Túžia po opätovanej láske, po zdraví, po slobode, po poriadku, po spokojných deťoch, po krásnych zážitkoch, po spravodlivosti, po peniazoch, po vzrušujúcich stretnutiach, ktoré im zmenia život. Jedni aj druhí si prajú presne to isté. Jedni aj druhí snívajú v podstate rovnaké sny. Nádej na ich splnenie máme tiež.
Apropo, sny. Vraví sa, že: Povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si. Platí to aj o snoch? Teda: Povedz mi, o čom snívaš, a ja ti poviem, kto si. Snívam, že by som mohla mať viac peňazí. Čo s tým? Znamená to, že som nenažraná papuľa alebo ma fakt trápi chudoba, čo by mohla ohroziť moje deti? Aj Mariena a jej bratranec Roman z filmu Zvonky šťastia snívajú o tom, že by mohli mať viac peňazí. Na prvý pohľad zhoda. Na druhý pohľad obrovský rozdiel. Spočíva v tom, v akej posteli ho snívame a či sme vôbec v tej chvíli prikrytí nejakou perinou a či realita, na ktorú môžeme čo nevidieť bolestivo naraziť, je už blízko, vlastne úplne za rohom, alebo je tak stredne ďaleko, alebo je celkom v nedohľadne.
Mariena s Romanom však snívajú aj o tom, že by mohli zažiť stretnutie, ktoré by stopercentne zmenilo ich životy. Mariena s Romanom sú pekní ľudia. Sú dospelí, ale vedia sa hrať ako malí, majú svoje rodiny a deti, Mariene rastie pod srdcom ďalšia ratolesť. Mariena a Roman majú aj idoly. Marienin sa volá Karel Gott, Romanov sa volá Darinka Rolincová. Vystrihujú si ich obrázky, poznajú ich pesničky, bránia ich proti masmediálnym ohováraniam, ktoré isto-iste všetko neúnosne zveličujú. Vedia sa prevteliť do svojich idolov a uprostred ťažkej a len ťažko zmeniteľnej skutočnosti sa vedia pekne po česky zhovárať tak pekne, ako by sa Darinka s Karlom nikdy nezhovárali.
Celovečerná dokumentárna filmová hra Zvonky šťastia je druhým spoločným projektom Jany Bučky a Mareka Šulíka. Ten úvodný sa volal Cigarety a pesničky (2010) a tiež bol (najmä) o Rómoch a tiež v ňom dôležitú úlohu zohrávala hudba. Majú aj ďalšie spoločné črty, napríklad oba tie filmy sú nositeľmi dvoch línií. Na jednej strane – do ktorej možno filmársky zasiahnuť – je zobrazený človek tvoriaci, zabávajúci sa či snívajúci, na opačnej je ten istý človek vnorený do neveselej reality – a filmár ju môže tak akurát autenticky zachytiť. Na tej jednej strane môže človek veci ovplyvňovať, vynárať sa, zabúdať, na tej opačnej mu toho nie je veľa dovolené. Symbióza týchto dvoch línií funguje v Zvonkoch šťastia ako dobre naolejované súkolie. V kinosále sa vznáša empatia, diváci sa smejú, želajú si, aby sa Mariene a Romanovi podarilo stretnúť s Darou a Kájom. A nielen to. Želajú si, aby mala Mariena dosť mlieka pre bábätko a Roman si mohol kúpiť nové topánky.
Je veľa filmov o Rómoch a uvažovať nad nimi sa niekedy podobá prechádzke mínovým poľom. Veď napríklad prvý film o Rómoch (Carmen z dielne Thomasa Alvu Edisona, z ktorého sa zachovalo dvanásť sekúnd) vznikol rok pred oficiálnym dátumom zrodu kinematografie, teda v roku 1894. Celuloid – a nielen on – Rómov často nevie odhadnúť, nerozumie im, využíva ich, znevažuje, odsudzuje, prípadne adoruje, jednoducho preháňa tým či oným smerom. Utrafiť pravú mieru nebýva jednoduché. A nebolo to určite jednoduché ani v prípade Zvonkov šťastia. Ale podarilo sa. Vrchovato.
