.jej život spočiatku pripomínal rozprávku. Narodila sa koncom 70. rokov, keď bol jej otec radovým zamestnancom VSŽ. Na svoje detstvo spomínala ako na idylický čas s dovolenkami v Maďarsku a s víkendmi u babky v Oboríne. Otec si vraj potrpel na rodinné oslavy a matka ich s radosťou pripravovala. Dobré rodinné zázemie vnímala Eva Rezešová ako silnú hodnotu svojho detstva, ktorú už svojim deťom nemohla dopriať.
Až do začiatku 90. rokov patrila táto rodina k obyčajnej strednej vrstve, no potom ju to vystrelilo prudko hore. V marci roku 1994, keď odstupovala vláda Vladimíra Mečiara, sa Alexander Rezeš stal majiteľom takmer 10 percent VSŽ Košice. O tri roky už mal vplyv na 47 percent akcií a vedel sa dostať cez rôzne firmy napojené na VSŽ k stovkám miliónov korún.
V čase, keď sa Rezešovci stali jednou z najbohatších rodín Slovenska, Eva Rezešová dosiahla plnoletosť. Taká náhla zmena majetkových pomerov zamáva aj zrelšími ľuďmi, ale čo to mohlo urobiť s tínedžerkou? Eva mala navyše aj pôvab a príťažlivú ženskú krehkosť i citlivosť. Jej otec a o osem rokov starší brat si začali okato užívať bohatstvo. Predvádzali sa v drahých autách, na zábavách a k tomu patrili aj atraktívne ženy. Jedna z nich porodila Alexandrovi Rezešovi nemanželskú dcéru.
Eva Rezešová otcovu zradu neniesla ľahko, no bola mladá, krásna, bohatá a svet jej ležal pri nohách. Dala sa na štúdium práva, ale študijný zápal jej dlho nevydržal. Zamilovala sa do hokejistu Jána Varholíka a v roku 1999 ju pyšný otec viedol k oltáru v kalvínskom kostole. Čoskoro sa jej narodila dcéra, no zlaté časy sa už skončili.
.všetko je inak
HZDS prehralo voľby, banky stratili s upadajúcimi železiarňami a jeho neschopným manažmentom trpezlivosť. Vyslali Gabriela Eichlera, aby vo VSŽ ukončil rezešovskú éru. V roku 2002 umiera po nevydarenej operácii hlava rodiny Alexander Rezeš. A Eve Varholíkovej skrachuje manželstvo. Historke o geniálnom manažérovi Rezešovi, ktorú šíril Mečiar, už nikto neveril. Bolo jasné, že rodina sa nedostala k peniazom vďaka talentu či pracovitosti, ale vďaka politickej korupcii a zlodejskej privatizácii.
Z rodinného majetku však stále zostalo dosť na to, aby dcéra Eva nemusela pracovať a mohla viesť nákladný život. Na nákupy sa lieta do Londýna či Paríža, dovolenkuje sa v Dubaji, v garáži parkujú najluxusnejšie značky. Rezešovské ženy sa pravidelne ukazujú na košických plesoch, no v tvári Evy Varholíkovej bolo čoraz viac smútku. Verejne sa špekulovalo o jej psychickej labilite, o drogách aj o alkohole. Nevyšiel jej ani druhý vzťah s Erikom Fischerom, o ktorom neskôr povedala, že ho živila, kým on ju podvádzal. Z tohto vzťahu má druhú dcérku.
„Rozmýšľala som, čo budem robiť, lebo život s nohami vyloženými na stole by ma nebavil,“ tvrdila v jednom rozhovore. Otec jej nechal firmu s realitami, ale nebavilo ju to, tak si otvorila butik s kozmetickými produktmi. Ani to jej dlho nevydržalo. Prišlo druhé materstvo, potom rozchod, nová láska, nové zásnuby a sen o tom, že teraz príde ten naozaj šťastný život. Sny ukončila fľaša s vodkou a tragická nočná cesta do Budapešti. Z Rezešovej dcéry je dnes troska, ktorá možno príde aj o svoje deti. Už sú v predbežnej starostlivosti u svojich otcov. Ale Eva Varholíková sa asi ťažko dočká väčšieho súcitu.
