Zápas o Biely dom je však niečím viac, niečím hlbším a silnejším, niečím, čo má v modernom svete hlbšie historické korene a predstavuje zápas medzi politickou mocou a tým, ako moc prispieva k budovaniu spoločného dobra. Aby sme preto použili symbolické referenčné mená, je to zápas medzi Thomasom Hobbesom (1588 ‒ 1679) a Edmundom Burkom (1729 ‒ 1797).
Obidvaja boli britskí poddaní a obidvaja mali zásadný vplyv na modernú politickú teóriu. Obidvaja vedeli, že náboženstvo a politika, cirkev a štát boli v dejinách Západu úzko prepletené. Tu sa však rozdiely medzi obidvoma paradigmatickými postavami začínajú zväčšovať. Hobbes sa snažil náboženské presvedčenie vylúčiť z moderného verejného života, zatiaľ čo Burke stál na strane takej politickej modernity, ktorá vychádzala z bohatého spoločenského pluralizmu katolíckeho stredoveku.
V hobbsovskom svete sú jedinými významnými činiteľmi štát a jednotlivec. V burkovskom svete sú inštitúcie občianskej spoločnosti – rodina, náboženské spoločenstvá, dobrovoľné a obchodné združenia, a tak ďalej – mediátormi medzi jednotlivcom a štátom, a spravodlivý štát si dá záležať, aby týmto spoločenstvám vytvoril primeraný zákonný rámec, v ktorom môžu slobodne pôsobiť.
V hobbsovskom svete je štát Leviatanom a monopolizuje moc, aby tak chránil jednotlivcov pred nepriazňami života, ktorý je „osamelý, úbohý, krutý a krátky“. V burkovskom svete ponúka občianska spoločnosť typ ochrany, ktorá tlmí alebo chráni jednotlivca pred problémami.
Hobbsovský svet je svetom zmlúv a právnych vzťahov. Aj v burkovskom svete sú zmluvy, vláda práva a dohody vrátane tých, ktoré decentne ochraňujú inak drsnú povahu spoločnosti, počínajúc manželstvom, ktorým muži a ženy tvoria vzťahy založené na citoch, oddanosti a zodpovednosti.
Katolícki politickí teoretici mali tradične s Hobbesom problém. Nielen preto, že podporoval niečo, čomu v angličtine hovoríme naked public square, teda verejný priestor zbavený náboženského presvedčenia. Hobbesova vízia štátu je pre spoločensky citlivých katolíkov príliš chladná, už preto, že spoločnosť vidia ako organickú, nie umelú a neprirodzenú.
Naopak, Burkova obrana spoločenských inštitúcií má mnoho podobností s katolíckym sociálnym učením, od Leva XIII. po Benedikta XVI. Ján Pavol II. bol napríklad obzvlášť dôsledný v obrane sprostredkujúcich inštitúcií v svojej encyklike Centesimus Annus, kde ich opísal ako nástroje slobody. Tieto prirodzené ľudské spoločenstvá, počnúc rodinou, kde sa krásni malí tvrdohlaví tyrani (čo je presný opis dvojročného dieťaťa) menia na tolerantných dospelých občanov, ktorí sa zúčastňujú na verejnom živote. A to vďaka svojim mysliam, nie svalom.
Žiadny americký prezidentský kandidát nebude kandidovať zo striktne hobbsovských pozícií. A komplexnosť života v postmodernom svete je taká, že ani čisto burkovská republika nie je viac možná. To, čo mám na mysli, sú tendencie, orientácie, alebo ak chcete, predstavy a vízie toho, čo je možné. A v tomto zmysle nás v roku 2012 čaká zápas medzi „Hobbesom“ a „Burkom“.
Pretože, vychádzajúc z toho, ako sa nám v posledných mesiacoch a najmä posledných dňoch počas straníckych zhromaždení prezentovali jednotliví kandidáti, je čoraz jasnejšie, že Amerika si v tomto roku vyberie z dvoch ciest, ako si predstavuje svoju budúcnosť. Jedna z týchto ciest smeruje k tomu, že zostane iba miesto pre štát a jednotlivca. Druhá cesta stavia na silnejúcich inštitúciach občianskej spoločnosti, ktoré jednotlivcom pomáhajú riešiť ich problémy. V tej prvej štát definuje povinnosti a rozdáva odmeny a tresty. V tej druhej sú jednotlivci slobodní a ich dobrovoľné združenia na seba preberajú zodpovednosť za prispievanie k spoločnému dobru.
Je to Hobbes vs. Burke. Starý spor. Spor, ktorý máme oddnes do 6. novembra.
