Išlo o netrpezlivo očakávaný ročník festivalu, ktorý svoju prvú kapitolu napísal už v roku 1932. Pre výluky, spôsobené vojnovými udalosťami i spoločenskými nepokojmi v 70. rokoch, sa však festival na benátskom Lide konal „len“ po šesťdesiaty deviaty raz. Do horúceho šéfovského kresla sa vrátil 62-ročný Alberto Barbera, ktorý si túto pozíciu vyskúšal už v rokoch 1999 až 2001. Riaditeľ Národného filmového múzea v Turíne, ktorý vystriedal Marca Müllera, prišiel s pomerne radikálnym znížením programu.
.menej bude viac
„Žiadny festival vrátane Cannes, Berlína alebo Toronta dnes nie je imúnny voči nezdravej bulimickej tendencii, uvádzať čo najviac filmov,“ vyhlásil Barbera na predfestivalovej konferencii, „Povedal som: Dosť! Vráťme sa k selektívnejšiemu vnímaniu programu so všetkými rizikami, čo s tým súvisia.“
Oficiálny výber síce zachoval tradičné sekcie, ale celkovo prišlo až k 20-percentnej redukcii: ponúkol 82 celovečerných snímok (z toho 50 svetových premiér) oproti 104 titulom (65 svetovým premiéram) uvádzaným v minulom roku. Nový riaditeľ to obhajoval slovami, že veľké množstvo filmov vlastne festival obmedzovalo: „Bol väčším, než potreboval byť.“ A pridal ešte jednu úvahu: „Nevybral som všetky filmy, ktoré sa núkali, ale tie, o ktorých si myslím, že sme potrebovali vybrať. Pre umeleckého riaditeľa je najjednoduchšie, keď sa nevie rozhodnúť medzi dvoma, troma alebo štyrmi filmami, že ich pozve všetky. Oveľa náročnejšie je zvoliť prísnejší kurz a zvoliť menší počet.“
.ignorácia?
Zúženiu počtu filmov sa nevyhla ani hlavná súťaž. Výsledná osemnástka titulov (v minulom roku 22) potvrdila Barberovu líniu v čase, keď sa permanentne zdôrazňuje, že tých naozaj dobrých filmov je pomenej a kvalitatívne vybalansovaný výber nedokážu zabezpečiť ani najprestížnejšie prehliadky. Umelecký šéf pripravil akceptovateľný mix skúsených a uznávaných tvorcov s novými, alebo menej známymi autormi, prichádzajúcimi s originálnymi umeleckými výpoveďami, hoci nie všetky predvedené diela znesú najprísnejšie kritériá.
Iba jedno sa zatiaľ nezmenilo: prehliadanie alebo ignorovanie filmov zo strednej a východnej Európy. Do súťaže o Zlatého leva zasiahol iba Kiril Serebrenikov z Ruska, i keď jeho špekulatívna ľúbostná dráma Zrada málokoho zaujala. V paralelnej súťaži Horizonty ešte viac sklamal enfant terrible ruskej kinematografie Alexej Balabanov s kváziexistenciálnou snímkou Ja tiež chcem, v závere ktorej si dokonca zinscenoval vlastnú smrť. Ďalšia sekcia Benátske dni ponúkla síce prvotinu gruzínskej režisérky Rusudan Chkonie s názvom Keep Smiling, ale s výrazným vkladom francúzskych a luxemburských partnerov. A pre úplnosť dodajme, že v Týždni kritiky sa objavil ešte Mesiac v Thajsku rumunského debutanta Paula Negoescua. A to je všetko – medzi 82 filmami oficiálneho výberu dostali priestor iba štyri východoeurópske tituly!
.brutálne milosrdenstvo
S veľkým napätím sa čakalo na verdikt poroty vedenej uznávaným Michaelom Mannom, pretože vyhrať tentoraz mohli dva filmy. Ich šance boli natoľko rovnocenné, že dokonca členovia jury porušili obvyklú zásadu a ochotne rozprávali o neľahkej úlohe. Skúsenosť by navrávala, že ak šéfom poroty je Američan a súťaž priniesla kvalitné dielo zo zámoria, prisúdenie víťazstva nie je až takým rébusom. To platilo až do poslednej chvíle, a predsa víťaz bol iný. Porota vraj strávila dlhé hodiny zvažovaním, ktorá snímka napĺňa kritériá pre Zlatého leva, ktorými sú umelecká hodnota, výnimočnosť, schopnosť vzbudzovať emócie i naplnenie režisérových umeleckých ambícií. „Všetky tieto kvality sú obsiahnuté v jednom diele, vo filme Majster, ktorý by tiež vyhral Zlatého leva, ak by neplatili benátske pravidlá.“ povedala britská porotkyňa herečka Samantha Morton. Podľa nich však už nemohol získať žiadne inú cenu. Preto porotcovia mali len jednu možnosť, ako oceniť viaceré kvality americkej snímky – udeliť najvyššiu cenu filmu Pieta.