.iná výchova
Môže zaznieť niečo na jej obhajobu? Asi to, že nezažila, ako sa buduje poctivý biznis, akú zodpovednosť prináša podnikanie založené na vlastnej práci, tvorivosti, šikovnosti. Videla iba to, ako sa jej milovaný otec zrazu dostal k obrovskému množstvu peňazí. Môže pripustiť, že otec, ktorý je pre ňu dodnes najväčšou autoritou, sa nepoctivo dostal k majetku a nevedel ho ani spravovať?
V podnikateľských rodinách, ktoré svoj podnik vybudovali od piky, sa deti vychovávajú inak. Tomáš Baťa, jediný syn obuvníckeho kráľa Tomáša Baťu, spomínal, ako sa jeho rodičia všemožne snažili zabrániť tomu, aby bol rozmaznaný. „Už ako malý som si musel riadiť izbu, pomáhať v domácnosti a viesť si záznamy o tom, na čo utrácam svoje malé vreckové. Nikdy som nepochyboval o tom, že budem pracovať v otcovej firme. Ale zároveň som chápal, že ak sa budem chcieť vypracovať na nejakú zodpovednú funkciu alebo sa dokonca stať právoplatným následníkom, budem sa musieť osvedčiť.“ Tomáš Baťa povolal syna ešte pred pätnástimi narodeninami domov zo štúdií a vytvoril mu intenzívny program odbornej prípravy, ktorá kombinovala prácu v továrni s večerným a víkendovým vzdelávaním. A keď sa „vyučenie“ skončilo, syn nastúpil najprv na prácu pri bežiacom páse, aby spoznal aj ťažkú manuálnu prácu.
Zakladateľ piešťanských kúpeľov Ľudovít Winter vo svojich spomienkach píše, ako ho jeho otec učil, že zisky z podnikov treba investovať vždy do ďalšieho rozširovania a zveľaďovania. „Od otca som zdedil túžbu vytvoriť niečo dobré, čo osoží štátu, verejnosti, prípadne aj celému ľudstvu, a napokon aj mne samému.“
Tragédia Evy Rezešovej-Varholíkovej je v čomsi symbolická. Akoby si zlo, ktorým bolo rozkradnutie štátneho majetku v mečiarovskej privatizácii, vyberalo svoju daň. Rezešovská rodina nie je prvá, ktorá túto daň musí zaplatiť.
Až do začiatku 90. rokov patrila táto rodina k obyčajnej strednej vrstve, no potom ju to vystrelilo prudko hore. V marci roku 1994, keď odstupovala vláda Vladimíra Mečiara, sa Alexander Rezeš stal majiteľom takmer 10 percent VSŽ Košice. O tri roky už mal vplyv na 47 percent akcií a vedel sa dostať cez rôzne firmy napojené na VSŽ k stovkám miliónov korún.
V čase, keď sa Rezešovci stali jednou z najbohatších rodín Slovenska, Eva Rezešová dosiahla plnoletosť. Taká náhla zmena majetkových pomerov zamáva aj zrelšími ľuďmi, ale čo to mohlo urobiť s tínedžerkou? Eva mala navyše aj pôvab a príťažlivú ženskú krehkosť i citlivosť. Jej otec a o osem rokov starší brat si začali okato užívať bohatstvo. Predvádzali sa v drahých autách, na zábavách a k tomu patrili aj atraktívne ženy. Jedna z nich porodila Alexandrovi Rezešovi nemanželskú dcéru.
Eva Rezešová otcovu zradu neniesla ľahko, no bola mladá, krásna, bohatá a svet jej ležal pri nohách. Dala sa na štúdium práva, ale študijný zápal jej dlho nevydržal. Zamilovala sa do hokejistu Jána Varholíka a v roku 1999 ju pyšný otec viedol k oltáru v kalvínskom kostole. Čoskoro sa jej narodila dcéra, no zlaté časy sa už skončili.
