Aj tento rok bol 11. september na Ground Zero rovnaký. Pozostalí vyslovili postupne viac ako dvetisíc mien zmarených životov, a vždy pridali nejaký odkaz človeku, ktorého osobne stratili. Toto trvá pár hodín, menoslov je prerušený len úderom zvonu v okamihoch nárazu lietadiel do budov, ich pádu, pádu uneseného lietadla v Pennsylvánii a nárazu iného lietadla do Pentagónu. Nič iné sa celé hodiny nedeje. Občas zaznejú gajdy požiarnikov a policajtov, inak nič. A predsa je to jedno z mojich najsilnejších predpoludní celého roka.
Lebo až keď počúvam tie neznáme mená, jedno po druhom, hodinu po hodine, až vtedy si uvedomím tragický rozsah celého masakru. A až keď rok čo rok na vlastné oči vidím, ako pomaly sa Ground Zero mení z miesta smrti na miesto života, keď stále znovu počujem hluk zbíjačiek a truckov a žeriavov a vidím, že mocná Amerika potrebovala už viac než 10 rokov na fyzické zacelenie tej desivej jazvy, a stále nemá hotovo, až tým si ohmatám fyzickú mieru činu z roku 2001. Bez tohto osobného dotyku by som zabúdal, čomu to vlastne čelí sloboda na začiatku 21. storočia.
Ale nielen preto si rok čo rok objednávam na pár dní izbu v malom hotelíku na East Side. Robím to aj preto, aby som sa uistil, že nápady sa dajú realizovať, že kvalita sa vie presadiť a že nefungujúce veci sa dajú meniť k lepšiemu. Žiť v strede Európy, a špeciálne na Slovensku, totiž pre mňa okrem všetkého dobrého znamená aj vystavenie sa pocitu, že nič nejde, nič sa nedá, a všetka snaha čosi zmeniť k lepšiemu je vopred zbytočná, lebo rozhodujú väčšie veci, než snaha jednotlivca. V Amerike ma ten fatalistický pocit vždy zázračne rýchlo opúšťa. Vlastne už keď vystúpim z lietadla a dám si prvú kávu na JFK, svet sa zrazu akoby usmeje, možnosti sa otvoria a prichádza energia a nápady (teraz mi napríklad napadlo, že do Vianoc musíme vydať knihu Martina Mojžiša o vede). Neviem, pre čo všetko tá inšpirácia a chuť prichádza, ale viem, že v Amerike vždy príde.
Aj teraz: keď som si ráno po príchode v miestnej raňajkárni pri mrazenom jogurte s orieškami a prijemnom blues prelistoval Wall Street Journal a New York Times, našiel som tam nielen akutality o pozadí nominačných snemov Republikánov a Demokratov (mimochodom, noviny sa neboja byť priame: WSJ jasne za Romneyho, NYT pevne za Obamom), ale aj skvelé články o povahe americkej ústavy či o bývalom šéfovi Fedu Volckerovi a jeho vzťahu ku Carterovi a Reaganovi. Za oknom v tej chvíli vyvádzalo menšie tornádo, aby sa vzápätí objavil slnkom zaliaty Manhattan. Kde toto zažijete? Alebo sa skúste naobedovať v Chinatowne, prejsť sa po šantivom Central parku a v Metropolitan museu si vychutnať pár kúskov Gauguina, Turnera a Renoira – a potom skúste ostať domácky maloverný a bez snov. To nejde.
Už 11 rokov nezacelené Ground Zero, a pritom nikdy sa nekončiaci americký sen, to sú dve strany toho istého New Yorku. Starý smútok aj nové odhodlanie, rozpustilosť aj tvrdá práca, povrch aj superkvalita. Amerika už všeličo stratila, ale tento pôsobivý mix slobody nie. Asi preto inšpiruje. A asi preto sa sem občas musím z toho nášho stojatého vzduchu prísť trochu nadýchnuť.
Lebo až keď počúvam tie neznáme mená, jedno po druhom, hodinu po hodine, až vtedy si uvedomím tragický rozsah celého masakru. A až keď rok čo rok na vlastné oči vidím, ako pomaly sa Ground Zero mení z miesta smrti na miesto života, keď stále znovu počujem hluk zbíjačiek a truckov a žeriavov a vidím, že mocná Amerika potrebovala už viac než 10 rokov na fyzické zacelenie tej desivej jazvy, a stále nemá hotovo, až tým si ohmatám fyzickú mieru činu z roku 2001. Bez tohto osobného dotyku by som zabúdal, čomu to vlastne čelí sloboda na začiatku 21. storočia.
Ale nielen preto si rok čo rok objednávam na pár dní izbu v malom hotelíku na East Side. Robím to aj preto, aby som sa uistil, že nápady sa dajú realizovať, že kvalita sa vie presadiť a že nefungujúce veci sa dajú meniť k lepšiemu. Žiť v strede Európy, a špeciálne na Slovensku, totiž pre mňa okrem všetkého dobrého znamená aj vystavenie sa pocitu, že nič nejde, nič sa nedá, a všetka snaha čosi zmeniť k lepšiemu je vopred zbytočná, lebo rozhodujú väčšie veci, než snaha jednotlivca. V Amerike ma ten fatalistický pocit vždy zázračne rýchlo opúšťa. Vlastne už keď vystúpim z lietadla a dám si prvú kávu na JFK, svet sa zrazu akoby usmeje, možnosti sa otvoria a prichádza energia a nápady (teraz mi napríklad napadlo, že do Vianoc musíme vydať knihu Martina Mojžiša o vede). Neviem, pre čo všetko tá inšpirácia a chuť prichádza, ale viem, že v Amerike vždy príde.
Aj teraz: keď som si ráno po príchode v miestnej raňajkárni pri mrazenom jogurte s orieškami a prijemnom blues prelistoval Wall Street Journal a New York Times, našiel som tam nielen akutality o pozadí nominačných snemov Republikánov a Demokratov (mimochodom, noviny sa neboja byť priame: WSJ jasne za Romneyho, NYT pevne za Obamom), ale aj skvelé články o povahe americkej ústavy či o bývalom šéfovi Fedu Volckerovi a jeho vzťahu ku Carterovi a Reaganovi. Za oknom v tej chvíli vyvádzalo menšie tornádo, aby sa vzápätí objavil slnkom zaliaty Manhattan. Kde toto zažijete? Alebo sa skúste naobedovať v Chinatowne, prejsť sa po šantivom Central parku a v Metropolitan museu si vychutnať pár kúskov Gauguina, Turnera a Renoira – a potom skúste ostať domácky maloverný a bez snov. To nejde.
Už 11 rokov nezacelené Ground Zero, a pritom nikdy sa nekončiaci americký sen, to sú dve strany toho istého New Yorku. Starý smútok aj nové odhodlanie, rozpustilosť aj tvrdá práca, povrch aj superkvalita. Amerika už všeličo stratila, ale tento pôsobivý mix slobody nie. Asi preto inšpiruje. A asi preto sa sem občas musím z toho nášho stojatého vzduchu prísť trochu nadýchnuť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.