KNIHA Rana Dasgupta: Sólo (Jota, 2012)
„Muž sa uprostřed mrtvého nočního ticha najednou probudí. Panuje nebývalé vedro, aspoň na to, jaké je roční období. Má sucho v krku a v každé vrásce kapičky potu." Ten muž sa volá Ulrich. Má takmer sto rokov, je slepý, a to nočné ticho je v Sofii, hlavnom meste Bulharska. Tá noc je niekedy v prvej dekáde tretieho tisícročia. Rana Dasgupta (1971) je britský občan indického pôvodu, študoval v Oxforde, Francúzsku a v USA, žije v Dillí a v roku 2009 vyšiel v Anglicku jeho druhý román s názvom Sólo, ktorého prvé tri vety otvárajú tento text. Je to román o posledných sto rokoch európskej histórie, tak ako ich prežil a presníval samotár Ulrich. Chcel byť hudobníkom, no otec spálil jeho husle. V Berlíne študoval chémiu (jeho epizodické stretnutie s Einsteinom je jednou z tajomných tém knihy), v Bulharsku oživil nefungujúcu továreň, živoriac prežil komunizmus. A teraz si spomína a sníva. Dasgupta nás ostrými strihmi preháňa po celom svete, zoznamuje nás s ľuďmi, ktorí nám niekoho veľmi pripomínajú. Gruzínsky mafián, geniálny bulharský muzikant, newyorský producent, mladý básnik, jeho sestra... V pozadí sa menia režimy, v popredí sú ľudské drámy. Vrávoráme na hranici medzi snami a skutočnosťami. O prekvapenia ani o zážitky literárnej extázy nie je núdza.
.jk
KNIHA Auður Ava Ólafsdóttir: Výhonek osmilisté růže (Plus, 2012)
Česi majú (zase!) šťastie: majú totiž Helenu Kadečkovú, vynikajúcu islandistku, prekladateľku, znalkyňu starej aj úplne aktuálnej islandskej kultúry. Vďaka nej vyšli nielen obsažné a prehľadné Dejiny Islandu (NLN, 2009), preklady ság či severských mýtov, ale aj preklady zo súčasnej islandskej literatúry. Teda pôvodné preklady, a nie preklady (autorizovaných) prekladov. Napríklad kniha reykjavíckej kunsthistoričky a kurátorky Auður Avy Ólafsdóttir o 22-ročnom mládencovi menom Arnljótur Þórir, ktorý sa nejaký čas po smrti matky (a pár mesiacov po tom, ako dievča, s ktorým sa náhodne vyspí, porodí ich dieťa) vydá na juh (pravdupovediac, len málo ciest z Islandu vedie iným smerom). Ide dať do poriadku (podľa neho) najkrajšiu ružovú záhradu na svete, ktorá je v akomsi vidieckom kláštore a starí mnísi sa o ňu nevládzu starať. Ide však najmä hľadať samého seba. Tá cesta je iniciačným rituálom, ktorého absolvovaním sa nie celkom samostatný chlapec zo slušnej rodiny mení na dospelého muža. Kultivuje záhradu, po večeroch s pátrom Tomášom pozerá filmy, popíja likér a radí sa s ním o svojom živote. Ružová záhrada je zo dňa na deň krajšia a čistejšia, Arnljótur je najprv bezradný, potom zmätený, a napokon prekvapený. Rozprávanie čisté a priezračné ako voda z islandských ľadovcov. Ak sa vám páčili knihy Marcela Pagnola, bude sa vám páčiť aj kniha Auður Avy Ólafsdóttir.
.jk
KNIHA Mária Spoločníková: Corpus Christi (Dobrá kniha, 2012)
Akademická maliarka Mária Spoločníková sa popri reštaurátorstve venuje aj jeho teórii. Jej šiesta knižná publikácia Corpus Christi je venovaná artefaktom vytvoreným v románskom slohu (polychrómované drevorezby Ukrižovaných) a plastikám z obdobia gotiky (osobitne kalvárske skupiny). S autorkou prejdeme Spiš, Abov, Šariš, ale aj časť Európy, s napätím čakáme, čo vyjde spod rúk skúsenej výtvarníčky a obdivujeme úctyhodné kvantum historických a geografických reálií. Text knihy má priam reportážny charakter, približujúci prácu reštaurátorky na záchrane vzácnych religióznych pamiatok. Niektoré z nich boli úplne zničené, alebo roky odložené v skladoch, na pôjdoch. Často bolo do nich neodborne zasahované a pritom ide o vzácne korpusy, kríže a kalvárske súsošia. Mária Spoločníková dokazuje, že mnohé naše stredoveké korpusy „prevyšujú bežný priemer a radia sa k vrcholným prejavom sochárskeho umenia Európy“. Autorka argumentmi a dokumentáciou aj v minulosti poopravila mnohé doterajšie historické tvrdenia o korpusoch Ukrižovaného. Za všetky možno spomenúť výtvor v B. Bystrici, pri ktorom sa až reštaurovaním – odstránením premalieb potvrdilo, že ide o dielo (maľbu) Majstra Pavla z Levoče. V texte knihy je veľa objavných a často prekvapujúcich dôkazov – verbálnych i obrazových, obe časti sú vyvážené a vytvárajú celok plný detailov. Autorke sa podarilo pri všetkých reštaurovaných skulptúrach zvýrazniť ich duchovné poslanie, aké im kedysi vdýchli starí majstri.
