristupovalo zodpovednejšie, rozhodne by aj samotná paralympiáda bola hodnotnejšia,“ myslí si slávna hendikepovaná atlétka Tanni Grey Thompsonová. Zodpovednejšie v tomto kontexte znamená vyčleniť viac finančných prostriedkov, aby sa dosiahla transparentnosť a celková spokojnosť.
.univerzálne problémy
Niektoré problémy má paralympiáda celkom iné ako olympiáda, niektoré sú zasa rovnaké. Prvý, kto bol usvedčený z dopingu, bol nemecký lyžiar Thomas Oelsner, držiteľ dvoch zlatých olympijských kovov z roku 2002 (o ktoré po pozitívnom teste prišiel).
Aj hendikepovaní športovci využívajú na dosiahnutie úspechu rôzne neférové metódy. Od umelého navyšovania krvného tlaku, ktorý zvyšuje výkon až o 10-15 percent cez falšovanie lekárskych správ až po genetický doping. Neraz neváhajú využívať aj metódu elektrošokov. Kanadský vzpierač Zdanivsky sa BBC priznal, že ju už počas tréningu vyskúšal, pričom výsledok bol vysoko efektívny – mohol zdvíhať ťažšie činky, navyše častejšie.
Jedným z najväčších nešvárov súčasného paralympionizmu je takzvaný boosting, čiže umelé zvyšovanie krvného tlaku. Ide o dobrovoľné spôsobovanie si ujmy, napríklad poranení končatín, ktoré pre ochrnutie necítia bolesť. Organizátori londýnskeho podujatia sľúbili, že budú v tomto ohľade veľmi pozorní a striktní. Nepodarilo sa to úplne. Ak niekto napríklad zámerne zadržuje moč, alebo si dokonca zväzuje genitálie, je ťažké dokázať mu to. „S postihnutím či bez, sme v prvom rade ľudia, a tak si situácie radi zľahčujeme,“ hodnotil mierne cynicky situáciu David Howman, riaditeľ Svetovej antidopingovej agentúry, ktorá za posledných päť rokov v spolupráci s Medzinárodným paralympijským výborom (IPC) zintenzívnila prešetrovanie paralympionikov až o 40 %.
.londýn 2012
Podobne ako v prípade olympiády, aj pri paralympiáde ide organizátorom o to, aby ich podujatie bolo väčšie a honosnejšie ako to spred štyroch rokov. Londýnu sa to podarilo. Do hlavného mesta Anglicka sa vybralo približne
4 200 športovcov zo 165 krajín. Štatistici veľmi dobre vedia, že je to o 300, respektíve 19 viac ako v Pekingu 2008.
Program bol vtesnaný do dvanástich dní, súťažilo sa v dvadsiatich športoch. Podobne ako OH, aj paralympiáda má svoje veľké postavy. Zoznam otvára juhoafrický šprintér Oscar Pistorius. Jeho krajanka Natalie du Toitová sa preslávila v plávaní, rovnako ako Jessica Longová z USA. Menoslov pokračuje džudistom Antoniom Silvom, z Brazílie je aj plavkyňa Terezinha Guilherminhová. Kanadský basketbalista Patrick Anderson je vo svojom športe považovaný za najlepšieho na svete, pozornosť pútajú aj atléti Kurt Fearnley z Austrálie, Jason Smyth (Írsko) a americký šprintér Jerome Singleton. Pútavý príbeh ponúkol niekdajší jazdec formuly 1 Alex Zanardi. V 2001 prišiel po havárii o obe nohy, teraz vyhral cyklistickú časovku.
Slovensko zastupovalo 34 reprezentantov, ktorí sa predstavili v deviatich odvetviach. Cenný kov získali hneď päťkrát, úspešní boli stolní tenisti a strelkyňa. Ján Riapoš prvenstvom navýšil svoju stolnotenisovú zbierku na úroveň troch zlatých a jednej striebornej medaily. Je tak najlepším paralympionikom slovenskej histórie. „Som šťastný, že si ľudia konečne vypočuli aj našu hymnu,“ pripomenul, že športovci bez postihnutia pred pár týždňami na veľkej olympiáde na zlato nedosiahli.