Jej autor, 51-ročný Kim Ki-duk, je známy tým, že podrobuje skúmaniu extrémne protiklady ľudskej skúsenosti. Štýl a obsah prestupujúce z jedného filmu do nasledujúceho sú neraz také ostré a protirečivé, že sa ani nechce veriť, že sú výtvorom rovnakého umelca. Spoľahlivým znakom sú napríklad drsný nihilzmus, obrazy plné násilia a degradácie. Na druhej strane je Kim schopný realizovať hĺbavé, nenásilné diela, hoci zasadené do temného sveta, ale schopné objaviť krásu a nádej v ľudskej krehkosti. Svojím osemnástym filmom sa pokúsil vyjadriť niečo nové: spojiť tieto krajné protipóly. Výsledkom nie je žiadna nevýrazná, stredná cesta. Naopak, extrémne, často až šokujúce scény sa navzájom nerušia, ale prežívajú v akejsi neľahkej rovnováhe so sekvenciami úprimných emócií.
Príbeh o brutálnom vymáhačovi dlhov, ktorému stereotypný, násilím vyplnený život naruší žena, vyhlasujúca sa za jeho matku, vyvolal množstvo protirečivých interpretácií. Najznámejší kórejský filmár nikdy neprejavoval obavy z demontáže spoločenských konvencií a pojmov dobrého vkusu. Necúvol ani teraz. Svoju Pietu ilustruje so znepokojujúcou, šokujúcou, niekedy až urážajúcou predstavivosťou. Lenže nie je to samoúčelné. Režisér ponúka príbeh brutálneho vykúpenia, ktorý sa začína obrazom nevýslovného monštra. Pokračuje hľadaním možno ešte nestratenej ľudskosti, aby konfrontoval ultimatívnu otázku, čo sa stane, keď si tento netvor uvedomí, čím v skutočnosti je. Kim Ki-duk vytvoril dielo, ktoré vyrušuje a znepokojuje, ale hľadá krásu na nečakaných miestach. Film určite nie je pre slabšie nátury. Je z kategórie tých, čo pozorného diváka priklincujú k sedadlu a donútia premýšľať ešte dlho po jeho skončení.
.oscar(y) namiesto Leva?
Americký tvorca Paul Thomas Anderson je známy aj tým, že nenakrúca každý rok (naposledy Čierna krv v roku 2007), že každé jeho nové dielo sa stane udalosťou, a že je dlhodobo fascinovaný existenciami v extrémnych situáciach, dosahujúcimi znepokojivý vrchol. Jeho šiesty film Majster (The Master) to spĺňa do bodky. Majstrovsky realizovaný film v staromódnom 70-milimetrovom formáte sa stal okamžite jedným z horúcich favoritov pre budúcoročné Oscary, a nepochybne vo viacerých kategóriách.
Režisér vytvoril výnimočný, odvážny, ale aj nepríjemný film. Aj tým, že odhaľuje trinástu komnatu, zvanú scientológia, hoci tento pojem v 137-minútovom epose nepadne ani raz, rovnako ako ani meno jej zakladateľa L. Rona Hubbarda. Protagonistom je istý Lancaster Dodd, ktorý o sebe tvrdí, že je spisovateľ a nukleárny vedec. Ale je aj priekopníkom vlastného náboženstva, kultovného učenia zvaného Príčina. Ponúka kurzy tzv. „aplikácie“, prostredníctvom elektroencefalografie, kde ľudia majú možnosť spoznať vlastné ego a príčiny traumatizujúcich problémov.
Majster je však predovšetkým strhujúcim hereckým koncertom Philipa Seymoura Hoffmana (L. Dodd) a Joaquina Phoenixa v postave alkoholika a degeneratívneho psychopata Freddieho Quella. Samotár, tulák a sexuálny deviant, práve prepustený z námorníctva na konci druhej svetovej vojny, ktorého výbušný temperament je taký deštruktívny, že nevie nájsť pracovné zaradenie. Až si cestu skríži so samozvaným kazateľom a jeho život sa obráti naruby.
Psychologická dráma vyznieva ako sarkastická, ale nie nemilosrdná štúdia o ľudskej zraniteľnosti a ovplyvniteľnosti. Ponúka sugestívnu interpretáciu rozpoltenia ľudskej individuality v okamihu, keď ľudské správanie tvrdošijne vzdoruje rušivým tajomstvám nepoznanej psychiky.
Strieborným levom za najlepšiu réžiu a Volpiho pohárom ex aequo pre P. H. Hoffmana a J. Phoenixa vyjadrila porota hold neobyčajnému filmovému rozprávaniu.
