Isteže, nikde nie je napísané, že Nová väčšina nemôže byť prínosom a neoživí pravicu netušeným výsledkom. Uvidíme. Opcie sú otvorené. Začiatok len nahráva skeptickému pohľadu. Nie na preferenčný potenciál (o ktorom diskusie dunia prázdnotou), ale samotný „produkt“ ? od momentu zrodu.
Znechutenie (zhnusenie?) hnutím, v ktorom pôsobil aj ako podpredseda, je síce legitímny, ale subjektívny dôvod na rozchod. V Lipšicovom prípade o to subjektívnejší, že na otázku, prečo neodpísal KDH v čase, keď tak urobili Palko a spol., uspokojivú odpoveď nikdy nedal a ani už nedá. Neexistuje. Zostať v KDH a skúšať reformy zvnútra, to je korektná stratégia, avšak spätne relativizuje Lipšicov vtedajší úsudok. Alebo motivácie. Podozrenie, že jeho najsilnejšou výhradou voči KDH bolo, že nedokázal získať (starú) väčšinu pre svoju predsednícku kandidatúru, umocňuje rýchlosť zbalenia kufrov po spackaných voľbách. To sa nerobí. Kredit politika prudko znižuje, ak sa ešte tri týždne pred voľbami zaklína, že neodíde nikam, a, a, a... o pol roka je na svete Nová väčšina.
Programové ciele (či čo to je) strany ? „nová politika“, „nová ekonomika“, „nová morálka“, „nová ústava“ – nielenže nenadväzujú na konzervatívne prostredie, v ktorom Lipšic strávil 15 rokov, ale sú prudko „antikonzervatívne“. To v zárodku naštrbuje dôveryhodnosť projektu. Iste, Lipšic je monotematický politik, ktorého výkladnou skriňou je dlhodobo boj proti mafiám, oligarchom, za poriadok, spravodlivosť, atď. Ani dobrý úmysel však nezakryje prvoplánový zámer podchytiť a politicky kapitalizovať nálady po Gorile.
Absolutizácia jedného nešváru – trebárs aj korupcie – je nepochopenie zložitosti sveta a je to príšerne málo na stranu. Ale predovšetkým, prostriedky na vytlačenie privatizérov štátu, ktoré Lipšic navrhuje (vnáša do verejnej diskusie) sú horšie než neškodne scestné. Pokiaľ sú mienené vážnejšie, než len ako marketingová komunikácia, tak sú aj veľmi nebezpečné, keďže ide o nápady – česť jednej, dvom výnimkám – ktorých esenciou je hľadanie alternatív ku klasickej zastupiteľskej demokracii. Alternatív, ktoré sú príznačné pre radikálne utopistické iniciatívy typu Occupy, Indignados, atď. Nie je prekvapujúce, že Lipšicovým tézam vyslovil sympatie napr. Eduard Chmelár, ktorého jedinou výčitkou bolo „vykrádanie z dávnejších návrhov ako Dokončime revolúciu“.
No. Niežeby parlamentná demokracia (parlamentné demokracie) neprežívala krízovú hodinku. Alebo, asi presnejšie, krízovú dekádu... Reformy, o ktorých sa uvažuje „sprava“ ? a tíško, keďže sú politicky chúlostivé ? sú v čelnom protipohybe s ideou posilňovania priamej demokracie, čo je program (??) Lipšica. Sádzať argumenty napríklad proti konaniu referend o „závažných otázkach“ súčasne s voľbami, či proti povinnosti štátu ponúknuť prácu každému nezamestnanému a podobne, by bolo ničením klávesnice. Zarážajúce však je, že aj vcelku rozumní ľudia, ktorí sa v Novej väčšine pridali k Lipšicovi, zakladateľa v populizme nebrzdia. Mali by mu pošepkať, že nechať sa vláčiť dopytom internetových fór a sociálnych sietí nie je žiadna „nová politika“, ale staré zlyhávanie tzv. elít, ktoré v mene zvolenia a moci stratili základnú schopnosť hovorenia pravdy.
Znechutenie (zhnusenie?) hnutím, v ktorom pôsobil aj ako podpredseda, je síce legitímny, ale subjektívny dôvod na rozchod. V Lipšicovom prípade o to subjektívnejší, že na otázku, prečo neodpísal KDH v čase, keď tak urobili Palko a spol., uspokojivú odpoveď nikdy nedal a ani už nedá. Neexistuje. Zostať v KDH a skúšať reformy zvnútra, to je korektná stratégia, avšak spätne relativizuje Lipšicov vtedajší úsudok. Alebo motivácie. Podozrenie, že jeho najsilnejšou výhradou voči KDH bolo, že nedokázal získať (starú) väčšinu pre svoju predsednícku kandidatúru, umocňuje rýchlosť zbalenia kufrov po spackaných voľbách. To sa nerobí. Kredit politika prudko znižuje, ak sa ešte tri týždne pred voľbami zaklína, že neodíde nikam, a, a, a... o pol roka je na svete Nová väčšina.
Programové ciele (či čo to je) strany ? „nová politika“, „nová ekonomika“, „nová morálka“, „nová ústava“ – nielenže nenadväzujú na konzervatívne prostredie, v ktorom Lipšic strávil 15 rokov, ale sú prudko „antikonzervatívne“. To v zárodku naštrbuje dôveryhodnosť projektu. Iste, Lipšic je monotematický politik, ktorého výkladnou skriňou je dlhodobo boj proti mafiám, oligarchom, za poriadok, spravodlivosť, atď. Ani dobrý úmysel však nezakryje prvoplánový zámer podchytiť a politicky kapitalizovať nálady po Gorile.
Absolutizácia jedného nešváru – trebárs aj korupcie – je nepochopenie zložitosti sveta a je to príšerne málo na stranu. Ale predovšetkým, prostriedky na vytlačenie privatizérov štátu, ktoré Lipšic navrhuje (vnáša do verejnej diskusie) sú horšie než neškodne scestné. Pokiaľ sú mienené vážnejšie, než len ako marketingová komunikácia, tak sú aj veľmi nebezpečné, keďže ide o nápady – česť jednej, dvom výnimkám – ktorých esenciou je hľadanie alternatív ku klasickej zastupiteľskej demokracii. Alternatív, ktoré sú príznačné pre radikálne utopistické iniciatívy typu Occupy, Indignados, atď. Nie je prekvapujúce, že Lipšicovým tézam vyslovil sympatie napr. Eduard Chmelár, ktorého jedinou výčitkou bolo „vykrádanie z dávnejších návrhov ako Dokončime revolúciu“.
No. Niežeby parlamentná demokracia (parlamentné demokracie) neprežívala krízovú hodinku. Alebo, asi presnejšie, krízovú dekádu... Reformy, o ktorých sa uvažuje „sprava“ ? a tíško, keďže sú politicky chúlostivé ? sú v čelnom protipohybe s ideou posilňovania priamej demokracie, čo je program (??) Lipšica. Sádzať argumenty napríklad proti konaniu referend o „závažných otázkach“ súčasne s voľbami, či proti povinnosti štátu ponúknuť prácu každému nezamestnanému a podobne, by bolo ničením klávesnice. Zarážajúce však je, že aj vcelku rozumní ľudia, ktorí sa v Novej väčšine pridali k Lipšicovi, zakladateľa v populizme nebrzdia. Mali by mu pošepkať, že nechať sa vláčiť dopytom internetových fór a sociálnych sietí nie je žiadna „nová politika“, ale staré zlyhávanie tzv. elít, ktoré v mene zvolenia a moci stratili základnú schopnosť hovorenia pravdy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.