Vari najprecíznejšiu hypotézu v tomto smere sformuloval biológ Ladislav Kováč a prvýkrát ju uverejnil v roku 1989 v Slovenských pohľadoch. Jeho polemický text, podľa ktorého za týmto radikálnym ideovým prelomom stojí generácia štúrovcov, vyvolal spontánnu diskusiu. Nešlo celkom o nové postrehy, v rôznej podobe sa s nimi možno stretnúť v každej generácii. S presvedčením o akomsi pomýlenom a fatalistickom nasmerovaní slovenskej kultúry štúrovcami sa môžeme stretávať už počas ich pôsobenia. Napríklad ich generačný druh a bezhraničný kritik Štefan Launer pranieroval celé verejné pôsobenie štúrovcov za to, že „reformátorové naši odcidzili mládež od školy a přísné vědy, odcidzili mladež od těch zásad, které historie a duch světa v nynějším času za nejvyšší pravdy považuje.“ Roku 1881 zasa mladý literárny historik Jaroslav Vlček vo svojej knižnej prvotine tvrdil, že „predstavitelia najradikálnejšej podoby idealizmu dokonca opravovali ,pobludilého Hegla´, čo malo z hľadiska rozvoja slovenskej vedy osudné následky“.
Ladislav Kováč považuje za hlavnú príčinu rôznych duchovných a morálnych deformácií slovenskej spoločnosti to, že štúrovci sa „moderným agresívnym maďarským nacionalizmom dali zbytočne zahnať do defenzívy“ a zdôrazňovaním odlišností Slovákov skonštruovali pomýlenú a anachronickú ideológiu. Ona viedla k tomu, že Slováci „zriekli sa uhorských dejín. Zbavili nás dejín... odriekli uhorských kráľov“. Ďalej štúrovci vytvorili „demobilizujúci mýtus tisícročnej poroby,“ pričom svojím rojčením a dôslednou slovenskosťou spôsobili, že slovenskej spoločnosti sa odcudzila domáca šľachta. Summa summarum, štúrovci fatálne nasmerovali slovenský vývin na cestu plebejstva, vtlačili Slovákom komplex menejcennosti, strach pred cudzím a ďalšie negatívne vlastnosti.
.odcudzenosť Uhorsku
Historický koncept Ladislava Kováča a obdobné názory časti mienkotvorných autorov i anonymných zapálencov sú nepresné. Názory, ktoré kritizoval Ladislav Kováč, sa skutočne začali utvárať až s radikálnym posilnením hodnoty národa, s nástupom procesu, ktorý historici nazývajú formovanie moderných národov, ale vznikali skôr, ako sa stihla angažovať či vyrásť, ba i narodiť generácia štúrovcov. Od konca 18. storočia sa postupne začali nacionalizovať všetky oblasti života. Národ sa začal vnímať ako hlavný subjekt dejín, vznikajúce národné historiografie konštruovali emotívne dejiny, ktorých jadrom boli príbehy vlastného národa, a tak sa formovali odlišné národné pamäti. S procesom pretransformovania dejín sa v celej Európe rozvíjal boj o privlastnenie si minulosti v prospech svojho národa a úsilie nielen o jej presvedčivé, ale aj príťažlivé vykreslenie.
Pre osvietenských patriotov na konci 18. storočia ešte bolo samozrejmosťou argumentovať v prospech rovnoprávneho a dôstojného miesta Slovákov v Uhorsku ich dôstojným a rovnoprávnym postavením v uhorskej minulosti. Vyvracali podmaniteľskú (dobyvačnú) teóriu ako východisko pre obraz o nadradenosti maďarskej šľachty a Maďarov nad ostatnými etnikami krajiny, už vtedy v maďarskom historickom diskurze všeobecne rozšírenou zmluvnou, resp. pohostinnou teóriou, stáročným bezkonfliktným spolužitím Maďarov a Slovákov, ich podielom a podielom ich šľachty na budovaní Uhorska. Zánik Veľkej Moravy ešte nevnímali ako tragédiu a vznik Uhorska chápali ako výsledok dohody rovnocenných partnerov – maďarských a slovenských vodcov. Uhorsko v jeho tradičnej multietnickej podstate a modernizujúcej sa podobe znamenalo aj pre nich nespochybniteľnú vlasť a prirodzený priestor. Historické texty osvietenských patriotov, až na jednu výnimku, nepoznali bolestínstvo, historickú vykorenenosť, sociálnu deformáciu Slovákov.
Prvý kritický signál smerom k vzniku Uhorska a pomerom v ňom vyslal roku 1786 jeden z bernolákovcov Ondrej Mésaroš: „po vyvrátení slovenského štátu (rozumej Veľkej Moravy, pozn. aut.) Hunmi aj Nemcami a po uvrhnutí nášho národa do otroctva jediným úsilím naším a pod mocou Maďarov žijúceho slovenského národa bolo robotovať... neskôr zmiernením otrockých zákonov po ustálení kresťanskej viery v Uhorsku, tí, čo vyznačili sa sprostred slovenského národa, oddali sa celkom učeniu latinského jazyka...aj maďarčiny. Materinský jazyk medzitým ležal ladom...“ Mésaroš prijímajúc tézy z podmaniteľskej teórie naznačil, ešte v nerozvinutej podobe niečo, čo v 19. storočí pozvoľna vrastalo do slovenskej kultúry a jej historických interpretácií a tvorilo v nich jednu názorovú zložku – odcudzenosť Slovákov Uhorsku, ich bezdejinnosť, útlak a plebejstvo, silný kontrast medzi Veľkou Moravou a Uhorskom.
Kritické myšlienkové tendencie voči Uhorsku a ochladenie vzťahu k nemu sa o čosi častejšie, ale stále len sporadicky začali objavovať na prahu 19. storočia a v jadre slovenského národného hnutia sa konkrétnejšie rozvinuli okolo roku 1820. Prím pri utváraní novej, od osvietenskej etapy odlišnej, na Mésaroša však nadväzujúcej trajektórie slovenských dejín zohral inak kritický mysliteľ a zdržanlivý vynášateľ všeobecných súdov Pavel Jozef Šafárik. Vo svojej prvej veľkej práci Dejiny slovanskej reči a literatúry z roku 1826 vyslovil názor, že po rade porážok od Maďarov „porazení Slovania boli celkom zatlačení do hôr a Maďari, ktorí obsadili pastvinaté roviny, správali sa k nim ako k poddaným a spojencom... Tak zmizli Slováci už v deviatom storočí z dejín a ich osudy a činy strácajú sa odvtedy v dejinách maďarského národa.“ Teda po „zániku Veľkomoravskej ríše zhasla samostatnosť Slovákov – a ich reč sa presťahovala zo zámkov a kniežacích palácov do chyže roľníka.“
Šafárik ako prvý vniesol do slovenskej kultúry predstavu o stáročnom spánku, čím načrtol obraz ich bezdejinnosti v zmysle absencie politických dejín a vlastnej štátnosti. Podľa tejto koncepcie Slováci po stáročia nevystupovali ako politický subjekt, nesformovala sa ich politická ideológia, neprejavovali zreteľnejšie národné povedomie, nemali politické záujmy a vôľu a žili na okraji dobového kultúrneho diania a, čo je rovnako dôležité, predstavou o obmedzení používania slovenčiny na chalúpky sa dal podnet k deformovaniu obrazu sociálnej štruktúry Slovákov. Podobný osud podľa Šafárika stihol po bitke na Bielej Hore aj Čechov. Tento tragický obraz Bielej Hory sa už v tomto období stával jedným z kánonických prvkov českého národného historizmu a postupne prerastal do traumatizujúceho mýtu tristoročného národného útlaku Čechov a patril medzi faktory, živiace obraz trvalého česko-nemeckého antagonizmu.
