Na jednej strane modernista, výtvarník - výskumník a objaviteľ nových území nášho vnímania, na druhej strane antimodernista, hľadač krásy a maliar, ktorý znovuobjavuje maliarstvo. Prečo teda o nich písať v jednom článku? Novák i Teren totiž majú, napriek všetkým protikladom, jedno spoločné –obaja sú prostredníctvom svojej práce verným obrazom svojej doby. V dobrom aj v zlom.
Súbeh týchto dvoch výstav na konci horúceho leta je zrejme iba dielom náhody, pri ich prechádzaní si však znovu môžeme naplno uvedomiť, ako veľmi sa svet za posledné polstoročie zmenil. A to nemám na mysli tie politické kotrmelce, ktoré sa premleli cez náš kút sveta. V šesťdesiatych rokoch ľudia mierili k Mesiacu, verili vo vedu a v našu nekonečnú schopnosť objavovať a rásť. Aj v umení bol každý objav nového územia rozšírením slobody a prísľubom nových možností. Dnes nás je na zemi viac ako dvakrát toľko a bojíme sa, že je to priveľa a niečo sa udeje. Prestali sme veriť aj tomu, že politici chcú a dokážu urobiť svet lepším. Veci už neriadia odborníci, ale manažéri a úplne poslednou útechou, ktorá nám zostala, je krása. Asketizmus, ktorý bol taký ľahký a prirodzený v časoch, keď sme mali spoločnú veľkú budúcnosť, sa zmenil na hedonizmus, ktorému v takej alebo onakej podobe prepadáme všetci. Každý na svojom ostrove, keď jediným, čo zostalo, ako téma spoločná všetkým, sú kuchárske recepty.
.ladislav Novák
Výstavu Ladislava Nováka v Galérii 19 kurátorsky pripravil Jiří Valoch, básnik obrazu, ktorého tohtoročná výstava práve v Galérii 19 bola veľmi zaujímavá a dopadla možno ešte lepšie, ako paralelná expozícia v pražskom Veľtržnom paláci. Ladislav Novák bol modernista do špiku kosti a Jiří Valoch pridal ku katalógovému textu o Novákovi výstižný podtitul „velký objevitel". Novákova práca bola sústavnou sériou objavovania nových území a výstava v Galérii 19 je zaujímavým výberom jeho diel zo šesťdesiatych rokov. Je pozoruhodné, aká aktuálna bola Novákova tvorba z tých čias, a to napriek tomu, že vznikala v priestore socialistickej izolácie a cenzúrovania.
K Valochovi je blízka Novákova práca so slovami – jeho básne, poskladané zo slov, usporiadaných do grafických útvarov. Poézia, ktorá spája literárne a vizuálne. Ak budete mať čas, nájdite si na internete súbory s originálmi letových plánov programu Apolla a v ich prísne a graficky výrazne usporiadaných stránkach, plných nezrozumiteľných skratiek, technických akronymov a poznámok doplnených za čiarou, možno objavíte krásu nie úplne nepodobnú Novákovej poézii. Novák bol spolupútnikom a priateľom Jiřího Kolářa, pri tvorbe koláží však išiel inou cestou. Podstatným krokom bol pre neho objav deformácie vytlačeného obrazu toluénom, čo pôvabne nazýval „alchymáž". K nej sa neskôr pridalo i pokrkvanie papiera, nazvané s rovnakou dávkou poetiky „muchláž".
Na výstave sú i Novákove kresby, topografické i vaginálne, či diela vyvtorené vytrhnutím papiera. Novák pri svojom objavovaní často našiel nové podoby krásy, tá však akoby nebola cieľom, ale vedľajším produktom postupného a systematického odkrývania nových území. Temnou stranou Novákovej tvorby je tak, ako to už u modernistov býva, občas až boľavá krutosť – stačí si pozrieť jeho koláže s tvárami, z ktorých sú vyrezané oči.
.laco Teren
Výstava Laca Terena v galérii aukčného domu SOGA prináša prierez jeho tvorbou od roku 2007 po súčasnosť, a aj podľa jeho slov ide o reprezentatívny výber z daného obdobia. Laco Teren sám seba definuje ako antimodernistu a na otázku, nakoľko sa cíti súčasťou súčasného umenia odpovedá tak, že sa cíti maliarom. Dodajme, že maliarom, ktorý si maľovanie užíva plnými dúškami. Terena charakterizovala vášeň pre farbu už od jeho najstarších diel. Expresiu a výbušnosť však postupne strieda kontrola, precíznosť a subtílnosť, aj keď namiesto posledne menovaného by sme možno mohli skôr hovoriť o predtým nevídanej pozornosti k detailom a nuansám.
