John Graham Mellor sa narodil 21. augusta 1952 v tureckej Ankare v rodine britského diplomata. Keďže sa jeho família presúvala z miesta na miesto, Joe prežil detstvo na viacerých kontinentoch – v Káhire, Mexiku City alebo nemeckom Bonne. Keď mal deväť rokov, vrátil sa do Británie, no rodičia, ktorí zostali v diplomatických službách, neboli jemu ani bratovi Davidovi nablízku. V ďalších siedmich rokoch sa s nimi videl iba niekoľkokrát. Joe sa samotu rozhodol zahnať rebelanstvom a rokenrolom. Miloval The Beach Boys, Little Richarda alebo Woodyho Guthrieho, potulného amerického speváka, podľa ktorého si neskôr zmenil meno na Woody Mellor.
.panker
Jeho brat znášal odlúčenie od svojich blízkych oveľa horšie a v devätnástich rokoch spáchal za nejasných okolností samovraždu, no Strummerove biografie uvádzajú, že to bolo najmä z rodinných dôvodov. Otrasený Joe musel identifikovať jeho telo, keď ho po troch dňoch našli visieť v jeho izbe. Spevák sa z tejto tragédie nikdy úplne nespamätal a často sa vo svojich spomienkach k Davidovi vracal. Krátko po tom viedli jeho kroky do Newcastlu, kde študoval za výtvarníka, no popritom začal hrávať v prvých rokenrolových kapelách na mieste speváka a rytmického gitaristu, čiže na poste, v ktorom pôsobil až do konca svojho života. Keď sa v roku 1974 vrátil do Londýna, stal sa spevákom miestnej pubovej skupiny The 101ers. Kapela si na scéne vybudovala pomerne úspešné miesto a po vydaní niekoľkých singlov jej chýbal len krôčik, aby sa dostala na výslnie. V tom čase si Woody opäť zmenil meno, tentoraz na Joe Strummer, ktoré mu zostalo až do smrti. Život sa mu zmenil, keď jeho kapele v apríli 1976 predskakovala mladá skupina Sex Pistols s novým, dravým a priamočiarym zvukom. Keď ich Joe počul, hneď si uvedomil, že jeho The 101ers sú včerajšími novinami a že budúcnosť rokenrolu sú Pistols. Krátko potom ho oslovil ambiciózny manažér Bernie Rhodes, ktorý spolu s gitaristom Mickom Jonesom hľadal správneho frontmana pre novú kapelu. Strummer bol starší a skúsenejší ako Jones, ale súhlasil. Z pubrockového speváka sa za pár mesiacov stala veľká pankrocková hviezda. Veď mu to aj niektorí pankeri vyčítali, že len prezliekol kabát, no v skutočnosti Joe stihol naskočiť na posledný vlak. Po krátkych rošádach sa kapela nakoniec ustálila so Strummerom, Jonesom a Paulom Simononon na base a Topperom Headonom na bicích a už v januári 1977 podpísali zmluvu so CBS.
Joe bol od začiaktu viac než muzikantom. V The Clash plnil úlohu filozofa a sociálneho komentátora, píšuceho texty proti rasizmu, policajnej brutalite a sociálnej nespravodlivosti v britskej spoločnosti, prísne rozdelenej na kasty. Mnohé zo svojich radikálnych názorov neskôr korigoval a zjemnil, no až do konca zostal idealistom čiže pankerom s hipisáckym srdcom. Po dvoch čisto pankových albumoch kapela dosiahla vrchol s albumom London Calling, pestrou kolekciou pesničiek a rôznych štýlov, ktoré kapela zvládla hravo ako kedysi The Beatles. Táto dvojplatňa sa dodnes považuje za najlepší album osemdesiatych rokov. Skupina zašla ešte ďalej s albumom Sandinista!, no po návrate k rocku s albumom The Combat Rock sa však vzťahy v kapele začali rúcať. Strummer, nespokojný s tým, ako The Clash strácajú ostrie, dal na radu manažéra Rhodesa, aby vyhodil z kapely Jonesa, ktorého nové nápady sa čoraz viac vzdiaľovali od panku k popu 80. rokov. Namiesto neho vzal dvoch nových gitaristov, s ktorými nahral album Cut The Crap (1985). Nahrávka prepadla u fanúšikov aj kritikov a zdrvený Strummer kapelu nakoniec rozpustil.