Nielen pre Šafárika sa nestalo Uhorsko objektom hlbšieho interpretačného a výskumného záujmu. Platí to aj o dvoch veľkých Jánoch – Kollárovi a Hollom. Obaja ospevujúc a idealizujúc slávne momenty dejín Slovákov (Slovanov) nápadne obchádzali dejiny Uhorska. Hollý našiel svoje tematické epicentrum a dejinnosť Slovákov vo Veľkej Morave, Kollár hlavne v preduhorských i predkresťanských, pohanských obdobiach Slovanov a v ich prvotnej demokracii a spravodlivosti. Ani jeden z nich nevymedzil miesto Slovákov v Uhorsku, vo svojich textoch ho obchádzali. Tento ľahostajný postoj k dejinám Uhorska korešpondoval u Kollára už aj s kritickým postojom k jeho súčasnosti, v ktorej „člověk vlasti nemá a míti nesmí“. Práve v textoch z tohto obdobia treba hľadať prvé zmienky o Slovákoch a Slovanoch ako holubičom národe, ktoré postupne prerástli v košatý mýtus.
.uhorsko ako štát Maďarov
Dôvod tohto nezáujmu o Uhorsko vyplynul okrem situácie v Uhorsku, kde sa narúšala tradičná etnická rovnováha v prospech Maďarov, predovšetkým z dobového chápania historizmu. Slovenskí vlastenci preberali nemeckú romantickú ideu, ale nepriamo aj tvrdenia maďarských autorov, ktorá prenášala znaky moderného národného štátu do minulosti na dynastický historický štát. Podľa nich dominoval v Uhorskom kráľovstve od začiatku maďarský národný duch a má v ňom dominovať aj v budúcnosti, pretože Uhorsko bolo a je v podstate štát Maďarov.
Táto myšlienková línia dostala nové impulzy a plnší obsah v štúrovskom období v 30. a 40. rokoch 19. storočia. Štúrovci videli vo Veľkej Morave zlatý vek Slovákov, jej zánikom „odbila nešťastná hodina Slovákom!“. Avšak postoj štúrovskej generácie vzdelancov a politikov k Uhorsku a jej predstava o útlaku Slovákov neboli ani zďaleka také jednoznačné a vyhranené, ako sa to bežne traduje. Voči Uhorsku a jeho dejinám prezentovali štvoraký postoj. Na jednej strane ho vnímali – podobne ako osvietenskí obrodenci – ako spoločnú vlasť rovnoprávnych národov, deklarovali uhorské vlastenectvo. Napríklad podľa Ľudovíta Štúra uzavreli Maďari a Slováci dohodu, Maďari prijali „zákony, ktorými sa Slováci spravovali, za svoje vlastné, ponechajúc dávne rozdelenie vlasti a pomenovanie krajov a pripustiac význačnejších otcov čeľadných Slovákov k zemianstvu... i žili od toho času svorne vo vlasti tejto Maďari a Slováci, oddaní verne obaja obci svojej.“ Inokedy vnímali Uhorsko ako neprajnú vlasť Slovákov, boli k nemu rezervovaní a kritickí, no nenegovali ho. Tejto macošskej vlasti zodpovedal obraz ich stáročnej neprebudenosti, spánku, sna, kliatby. Obraz neprajnej uhorskej vlasti (macochy) občas prerastal aj do radikálnejšej podoby – do pocitu útlaku, poroby, hrobu, neslobody Slovákov, ale nie do odmietnutia Uhorska. Celkovo sa pred rokom 1848 u štúrovcov objavoval obraz tisícročného (či stáročného) útlaku Slovákov iba zriedkavo, zväčša len v súkromných textoch, respektíve v metaforickej podobe.
Teda v 30. a 40. rokoch 19. storočia možno rozpoznať u slovenských vlastencov dve základné vymedzenia slovenských dejín. Pri zdôrazňovaní spánku, resp. útlaku nadväzujúc na Šafárikov model a v nepriamej zhode s maďarskými intelektuálmi priamo či nepriamo prijímali bezdejinnosť Slovákov. Na strane druhej štúrovská generácia sa pokúšala definovať v Uhorsku priestor pre slovenské dejiny na báze rovnocennosti. Vyzdvihovala zásluhy Slovákov o civilizačný rozvoj Uhorska a zároveň konštruovala prvky historické práva Slovákov v Uhorsku – ešte bez výraznejšej systematizácie ho viazala na Nitrianske kniežatstvo z 11. storočia, Matúša Čáka, Jána Jiskru.
Štvrtý postoj, ktorý už otvorene odmietal Uhorsko ako stáročného utláčateľa Slovákov, sa neskrývane uplatnil predovšetkým v revolučných rokoch 1848/49. Pod vplyvom nacionálnych konfliktov, ktoré priniesli aj rad osobných tragédií a animozít, ako aj slovenských ambícií odčleniť Slovensko od Uhorska a pozdvihnúť ho na korunnú krajinu, sa slovenská rétorika radikálne zmenila. Až teraz zaujala časť slovenskej elity k Uhorsku krajne negatívny postoj. Štúr, prihovárajúc sa ozbrojeným dobrovoľníkom pred ich vstupom na slovenské územie 18. septembra 1848, prezentoval Slovákov ako „národ ubjeďeňí, utlačení, od ťisíc-rokou všetkej samostatnosťi pozbavení, národ povrhel; a teraz v najnovejších časoch jeho zotročiťelja prišli k úplnej moci a vláďe.“ Negatívny obraz Uhorska a Maďarov ako tisícročných utláčateľov Slovákov sa hodil ako mobilizujúci faktor i argument proti ďalšiemu zotrvaniu Slovenska v rámci Uhorska. Tá časť slovenskej elity, ktorá sa postavila do čela politických a ozbrojených akcií, ktoré dovtedy slovenské dejiny nepoznali, sa odcudzila Uhorsku a jeho dejinám. A na základe kontrastu medzi „mĺkvou“ minulosťou a „hrdinskou“ prítomnosťou sa utvrdzovala v predstave o bezdejinnosti Slovákov, prestala zdôrazňovať ich podiel na dejinách Uhorska a pestovať ich citový vzťah voči nemu. Práve „naším povstáním dali sme mu, národu tak dlouho bezdějinnému, děj a to jest největší mravní působení“.
