.sedíme s Andrejom Bánom v talianskej kaviarni v juhonemeckom mestečku Donaueschingen, kam sme sa vydali hľadať sporný prameň Dunaja (veľkú reportáž prinesieme v budúcom .týždni). „Odkážte pozdravy do vašej krajiny, bolo obdivuhodné, ako ste si dovolili odmietnuť prvú pôžičku Grékom,“ rozrušene hovorí sedemdesiatnik Bernhard Everke, ktorý bol vyše 30 rokov starostom Donaueschingenu. „Ozaj, a ten váš politik, ktorý vystupuje v našich tolkšou, je úplne skvelý chlapík. Takých by sme tu potrebovali,“ pokračuje zanietene Everke a v tej chvíli už celkom rozumieme, prečo Richarda Sulíka vidieť v nemeckých televíziách tak často – on tam neprovokuje ako exot, on si tam chodí po široký aplauz. Everke by pritom na Slovensku sotva volil SaS. Tento precízny právnik je tradičným voličom CDU.
.kto vyhráva
Euroskeptické názory nie sú v dnešnom Nemecku žiadnym okrajovým extrémom, naopak, sú v hlavnom prúde verejnej mienky: podľa prieskumov je väčšina Nemcov za vystúpenie Grécka z eurozóny, väčšina takisto minulý týždeň dúfala, že ústavný súd zablokuje trvalý euroval a jasná väčšina si tiež myslí, že Nemecko by nemalo do EÚ odovzdávať ďalšie kompetencie. Ľudovým hrdinom týchto dní je prezident Bundesbanky Jens Weidmann, ktorý vyhlásil de facto otvorenú vojnu Európskej centrálnej banke. Na jeho strane nie je len ľud a bulvár, ale aj mnohí ekonómovia a väčšina serióznych médií, sprava aj zľava.
Wolfgang Münchau, jeden z najdôležitejších komentátorov diania v eurozóne, ktorý podporuje Draghiho aj dôslednú federalizáciu v EÚ, vo Financial Times s nevôľou konštatoval: „(Weidmann) síce prehral bitku v Rade guvernérov ECB. Lenže to bolo bitka, o ktorej vedel, že ju nikdy nevyhrá. Zdá sa mi však, že vyhráva celkovú debatu – a toto jeho víťazstvo eurozóna v dnešnej podobe pravdepodobne neprežije.“
.poníženie
V Nemecku naozaj prebieha mimoriadne búrlivá debata, pri ktorej prívrženci čoraz tesnejšej Únie už strácajú interpretačnú prevahu. Na jednej strane je tu posledné rozhodnutie ústavného súdu v Karslruhe, ktorého typický „áno, ale“ verdikt dopadol pre trvalý euroval priaznivo. Ale nedemotivoval ani rastúci počet odporcov eurovalov a ECB, ktorí privítali najmä pasáže týkajúce sa skupovania dlhopisov zo strany ECB. Hans-Werner Sinn, azda svetovo najznámejší žijúci nemecký ekonóm, ocenil, že sudcovia implicitne odsúdili nákupy dlhopisov na sekundárnom trhu centrálnou bankou vo Frankfurte ako ilegálne. Keďže ústavní sudcovia zároveň ohlásili, že budú nový program ECB ešte skúmať, viacerí komentátori dúfajú, že by mohli donútiť nemeckú vládu, aby žalovala ECB na Európskom súdnom dvore (ESD) v Luxemburgu. Takýto konflikt však nie je príliš pravdepodobný. Nemeckí ústavní sudcovia, ktorí majú tradičné spory s Luxemburgom, zrejme nebudú riskovať rozhodnutie, ktorým by Luxemburg skupovanie dlhopisov ohrozených štátov odobril, a tak definitívne ponížil čoraz menej sebavedomých sudcov v Karlsruhe.