.moje babie leto
Tu sa začína úplne nový príbeh Joea Strummera, ktorý si veľmi rýchlo uvedomil, že s vyhodením Jonesa z The Clash urobil veľkú chybu. Veci sa už nedali vrátiť späť, no priateľstvo s Mickom sa mu podarilo obnoviť, dokonca produkoval aj druhý album Jonesovej novej skupiny BAD. Mick mu na oplátku pomohol s pesničkou Love Kills, ktorú Joe napísal pre film Sid and Nancy. Po konci The Clash sa Joe ocitol medzi nezamestnanými. Prázdnotu, ktorá prišla po rokoch aktívneho hrania, sa snažil vyplniť rôznymi spôsobmi. Zahrali si vo viacerých filmoch vrátane Jarmuschovho Mystery Train (Tajomný vlak), v ktorom výborne stvárnil kovboja a povaľača menom Elvis. Podieľal sa aj na filmových soundtrackoch, ktoré vôbec neboli zlé, ale v tých časoch sa úplne stratili v regáloch obchodov. Joe si vtedy myslel, že je definitívne odpísaný, najmä keď prepadol aj jeho prvý sólový album Earthquake Weather, z ktorého sa v tom čase predalo len 7-tisíc kusov. Akoby svet nemal o Joea mínus The Clash záujem. Trvalo ďalších desať rokov, kým opäť vkročil do štúdia. Ešte chvíľu skúšal šťastie s írskymi The Pogues, kde mal nahradiť ustavične opitého a sfetovaného speváka Shana McGowana. Nakoniec k tomu nedošlo, no podieľal sa na produkcii ich posledného dobrého albumu Hells Ditch.
Deväťdesiate roky privítal na anglickom vidieku, kde žil rodinným životom a výchovou detí, no jeho potulná duša čakala na okamih, ktorý všetko zmení. V roku 1994 takmer došlo k reformácii The Clash. Ale keď Joe stretol v pube mladého pankera, ktorý sa mu vysmial, že to robia len pre peniaze, bolo po comebacku. Až keď do jeho života vstúpila nová žena, Lucinda Hendersonová, veci sa začali meniť k dobrému. V roku 1997 bol Joe opäť v štúdiu, tentoraz s partiou mladých chalanov, s ktorými nahral comebackový album Rock Art and The X-Ray Style. Spolu s The Mescaleros nahral tri veľmi dobré albumy vrátane nahrávky Streetcore, ktorá vyšla až po jeho smrti. V posledných veciach Joe spojil všetko, čo na hudbe miloval – folk, rock, soul, reggae, dub, latino, pretože v hudbe ani vo svete nepoznal žiadne hranice, Zem považoval za jednu veľkú globálnu dedinu. „Toto je moje babie leto,“ povedal o svojom comebacku v roku 1999. Akoby vedel, že jeho čas sa kráti. Krátko pred smrťou došlo k jednej pozoruhodnej udalosti, Koncom roku hral Joe s The Mescaleros na benefičnom koncerte pre požiarnikov. V publiku bol zhodou okolností aj Mick Jones, ktorý sa v jednom momente neudržal a vtrhol na pódium. Joe a Mick, srdcia The Clash, vtedy zahrali ešte niekoľko piesní. Bolo to prvýkrát od roku 1983, keď stáli spolu na pódiu.
Joe zomrel krátko pred Vianocami 22. decembra 2002 vo veku 50 rokov. Príčinou predčasnej smrti bola srdcová chyba. Spevák sa nikdy nešetril, jeho mladší spoluhráči neskôr opisovali, že počas turné skoro vôbec nespal.
Až po jeho smrti si mnohí uvedomili jeho komplexnú osobnosť. Podobne ako John Lennon, aj on bol rokenrolovou hviezdou bez hviezdnych manierov. Ako ukazuje skvelý dokument The Future Is Unwritten, bol to človek, ktorý toho v živote preskákal neskutočne veľa, ale nikdy nezatrpkol ani sa nestal konformistom. Po rokoch tápania ukázal, že sa vždy oplatí bojovať až do konca. Joe Strummer svojimi postojmi a hudbou stále inšpiruje ľudí po celom svete. Jeho odkaz možno počuť aj na Slovensku – napríklad v niekdajších nahrávkach Zóny A alebo mladej slovenskej pankrockovej kapely Anonym Kids.