Nemožno súhlasiť ani s názorom, že štúrovci fatálne vtlačili slovenskému mysleniu negatívny postoj voči Uhorsku. V druhej polovici 19. storočia determinovali štúrovské historické interpretácie a ideologické konštrukty slovenské myslenie neporovnateľne menej ako aktuálne politické pomery a problémy. V 60. rokoch i na začiatku 70. rokov 19. storočia totiž Uhorsko stálo pred viacerými alternatívami vývoja, tlela v ňom aj nádej na dôstojnú pozíciu pre slovenskú politiku a kultúru. V tomto matičnom období sa nie náhodou objavovali nápadne často dva typy historických prác. Prvé sa orientovali na konkrétne, neraz regionálne dejinné problémy, odkrývajúc rad nových tém a faktov. Práce najvýznamnejších historikov – J. Záborského, P. Kellnera-Hostinského, J. Hložanského, F. V. Sasinka,– však mali podstatne odlišný charakter. Húževnato, až krkolomne a aj za cenu ignorovania úrovne vtedajšieho historického poznania, konštruovali historické právo Slovákov, čím sa pokúšali historicky zdôvodniť ich nároky na rovnoprávne postavenie v Uhorsku, ktoré stelesňoval program Memoranda s Hornouhorským slovenským Okolím. V 70. a 80. rokoch sa Sasinek a ďalší autori svojimi historickými prácami obhajujúcimi politickú samostatnosť Slovenska v stredoveku márne usilovali spochybňovať aj opodstatnenie princípov rakúsko-uhorského vyrovnania.
Spoločným menovateľom prác spomínaných autorov bolo hlavne dokazovanie a vyzdvihovanie kontinuity medzi Veľkou Moravou a Uhorskom, spoluúčasti Slovákov na vzniku Uhorska, rovnoprávneho postavenia Slovákov v Uhorsku od jeho založenia a neprerušeného autonómneho politického postavenia Slovenska v rámci Uhorska od jeho vzniku až do konca stredoveku, vyzdvihovanie civilizačnej úrovne Slovákov a ich zásluh o rozvoj Uhorska a kultiváciu Maďarov. Stabilita dualistického štátoprávneho usporiadania v 70. a 80. rokoch 19. storočia však tieto konštrukty, ktoré aj v samotnej slovenskej kultúre strácali dominantné postavenie, marginalizovala.
Myšlienkové postupy redukujúce slovenské omyly na štúrovcov nezohľadňujú ešte jeden dôležitý faktor – vonkajšie impulzy a determinanty, ktoré počas dualizmu slovenskej strane výrazne zužovali argumentačný priestor. Maďarskí nacionálni intelektuáli ako rozhodujúca mienkotvorná sila vytláčali Nemaďarov z účasti na budovaní historického Uhorska, za tvorcu civilizácie a kultúry v ňom a jej dedičov označovali Maďarov (zriedkavejšie i Nemcov), považovali ich za jediný historický a štátotvorný národ Uhorska, ostatným etnikám nepriznávali historicitu a tým pádom im nedávali ani perspektívu. Tento záver bol možný preto, že s Maďarmi stotožnili šľachtu krajiny, ostatné etniká vnímali ako roľnícke, teda málo tvorivé, necivilizované a okrajové.
Národotvorné procesy značne determinovali aj odlišné tradície. V každom viacetnickom historickom štátnom útvare existovalo dominantné etnikum, z ktorého prostredia vyšla dynastia, preto sa o ňom pozitívne zmieňovali stredoveké kroniky a objavovali sa isté náznaky jeho supremácie voči iným etnikám krajiny. V Uhorsku to platilo o Maďaroch. Okrem stredovekých kroník, ktoré ich vyzdvihovali a vytvárali o nich príťažlivé mýty, sa najmä v 17. storočí, v čase protihabsburských stavovských povstaní kvôli jednote zdôrazňoval maďarský pôvod šľachty, výlučnosť Maďarov v Uhorsku a tak sa narúšal ideál nadetnického uhorského stavovského národa a spochybňoval sa stereotyp rovnoprávnosti všetkých jeho etnických zložiek. Tieto protonacionálne konštrukcie sa ukázali byť po rozhorení nacionálneho plameňa v 19. storočí vhodným a výhodným nástrojom privlastnenia si dedičstva a tým i budúcnosti Uhorska Maďarmi. Nie náhodou sa maďarský ozbrojený boj proti Habsburgovcom v roku 1848, ale aj rôzne opozičné postoje maďarských politikov voči Viedni v období dualizmu vydávali za pokračovateľov boja „rákociovských“ hrdinov zo 17. respektíve začiatku 18. storočia za udržanie uhorskej nezávislosti. Slovenské historické mýty sa s maďarskými nemohli rovnať ani príťažlivosťou, ani starobylosťou, ani početnosťou.
S obrazom, že Uhorsko sa začalo chápať ako odveký štát Maďarov, sa nestotožnila iba maďarská strana, ale ustupovali mu, respektíve ho prijímali aj slovenskí vzdelanci a politici.
.národ plebejcov
Po rakúskonemecko-uhorskomaďarskom vyrovnaní postupne ovládla takmer celý verejný priestor v Uhorsku maďarská kultúra. Slovenská kultúra sa, podobne ako politika, rapídne marginalizovala. Zúžili sa jej možnosti a priestor nielen z hľadiska rozvoja, propagácie, ale aj vymedzenia dôstojného miesta Slovákov v dejinách Uhorska. Oficiálnou kultúrou a mocou trpená slovenská historiografia sa ocitla z každej stránky v hlbokom tieni maďarskej susedky.
Samotná slovenská spoločnosť sa sociálne a demograficky deformovala, výrazne sa plebeizovala. S rastúcim počtom slovenských neúspechov a súbežne s mierou diskriminácie Slovákov sa problematizoval pomer slovenskej elity k Uhorsku. To sa prejavilo aj v posune jej názorov na dejiny Uhorska a Slovákov. Priamoúmerne s pomaďarčovaním dejín Uhorska sa neoslabovala len previazanosť mnohých slovenských vzdelancov na ne, ale sami vytláčali Slovákov z nich. Prakticky prijali tézy, že Uhorsko bolo a je štát Maďarov a Slováci predstavujú bezdejinné etnikum, a časť z nich aj koncept podmaniteľskej teórie, ktorá sa stala oficiálnym kánonom dejín Uhorska a mala celospoločenský dosah. Vnímali slovenské dejiny ako bolestivý a problémový jav, v nepriaznivej situácii a neprajnej atmosfére nedokázali nájsť priestor, aby ich využívali ako jeden z nástrojov utvárania hrdosti a príťažlivosti.