Aj z tejto bezmocnosti pramení nemecká frustrácia: domáce najváženejšie inštitúcie síce spochybňujú masívne skupovanie dlhopisov, ale nič nezmôžu. Prezident Bundesbanky bol v ECB prehlasovaný, a ústavnému súdu neostane viac, než len komentovať dianie.
Nemci pritom ručia za ohrozené krajiny stovkami miliárd eur. Keby čerstvý program ECB, ktorá dosiaľ skúpila dlhopisy problematických štátov v hodnote 209 miliárd eur, neuspel, a tieto štáty by napokon zbankrotovali či odišli z eurozóny, ECB by stratila vlastný kapitál a straty by museli vykrývať členské štáty eurozóny – a samozrejme, najviac nemecký daňový poplatník.
.merkelovej obrat
A je tu ešte ďalší paradox. Napriek rastúcej nevôli obyvateľov sa oficiálne Nemecko uberá – čoraz menej váhavo – „proeurópskym“ smerom, ktorý velí preberať ďalšie a ďalšie záväzky. Kancelárka Angela Merkelová je v spore Draghi verzus Weidmann na strane prezidenta ECB, a najnovšie je rozhodnutá za každú cenu financovať Grékov.
Ale prečo je to tak? Vysvetlenie priniesol Der Spiegel, ktorý má tradične dobré kontakty v kancelárskom úrade. Pred letom, keď kancelárka v úzkom kruhu pripúšťala odchod Grécka z eurozóny, bola ešte prívrženkyňou takzvanej reťazovej teórie: ak Grécko ako najslabší článok vypadne, celkovo bude reťaz silnejšia. Prívržencom tejto teórie naďalej ostáva nemecký minister financií Wolfgang Schäuble. No v okolí kancelárky napokon zvíťazila teória domina: ak by Grécko padlo, zosype sa jedna krajina za druhou. To by malo katastrofálne následky na ekonomiku aj zamestnanosť, navyše, v prípade gréckeho krachu by dnes Nemci prišli o 62 miliárd eur zo všetkých druhov finančnej pomoci. Nič také nechce Merkelová riskovať, pretože presne o rok budú voľby. Preto sa nádejá, že Gréci vydržia a Európa sa z krízy postupne dostane – a Nemecko i ona budú zachránené.
Je zaujímavé, že kancelárka sa ďalej teší veľkej popularite, hoci v tejto chvíli zastáva nepopulárne stanoviská. Nemci akoby naďalej rozlišovali medzi zlým eurovalom a ešte horším Talianom Draghim na jednej strane, a samotnou kancelárkou, ktorá podporuje euroval aj Draghiho. Merkelová jednak budí dôveru vďaka svojej nemeckej strohosti – má povesť tvrdej vyjednávačky, a jej voliči tiež oceňujú, že problematické štáty núti k reformám. A je tu ešte jeden celkom emocionálny dôvod, ktorý hrá v prospech Merkelovej: Nemci síce odmietajú dnešnú politiku, no zároveň sa boja rozpadu eurozóny. Povedané inak, tlieskajú istému Herrovi Sulíkovi, ale asi by ho nevolili, zo strachu pred následkami.
.liberálny sen o eure
Nemecká frustrácia pritom nesúvisí iba so strachom o vlastné peniaze či hnevom na „lenivých“ Grékov, na ktorých budú Nemci doplácať. Jej korene sú hlbšie. Na tie ukazuje bestseller tohto leta, kniha Thila Sarrazina Európa euro nepotrebuje. Kniha je na prvý pohľad skôr antibestellerom: je prešpikovaná faktmi, číslami a analýzami, cez ktoré sa ťažko prelúskava i dobre informovaný laik. Vyše 400-stranová analýza však vyvolala obrovskú pozornosť už len tým, že ju napísal Sarrazin, dnes azda najvýraznejší aj najkontroverznejší nemecký intelektuál.