Na výstave sú zastúpené obrazy z rôznych cyklov, ktoré bežia Terenovým životom paralelne vedľa seba. Kvety, ženy, sny a zátišia plus niekoľko plastík. Najstaršie sú obrazy kvetov, ktoré vznikli zväčšením a premaľovaním prírodovedných kresieb rastlín. Veľkoformátové makroobrazy nie sú a nechú byť fotorealistické, možno aj preto sú také presvedčivé a krásne. Laco Terén nemá problém s pojmom krása a robí svoje obrazy s tým, že chce, aby sa ľuďom páčili. Ako Novák je však aj Teren dieťaťom a obrazom svojej doby a tak, ako bola Novákovou slabosťou občasná krutosť, je občas Terenovým problémom príliš širokospektrálna ľúbivosť.
Najlepšou časťou výstavy v SOGE sú zátišia, ktoré patria podľa datovania k jeho najnovším dielam. Teren sa vracia k základom maliarstva a maľuje v nich kompozície z vecí, ktoré ho obklopujú v jeho ateliéri. Aj tu sú veci občas komplikovanejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Mužské tváre na obrazoch sú namaľované podľa búst, ktoré vznikli podľa starších Terenových obrazov. Ale to je iba podpríbeh, ktorý nie je tým najdôležitejším. Maľba má v sebe opäť veľa energie, do obrazov sa vrátili farby v plnej sile, aj keď pri presnom a cielenom nasadení.
Teren vie hovoriť o dôležitých veciach jednoducho a to je dobre. Na výstave je i niekoľko plastík, ktoré sú výborným a presným doplnením jeho maliarskej tvorby. A tak sa vedľa seba ocitol Adamov strom, ktorý sa síce tiahne v priestore v krásnej línii, ale s patetickým podstavcom, lebkou a parohami a hneď oproti nemu stojí omnoho ľahšie, vtipnejšie a podľa nás aj krajšie Putovanie diletantov, oboje datované rokom 2012. Stále sa mi však zdá, že to najlepšie má Laco Teren ešte pred sebou. Že je ako Johnny Cash pár rokov predtým, ako ho vyhodili z Columbie. A ako našiel svojho Rubina, s ktorým potom nahral päť najlepších albumov svojho života. Veľmi sa teším na to, čo nového Laco Teren ešte namaľuje.
Autor je fotograf a spolupracovník .týždňa.
Súbeh týchto dvoch výstav na konci horúceho leta je zrejme iba dielom náhody, pri ich prechádzaní si však znovu môžeme naplno uvedomiť, ako veľmi sa svet za posledné polstoročie zmenil. A to nemám na mysli tie politické kotrmelce, ktoré sa premleli cez náš kút sveta. V šesťdesiatych rokoch ľudia mierili k Mesiacu, verili vo vedu a v našu nekonečnú schopnosť objavovať a rásť. Aj v umení bol každý objav nového územia rozšírením slobody a prísľubom nových možností. Dnes nás je na zemi viac ako dvakrát toľko a bojíme sa, že je to priveľa a niečo sa udeje. Prestali sme veriť aj tomu, že politici chcú a dokážu urobiť svet lepším. Veci už neriadia odborníci, ale manažéri a úplne poslednou útechou, ktorá nám zostala, je krása. Asketizmus, ktorý bol taký ľahký a prirodzený v časoch, keď sme mali spoločnú veľkú budúcnosť, sa zmenil na hedonizmus, ktorému v takej alebo onakej podobe prepadáme všetci. Každý na svojom ostrove, keď jediným, čo zostalo, ako téma spoločná všetkým, sú kuchárske recepty.
.ladislav Novák
Výstavu Ladislava Nováka v Galérii 19 kurátorsky pripravil Jiří Valoch, básnik obrazu, ktorého tohtoročná výstava práve v Galérii 19 bola veľmi zaujímavá a dopadla možno ešte lepšie, ako paralelná expozícia v pražskom Veľtržnom paláci. Ladislav Novák bol modernista do špiku kosti a Jiří Valoch pridal ku katalógovému textu o Novákovi výstižný podtitul „velký objevitel". Novákova práca bola sústavnou sériou objavovania nových území a výstava v Galérii 19 je zaujímavým výberom jeho diel zo šesťdesiatych rokov. Je pozoruhodné, aká aktuálna bola Novákova tvorba z tých čias, a to napriek tomu, že vznikala v priestore socialistickej izolácie a cenzúrovania.