.gabriela Rakúsová
„Muž sa uprostřed mrtvého nočního ticha najednou probudí. Panuje nebývalé vedro, aspoň na to, jaké je roční období. Má sucho v krku a v každé vrásce kapičky potu." Ten muž sa volá Ulrich. Má takmer sto rokov, je slepý, a to nočné ticho je v Sofii, hlavnom meste Bulharska. Tá noc je niekedy v prvej dekáde tretieho tisícročia. Rana Dasgupta (1971) je britský občan indického pôvodu, študoval v Oxforde, Francúzsku a v USA, žije v Dillí a v roku 2009 vyšiel v Anglicku jeho druhý román s názvom Sólo, ktorého prvé tri vety otvárajú tento text. Je to román o posledných sto rokoch európskej histórie, tak ako ich prežil a presníval samotár Ulrich. Chcel byť hudobníkom, no otec spálil jeho husle. V Berlíne študoval chémiu (jeho epizodické stretnutie s Einsteinom je jednou z tajomných tém knihy), v Bulharsku oživil nefungujúcu továreň, živoriac prežil komunizmus. A teraz si spomína a sníva. Dasgupta nás ostrými strihmi preháňa po celom svete, zoznamuje nás s ľuďmi, ktorí nám niekoho veľmi pripomínajú. Gruzínsky mafián, geniálny bulharský muzikant, newyorský producent, mladý básnik, jeho sestra... V pozadí sa menia režimy, v popredí sú ľudské drámy. Vrávoráme na hranici medzi snami a skutočnosťami. O prekvapenia ani o zážitky literárnej extázy nie je núdza.
.jk
KNIHA Auður Ava Ólafsdóttir: Výhonek osmilisté růže (Plus, 2012)
Česi majú (zase!) šťastie: majú totiž Helenu Kadečkovú, vynikajúcu islandistku, prekladateľku, znalkyňu starej aj úplne aktuálnej islandskej kultúry. Vďaka nej vyšli nielen obsažné a prehľadné Dejiny Islandu (NLN, 2009), preklady ság či severských mýtov, ale aj preklady zo súčasnej islandskej literatúry. Teda pôvodné preklady, a nie preklady (autorizovaných) prekladov. Napríklad kniha reykjavíckej kunsthistoričky a kurátorky Auður Avy Ólafsdóttir o 22-ročnom mládencovi menom Arnljótur Þórir, ktorý sa nejaký čas po smrti matky (a pár mesiacov po tom, ako dievča, s ktorým sa náhodne vyspí, porodí ich dieťa) vydá na juh (pravdupovediac, len málo ciest z Islandu vedie iným smerom). Ide dať do poriadku (podľa neho) najkrajšiu ružovú záhradu na svete, ktorá je v akomsi vidieckom kláštore a starí mnísi sa o ňu nevládzu starať. Ide však najmä hľadať samého seba. Tá cesta je iniciačným rituálom, ktorého absolvovaním sa nie celkom samostatný chlapec zo slušnej rodiny mení na dospelého muža. Kultivuje záhradu, po večeroch s pátrom Tomášom pozerá filmy, popíja likér a radí sa s ním o svojom živote. Ružová záhrada je zo dňa na deň krajšia a čistejšia, Arnljótur je najprv bezradný, potom zmätený, a napokon prekvapený. Rozprávanie čisté a priezračné ako voda z islandských ľadovcov. Ak sa vám páčili knihy Marcela Pagnola, bude sa vám páčiť aj kniha Auður Avy Ólafsdóttir.
.jk
KNIHA Mária Spoločníková: Corpus Christi (Dobrá kniha, 2012)
Akademická maliarka Mária Spoločníková sa popri reštaurátorstve venuje aj jeho teórii. Jej šiesta knižná publikácia Corpus Christi je venovaná artefaktom vytvoreným v románskom slohu (polychrómované drevorezby Ukrižovaných) a plastikám z obdobia gotiky (osobitne kalvárske skupiny). S autorkou prejdeme Spiš, Abov, Šariš, ale aj časť Európy, s napätím čakáme, čo vyjde spod rúk skúsenej výtvarníčky a obdivujeme úctyhodné kvantum historických a geografických reálií. Text knihy má priam reportážny charakter, približujúci prácu reštaurátorky na záchrane vzácnych religióznych pamiatok. Niektoré z nich boli úplne zničené, alebo roky odložené v skladoch, na pôjdoch. Často bolo do nich neodborne zasahované a pritom ide o vzácne korpusy, kríže a kalvárske súsošia. Mária Spoločníková dokazuje, že mnohé naše stredoveké korpusy „prevyšujú bežný priemer a radia sa k vrcholným prejavom sochárskeho umenia Európy“. Autorka argumentmi a dokumentáciou aj v minulosti poopravila mnohé doterajšie historické tvrdenia o korpusoch Ukrižovaného. Za všetky možno spomenúť výtvor v B. Bystrici, pri ktorom sa až reštaurovaním – odstránením premalieb potvrdilo, že ide o dielo (maľbu) Majstra Pavla z Levoče. V texte knihy je veľa objavných a často prekvapujúcich dôkazov – verbálnych i obrazových, obe časti sú vyvážené a vytvárajú celok plný detailov. Autorke sa podarilo pri všetkých reštaurovaných skulptúrach zvýrazniť ich duchovné poslanie, aké im kedysi vdýchli starí majstri.
.gabriela Rakúsová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.