K téme eura patrí člen SPD Sarrazin medzi najpovolanejších: od 70. rokov pracoval na ministerstve financií, na prelome 80. a 90. rokov bol zodpovedný za spojenie západnej a východnej časti Nemecka do menovej únie, v druhej polovici 90. rokov vydal oceňovanú knihu Euro. Šanca alebo dobrodružstvo? a donedávna bol v predstavenstve Bundesbanky, ktoré musel po vydaní predošlej knihy (v ktorej provokatívne kritizoval sociálny a demografický úpadok Nemecka) opustiť.
Nová kniha je pre Sarrazina bilanciou eura, ako aj vlastných omylov. Je vlastne príbehom komplikovaného vzťahu Nemcov k jednotnej európskej mene. Ako píše Sarrazin, s prácou na svojej prvej knihe o eure začínal ako skeptik, ale keď ju v roku 1997 dokončil, bol už miernym optimistom. Presvedčil ho napríklad obrovský pokrok Talianov či Francúzov vo fiškálnej oblasti. Pozdávali sa mu aj podmienky Paktu stability a rastu, ktoré z veľkej časti presadili Nemci, ako aj „bundesbanková“ disciplína, ktorej sa mala podriadiť Európska centrálna banka. Veril, že klauzula vylučujúca vzájomné ručenie za dlhy je úplne dostačujúca na to, aby sa členské štáty správali zodpovedne, pretože inak trhy potrestajú hriešnikov vyššími úrokmi.
Ako ďalej uvádza, takisto zdieľal „liberálny eurosen“, podľa ktorého jednotný trh aj jednotná mena budú členské štáty hospodársky zbližovať, zvýši sa ich vzájomný obchod a tým porastie blahobyt celku.
.ilúzia
Lenže takmer nič z optimistických predpokladov sa podľa Sarrazina nenaplnilo. A naopak, naplnili sa všetky riziká, na ktoré sa už vtedy upozorňovalo, plus pribudli ďalšie, o ktorých sa nevedelo. Euro sa nestalo šancou, ale nezodpovedným dobrodružstvom.
V prvom rade euro počas svojej existencie od roku 1999 neprehĺbilo vzájomné obchodné vzťahy. Podiel nemeckého exportu do štátov eurozóny za ten čas klesol, nie stúpol. Čo sa týka hospodárskeho rastu, severní členovia eurozóny nerástli rýchlejšie než nečlenovia Švédsko či Veľká Británia. Sarrazin aj na ďalších príkladoch presvedčivo dokazuje, že euro Nemcom neprinieslo relevantný ekonomický zisk, zato z nich teraz robí rukojemníkov obrovských potenciálnych rizík a strát.
Za empiricky preukázaný pokladá fakt, že euro poškodilo juh Európy. Nebadane totiž narastali nerovnováhy medzi krajinami, ako napríklad v ukazovateľoch deficitu bežného účtu platobnej bilancie. Kapitál, ktorý tiekol do južných štátov (aj do Írska), nafukoval ceny nehnuteľností a ECB tomu nevedela zabrániť. V Grécku, Španielsku a Taliansku rástli mzdové náklady oveľa rýchlejšie než produktivita, juh sa tak stával čoraz menej konkurencieschopným. Kazajka eura juhu škodí a dnes nevyhnutné reformy prinášajú so sebou vyššie sociálne náklady, než keby mali tieto štáty vlastnú menu a možnosť narábať s výmenným kurzom. Po vypuknutí krízy sa okrem toho objavilo ďalšie riziko, o ktorom v 90. rokoch nikto nepremýšľal: nahromadili sa veľké saldá v európskom platobnom systéme Target 2, v rámci ktorého juhoeurópske centrálne banky dlhujú Bundesbanke 550 miliárd eur (tento problém je dnes fiktívny, reálny by sa stal v prípade rozpadu eurozóny).
.ale ako ďalej?