K Valochovi je blízka Novákova práca so slovami – jeho básne, poskladané zo slov, usporiadaných do grafických útvarov. Poézia, ktorá spája literárne a vizuálne. Ak budete mať čas, nájdite si na internete súbory s originálmi letových plánov programu Apolla a v ich prísne a graficky výrazne usporiadaných stránkach, plných nezrozumiteľných skratiek, technických akronymov a poznámok doplnených za čiarou, možno objavíte krásu nie úplne nepodobnú Novákovej poézii. Novák bol spolupútnikom a priateľom Jiřího Kolářa, pri tvorbe koláží však išiel inou cestou. Podstatným krokom bol pre neho objav deformácie vytlačeného obrazu toluénom, čo pôvabne nazýval „alchymáž". K nej sa neskôr pridalo i pokrkvanie papiera, nazvané s rovnakou dávkou poetiky „muchláž".
Na výstave sú i Novákove kresby, topografické i vaginálne, či diela vyvtorené vytrhnutím papiera. Novák pri svojom objavovaní často našiel nové podoby krásy, tá však akoby nebola cieľom, ale vedľajším produktom postupného a systematického odkrývania nových území. Temnou stranou Novákovej tvorby je tak, ako to už u modernistov býva, občas až boľavá krutosť – stačí si pozrieť jeho koláže s tvárami, z ktorých sú vyrezané oči.
.laco Teren
Výstava Laca Terena v galérii aukčného domu SOGA prináša prierez jeho tvorbou od roku 2007 po súčasnosť, a aj podľa jeho slov ide o reprezentatívny výber z daného obdobia. Laco Teren sám seba definuje ako antimodernistu a na otázku, nakoľko sa cíti súčasťou súčasného umenia odpovedá tak, že sa cíti maliarom. Dodajme, že maliarom, ktorý si maľovanie užíva plnými dúškami. Terena charakterizovala vášeň pre farbu už od jeho najstarších diel. Expresiu a výbušnosť však postupne strieda kontrola, precíznosť a subtílnosť, aj keď namiesto posledne menovaného by sme možno mohli skôr hovoriť o predtým nevídanej pozornosti k detailom a nuansám.
Na výstave sú zastúpené obrazy z rôznych cyklov, ktoré bežia Terenovým životom paralelne vedľa seba. Kvety, ženy, sny a zátišia plus niekoľko plastík. Najstaršie sú obrazy kvetov, ktoré vznikli zväčšením a premaľovaním prírodovedných kresieb rastlín. Veľkoformátové makroobrazy nie sú a nechú byť fotorealistické, možno aj preto sú také presvedčivé a krásne. Laco Terén nemá problém s pojmom krása a robí svoje obrazy s tým, že chce, aby sa ľuďom páčili. Ako Novák je však aj Teren dieťaťom a obrazom svojej doby a tak, ako bola Novákovou slabosťou občasná krutosť, je občas Terenovým problémom príliš širokospektrálna ľúbivosť.
Najlepšou časťou výstavy v SOGE sú zátišia, ktoré patria podľa datovania k jeho najnovším dielam. Teren sa vracia k základom maliarstva a maľuje v nich kompozície z vecí, ktoré ho obklopujú v jeho ateliéri. Aj tu sú veci občas komplikovanejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Mužské tváre na obrazoch sú namaľované podľa búst, ktoré vznikli podľa starších Terenových obrazov. Ale to je iba podpríbeh, ktorý nie je tým najdôležitejším. Maľba má v sebe opäť veľa energie, do obrazov sa vrátili farby v plnej sile, aj keď pri presnom a cielenom nasadení.
Teren vie hovoriť o dôležitých veciach jednoducho a to je dobre. Na výstave je i niekoľko plastík, ktoré sú výborným a presným doplnením jeho maliarskej tvorby. A tak sa vedľa seba ocitol Adamov strom, ktorý sa síce tiahne v priestore v krásnej línii, ale s patetickým podstavcom, lebkou a parohami a hneď oproti nemu stojí omnoho ľahšie, vtipnejšie a podľa nás aj krajšie Putovanie diletantov, oboje datované rokom 2012. Stále sa mi však zdá, že to najlepšie má Laco Teren ešte pred sebou. Že je ako Johnny Cash pár rokov predtým, ako ho vyhodili z Columbie. A ako našiel svojho Rubina, s ktorým potom nahral päť najlepších albumov svojho života. Veľmi sa teším na to, čo nového Laco Teren ešte namaľuje.
Autor je fotograf a spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.