Jeho kolegovia Richard Csejtey v súťaži stojacich a vozíčkarka Alena Kánová vybojovali striebro, respektíve bronz. Veronika Vadovičová obsadila v športovej puške
3 x 20 tretiu priečku.
.oscar
Postavou, ktorá najviac spája londýnsku olympiádu s paralympiádou, je už spomínaný Oscar Pistorius. Ten prišiel o obe nohy, už keď mal rok. Narodil sa totiž bez holenných kostí, a tak sa lekári rozhodli pre amputáciu v oblasti medzi kolenami a členkami.
Naproti tomu sa mu nezlomný charakter a veľké úsilie vyplatili. Po rokoch rôznych prekážok, keď kompetentní skúmali, či mu náhodou protézy nepomáhajú k lepším časom, sa mu podarilo splniť A-limit na OH aj na majstrovstvá sveta, odmenou mu bola možnosť zasúťažiť si na veľkom podujatí s nehendikepovanými súpermi.
V londýnskej olympijskej štafete na 4 x 400 m bol členom finálového tímu JAR, ktorý síce skončil posledný, ale Pistorius jasne ukázal, že deliť ľudí na zdravých a hendikepovaných je, slušne povedané, povrchné. Mimochodom, 25-ročný atlét nie je jediným športovcom s postihnutím, ktorý sa zúčastnil olympijských hier. História si ich doposiaľ pamätá šesť.
Prvým bol v 1980 lukostrelec z Nového Zélandu Neroli Fairhall, medzi ženami tento primát patrí Talianke Paole Fantatovej, takisto reprezentantke v lukostreľbe.
Na rozdiel od olympiády priniesla paralympiáda Pistoriusovi sklamanie, hoci zo začiatku to tak nevyzeralo. Svoju cestu za obhajobou zlata spred štyroch rokov začal parádne. V rozbehu na 200 m vytvoril svetový rekord. Vo finále však bolo všetko inak a najhodnotnejší kov získal Alan Oliveira z Brazílie.
„Mal dlhšie protézy,“ upozorňoval na dôvod svojej porážky Pistorius. Bezprostredne po pretekoch bol plný emócií, frustrácia bola očividná. „Nebežalo sa férové finále,“ citoval ho london2012.com. Úspešnému pretekárovi prekážalo, že Medzinárodný paralympijský výbor toleruje viacero veľkostí protéz. „Súperi ich mali oveľa väčšie,“ sklamane poukazoval Juhoafričan na problém. Nie všetci s ním však súhlasia. Podľa reportéra BBC Toma Burrowsa je v podstate jedno, aké majú protézy rozmery. Veď nie všetci ľudia majú rovnako veľký krok. Víťaz Oliveira bol po týchto slovách očividne sklamaný: „Nemám rád, keď niekto hovorí o protézach. Nie je to len o nich, roky som musel poctivo drieť, aby som sa sem dostal. Je to veľký športovec, ale zarmútil ma.“
O pár hodín neskôr už bez prítomnosti emócií nasmeroval Pistorius šprintérskemu konkurentovi veľavravné prepáč. „Rád by som sa ospravedlnil za nevhodné načasovanie môjho protestu,“ hovoril dodávajúc, že v žiadnom prípade nechcel znehodnocovať Oliveirove radostné chvíle.
„Nebolo správe riešiť to krátko po pretekoch. Rád by som zdôraznil rešpekt a úctu, ktorú k Alanovi prechovávam,“ dodal.
.inšpirujú generácie
Práve rešpekt, úcta a v neposlednom rade uznanie sú atribúty, ktoré si hendikepovaní športovci zaslúžia. Dôvod je prostý, z beznádeje a sklamania sa dokážu otrepať len psychicky silní ľudia, s týmito sa navyše nepríjemne zahral osud. No nepoddali sa mu, čoho výsledkom je jednak pekná športová tradícia v podobe paralympiády a tiež potvrdenie, že aj hendikepovaní môžu ponúkať skvelé výkony, ktoré podľa hesla Hier inšpirujú generácie.