Keď došlo k eurokríze a v odborných kruhoch prebiehala diskusia, či treba pomôcť Grékom, Sarrazin sa staval v Bundesbanke jasne proti. Aj dnes si myslí, že Grécko malo už vtedy skrachovať, čím by bol dodržaný princíp No-Bail-Out (nemožnosť záchrany). A súčasne sa malo pomôcť bankám, ktoré by boli postihnuté pádom Grécka, čo by vyšlo celkovo omnoho lacnejšie. Podľa Sarrazina sa však zvolila osudovo zlá cesta transferovej únie, porušovania platného práva a spoločného ručenia za dlhy, ktoré môžu viesť ku dnu aj zdravé štáty.
Práve tu je však aj naslabšie miesto Sarrazinovej knihy: autor spochybňuje teóriu nákazy (keď padne Grécko, padnú aj ďalšie štáty), ale nepredkladá presvedčivé dôkazy proti nej.
Sarrazinova kľúčová téza znie: tvrdenie kancelárky Merkelovej „keď stroskotá euro, stroskotá Európa“ neplatí, pravda je totiž to, že „Európa euro nepotrebuje“.
Sarrazin je však bezradný, aj čo sa týka budúcnosti: nesúhlasí s nemeckými euroskeptikmi, ktorí navrhujú rozdelenie eurozóny na bohatý sever a problematický juh, pričom Francúzsko chcú vyhnať do južnej časti. Podľa neho by to bolo pre Francúzov obrovské poníženie. Nemci sa vraj majú čo najrýchlejšie vrátiť k princípu No-Bail-Out a nechať samotných Francúzov a ostatné štáty rozhodnúť, či ostanú v menovej únii s Nemcami, alebo pôjdu vlastnou cestou. Ak sa však eurozóna nevráti k princípu, že každý štát by mal ručiť len za svoje dlhy, malo by Nemecko zvažovať všetky riešenia vrátane vystúpenia z eurozóny.
Smerovanie k politickej únii však Sarrazin považuje za ilúziu, ktorá by neriešila problémy: „Odkiaľ sa berie toľko optimizmu, že na európskej úrovni dostaneme metódou cukra a biču pod kontrolu Grécko či Taliansko, keď takéto pokusy stroskotávajú aj vnútri národných štátov, ako napríklad v juhotalianskych regiónoch či niektorých spolkových krajinách Nemecka?“
Sarrazinove postoje síce provokujú elity, ale odzrkadľujú súčasné mentálne rozpoloženie Nemcov: čo sa týka eura, už nie sú optimisti. Žiada sa od nich, aby boli ďalej Európanmi, aby ich krajina bola ďalej ťahúňom eurozóny a integrácie. Celé desaťročia to pokladali za samozrejmosť. Ale teraz už na takéto reči nemajú náladu.
.kto vyhráva
Euroskeptické názory nie sú v dnešnom Nemecku žiadnym okrajovým extrémom, naopak, sú v hlavnom prúde verejnej mienky: podľa prieskumov je väčšina Nemcov za vystúpenie Grécka z eurozóny, väčšina takisto minulý týždeň dúfala, že ústavný súd zablokuje trvalý euroval a jasná väčšina si tiež myslí, že Nemecko by nemalo do EÚ odovzdávať ďalšie kompetencie. Ľudovým hrdinom týchto dní je prezident Bundesbanky Jens Weidmann, ktorý vyhlásil de facto otvorenú vojnu Európskej centrálnej banke. Na jeho strane nie je len ľud a bulvár, ale aj mnohí ekonómovia a väčšina serióznych médií, sprava aj zľava.