Autor je kanadský spisovateľ a publicista, autor biografie Jána Pavla II. Svedok nádeje, ktorá vyšla aj v slovenskom preklade. Text pôvodne vyšiel vo First Things.
Obidvaja boli britskí poddaní a obidvaja mali zásadný vplyv na modernú politickú teóriu. Obidvaja vedeli, že náboženstvo a politika, cirkev a štát boli v dejinách Západu úzko prepletené. Tu sa však rozdiely medzi obidvoma paradigmatickými postavami začínajú zväčšovať. Hobbes sa snažil náboženské presvedčenie vylúčiť z moderného verejného života, zatiaľ čo Burke stál na strane takej politickej modernity, ktorá vychádzala z bohatého spoločenského pluralizmu katolíckeho stredoveku.
V hobbsovskom svete sú jedinými významnými činiteľmi štát a jednotlivec. V burkovskom svete sú inštitúcie občianskej spoločnosti – rodina, náboženské spoločenstvá, dobrovoľné a obchodné združenia, a tak ďalej – mediátormi medzi jednotlivcom a štátom, a spravodlivý štát si dá záležať, aby týmto spoločenstvám vytvoril primeraný zákonný rámec, v ktorom môžu slobodne pôsobiť.
V hobbsovskom svete je štát Leviatanom a monopolizuje moc, aby tak chránil jednotlivcov pred nepriazňami života, ktorý je „osamelý, úbohý, krutý a krátky“. V burkovskom svete ponúka občianska spoločnosť typ ochrany, ktorá tlmí alebo chráni jednotlivca pred problémami.
Hobbsovský svet je svetom zmlúv a právnych vzťahov. Aj v burkovskom svete sú zmluvy, vláda práva a dohody vrátane tých, ktoré decentne ochraňujú inak drsnú povahu spoločnosti, počínajúc manželstvom, ktorým muži a ženy tvoria vzťahy založené na citoch, oddanosti a zodpovednosti.
Katolícki politickí teoretici mali tradične s Hobbesom problém. Nielen preto, že podporoval niečo, čomu v angličtine hovoríme naked public square, teda verejný priestor zbavený náboženského presvedčenia. Hobbesova vízia štátu je pre spoločensky citlivých katolíkov príliš chladná, už preto, že spoločnosť vidia ako organickú, nie umelú a neprirodzenú.
Naopak, Burkova obrana spoločenských inštitúcií má mnoho podobností s katolíckym sociálnym učením, od Leva XIII. po Benedikta XVI. Ján Pavol II. bol napríklad obzvlášť dôsledný v obrane sprostredkujúcich inštitúcií v svojej encyklike Centesimus Annus, kde ich opísal ako nástroje slobody. Tieto prirodzené ľudské spoločenstvá, počnúc rodinou, kde sa krásni malí tvrdohlaví tyrani (čo je presný opis dvojročného dieťaťa) menia na tolerantných dospelých občanov, ktorí sa zúčastňujú na verejnom živote. A to vďaka svojim mysliam, nie svalom.
Žiadny americký prezidentský kandidát nebude kandidovať zo striktne hobbsovských pozícií. A komplexnosť života v postmodernom svete je taká, že ani čisto burkovská republika nie je viac možná. To, čo mám na mysli, sú tendencie, orientácie, alebo ak chcete, predstavy a vízie toho, čo je možné. A v tomto zmysle nás v roku 2012 čaká zápas medzi „Hobbesom“ a „Burkom“.
Pretože, vychádzajúc z toho, ako sa nám v posledných mesiacoch a najmä posledných dňoch počas straníckych zhromaždení prezentovali jednotliví kandidáti, je čoraz jasnejšie, že Amerika si v tomto roku vyberie z dvoch ciest, ako si predstavuje svoju budúcnosť. Jedna z týchto ciest smeruje k tomu, že zostane iba miesto pre štát a jednotlivca. Druhá cesta stavia na silnejúcich inštitúciach občianskej spoločnosti, ktoré jednotlivcom pomáhajú riešiť ich problémy. V tej prvej štát definuje povinnosti a rozdáva odmeny a tresty. V tej druhej sú jednotlivci slobodní a ich dobrovoľné združenia na seba preberajú zodpovednosť za prispievanie k spoločnému dobru.
Je to Hobbes vs. Burke. Starý spor. Spor, ktorý máme oddnes do 6. novembra.
Autor je kanadský spisovateľ a publicista, autor biografie Jána Pavla II. Svedok nádeje, ktorá vyšla aj v slovenskom preklade. Text pôvodne vyšiel vo First Things.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.