Autor je športový novinár
„Starí rodičia nám často rozprávali o vojnových rokoch. Bola to ťažká a zároveň smutná doba,“ spomína Sasha Scott, ktorý v nemocnici v niečo vyše 55-tisícovom mestečku Aylesbury na juhovýchode Anglicka pracuje ako dobrovoľník. „Ľudí, ktorých do Stoke Mandeville privážali, bolo čoraz viac. Pozerať sa na ich zranenia, bezduché pohľady značiace stratu viery bolo niečo, čo vo všetkých naokolo rezonovalo po zvyšok života.“
Dr. Guttmann bol človekom veľkého srdca. Brit narodený v mestečku Tosk ležiaceho na nemecko-poľských hraniciach opustil Hitlerom ovládanú krajinu krátko pred vypuknutím II. svetovej vojny. Ako žid nemal na výber.
Vo Veľkej Británii si v pozícii renomovaného neurológa postupne získal priazeň okolia a vo februári 1944 ho britská vláda požiadala, aby založil centrum, kde sa budú liečiť pacienti s problémami chrbtice. Ambiciózny Guttmann však chcel viac. Postupne vypracoval plán disciplín pre akúsi olympiádu telesne postihnutých. Známe coubertinovské „nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa“ naberalo pri pohľade na hendikepovaných účastníkov na rozmere. Tam, kde pred časom nebolo nič okrem beznádeje, sa zrazu objavil zmysel.
„Ľudia boli ako znovuzrodení, nad osudom zvíťazil šport. Všade naokolo bolo cítiť veľkú dávku energie,“ hovorí niekdajší plavec Uri Bergman, ktorý vo farbách Izraela získal na para- olympijských hrách (POH) jedenásť zlatých medailí. „Necítiť sa ako outsider je skvelý pocit.“
Prvé takéto hry vôbec sa konali v roku 1960. Za účasti približne 400 športovcov z 23 krajín ich hostil Rím. O štrnásť rokov neskôr odobril paralympiádu aj Medzinárodný olympijský výbor. Prvá zimná sa konala v 1976 vo švédskom Örnsköldsviku, teda v roku, keď sa Hier okrem vozíčkarov premiérovo zúčastnili aj športovci s iným postihnutím. Dnes je dobrým zvykom, že POH usporadúva krajina, ktorá v tom istom roku hostí olympiádu. Tie tohtoročné oficiálne otvorila 29. augusta britská kráľovná Alžbeta II.
.špecifické problémy
V porovnaní s olympiádou má paralympiáda jednu zvláštnosť, a tou je radenie športovcov do jednotlivých kategórií. To sa deje na základe hendikepu, ktorému predchádza lekárska prehliadka. Pri tej sa dbá aj na očné alebo IQ testy, ďalej je tu možnosť kognitívneho a vizuálneho testovania, ale to až priamo počas paralympiády.
Rozsah problémov, ktoré to so sebou prináša, je možné najlepšie ilustrovať na príklade plávania, v ktorom sa môžu kombinovať rôzne postihnutia. Počas jedného preteku tak môžeme v bazéne vidieť plavca s mozgovou obrnou, ako súperí s konkurentom menšieho vzrastu. Pritom sa môže stať napríklad to, že jeden atlét bude využívať väčšie protézy, ako iný. Alebo to, že plavci budú preradení z jednej kategórie telesného postihnutia do inej, kde už nemajú takú šancu na úspech, čo bol prípad Američanky Mallory Weggemannovej.
Jej kolega z bazénov Marc Woods si myslí, že práve kvalifikačný systém a spôsob nazerania na postihnutie športovcov je tým najvýraznejším blokom, ktoré zásadne znižuje dôveryhodnosť POH.
Po riešenie asi netreba ísť ďaleko, platí staré klišé, že všetko opäť súvisí s financiami. „Ak by sa k posudzovaniu výsledkov, ktoré športovci dosahujú v snahe kvalifikovať sa napríklad do Londýna, a taktiež k ich radeniu do konkrétnych kategórií pristupovalo zodpovednejšie, rozhodne by aj samotná paralympiáda bola hodnotnejšia,“ myslí si slávna hendikepovaná atlétka Tanni Grey Thompsonová. Zodpovednejšie v tomto kontexte znamená vyčleniť viac finančných prostriedkov, aby sa dosiahla transparentnosť a celková spokojnosť.