Wolfgang Münchau, jeden z najdôležitejších komentátorov diania v eurozóne, ktorý podporuje Draghiho aj dôslednú federalizáciu v EÚ, vo Financial Times s nevôľou konštatoval: „(Weidmann) síce prehral bitku v Rade guvernérov ECB. Lenže to bolo bitka, o ktorej vedel, že ju nikdy nevyhrá. Zdá sa mi však, že vyhráva celkovú debatu – a toto jeho víťazstvo eurozóna v dnešnej podobe pravdepodobne neprežije.“
.poníženie
V Nemecku naozaj prebieha mimoriadne búrlivá debata, pri ktorej prívrženci čoraz tesnejšej Únie už strácajú interpretačnú prevahu. Na jednej strane je tu posledné rozhodnutie ústavného súdu v Karslruhe, ktorého typický „áno, ale“ verdikt dopadol pre trvalý euroval priaznivo. Ale nedemotivoval ani rastúci počet odporcov eurovalov a ECB, ktorí privítali najmä pasáže týkajúce sa skupovania dlhopisov zo strany ECB. Hans-Werner Sinn, azda svetovo najznámejší žijúci nemecký ekonóm, ocenil, že sudcovia implicitne odsúdili nákupy dlhopisov na sekundárnom trhu centrálnou bankou vo Frankfurte ako ilegálne. Keďže ústavní sudcovia zároveň ohlásili, že budú nový program ECB ešte skúmať, viacerí komentátori dúfajú, že by mohli donútiť nemeckú vládu, aby žalovala ECB na Európskom súdnom dvore (ESD) v Luxemburgu. Takýto konflikt však nie je príliš pravdepodobný. Nemeckí ústavní sudcovia, ktorí majú tradičné spory s Luxemburgom, zrejme nebudú riskovať rozhodnutie, ktorým by Luxemburg skupovanie dlhopisov ohrozených štátov odobril, a tak definitívne ponížil čoraz menej sebavedomých sudcov v Karlsruhe.
Aj z tejto bezmocnosti pramení nemecká frustrácia: domáce najváženejšie inštitúcie síce spochybňujú masívne skupovanie dlhopisov, ale nič nezmôžu. Prezident Bundesbanky bol v ECB prehlasovaný, a ústavnému súdu neostane viac, než len komentovať dianie.
Nemci pritom ručia za ohrozené krajiny stovkami miliárd eur. Keby čerstvý program ECB, ktorá dosiaľ skúpila dlhopisy problematických štátov v hodnote 209 miliárd eur, neuspel, a tieto štáty by napokon zbankrotovali či odišli z eurozóny, ECB by stratila vlastný kapitál a straty by museli vykrývať členské štáty eurozóny – a samozrejme, najviac nemecký daňový poplatník.
.merkelovej obrat
A je tu ešte ďalší paradox. Napriek rastúcej nevôli obyvateľov sa oficiálne Nemecko uberá – čoraz menej váhavo – „proeurópskym“ smerom, ktorý velí preberať ďalšie a ďalšie záväzky. Kancelárka Angela Merkelová je v spore Draghi verzus Weidmann na strane prezidenta ECB, a najnovšie je rozhodnutá za každú cenu financovať Grékov.
Ale prečo je to tak? Vysvetlenie priniesol Der Spiegel, ktorý má tradične dobré kontakty v kancelárskom úrade. Pred letom, keď kancelárka v úzkom kruhu pripúšťala odchod Grécka z eurozóny, bola ešte prívrženkyňou takzvanej reťazovej teórie: ak Grécko ako najslabší článok vypadne, celkovo bude reťaz silnejšia. Prívržencom tejto teórie naďalej ostáva nemecký minister financií Wolfgang Schäuble. No v okolí kancelárky napokon zvíťazila teória domina: ak by Grécko padlo, zosype sa jedna krajina za druhou. To by malo katastrofálne následky na ekonomiku aj zamestnanosť, navyše, v prípade gréckeho krachu by dnes Nemci prišli o 62 miliárd eur zo všetkých druhov finančnej pomoci. Nič také nechce Merkelová riskovať, pretože presne o rok budú voľby. Preto sa nádejá, že Gréci vydržia a Európa sa z krízy postupne dostane – a Nemecko i ona budú zachránené.
