V menčestrákoch sa, napodiv, z dôvodu mne neznámeho, do slušnej spoločnosti, teda v mojom prípade do školy, chodiť mohlo. Doba pokročila a v džínsach sa chodí v podstate hocikam, ale najmä do menčestrákov by som dnes svojho šestnásťročného syna nedostal, to by sa zrejme skončilo nejakými neospravedlnenými hodinami či odsťahovaním sa od rodičov.
Víťazstvo džínsov nad menčestrákmi patrí k mnohým dôvodom, prečo by ste dnes v Manchesteri, v ktorom aj s jeho „metropolitným“ okolím žije okolo dva a pol milióna Britov, nejaké textilky hľadali márne. Mesto, ktoré sa v devätnástom storočí stalo symbolom textilného priemyslu a kde bola v najväčšom paláci mesta, väčším a honosnejším než radnica, „bavlnová burza“, ktorá kedysi určovala ceny tejto komodity na celom svete, dnes nemá s textilným priemyslom nič spoločné. Do burzy, ktorá sa definitívne skončila v šesťdesiatych rokoch, vstavali pred časom experimentálne divadlo pre sedemsto ľudí, aby honosný a nádherný palác aspoň na niečo slúžil.
S burzou a textilkami zmizli aj továrenské komíny, z dokov na bavlnu sú byty, plavebnými kanálmi prestali od mora prichádzať lode, privážajúce bavlnu a odvážajúce tie najlepšie, teda „anglické látky“. Na obrazoch slávneho tunajšieho maliara Lawrencea Stephena Lowryho z prvej polovice dvadsiateho storočia je Manchester začadené, špinavé mesto, hoci tak ako všetko anglické, aj ono má svoju poetiku.
Dnešný Manchester je moderné kancelárske mesto, ktoré živia banky, obchody, reštaurácie a tiež cestovný ruch. Pokiaľ sa tu niečo vyrába, tak to nie je skoro ani vidieť. Mesto, ktoré bolo ešte pred šesťdesiatimi, sedemdesiatimi rokmi mestom robotníkov a priemyselnej revolúcie, dnes žije zo „služieb“.
Lenže, ako vám povie každý ekonóm, v nedávnej bankovej kríze sa ukázalo, že „služby“, ktoré boli ešte pred niekoľkými rokmi vynášané do neba ako to, čo nás uživí a spasí, žiadnou spásou nie sú. Všetci dnes, naopak, hovoria o tom, že Nemecko ťahá celú Európu iba preto, lebo nezrušilo svoj priemysel, ponechalo si ešte nejaké továrne a vďaka tomu má jednoducho čo vyvážať.
Manchester, ktorý je popri kancelárskych barakoch a obrovských nákupných centrách plný rôznych múzeí, galérií, vysokých škôl a knižníc, môže dnes do sveta vyvážať asi jedinú vec, a to futbal. Práve vďaka tunajším dvom skvelým futbalovým mužstvám, a nie vďaka menčestrákom, vedel aj môj syn okamžite, kam letím. A keďže je tak trochu futbalový fanatik, hneď mi vymenoval asi desať mien skvelých futbalistov, ktorí za manchesterské mužstvá hrali alebo hrajú.
Stredoeurópana, ktorý sem príde, tak Manchester donúti premýšľať, čím vlastne sa bude štát, v ktorom žije, živiť. Či celé to snaženie, aby sme mali všetci vysokoškolské diplomy a poistili sa tak na dobu, až sa továrne a montážne haly od nás presťahujú na nejaký lacnejší Východ, má vôbec zmysel. Pretože, aj keď človek chápe, že tie naše automobilky môžu zmiznúť podobne, ako z Manchesteru zmizli všetky tie textilky, východisko asi nie je ani v tom, keď budeme všetci sedieť v kanceláriách, predávať mobily alebo si otvoríme reštaurácie.
No a aby toho premýšľania nebolo málo, tak sme ešte zašli do jedného tunajšieho múzea – Múzea ľudských dejín, ktoré nie je ničím iným ako niekoľkoposchodovou oslavou boja pracujúcich za sociálne a politické práva. A zase je to ako s tými bankami a kanceláriami namiesto textiliek. Človek si s úľavou prečíta, že sme sa v tej našej časti sveta dostali za 150 rokov od 16-hodinového pracovného času a dvoch sviatočných dní za rok k ôsmim hodinám denne a piatim týždňom pracovnej dovolenky, no otázkou je, či nám to aj vydrží. Už teraz nejakí mudráci radia Grékom, nech láskavo chodia do práce aj v sobotu, inak ten svoj dlh nikdy nezaplatia. A príkladom pre všetkých sa stáva Čína, kde to s pracovnými a sociálnymi právami vyzerá ako v Manchesteri v roku 1812, ba možno ani to nie...