Miesto historizmu sa v slovenskej kultúre oslabovalo, ba až negovalo. Pre jednu časť slovenských vzdelancov, najmä tých, ktorí intenzívnejšie spolupracovali s českou stranou, zostávali dejiny Slovákov dejinami stáročného útlaku a prejavom maďarskej nadradenosti a netolerancie. Druhí, hlavne v martinskom centre, zdôvodňovali bezdejinnosť Slovákov samou podstatou histórie. Podľa nich sa znaky dejinnosti (vlastná politika, moc a vôľa, etnické povedomie a kultúra vo vlastnom jazyku, plná sociálna štruktúra) jednoducho u Slovákov nerozvinuli. Nie pre vonkajší útlak zo strany Maďarov (tí v tomto procese viac menej nehrali rolu), ale kvôli neprajným historickým okolnostiam. Podľa nich so vznikom Uhorska upadlo národné povedomie Slovákov a nerozvinulo sa po celé stáročia, Slováci nežili vlastným politickým životom, teda ani neniesli zodpovednosť za Uhorsko. Tak sa Slováci vyvíjali po stáročia viac menej ako plebejské etnikum, nositeľmi plamienka jeho povedomia a svojbytnosti ostali v podstate len ľudové vrstvy.
Tento koncept bol viac reakciou na prítomnosť ako obrazom minulosti. Z množstva citátov dokladajúcich túto skutočnosť vyberiem jeden expresívny od Milana Hodžu, ktorý vo svojom Slovenskom Týždenníku na margo volieb roku 1906 napísal: „Spojili sa proti nám grófske panstvá a krčma a úradníctvo a maďarónski kňazia v jednu tuhú reťaz. Tento boj bol ozaj velikým a spravedlivým bojom slovenského sedliaka proti všetkým jeho pijaviciam“.
Prítomnosť bola živnou pôdou na to, aby slovenskí vzdelanci vcelku logicky prenášali obrazy plebejskosti, zaostalosti a bezvýznamnosti do minulosti. Od 80. rokov 19. storočia iba zriedkavo prezentovali a obhajovali slovenské historické právo (nejaké formy politického vyčlenenia). V podstate naň rezignovali alebo ho nepovažovali vo svojom koncepte slovenskej budúcnosti za dôležité. Niektorí z nich zaujímali negatívny postoj i k maďarskému historickému právu, neuznávali ho napr. Michal Mudroň či Július Botto, používajúv však odlišné argumenty. Podľa Botta sa Uhorsko vyvíjalo na šľachtickom práve, preto „ani Maďari nevymohli si svoj terajší politický život na základe historického práva... Maďari od roku 1000 – 1848 práve tak nemajú historie, ako jej nemajú Slováci.“ Podľa neho ju mali Slováci iba v 9. storočí a bojovali o ňu počas 19. storočia. Od Botta starší Mudroň v diele A felvidék zasa tvrdil, že všetky národnosti „ako štátni občania krajiny vytvárajú spoločné uhorské dejiny, spoločnú uhorskú tradíciu, spoločných uhorských hrdinov, spoločných uhorských štátnikov jedného a nedeliteľného uhorského národa. Tento fakt nemôže dokazovať ani superioritu, ani inferioritu nijakej uhorskej národnosti“. Pritom takmer všetci slovenskí autori sa zmieňovali o civilizovanosti Slovákov a kultúrnej úrovni Slovenska v minulosti, oceňujúco registrovali previazanosť priemyselného primátu Slovenska v rámci Uhorska a technického nadania Slovákov s ich duchovnými dispozíciami.
V tomto type historickej rozvinutosti, podobne ako v šľachte však nevideli argumenty, ktorými by sa dalo zdôvodniť a podoprieť právo Slovákov na sebaurčenie v prítomnosti či blízkej budúcnosti. V slovenskej kultúre poklesol aj záujem o reálie Veľkej Moravy.
Napríklad podľa Hurbana Vajanského nemali ani dejiny, ani historické právo hrať v budúcom vývoji Slovákov významnú rolu. Nad politické dejiny kládol Vajanský etnografiu. Tak sa na konci 19. storočia, v zlatom veku národných historizmov, sebaidealizácie a patetických národných príbehov, odohrávala v prípade Slovákov opačná tendencia – značná rezignácia na vlastné dejiny, ktoré sa vnímali ako stáročná kliatba a oslabovanie úlohy historickej pamäti. Na tom nezmenila nič ani zreteľná všestranná modernizácia Uhorska, ktoré - ako napísal Emil Stodola v svojich pamätiach - „prežívalo po vyrovnaní z roku 1868 svoju šťastnú renesanciu, mohutnelo, rástlo a uchvacovalo aj hospodársky všetko sebou“. Ba tá slovenských intelektuálov ešte utvrdzovala v ich ahistorickom koncepte.
.moc maďarskej modernizácie
Modernizácia oslabovala národnú identitu Nemaďarov, poskytovala štátu a jeho propagande nové možnosti a argumenty v prospech maďarizácie. Prospievala viac maďarskému etnickému prostrediu, v slovenskom vyvolávala rad protirečivých javov (maďarizácia, oslabovanie remeselníctva, sociálna problematizácia dediny, heterogenizácia obyvateľstva v dôsledku zvýšenej migrácie a komunikácie, vysťahovalectvo). A napokon, hlavnými nositeľmi modernizácie boli predovšetkým Maďari (vrátane výdatne sa pomaďarčujúcich Židov), ktorí sa hlásili ako výluční dediči aj k špičkovým civilizačným a kultúrnym prejavom uhorskej minulosti. O to mala slovenská strana menší záujem prehodnotiť svoje tézy o dejinách a vecnejšie sledovať rozvetvený civilizačný vývin na slovenskom území a v Uhorsku.
Poprední intelektuáli preniesli bezradnosť z prítomnosti a súčasné krivdy na celé dejiny. Inak povedané, obraz uhorskej a slovenskej skutočnosti obdobia dualizmu, resp. 19. storočia rozšírili v obranárskej pozícii na celé dejiny Uhorska. Uhorsko sa pre nich stávalo bremenom, tak, ako sa mu vnútorne odcudzovali, tak navonok zľahostajnievali voči jeho dejinám, vrátane tých slovenských počas neho. O to ľahšie, že možnosti prehĺbenia ich štúdia boli mizerné a mnohé predstavy a poznatky o nich boli veľmi povrchné. Slovenskú historiografiu predstavovala iba neveľká skupina nadšencov. Tento stav vystihol Ján Lajčiak: „Niet dostatočnej, na histórii Slovenska sa zakladajúcej vzdelanosti u slovenskej inteligencie... slovenská inteligencia má veľmi chatrné známosti o najnovšej histórii a kultúrnych pomeroch Slovenska“. „Prebúdzanie“ slovenského historizmu bolo o to naliehavejšie, že znalosť slovenských dejín sa týkala viac menej len nepočetnej vlasteneckej spoločnosti, samotná slovenská spoločnosť o nich prakticky nevedela, po tri generácie sa učila v školách oficiálnu maďarskú interpretáciu uhorských dejín. Táto situácia sa mala radikálne zmeniť až po roku 1918.