Je zaujímavé, že kancelárka sa ďalej teší veľkej popularite, hoci v tejto chvíli zastáva nepopulárne stanoviská. Nemci akoby naďalej rozlišovali medzi zlým eurovalom a ešte horším Talianom Draghim na jednej strane, a samotnou kancelárkou, ktorá podporuje euroval aj Draghiho. Merkelová jednak budí dôveru vďaka svojej nemeckej strohosti – má povesť tvrdej vyjednávačky, a jej voliči tiež oceňujú, že problematické štáty núti k reformám. A je tu ešte jeden celkom emocionálny dôvod, ktorý hrá v prospech Merkelovej: Nemci síce odmietajú dnešnú politiku, no zároveň sa boja rozpadu eurozóny. Povedané inak, tlieskajú istému Herrovi Sulíkovi, ale asi by ho nevolili, zo strachu pred následkami.
.liberálny sen o eure
Nemecká frustrácia pritom nesúvisí iba so strachom o vlastné peniaze či hnevom na „lenivých“ Grékov, na ktorých budú Nemci doplácať. Jej korene sú hlbšie. Na tie ukazuje bestseller tohto leta, kniha Thila Sarrazina Európa euro nepotrebuje. Kniha je na prvý pohľad skôr antibestellerom: je prešpikovaná faktmi, číslami a analýzami, cez ktoré sa ťažko prelúskava i dobre informovaný laik. Vyše 400-stranová analýza však vyvolala obrovskú pozornosť už len tým, že ju napísal Sarrazin, dnes azda najvýraznejší aj najkontroverznejší nemecký intelektuál.
K téme eura patrí člen SPD Sarrazin medzi najpovolanejších: od 70. rokov pracoval na ministerstve financií, na prelome 80. a 90. rokov bol zodpovedný za spojenie západnej a východnej časti Nemecka do menovej únie, v druhej polovici 90. rokov vydal oceňovanú knihu Euro. Šanca alebo dobrodružstvo? a donedávna bol v predstavenstve Bundesbanky, ktoré musel po vydaní predošlej knihy (v ktorej provokatívne kritizoval sociálny a demografický úpadok Nemecka) opustiť.
Nová kniha je pre Sarrazina bilanciou eura, ako aj vlastných omylov. Je vlastne príbehom komplikovaného vzťahu Nemcov k jednotnej európskej mene. Ako píše Sarrazin, s prácou na svojej prvej knihe o eure začínal ako skeptik, ale keď ju v roku 1997 dokončil, bol už miernym optimistom. Presvedčil ho napríklad obrovský pokrok Talianov či Francúzov vo fiškálnej oblasti. Pozdávali sa mu aj podmienky Paktu stability a rastu, ktoré z veľkej časti presadili Nemci, ako aj „bundesbanková“ disciplína, ktorej sa mala podriadiť Európska centrálna banka. Veril, že klauzula vylučujúca vzájomné ručenie za dlhy je úplne dostačujúca na to, aby sa členské štáty správali zodpovedne, pretože inak trhy potrestajú hriešnikov vyššími úrokmi.
Ako ďalej uvádza, takisto zdieľal „liberálny eurosen“, podľa ktorého jednotný trh aj jednotná mena budú členské štáty hospodársky zbližovať, zvýši sa ich vzájomný obchod a tým porastie blahobyt celku.
.ilúzia
Lenže takmer nič z optimistických predpokladov sa podľa Sarrazina nenaplnilo. A naopak, naplnili sa všetky riziká, na ktoré sa už vtedy upozorňovalo, plus pribudli ďalšie, o ktorých sa nevedelo. Euro sa nestalo šancou, ale nezodpovedným dobrodružstvom.
V prvom rade euro počas svojej existencie od roku 1999 neprehĺbilo vzájomné obchodné vzťahy. Podiel nemeckého exportu do štátov eurozóny za ten čas klesol, nie stúpol. Čo sa týka hospodárskeho rastu, severní členovia eurozóny nerástli rýchlejšie než nečlenovia Švédsko či Veľká Británia. Sarrazin aj na ďalších príkladoch presvedčivo dokazuje, že euro Nemcom neprinieslo relevantný ekonomický zisk, zato z nich teraz robí rukojemníkov obrovských potenciálnych rizík a strát.