Autor je redaktor Lidových novín
Víťazstvo džínsov nad menčestrákmi patrí k mnohým dôvodom, prečo by ste dnes v Manchesteri, v ktorom aj s jeho „metropolitným“ okolím žije okolo dva a pol milióna Britov, nejaké textilky hľadali márne. Mesto, ktoré sa v devätnástom storočí stalo symbolom textilného priemyslu a kde bola v najväčšom paláci mesta, väčším a honosnejším než radnica, „bavlnová burza“, ktorá kedysi určovala ceny tejto komodity na celom svete, dnes nemá s textilným priemyslom nič spoločné. Do burzy, ktorá sa definitívne skončila v šesťdesiatych rokoch, vstavali pred časom experimentálne divadlo pre sedemsto ľudí, aby honosný a nádherný palác aspoň na niečo slúžil.
S burzou a textilkami zmizli aj továrenské komíny, z dokov na bavlnu sú byty, plavebnými kanálmi prestali od mora prichádzať lode, privážajúce bavlnu a odvážajúce tie najlepšie, teda „anglické látky“. Na obrazoch slávneho tunajšieho maliara Lawrencea Stephena Lowryho z prvej polovice dvadsiateho storočia je Manchester začadené, špinavé mesto, hoci tak ako všetko anglické, aj ono má svoju poetiku.
Dnešný Manchester je moderné kancelárske mesto, ktoré živia banky, obchody, reštaurácie a tiež cestovný ruch. Pokiaľ sa tu niečo vyrába, tak to nie je skoro ani vidieť. Mesto, ktoré bolo ešte pred šesťdesiatimi, sedemdesiatimi rokmi mestom robotníkov a priemyselnej revolúcie, dnes žije zo „služieb“.
Lenže, ako vám povie každý ekonóm, v nedávnej bankovej kríze sa ukázalo, že „služby“, ktoré boli ešte pred niekoľkými rokmi vynášané do neba ako to, čo nás uživí a spasí, žiadnou spásou nie sú. Všetci dnes, naopak, hovoria o tom, že Nemecko ťahá celú Európu iba preto, lebo nezrušilo svoj priemysel, ponechalo si ešte nejaké továrne a vďaka tomu má jednoducho čo vyvážať.
Manchester, ktorý je popri kancelárskych barakoch a obrovských nákupných centrách plný rôznych múzeí, galérií, vysokých škôl a knižníc, môže dnes do sveta vyvážať asi jedinú vec, a to futbal. Práve vďaka tunajším dvom skvelým futbalovým mužstvám, a nie vďaka menčestrákom, vedel aj môj syn okamžite, kam letím. A keďže je tak trochu futbalový fanatik, hneď mi vymenoval asi desať mien skvelých futbalistov, ktorí za manchesterské mužstvá hrali alebo hrajú.
Stredoeurópana, ktorý sem príde, tak Manchester donúti premýšľať, čím vlastne sa bude štát, v ktorom žije, živiť. Či celé to snaženie, aby sme mali všetci vysokoškolské diplomy a poistili sa tak na dobu, až sa továrne a montážne haly od nás presťahujú na nejaký lacnejší Východ, má vôbec zmysel. Pretože, aj keď človek chápe, že tie naše automobilky môžu zmiznúť podobne, ako z Manchesteru zmizli všetky tie textilky, východisko asi nie je ani v tom, keď budeme všetci sedieť v kanceláriách, predávať mobily alebo si otvoríme reštaurácie.
No a aby toho premýšľania nebolo málo, tak sme ešte zašli do jedného tunajšieho múzea – Múzea ľudských dejín, ktoré nie je ničím iným ako niekoľkoposchodovou oslavou boja pracujúcich za sociálne a politické práva. A zase je to ako s tými bankami a kanceláriami namiesto textiliek. Človek si s úľavou prečíta, že sme sa v tej našej časti sveta dostali za 150 rokov od 16-hodinového pracovného času a dvoch sviatočných dní za rok k ôsmim hodinám denne a piatim týždňom pracovnej dovolenky, no otázkou je, či nám to aj vydrží. Už teraz nejakí mudráci radia Grékom, nech láskavo chodia do práce aj v sobotu, inak ten svoj dlh nikdy nezaplatia. A príkladom pre všetkých sa stáva Čína, kde to s pracovnými a sociálnymi právami vyzerá ako v Manchesteri v roku 1812, ba možno ani to nie...
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.