Autor je historik, prednáša na históriu na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Publikovaný text je skrátenou verziou eseje, ktorá vyšla v revue Impulz
Ladislav Kováč považuje za hlavnú príčinu rôznych duchovných a morálnych deformácií slovenskej spoločnosti to, že štúrovci sa „moderným agresívnym maďarským nacionalizmom dali zbytočne zahnať do defenzívy“ a zdôrazňovaním odlišností Slovákov skonštruovali pomýlenú a anachronickú ideológiu. Ona viedla k tomu, že Slováci „zriekli sa uhorských dejín. Zbavili nás dejín... odriekli uhorských kráľov“. Ďalej štúrovci vytvorili „demobilizujúci mýtus tisícročnej poroby,“ pričom svojím rojčením a dôslednou slovenskosťou spôsobili, že slovenskej spoločnosti sa odcudzila domáca šľachta. Summa summarum, štúrovci fatálne nasmerovali slovenský vývin na cestu plebejstva, vtlačili Slovákom komplex menejcennosti, strach pred cudzím a ďalšie negatívne vlastnosti.
.odcudzenosť Uhorsku
Historický koncept Ladislava Kováča a obdobné názory časti mienkotvorných autorov i anonymných zapálencov sú nepresné. Názory, ktoré kritizoval Ladislav Kováč, sa skutočne začali utvárať až s radikálnym posilnením hodnoty národa, s nástupom procesu, ktorý historici nazývajú formovanie moderných národov, ale vznikali skôr, ako sa stihla angažovať či vyrásť, ba i narodiť generácia štúrovcov. Od konca 18. storočia sa postupne začali nacionalizovať všetky oblasti života. Národ sa začal vnímať ako hlavný subjekt dejín, vznikajúce národné historiografie konštruovali emotívne dejiny, ktorých jadrom boli príbehy vlastného národa, a tak sa formovali odlišné národné pamäti. S procesom pretransformovania dejín sa v celej Európe rozvíjal boj o privlastnenie si minulosti v prospech svojho národa a úsilie nielen o jej presvedčivé, ale aj príťažlivé vykreslenie.
Pre osvietenských patriotov na konci 18. storočia ešte bolo samozrejmosťou argumentovať v prospech rovnoprávneho a dôstojného miesta Slovákov v Uhorsku ich dôstojným a rovnoprávnym postavením v uhorskej minulosti. Vyvracali podmaniteľskú (dobyvačnú) teóriu ako východisko pre obraz o nadradenosti maďarskej šľachty a Maďarov nad ostatnými etnikami krajiny, už vtedy v maďarskom historickom diskurze všeobecne rozšírenou zmluvnou, resp. pohostinnou teóriou, stáročným bezkonfliktným spolužitím Maďarov a Slovákov, ich podielom a podielom ich šľachty na budovaní Uhorska. Zánik Veľkej Moravy ešte nevnímali ako tragédiu a vznik Uhorska chápali ako výsledok dohody rovnocenných partnerov – maďarských a slovenských vodcov. Uhorsko v jeho tradičnej multietnickej podstate a modernizujúcej sa podobe znamenalo aj pre nich nespochybniteľnú vlasť a prirodzený priestor. Historické texty osvietenských patriotov, až na jednu výnimku, nepoznali bolestínstvo, historickú vykorenenosť, sociálnu deformáciu Slovákov.
Prvý kritický signál smerom k vzniku Uhorska a pomerom v ňom vyslal roku 1786 jeden z bernolákovcov Ondrej Mésaroš: „po vyvrátení slovenského štátu (rozumej Veľkej Moravy, pozn. aut.) Hunmi aj Nemcami a po uvrhnutí nášho národa do otroctva jediným úsilím naším a pod mocou Maďarov žijúceho slovenského národa bolo robotovať... neskôr zmiernením otrockých zákonov po ustálení kresťanskej viery v Uhorsku, tí, čo vyznačili sa sprostred slovenského národa, oddali sa celkom učeniu latinského jazyka...aj maďarčiny. Materinský jazyk medzitým ležal ladom...“ Mésaroš prijímajúc tézy z podmaniteľskej teórie naznačil, ešte v nerozvinutej podobe niečo, čo v 19. storočí pozvoľna vrastalo do slovenskej kultúry a jej historických interpretácií a tvorilo v nich jednu názorovú zložku – odcudzenosť Slovákov Uhorsku, ich bezdejinnosť, útlak a plebejstvo, silný kontrast medzi Veľkou Moravou a Uhorskom.
Kritické myšlienkové tendencie voči Uhorsku a ochladenie vzťahu k nemu sa o čosi častejšie, ale stále len sporadicky začali objavovať na prahu 19. storočia a v jadre slovenského národného hnutia sa konkrétnejšie rozvinuli okolo roku 1820. Prím pri utváraní novej, od osvietenskej etapy odlišnej, na Mésaroša však nadväzujúcej trajektórie slovenských dejín zohral inak kritický mysliteľ a zdržanlivý vynášateľ všeobecných súdov Pavel Jozef Šafárik. Vo svojej prvej veľkej práci Dejiny slovanskej reči a literatúry z roku 1826 vyslovil názor, že po rade porážok od Maďarov „porazení Slovania boli celkom zatlačení do hôr a Maďari, ktorí obsadili pastvinaté roviny, správali sa k nim ako k poddaným a spojencom... Tak zmizli Slováci už v deviatom storočí z dejín a ich osudy a činy strácajú sa odvtedy v dejinách maďarského národa.“ Teda po „zániku Veľkomoravskej ríše zhasla samostatnosť Slovákov – a ich reč sa presťahovala zo zámkov a kniežacích palácov do chyže roľníka.“
Šafárik ako prvý vniesol do slovenskej kultúry predstavu o stáročnom spánku, čím načrtol obraz ich bezdejinnosti v zmysle absencie politických dejín a vlastnej štátnosti. Podľa tejto koncepcie Slováci po stáročia nevystupovali ako politický subjekt, nesformovala sa ich politická ideológia, neprejavovali zreteľnejšie národné povedomie, nemali politické záujmy a vôľu a žili na okraji dobového kultúrneho diania a, čo je rovnako dôležité, predstavou o obmedzení používania slovenčiny na chalúpky sa dal podnet k deformovaniu obrazu sociálnej štruktúry Slovákov. Podobný osud podľa Šafárika stihol po bitke na Bielej Hore aj Čechov. Tento tragický obraz Bielej Hory sa už v tomto období stával jedným z kánonických prvkov českého národného historizmu a postupne prerastal do traumatizujúceho mýtu tristoročného národného útlaku Čechov a patril medzi faktory, živiace obraz trvalého česko-nemeckého antagonizmu.