Za empiricky preukázaný pokladá fakt, že euro poškodilo juh Európy. Nebadane totiž narastali nerovnováhy medzi krajinami, ako napríklad v ukazovateľoch deficitu bežného účtu platobnej bilancie. Kapitál, ktorý tiekol do južných štátov (aj do Írska), nafukoval ceny nehnuteľností a ECB tomu nevedela zabrániť. V Grécku, Španielsku a Taliansku rástli mzdové náklady oveľa rýchlejšie než produktivita, juh sa tak stával čoraz menej konkurencieschopným. Kazajka eura juhu škodí a dnes nevyhnutné reformy prinášajú so sebou vyššie sociálne náklady, než keby mali tieto štáty vlastnú menu a možnosť narábať s výmenným kurzom. Po vypuknutí krízy sa okrem toho objavilo ďalšie riziko, o ktorom v 90. rokoch nikto nepremýšľal: nahromadili sa veľké saldá v európskom platobnom systéme Target 2, v rámci ktorého juhoeurópske centrálne banky dlhujú Bundesbanke 550 miliárd eur (tento problém je dnes fiktívny, reálny by sa stal v prípade rozpadu eurozóny).
.ale ako ďalej?
Keď došlo k eurokríze a v odborných kruhoch prebiehala diskusia, či treba pomôcť Grékom, Sarrazin sa staval v Bundesbanke jasne proti. Aj dnes si myslí, že Grécko malo už vtedy skrachovať, čím by bol dodržaný princíp No-Bail-Out (nemožnosť záchrany). A súčasne sa malo pomôcť bankám, ktoré by boli postihnuté pádom Grécka, čo by vyšlo celkovo omnoho lacnejšie. Podľa Sarrazina sa však zvolila osudovo zlá cesta transferovej únie, porušovania platného práva a spoločného ručenia za dlhy, ktoré môžu viesť ku dnu aj zdravé štáty.
Práve tu je však aj naslabšie miesto Sarrazinovej knihy: autor spochybňuje teóriu nákazy (keď padne Grécko, padnú aj ďalšie štáty), ale nepredkladá presvedčivé dôkazy proti nej.
Sarrazinova kľúčová téza znie: tvrdenie kancelárky Merkelovej „keď stroskotá euro, stroskotá Európa“ neplatí, pravda je totiž to, že „Európa euro nepotrebuje“.
Sarrazin je však bezradný, aj čo sa týka budúcnosti: nesúhlasí s nemeckými euroskeptikmi, ktorí navrhujú rozdelenie eurozóny na bohatý sever a problematický juh, pričom Francúzsko chcú vyhnať do južnej časti. Podľa neho by to bolo pre Francúzov obrovské poníženie. Nemci sa vraj majú čo najrýchlejšie vrátiť k princípu No-Bail-Out a nechať samotných Francúzov a ostatné štáty rozhodnúť, či ostanú v menovej únii s Nemcami, alebo pôjdu vlastnou cestou. Ak sa však eurozóna nevráti k princípu, že každý štát by mal ručiť len za svoje dlhy, malo by Nemecko zvažovať všetky riešenia vrátane vystúpenia z eurozóny.
Smerovanie k politickej únii však Sarrazin považuje za ilúziu, ktorá by neriešila problémy: „Odkiaľ sa berie toľko optimizmu, že na európskej úrovni dostaneme metódou cukra a biču pod kontrolu Grécko či Taliansko, keď takéto pokusy stroskotávajú aj vnútri národných štátov, ako napríklad v juhotalianskych regiónoch či niektorých spolkových krajinách Nemecka?“
Sarrazinove postoje síce provokujú elity, ale odzrkadľujú súčasné mentálne rozpoloženie Nemcov: čo sa týka eura, už nie sú optimisti. Žiada sa od nich, aby boli ďalej Európanmi, aby ich krajina bola ďalej ťahúňom eurozóny a integrácie. Celé desaťročia to pokladali za samozrejmosť. Ale teraz už na takéto reči nemajú náladu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.