Povedali o Joeovi Strummerovi:
Bono (U2): To, že Joe zomrel, bol pre mňa šok. The Clash totiž svojím správaním napísali knihu, ako sa správať v šoubiznise.“
Billy Bragg (britský pesničkár): „Joe má u mňa veľký rešpekt. Bol hybnou politickou silou v kapele. Bez neho by The Clash neboli politickí a bez politických The Clash by panková hudba bola vyprázdnená. Jeho posledné platne sú rovnako dobré ako nahrávky The Clash. Jeho pohľad na multikultúrnu podobu Británie je najpresnejší.“
Bob Geldof: Fakt, že im ponúkali milióny, aby oživili The Clash a oni odmietli, že The Clash nikdy neboli o peniazoch, je obdivuhodný. Boli dôležitou kapelou a Joe bol veľmi milým človekom.
Paul Simonon (The Clash): Aj po rozpade kapely sme s Joeom trávili veľa času. Keď sa presťahoval na vidiek, prenajal som mu apartmá v Londýne, kam chodil, aby nestratil kontakt so svetom. Sedávali sme pri gramofóne a počúvali platne, až kým nás každé ráno nenašla moja žena, ako spíme a gramofón ide naprázdno.“
Topper Headon (The Clash): Až keď Joe zomrel, uvedomil som si, akí veľkí The Clash boli. Boli sme politická kapela a Joe písal texty. Bol to jeden z najpravdivejších ľudí, akých som kedy stretol. Keď povedal, že mi bude kryť chrbát, mohol som sa na neho vždy spoľahnúť.
Bruce Springsteen: „The Clash ma veľmi ovplyvnili. Bola to najlepšia rokenrolová kapela. Vďaka, Joe!“
Chrissie Hynde (The Pretenders): Šla som na jeho pohreb aj na kar. Neviem prečo, ale cítila som sa ľahko a dobre a čudovala som sa. V skutočnosti to bol veľmi smutný deň, ale dôvod, prečo som sa cítila dobre, bol Joe, ktorý, keď žil, rozdával svetlo a bol vždy pozitívnou silou.“
Iggy Pop: „ Joe bol najlepší. Celú jednu generáciu naučil rozumieť politike lepšie než učitelia.“
.panker
Jeho brat znášal odlúčenie od svojich blízkych oveľa horšie a v devätnástich rokoch spáchal za nejasných okolností samovraždu, no Strummerove biografie uvádzajú, že to bolo najmä z rodinných dôvodov. Otrasený Joe musel identifikovať jeho telo, keď ho po troch dňoch našli visieť v jeho izbe. Spevák sa z tejto tragédie nikdy úplne nespamätal a často sa vo svojich spomienkach k Davidovi vracal. Krátko po tom viedli jeho kroky do Newcastlu, kde študoval za výtvarníka, no popritom začal hrávať v prvých rokenrolových kapelách na mieste speváka a rytmického gitaristu, čiže na poste, v ktorom pôsobil až do konca svojho života. Keď sa v roku 1974 vrátil do Londýna, stal sa spevákom miestnej pubovej skupiny The 101ers. Kapela si na scéne vybudovala pomerne úspešné miesto a po vydaní niekoľkých singlov jej chýbal len krôčik, aby sa dostala na výslnie. V tom čase si Woody opäť zmenil meno, tentoraz na Joe Strummer, ktoré mu zostalo až do smrti. Život sa mu zmenil, keď jeho kapele v apríli 1976 predskakovala mladá skupina Sex Pistols s novým, dravým a priamočiarym zvukom. Keď ich Joe počul, hneď si uvedomil, že jeho The 101ers sú včerajšími novinami a že budúcnosť rokenrolu sú Pistols. Krátko potom ho oslovil ambiciózny manažér Bernie Rhodes, ktorý spolu s gitaristom Mickom Jonesom hľadal správneho frontmana pre novú kapelu. Strummer bol starší a skúsenejší ako Jones, ale súhlasil. Z pubrockového speváka sa za pár mesiacov stala veľká pankrocková hviezda. Veď mu to aj niektorí pankeri vyčítali, že len prezliekol kabát, no v skutočnosti Joe stihol naskočiť na posledný vlak. Po krátkych rošádach sa kapela nakoniec ustálila so Strummerom, Jonesom a Paulom Simononon na base a Topperom Headonom na bicích a už v januári 1977 podpísali zmluvu so CBS.