Nielen pre Šafárika sa nestalo Uhorsko objektom hlbšieho interpretačného a výskumného záujmu. Platí to aj o dvoch veľkých Jánoch – Kollárovi a Hollom. Obaja ospevujúc a idealizujúc slávne momenty dejín Slovákov (Slovanov) nápadne obchádzali dejiny Uhorska. Hollý našiel svoje tematické epicentrum a dejinnosť Slovákov vo Veľkej Morave, Kollár hlavne v preduhorských i predkresťanských, pohanských obdobiach Slovanov a v ich prvotnej demokracii a spravodlivosti. Ani jeden z nich nevymedzil miesto Slovákov v Uhorsku, vo svojich textoch ho obchádzali. Tento ľahostajný postoj k dejinám Uhorska korešpondoval u Kollára už aj s kritickým postojom k jeho súčasnosti, v ktorej „člověk vlasti nemá a míti nesmí“. Práve v textoch z tohto obdobia treba hľadať prvé zmienky o Slovákoch a Slovanoch ako holubičom národe, ktoré postupne prerástli v košatý mýtus.
.uhorsko ako štát Maďarov
Dôvod tohto nezáujmu o Uhorsko vyplynul okrem situácie v Uhorsku, kde sa narúšala tradičná etnická rovnováha v prospech Maďarov, predovšetkým z dobového chápania historizmu. Slovenskí vlastenci preberali nemeckú romantickú ideu, ale nepriamo aj tvrdenia maďarských autorov, ktorá prenášala znaky moderného národného štátu do minulosti na dynastický historický štát. Podľa nich dominoval v Uhorskom kráľovstve od začiatku maďarský národný duch a má v ňom dominovať aj v budúcnosti, pretože Uhorsko bolo a je v podstate štát Maďarov.
Táto myšlienková línia dostala nové impulzy a plnší obsah v štúrovskom období v 30. a 40. rokoch 19. storočia. Štúrovci videli vo Veľkej Morave zlatý vek Slovákov, jej zánikom „odbila nešťastná hodina Slovákom!“. Avšak postoj štúrovskej generácie vzdelancov a politikov k Uhorsku a jej predstava o útlaku Slovákov neboli ani zďaleka také jednoznačné a vyhranené, ako sa to bežne traduje. Voči Uhorsku a jeho dejinám prezentovali štvoraký postoj. Na jednej strane ho vnímali – podobne ako osvietenskí obrodenci – ako spoločnú vlasť rovnoprávnych národov, deklarovali uhorské vlastenectvo. Napríklad podľa Ľudovíta Štúra uzavreli Maďari a Slováci dohodu, Maďari prijali „zákony, ktorými sa Slováci spravovali, za svoje vlastné, ponechajúc dávne rozdelenie vlasti a pomenovanie krajov a pripustiac význačnejších otcov čeľadných Slovákov k zemianstvu... i žili od toho času svorne vo vlasti tejto Maďari a Slováci, oddaní verne obaja obci svojej.“ Inokedy vnímali Uhorsko ako neprajnú vlasť Slovákov, boli k nemu rezervovaní a kritickí, no nenegovali ho. Tejto macošskej vlasti zodpovedal obraz ich stáročnej neprebudenosti, spánku, sna, kliatby. Obraz neprajnej uhorskej vlasti (macochy) občas prerastal aj do radikálnejšej podoby – do pocitu útlaku, poroby, hrobu, neslobody Slovákov, ale nie do odmietnutia Uhorska. Celkovo sa pred rokom 1848 u štúrovcov objavoval obraz tisícročného (či stáročného) útlaku Slovákov iba zriedkavo, zväčša len v súkromných textoch, respektíve v metaforickej podobe.
Teda v 30. a 40. rokoch 19. storočia možno rozpoznať u slovenských vlastencov dve základné vymedzenia slovenských dejín. Pri zdôrazňovaní spánku, resp. útlaku nadväzujúc na Šafárikov model a v nepriamej zhode s maďarskými intelektuálmi priamo či nepriamo prijímali bezdejinnosť Slovákov. Na strane druhej štúrovská generácia sa pokúšala definovať v Uhorsku priestor pre slovenské dejiny na báze rovnocennosti. Vyzdvihovala zásluhy Slovákov o civilizačný rozvoj Uhorska a zároveň konštruovala prvky historické práva Slovákov v Uhorsku – ešte bez výraznejšej systematizácie ho viazala na Nitrianske kniežatstvo z 11. storočia, Matúša Čáka, Jána Jiskru.
Štvrtý postoj, ktorý už otvorene odmietal Uhorsko ako stáročného utláčateľa Slovákov, sa neskrývane uplatnil predovšetkým v revolučných rokoch 1848/49. Pod vplyvom nacionálnych konfliktov, ktoré priniesli aj rad osobných tragédií a animozít, ako aj slovenských ambícií odčleniť Slovensko od Uhorska a pozdvihnúť ho na korunnú krajinu, sa slovenská rétorika radikálne zmenila. Až teraz zaujala časť slovenskej elity k Uhorsku krajne negatívny postoj. Štúr, prihovárajúc sa ozbrojeným dobrovoľníkom pred ich vstupom na slovenské územie 18. septembra 1848, prezentoval Slovákov ako „národ ubjeďeňí, utlačení, od ťisíc-rokou všetkej samostatnosťi pozbavení, národ povrhel; a teraz v najnovejších časoch jeho zotročiťelja prišli k úplnej moci a vláďe.“ Negatívny obraz Uhorska a Maďarov ako tisícročných utláčateľov Slovákov sa hodil ako mobilizujúci faktor i argument proti ďalšiemu zotrvaniu Slovenska v rámci Uhorska. Tá časť slovenskej elity, ktorá sa postavila do čela politických a ozbrojených akcií, ktoré dovtedy slovenské dejiny nepoznali, sa odcudzila Uhorsku a jeho dejinám. A na základe kontrastu medzi „mĺkvou“ minulosťou a „hrdinskou“ prítomnosťou sa utvrdzovala v predstave o bezdejinnosti Slovákov, prestala zdôrazňovať ich podiel na dejinách Uhorska a pestovať ich citový vzťah voči nemu. Práve „naším povstáním dali sme mu, národu tak dlouho bezdějinnému, děj a to jest největší mravní působení“.