.všetko je inak
HZDS prehralo voľby, banky stratili s upadajúcimi železiarňami a jeho neschopným manažmentom trpezlivosť. Vyslali Gabriela Eichlera, aby vo VSŽ ukončil rezešovskú éru. V roku 2002 umiera po nevydarenej operácii hlava rodiny Alexander Rezeš. A Eve Varholíkovej skrachuje manželstvo. Historke o geniálnom manažérovi Rezešovi, ktorú šíril Mečiar, už nikto neveril. Bolo jasné, že rodina sa nedostala k peniazom vďaka talentu či pracovitosti, ale vďaka politickej korupcii a zlodejskej privatizácii.
Z rodinného majetku však stále zostalo dosť na to, aby dcéra Eva nemusela pracovať a mohla viesť nákladný život. Na nákupy sa lieta do Londýna či Paríža, dovolenkuje sa v Dubaji, v garáži parkujú najluxusnejšie značky. Rezešovské ženy sa pravidelne ukazujú na košických plesoch, no v tvári Evy Varholíkovej bolo čoraz viac smútku. Verejne sa špekulovalo o jej psychickej labilite, o drogách aj o alkohole. Nevyšiel jej ani druhý vzťah s Erikom Fischerom, o ktorom neskôr povedala, že ho živila, kým on ju podvádzal. Z tohto vzťahu má druhú dcérku.
„Rozmýšľala som, čo budem robiť, lebo život s nohami vyloženými na stole by ma nebavil,“ tvrdila v jednom rozhovore. Otec jej nechal firmu s realitami, ale nebavilo ju to, tak si otvorila butik s kozmetickými produktmi. Ani to jej dlho nevydržalo. Prišlo druhé materstvo, potom rozchod, nová láska, nové zásnuby a sen o tom, že teraz príde ten naozaj šťastný život. Sny ukončila fľaša s vodkou a tragická nočná cesta do Budapešti. Z Rezešovej dcéry je dnes troska, ktorá možno príde aj o svoje deti. Už sú v predbežnej starostlivosti u svojich otcov. Ale Eva Varholíková sa asi ťažko dočká väčšieho súcitu.
.iná výchova
Môže zaznieť niečo na jej obhajobu? Asi to, že nezažila, ako sa buduje poctivý biznis, akú zodpovednosť prináša podnikanie založené na vlastnej práci, tvorivosti, šikovnosti. Videla iba to, ako sa jej milovaný otec zrazu dostal k obrovskému množstvu peňazí. Môže pripustiť, že otec, ktorý je pre ňu dodnes najväčšou autoritou, sa nepoctivo dostal k majetku a nevedel ho ani spravovať?
V podnikateľských rodinách, ktoré svoj podnik vybudovali od piky, sa deti vychovávajú inak. Tomáš Baťa, jediný syn obuvníckeho kráľa Tomáša Baťu, spomínal, ako sa jeho rodičia všemožne snažili zabrániť tomu, aby bol rozmaznaný. „Už ako malý som si musel riadiť izbu, pomáhať v domácnosti a viesť si záznamy o tom, na čo utrácam svoje malé vreckové. Nikdy som nepochyboval o tom, že budem pracovať v otcovej firme. Ale zároveň som chápal, že ak sa budem chcieť vypracovať na nejakú zodpovednú funkciu alebo sa dokonca stať právoplatným následníkom, budem sa musieť osvedčiť.“ Tomáš Baťa povolal syna ešte pred pätnástimi narodeninami domov zo štúdií a vytvoril mu intenzívny program odbornej prípravy, ktorá kombinovala prácu v továrni s večerným a víkendovým vzdelávaním. A keď sa „vyučenie“ skončilo, syn nastúpil najprv na prácu pri bežiacom páse, aby spoznal aj ťažkú manuálnu prácu.
Zakladateľ piešťanských kúpeľov Ľudovít Winter vo svojich spomienkach píše, ako ho jeho otec učil, že zisky z podnikov treba investovať vždy do ďalšieho rozširovania a zveľaďovania. „Od otca som zdedil túžbu vytvoriť niečo dobré, čo osoží štátu, verejnosti, prípadne aj celému ľudstvu, a napokon aj mne samému.“
Tragédia Evy Rezešovej-Varholíkovej je v čomsi symbolická. Akoby si zlo, ktorým bolo rozkradnutie štátneho majetku v mečiarovskej privatizácii, vyberalo svoju daň. Rezešovská rodina nie je prvá, ktorá túto daň musí zaplatiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.