Zvonky šťastia (SR, 2012). Scenár a réžia: Jana Bučka, Marek Šulík. Kamera: Štefan Bučka. Strih: Peter KotrhaHrajú: Mariena Mirgová, Roman Lacko, Adriana Lacková, Miro Čonka a obyvatelia osady Víťaz – Dolina.
Apropo, sny. Vraví sa, že: Povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si. Platí to aj o snoch? Teda: Povedz mi, o čom snívaš, a ja ti poviem, kto si. Snívam, že by som mohla mať viac peňazí. Čo s tým? Znamená to, že som nenažraná papuľa alebo ma fakt trápi chudoba, čo by mohla ohroziť moje deti? Aj Mariena a jej bratranec Roman z filmu Zvonky šťastia snívajú o tom, že by mohli mať viac peňazí. Na prvý pohľad zhoda. Na druhý pohľad obrovský rozdiel. Spočíva v tom, v akej posteli ho snívame a či sme vôbec v tej chvíli prikrytí nejakou perinou a či realita, na ktorú môžeme čo nevidieť bolestivo naraziť, je už blízko, vlastne úplne za rohom, alebo je tak stredne ďaleko, alebo je celkom v nedohľadne.
Mariena s Romanom však snívajú aj o tom, že by mohli zažiť stretnutie, ktoré by stopercentne zmenilo ich životy. Mariena s Romanom sú pekní ľudia. Sú dospelí, ale vedia sa hrať ako malí, majú svoje rodiny a deti, Mariene rastie pod srdcom ďalšia ratolesť. Mariena a Roman majú aj idoly. Marienin sa volá Karel Gott, Romanov sa volá Darinka Rolincová. Vystrihujú si ich obrázky, poznajú ich pesničky, bránia ich proti masmediálnym ohováraniam, ktoré isto-iste všetko neúnosne zveličujú. Vedia sa prevteliť do svojich idolov a uprostred ťažkej a len ťažko zmeniteľnej skutočnosti sa vedia pekne po česky zhovárať tak pekne, ako by sa Darinka s Karlom nikdy nezhovárali.
Celovečerná dokumentárna filmová hra Zvonky šťastia je druhým spoločným projektom Jany Bučky a Mareka Šulíka. Ten úvodný sa volal Cigarety a pesničky (2010) a tiež bol (najmä) o Rómoch a tiež v ňom dôležitú úlohu zohrávala hudba. Majú aj ďalšie spoločné črty, napríklad oba tie filmy sú nositeľmi dvoch línií. Na jednej strane – do ktorej možno filmársky zasiahnuť – je zobrazený človek tvoriaci, zabávajúci sa či snívajúci, na opačnej je ten istý človek vnorený do neveselej reality – a filmár ju môže tak akurát autenticky zachytiť. Na tej jednej strane môže človek veci ovplyvňovať, vynárať sa, zabúdať, na tej opačnej mu toho nie je veľa dovolené. Symbióza týchto dvoch línií funguje v Zvonkoch šťastia ako dobre naolejované súkolie. V kinosále sa vznáša empatia, diváci sa smejú, želajú si, aby sa Mariene a Romanovi podarilo stretnúť s Darou a Kájom. A nielen to. Želajú si, aby mala Mariena dosť mlieka pre bábätko a Roman si mohol kúpiť nové topánky.
Je veľa filmov o Rómoch a uvažovať nad nimi sa niekedy podobá prechádzke mínovým poľom. Veď napríklad prvý film o Rómoch (Carmen z dielne Thomasa Alvu Edisona, z ktorého sa zachovalo dvanásť sekúnd) vznikol rok pred oficiálnym dátumom zrodu kinematografie, teda v roku 1894. Celuloid – a nielen on – Rómov často nevie odhadnúť, nerozumie im, využíva ich, znevažuje, odsudzuje, prípadne adoruje, jednoducho preháňa tým či oným smerom. Utrafiť pravú mieru nebýva jednoduché. A nebolo to určite jednoduché ani v prípade Zvonkov šťastia. Ale podarilo sa. Vrchovato.
Zvonky šťastia (SR, 2012). Scenár a réžia: Jana Bučka, Marek Šulík. Kamera: Štefan Bučka. Strih: Peter KotrhaHrajú: Mariena Mirgová, Roman Lacko, Adriana Lacková, Miro Čonka a obyvatelia osady Víťaz – Dolina.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.