Nemožno súhlasiť ani s názorom, že štúrovci fatálne vtlačili slovenskému mysleniu negatívny postoj voči Uhorsku. V druhej polovici 19. storočia determinovali štúrovské historické interpretácie a ideologické konštrukty slovenské myslenie neporovnateľne menej ako aktuálne politické pomery a problémy. V 60. rokoch i na začiatku 70. rokov 19. storočia totiž Uhorsko stálo pred viacerými alternatívami vývoja, tlela v ňom aj nádej na dôstojnú pozíciu pre slovenskú politiku a kultúru. V tomto matičnom období sa nie náhodou objavovali nápadne často dva typy historických prác. Prvé sa orientovali na konkrétne, neraz regionálne dejinné problémy, odkrývajúc rad nových tém a faktov. Práce najvýznamnejších historikov – J. Záborského, P. Kellnera-Hostinského, J. Hložanského, F. V. Sasinka,– však mali podstatne odlišný charakter. Húževnato, až krkolomne a aj za cenu ignorovania úrovne vtedajšieho historického poznania, konštruovali historické právo Slovákov, čím sa pokúšali historicky zdôvodniť ich nároky na rovnoprávne postavenie v Uhorsku, ktoré stelesňoval program Memoranda s Hornouhorským slovenským Okolím. V 70. a 80. rokoch sa Sasinek a ďalší autori svojimi historickými prácami obhajujúcimi politickú samostatnosť Slovenska v stredoveku márne usilovali spochybňovať aj opodstatnenie princípov rakúsko-uhorského vyrovnania.
Spoločným menovateľom prác spomínaných autorov bolo hlavne dokazovanie a vyzdvihovanie kontinuity medzi Veľkou Moravou a Uhorskom, spoluúčasti Slovákov na vzniku Uhorska, rovnoprávneho postavenia Slovákov v Uhorsku od jeho založenia a neprerušeného autonómneho politického postavenia Slovenska v rámci Uhorska od jeho vzniku až do konca stredoveku, vyzdvihovanie civilizačnej úrovne Slovákov a ich zásluh o rozvoj Uhorska a kultiváciu Maďarov. Stabilita dualistického štátoprávneho usporiadania v 70. a 80. rokoch 19. storočia však tieto konštrukty, ktoré aj v samotnej slovenskej kultúre strácali dominantné postavenie, marginalizovala.
Myšlienkové postupy redukujúce slovenské omyly na štúrovcov nezohľadňujú ešte jeden dôležitý faktor – vonkajšie impulzy a determinanty, ktoré počas dualizmu slovenskej strane výrazne zužovali argumentačný priestor. Maďarskí nacionálni intelektuáli ako rozhodujúca mienkotvorná sila vytláčali Nemaďarov z účasti na budovaní historického Uhorska, za tvorcu civilizácie a kultúry v ňom a jej dedičov označovali Maďarov (zriedkavejšie i Nemcov), považovali ich za jediný historický a štátotvorný národ Uhorska, ostatným etnikám nepriznávali historicitu a tým pádom im nedávali ani perspektívu. Tento záver bol možný preto, že s Maďarmi stotožnili šľachtu krajiny, ostatné etniká vnímali ako roľnícke, teda málo tvorivé, necivilizované a okrajové.
Národotvorné procesy značne determinovali aj odlišné tradície. V každom viacetnickom historickom štátnom útvare existovalo dominantné etnikum, z ktorého prostredia vyšla dynastia, preto sa o ňom pozitívne zmieňovali stredoveké kroniky a objavovali sa isté náznaky jeho supremácie voči iným etnikám krajiny. V Uhorsku to platilo o Maďaroch. Okrem stredovekých kroník, ktoré ich vyzdvihovali a vytvárali o nich príťažlivé mýty, sa najmä v 17. storočí, v čase protihabsburských stavovských povstaní kvôli jednote zdôrazňoval maďarský pôvod šľachty, výlučnosť Maďarov v Uhorsku a tak sa narúšal ideál nadetnického uhorského stavovského národa a spochybňoval sa stereotyp rovnoprávnosti všetkých jeho etnických zložiek. Tieto protonacionálne konštrukcie sa ukázali byť po rozhorení nacionálneho plameňa v 19. storočí vhodným a výhodným nástrojom privlastnenia si dedičstva a tým i budúcnosti Uhorska Maďarmi. Nie náhodou sa maďarský ozbrojený boj proti Habsburgovcom v roku 1848, ale aj rôzne opozičné postoje maďarských politikov voči Viedni v období dualizmu vydávali za pokračovateľov boja „rákociovských“ hrdinov zo 17. respektíve začiatku 18. storočia za udržanie uhorskej nezávislosti. Slovenské historické mýty sa s maďarskými nemohli rovnať ani príťažlivosťou, ani starobylosťou, ani početnosťou.
S obrazom, že Uhorsko sa začalo chápať ako odveký štát Maďarov, sa nestotožnila iba maďarská strana, ale ustupovali mu, respektíve ho prijímali aj slovenskí vzdelanci a politici.
.národ plebejcov
Po rakúskonemecko-uhorskomaďarskom vyrovnaní postupne ovládla takmer celý verejný priestor v Uhorsku maďarská kultúra. Slovenská kultúra sa, podobne ako politika, rapídne marginalizovala. Zúžili sa jej možnosti a priestor nielen z hľadiska rozvoja, propagácie, ale aj vymedzenia dôstojného miesta Slovákov v dejinách Uhorska. Oficiálnou kultúrou a mocou trpená slovenská historiografia sa ocitla z každej stránky v hlbokom tieni maďarskej susedky.
Samotná slovenská spoločnosť sa sociálne a demograficky deformovala, výrazne sa plebeizovala. S rastúcim počtom slovenských neúspechov a súbežne s mierou diskriminácie Slovákov sa problematizoval pomer slovenskej elity k Uhorsku. To sa prejavilo aj v posune jej názorov na dejiny Uhorska a Slovákov. Priamoúmerne s pomaďarčovaním dejín Uhorska sa neoslabovala len previazanosť mnohých slovenských vzdelancov na ne, ale sami vytláčali Slovákov z nich. Prakticky prijali tézy, že Uhorsko bolo a je štát Maďarov a Slováci predstavujú bezdejinné etnikum, a časť z nich aj koncept podmaniteľskej teórie, ktorá sa stala oficiálnym kánonom dejín Uhorska a mala celospoločenský dosah. Vnímali slovenské dejiny ako bolestivý a problémový jav, v nepriaznivej situácii a neprajnej atmosfére nedokázali nájsť priestor, aby ich využívali ako jeden z nástrojov utvárania hrdosti a príťažlivosti.