.univerzálne problémy
Niektoré problémy má paralympiáda celkom iné ako olympiáda, niektoré sú zasa rovnaké. Prvý, kto bol usvedčený z dopingu, bol nemecký lyžiar Thomas Oelsner, držiteľ dvoch zlatých olympijských kovov z roku 2002 (o ktoré po pozitívnom teste prišiel).
Aj hendikepovaní športovci využívajú na dosiahnutie úspechu rôzne neférové metódy. Od umelého navyšovania krvného tlaku, ktorý zvyšuje výkon až o 10-15 percent cez falšovanie lekárskych správ až po genetický doping. Neraz neváhajú využívať aj metódu elektrošokov. Kanadský vzpierač Zdanivsky sa BBC priznal, že ju už počas tréningu vyskúšal, pričom výsledok bol vysoko efektívny – mohol zdvíhať ťažšie činky, navyše častejšie.
Jedným z najväčších nešvárov súčasného paralympionizmu je takzvaný boosting, čiže umelé zvyšovanie krvného tlaku. Ide o dobrovoľné spôsobovanie si ujmy, napríklad poranení končatín, ktoré pre ochrnutie necítia bolesť. Organizátori londýnskeho podujatia sľúbili, že budú v tomto ohľade veľmi pozorní a striktní. Nepodarilo sa to úplne. Ak niekto napríklad zámerne zadržuje moč, alebo si dokonca zväzuje genitálie, je ťažké dokázať mu to. „S postihnutím či bez, sme v prvom rade ľudia, a tak si situácie radi zľahčujeme,“ hodnotil mierne cynicky situáciu David Howman, riaditeľ Svetovej antidopingovej agentúry, ktorá za posledných päť rokov v spolupráci s Medzinárodným paralympijským výborom (IPC) zintenzívnila prešetrovanie paralympionikov až o 40 %.
.londýn 2012
Podobne ako v prípade olympiády, aj pri paralympiáde ide organizátorom o to, aby ich podujatie bolo väčšie a honosnejšie ako to spred štyroch rokov. Londýnu sa to podarilo. Do hlavného mesta Anglicka sa vybralo približne
4 200 športovcov zo 165 krajín. Štatistici veľmi dobre vedia, že je to o 300, respektíve 19 viac ako v Pekingu 2008.
Program bol vtesnaný do dvanástich dní, súťažilo sa v dvadsiatich športoch. Podobne ako OH, aj paralympiáda má svoje veľké postavy. Zoznam otvára juhoafrický šprintér Oscar Pistorius. Jeho krajanka Natalie du Toitová sa preslávila v plávaní, rovnako ako Jessica Longová z USA. Menoslov pokračuje džudistom Antoniom Silvom, z Brazílie je aj plavkyňa Terezinha Guilherminhová. Kanadský basketbalista Patrick Anderson je vo svojom športe považovaný za najlepšieho na svete, pozornosť pútajú aj atléti Kurt Fearnley z Austrálie, Jason Smyth (Írsko) a americký šprintér Jerome Singleton. Pútavý príbeh ponúkol niekdajší jazdec formuly 1 Alex Zanardi. V 2001 prišiel po havárii o obe nohy, teraz vyhral cyklistickú časovku.
Slovensko zastupovalo 34 reprezentantov, ktorí sa predstavili v deviatich odvetviach. Cenný kov získali hneď päťkrát, úspešní boli stolní tenisti a strelkyňa. Ján Riapoš prvenstvom navýšil svoju stolnotenisovú zbierku na úroveň troch zlatých a jednej striebornej medaily. Je tak najlepším paralympionikom slovenskej histórie. „Som šťastný, že si ľudia konečne vypočuli aj našu hymnu,“ pripomenul, že športovci bez postihnutia pred pár týždňami na veľkej olympiáde na zlato nedosiahli.