Joe bol od začiaktu viac než muzikantom. V The Clash plnil úlohu filozofa a sociálneho komentátora, píšuceho texty proti rasizmu, policajnej brutalite a sociálnej nespravodlivosti v britskej spoločnosti, prísne rozdelenej na kasty. Mnohé zo svojich radikálnych názorov neskôr korigoval a zjemnil, no až do konca zostal idealistom čiže pankerom s hipisáckym srdcom. Po dvoch čisto pankových albumoch kapela dosiahla vrchol s albumom London Calling, pestrou kolekciou pesničiek a rôznych štýlov, ktoré kapela zvládla hravo ako kedysi The Beatles. Táto dvojplatňa sa dodnes považuje za najlepší album osemdesiatych rokov. Skupina zašla ešte ďalej s albumom Sandinista!, no po návrate k rocku s albumom The Combat Rock sa však vzťahy v kapele začali rúcať. Strummer, nespokojný s tým, ako The Clash strácajú ostrie, dal na radu manažéra Rhodesa, aby vyhodil z kapely Jonesa, ktorého nové nápady sa čoraz viac vzdiaľovali od panku k popu 80. rokov. Namiesto neho vzal dvoch nových gitaristov, s ktorými nahral album Cut The Crap (1985). Nahrávka prepadla u fanúšikov aj kritikov a zdrvený Strummer kapelu nakoniec rozpustil.
.moje babie leto
Tu sa začína úplne nový príbeh Joea Strummera, ktorý si veľmi rýchlo uvedomil, že s vyhodením Jonesa z The Clash urobil veľkú chybu. Veci sa už nedali vrátiť späť, no priateľstvo s Mickom sa mu podarilo obnoviť, dokonca produkoval aj druhý album Jonesovej novej skupiny BAD. Mick mu na oplátku pomohol s pesničkou Love Kills, ktorú Joe napísal pre film Sid and Nancy. Po konci The Clash sa Joe ocitol medzi nezamestnanými. Prázdnotu, ktorá prišla po rokoch aktívneho hrania, sa snažil vyplniť rôznymi spôsobmi. Zahrali si vo viacerých filmoch vrátane Jarmuschovho Mystery Train (Tajomný vlak), v ktorom výborne stvárnil kovboja a povaľača menom Elvis. Podieľal sa aj na filmových soundtrackoch, ktoré vôbec neboli zlé, ale v tých časoch sa úplne stratili v regáloch obchodov. Joe si vtedy myslel, že je definitívne odpísaný, najmä keď prepadol aj jeho prvý sólový album Earthquake Weather, z ktorého sa v tom čase predalo len 7-tisíc kusov. Akoby svet nemal o Joea mínus The Clash záujem. Trvalo ďalších desať rokov, kým opäť vkročil do štúdia. Ešte chvíľu skúšal šťastie s írskymi The Pogues, kde mal nahradiť ustavične opitého a sfetovaného speváka Shana McGowana. Nakoniec k tomu nedošlo, no podieľal sa na produkcii ich posledného dobrého albumu Hells Ditch.