Miesto historizmu sa v slovenskej kultúre oslabovalo, ba až negovalo. Pre jednu časť slovenských vzdelancov, najmä tých, ktorí intenzívnejšie spolupracovali s českou stranou, zostávali dejiny Slovákov dejinami stáročného útlaku a prejavom maďarskej nadradenosti a netolerancie. Druhí, hlavne v martinskom centre, zdôvodňovali bezdejinnosť Slovákov samou podstatou histórie. Podľa nich sa znaky dejinnosti (vlastná politika, moc a vôľa, etnické povedomie a kultúra vo vlastnom jazyku, plná sociálna štruktúra) jednoducho u Slovákov nerozvinuli. Nie pre vonkajší útlak zo strany Maďarov (tí v tomto procese viac menej nehrali rolu), ale kvôli neprajným historickým okolnostiam. Podľa nich so vznikom Uhorska upadlo národné povedomie Slovákov a nerozvinulo sa po celé stáročia, Slováci nežili vlastným politickým životom, teda ani neniesli zodpovednosť za Uhorsko. Tak sa Slováci vyvíjali po stáročia viac menej ako plebejské etnikum, nositeľmi plamienka jeho povedomia a svojbytnosti ostali v podstate len ľudové vrstvy.
Tento koncept bol viac reakciou na prítomnosť ako obrazom minulosti. Z množstva citátov dokladajúcich túto skutočnosť vyberiem jeden expresívny od Milana Hodžu, ktorý vo svojom Slovenskom Týždenníku na margo volieb roku 1906 napísal: „Spojili sa proti nám grófske panstvá a krčma a úradníctvo a maďarónski kňazia v jednu tuhú reťaz. Tento boj bol ozaj velikým a spravedlivým bojom slovenského sedliaka proti všetkým jeho pijaviciam“.
Prítomnosť bola živnou pôdou na to, aby slovenskí vzdelanci vcelku logicky prenášali obrazy plebejskosti, zaostalosti a bezvýznamnosti do minulosti. Od 80. rokov 19. storočia iba zriedkavo prezentovali a obhajovali slovenské historické právo (nejaké formy politického vyčlenenia). V podstate naň rezignovali alebo ho nepovažovali vo svojom koncepte slovenskej budúcnosti za dôležité. Niektorí z nich zaujímali negatívny postoj i k maďarskému historickému právu, neuznávali ho napr. Michal Mudroň či Július Botto, používajúv však odlišné argumenty. Podľa Botta sa Uhorsko vyvíjalo na šľachtickom práve, preto „ani Maďari nevymohli si svoj terajší politický život na základe historického práva... Maďari od roku 1000 – 1848 práve tak nemajú historie, ako jej nemajú Slováci.“ Podľa neho ju mali Slováci iba v 9. storočí a bojovali o ňu počas 19. storočia. Od Botta starší Mudroň v diele A felvidék zasa tvrdil, že všetky národnosti „ako štátni občania krajiny vytvárajú spoločné uhorské dejiny, spoločnú uhorskú tradíciu, spoločných uhorských hrdinov, spoločných uhorských štátnikov jedného a nedeliteľného uhorského národa. Tento fakt nemôže dokazovať ani superioritu, ani inferioritu nijakej uhorskej národnosti“. Pritom takmer všetci slovenskí autori sa zmieňovali o civilizovanosti Slovákov a kultúrnej úrovni Slovenska v minulosti, oceňujúco registrovali previazanosť priemyselného primátu Slovenska v rámci Uhorska a technického nadania Slovákov s ich duchovnými dispozíciami.
V tomto type historickej rozvinutosti, podobne ako v šľachte však nevideli argumenty, ktorými by sa dalo zdôvodniť a podoprieť právo Slovákov na sebaurčenie v prítomnosti či blízkej budúcnosti. V slovenskej kultúre poklesol aj záujem o reálie Veľkej Moravy.
Napríklad podľa Hurbana Vajanského nemali ani dejiny, ani historické právo hrať v budúcom vývoji Slovákov významnú rolu. Nad politické dejiny kládol Vajanský etnografiu. Tak sa na konci 19. storočia, v zlatom veku národných historizmov, sebaidealizácie a patetických národných príbehov, odohrávala v prípade Slovákov opačná tendencia – značná rezignácia na vlastné dejiny, ktoré sa vnímali ako stáročná kliatba a oslabovanie úlohy historickej pamäti. Na tom nezmenila nič ani zreteľná všestranná modernizácia Uhorska, ktoré - ako napísal Emil Stodola v svojich pamätiach - „prežívalo po vyrovnaní z roku 1868 svoju šťastnú renesanciu, mohutnelo, rástlo a uchvacovalo aj hospodársky všetko sebou“. Ba tá slovenských intelektuálov ešte utvrdzovala v ich ahistorickom koncepte.
.moc maďarskej modernizácie
Modernizácia oslabovala národnú identitu Nemaďarov, poskytovala štátu a jeho propagande nové možnosti a argumenty v prospech maďarizácie. Prospievala viac maďarskému etnickému prostrediu, v slovenskom vyvolávala rad protirečivých javov (maďarizácia, oslabovanie remeselníctva, sociálna problematizácia dediny, heterogenizácia obyvateľstva v dôsledku zvýšenej migrácie a komunikácie, vysťahovalectvo). A napokon, hlavnými nositeľmi modernizácie boli predovšetkým Maďari (vrátane výdatne sa pomaďarčujúcich Židov), ktorí sa hlásili ako výluční dediči aj k špičkovým civilizačným a kultúrnym prejavom uhorskej minulosti. O to mala slovenská strana menší záujem prehodnotiť svoje tézy o dejinách a vecnejšie sledovať rozvetvený civilizačný vývin na slovenskom území a v Uhorsku.
Poprední intelektuáli preniesli bezradnosť z prítomnosti a súčasné krivdy na celé dejiny. Inak povedané, obraz uhorskej a slovenskej skutočnosti obdobia dualizmu, resp. 19. storočia rozšírili v obranárskej pozícii na celé dejiny Uhorska. Uhorsko sa pre nich stávalo bremenom, tak, ako sa mu vnútorne odcudzovali, tak navonok zľahostajnievali voči jeho dejinám, vrátane tých slovenských počas neho. O to ľahšie, že možnosti prehĺbenia ich štúdia boli mizerné a mnohé predstavy a poznatky o nich boli veľmi povrchné. Slovenskú historiografiu predstavovala iba neveľká skupina nadšencov. Tento stav vystihol Ján Lajčiak: „Niet dostatočnej, na histórii Slovenska sa zakladajúcej vzdelanosti u slovenskej inteligencie... slovenská inteligencia má veľmi chatrné známosti o najnovšej histórii a kultúrnych pomeroch Slovenska“. „Prebúdzanie“ slovenského historizmu bolo o to naliehavejšie, že znalosť slovenských dejín sa týkala viac menej len nepočetnej vlasteneckej spoločnosti, samotná slovenská spoločnosť o nich prakticky nevedela, po tri generácie sa učila v školách oficiálnu maďarskú interpretáciu uhorských dejín. Táto situácia sa mala radikálne zmeniť až po roku 1918.
Autor je historik, prednáša na históriu na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Publikovaný text je skrátenou verziou eseje, ktorá vyšla v revue Impulz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.