Jeho kolegovia Richard Csejtey v súťaži stojacich a vozíčkarka Alena Kánová vybojovali striebro, respektíve bronz. Veronika Vadovičová obsadila v športovej puške
3 x 20 tretiu priečku.
.oscar
Postavou, ktorá najviac spája londýnsku olympiádu s paralympiádou, je už spomínaný Oscar Pistorius. Ten prišiel o obe nohy, už keď mal rok. Narodil sa totiž bez holenných kostí, a tak sa lekári rozhodli pre amputáciu v oblasti medzi kolenami a členkami.
Naproti tomu sa mu nezlomný charakter a veľké úsilie vyplatili. Po rokoch rôznych prekážok, keď kompetentní skúmali, či mu náhodou protézy nepomáhajú k lepším časom, sa mu podarilo splniť A-limit na OH aj na majstrovstvá sveta, odmenou mu bola možnosť zasúťažiť si na veľkom podujatí s nehendikepovanými súpermi.
V londýnskej olympijskej štafete na 4 x 400 m bol členom finálového tímu JAR, ktorý síce skončil posledný, ale Pistorius jasne ukázal, že deliť ľudí na zdravých a hendikepovaných je, slušne povedané, povrchné. Mimochodom, 25-ročný atlét nie je jediným športovcom s postihnutím, ktorý sa zúčastnil olympijských hier. História si ich doposiaľ pamätá šesť.
Prvým bol v 1980 lukostrelec z Nového Zélandu Neroli Fairhall, medzi ženami tento primát patrí Talianke Paole Fantatovej, takisto reprezentantke v lukostreľbe.
Na rozdiel od olympiády priniesla paralympiáda Pistoriusovi sklamanie, hoci zo začiatku to tak nevyzeralo. Svoju cestu za obhajobou zlata spred štyroch rokov začal parádne. V rozbehu na 200 m vytvoril svetový rekord. Vo finále však bolo všetko inak a najhodnotnejší kov získal Alan Oliveira z Brazílie.
„Mal dlhšie protézy,“ upozorňoval na dôvod svojej porážky Pistorius. Bezprostredne po pretekoch bol plný emócií, frustrácia bola očividná. „Nebežalo sa férové finále,“ citoval ho london2012.com. Úspešnému pretekárovi prekážalo, že Medzinárodný paralympijský výbor toleruje viacero veľkostí protéz. „Súperi ich mali oveľa väčšie,“ sklamane poukazoval Juhoafričan na problém. Nie všetci s ním však súhlasia. Podľa reportéra BBC Toma Burrowsa je v podstate jedno, aké majú protézy rozmery. Veď nie všetci ľudia majú rovnako veľký krok. Víťaz Oliveira bol po týchto slovách očividne sklamaný: „Nemám rád, keď niekto hovorí o protézach. Nie je to len o nich, roky som musel poctivo drieť, aby som sa sem dostal. Je to veľký športovec, ale zarmútil ma.“
O pár hodín neskôr už bez prítomnosti emócií nasmeroval Pistorius šprintérskemu konkurentovi veľavravné prepáč. „Rád by som sa ospravedlnil za nevhodné načasovanie môjho protestu,“ hovoril dodávajúc, že v žiadnom prípade nechcel znehodnocovať Oliveirove radostné chvíle.
„Nebolo správe riešiť to krátko po pretekoch. Rád by som zdôraznil rešpekt a úctu, ktorú k Alanovi prechovávam,“ dodal.
.inšpirujú generácie
Práve rešpekt, úcta a v neposlednom rade uznanie sú atribúty, ktoré si hendikepovaní športovci zaslúžia. Dôvod je prostý, z beznádeje a sklamania sa dokážu otrepať len psychicky silní ľudia, s týmito sa navyše nepríjemne zahral osud. No nepoddali sa mu, čoho výsledkom je jednak pekná športová tradícia v podobe paralympiády a tiež potvrdenie, že aj hendikepovaní môžu ponúkať skvelé výkony, ktoré podľa hesla Hier inšpirujú generácie.
Autor je športový novinár
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.