Deväťdesiate roky privítal na anglickom vidieku, kde žil rodinným životom a výchovou detí, no jeho potulná duša čakala na okamih, ktorý všetko zmení. V roku 1994 takmer došlo k reformácii The Clash. Ale keď Joe stretol v pube mladého pankera, ktorý sa mu vysmial, že to robia len pre peniaze, bolo po comebacku. Až keď do jeho života vstúpila nová žena, Lucinda Hendersonová, veci sa začali meniť k dobrému. V roku 1997 bol Joe opäť v štúdiu, tentoraz s partiou mladých chalanov, s ktorými nahral comebackový album Rock Art and The X-Ray Style. Spolu s The Mescaleros nahral tri veľmi dobré albumy vrátane nahrávky Streetcore, ktorá vyšla až po jeho smrti. V posledných veciach Joe spojil všetko, čo na hudbe miloval – folk, rock, soul, reggae, dub, latino, pretože v hudbe ani vo svete nepoznal žiadne hranice, Zem považoval za jednu veľkú globálnu dedinu. „Toto je moje babie leto,“ povedal o svojom comebacku v roku 1999. Akoby vedel, že jeho čas sa kráti. Krátko pred smrťou došlo k jednej pozoruhodnej udalosti, Koncom roku hral Joe s The Mescaleros na benefičnom koncerte pre požiarnikov. V publiku bol zhodou okolností aj Mick Jones, ktorý sa v jednom momente neudržal a vtrhol na pódium. Joe a Mick, srdcia The Clash, vtedy zahrali ešte niekoľko piesní. Bolo to prvýkrát od roku 1983, keď stáli spolu na pódiu.
Joe zomrel krátko pred Vianocami 22. decembra 2002 vo veku 50 rokov. Príčinou predčasnej smrti bola srdcová chyba. Spevák sa nikdy nešetril, jeho mladší spoluhráči neskôr opisovali, že počas turné skoro vôbec nespal.
Až po jeho smrti si mnohí uvedomili jeho komplexnú osobnosť. Podobne ako John Lennon, aj on bol rokenrolovou hviezdou bez hviezdnych manierov. Ako ukazuje skvelý dokument The Future Is Unwritten, bol to človek, ktorý toho v živote preskákal neskutočne veľa, ale nikdy nezatrpkol ani sa nestal konformistom. Po rokoch tápania ukázal, že sa vždy oplatí bojovať až do konca. Joe Strummer svojimi postojmi a hudbou stále inšpiruje ľudí po celom svete. Jeho odkaz možno počuť aj na Slovensku – napríklad v niekdajších nahrávkach Zóny A alebo mladej slovenskej pankrockovej kapely Anonym Kids.
Povedali o Joeovi Strummerovi:
Bono (U2): To, že Joe zomrel, bol pre mňa šok. The Clash totiž svojím správaním napísali knihu, ako sa správať v šoubiznise.“
Billy Bragg (britský pesničkár): „Joe má u mňa veľký rešpekt. Bol hybnou politickou silou v kapele. Bez neho by The Clash neboli politickí a bez politických The Clash by panková hudba bola vyprázdnená. Jeho posledné platne sú rovnako dobré ako nahrávky The Clash. Jeho pohľad na multikultúrnu podobu Británie je najpresnejší.“
Bob Geldof: Fakt, že im ponúkali milióny, aby oživili The Clash a oni odmietli, že The Clash nikdy neboli o peniazoch, je obdivuhodný. Boli dôležitou kapelou a Joe bol veľmi milým človekom.
Paul Simonon (The Clash): Aj po rozpade kapely sme s Joeom trávili veľa času. Keď sa presťahoval na vidiek, prenajal som mu apartmá v Londýne, kam chodil, aby nestratil kontakt so svetom. Sedávali sme pri gramofóne a počúvali platne, až kým nás každé ráno nenašla moja žena, ako spíme a gramofón ide naprázdno.“
Topper Headon (The Clash): Až keď Joe zomrel, uvedomil som si, akí veľkí The Clash boli. Boli sme politická kapela a Joe písal texty. Bol to jeden z najpravdivejších ľudí, akých som kedy stretol. Keď povedal, že mi bude kryť chrbát, mohol som sa na neho vždy spoľahnúť.
Bruce Springsteen: „The Clash ma veľmi ovplyvnili. Bola to najlepšia rokenrolová kapela. Vďaka, Joe!“
Chrissie Hynde (The Pretenders): Šla som na jeho pohreb aj na kar. Neviem prečo, ale cítila som sa ľahko a dobre a čudovala som sa. V skutočnosti to bol veľmi smutný deň, ale dôvod, prečo som sa cítila dobre, bol Joe, ktorý, keď žil, rozdával svetlo a bol vždy pozitívnou silou.“
Iggy Pop: „ Joe bol najlepší. Celú jednu generáciu naučil rozumieť politike lepšie než učitelia.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.