.(ne)miluj blížneho svojho
Medzi netrpezlivo očakávané a vášnivo diskutované diela, ktoré sa premietali na Lide, patrila aj druhá časť trilógie Ulricha Seidla s názvom Raj: Viera. Rakúsky filmár tentoraz nešokuje explicitnými sexuálnymi eskamotážami ako v úvodnej Láske. Možno aj preto jeho pokračovanie v hľadaní tej „pravej“ lásky vyznieva omnoho presvedčivejšie, bolestnejšie a uhrančivejšie. Osamelou hrdinkou je tentoraz Anna Maria, sestra Teresy z prvého príbehu, ktorá vyznáva jedinú a absolútnu lásku k Ježišovi. Na pohľad cnostná, starostlivá a obetavá žena nosí dobrovoľne počas letnej dovolenky ťažkú sochu Panny Márie ulicami Viedne, od dverí ku dverám, aby náhodných ľudí presviedčala o zmysle cesty spásy, milosrdenstva a božej lásky. Úzkostlivo budovaný obraz „svätej“ ženy sa však začne trhať nečakaným príchodom jej manžela, egyptského muslima na invalidnom vozíku, pre ktorého nemá jediný láskavý pohľad, súcitné gesto alebo ľudské porozumenie. Jej neochvejné presvedčenie, jediná správna viera a hodnotová orientácia sa postupne totálne prevrátia, z čoho obviní a potrestá svojho jediného „milenca“, visiaceho na kríži na stene...
Porotu nijako neovplyvnili protesty časti talianskej katolíckej komunity a odvážnemu filmu priznala svoje Zvláštne ocenenie.
Ani izraelský film Naplniť prázdnotu nebol jednoznačne prijatý. Predstavuje príbeh ortodoxnej hasidickej rodiny z Tel Avivu a jej 18-ročnej dcéry, ktorá stojí pred zásadnou dilemou. Film je debutom 45-ročnej Ramy Burshtein, ktorá sama patrí k spomínanej náboženskej komunite, kde aj profesionálne ako filmárka a pedagogička pôsobí. Nie je to však jednostranne orientovaná výpoveď. Naopak, snímka predstavuje pôsobivé rozprávanie, realizované s veľkou empatiou pre zúčastnené postavy a najmä pre mladú ženu, ktorú nútia do vydaja za postaršieho muža, ktorému pri pôrode zomrela žena, staršia sestra hlavnej hrdinky. Práve jej predstaviteľka Hadas Yaron získala Cenu pre najlepšiu herečku, napriek skutočnosti, že to bola jej prvá hlavná úloha vo filme.
.obnova prestíže?
Novinkou, ktorú staronový umelecký riaditeľ ponúkol pri svojej ouvertúre, sa stal 5-dňový filmový trh v priestoroch starobylého hotela Excelsior, kde sa pred osemdesiatimi romi začala tvoriť história filmových festivalov. Na pohľad trúfalý test sa neskončil predpovedaným fiaskom. Trhu sa zúčastnilo 193 distributérov, väčšinou z renomovaných spoločností a 66 agentov, ktorí filmy predávajú i nakupujú. Až budúci rok však ukáže, či sa naozaj začne utvárať nová tradícia: či sa pred cestou do Toronta, najdôležitejšieho festivalu na americkom kontinente, kľúčoví zástupcovia filmového biznisu zastavia aj v Benátkach.
Autor je riaditeľ Art Film Festu.
.menej bude viac
„Žiadny festival vrátane Cannes, Berlína alebo Toronta dnes nie je imúnny voči nezdravej bulimickej tendencii, uvádzať čo najviac filmov,“ vyhlásil Barbera na predfestivalovej konferencii, „Povedal som: Dosť! Vráťme sa k selektívnejšiemu vnímaniu programu so všetkými rizikami, čo s tým súvisia.“
Oficiálny výber síce zachoval tradičné sekcie, ale celkovo prišlo až k 20-percentnej redukcii: ponúkol 82 celovečerných snímok (z toho 50 svetových premiér) oproti 104 titulom (65 svetovým premiéram) uvádzaným v minulom roku. Nový riaditeľ to obhajoval slovami, že veľké množstvo filmov vlastne festival obmedzovalo: „Bol väčším, než potreboval byť.“ A pridal ešte jednu úvahu: „Nevybral som všetky filmy, ktoré sa núkali, ale tie, o ktorých si myslím, že sme potrebovali vybrať. Pre umeleckého riaditeľa je najjednoduchšie, keď sa nevie rozhodnúť medzi dvoma, troma alebo štyrmi filmami, že ich pozve všetky. Oveľa náročnejšie je zvoliť prísnejší kurz a zvoliť menší počet.“
.ignorácia?
Zúženiu počtu filmov sa nevyhla ani hlavná súťaž. Výsledná osemnástka titulov (v minulom roku 22) potvrdila Barberovu líniu v čase, keď sa permanentne zdôrazňuje, že tých naozaj dobrých filmov je pomenej a kvalitatívne vybalansovaný výber nedokážu zabezpečiť ani najprestížnejšie prehliadky. Umelecký šéf pripravil akceptovateľný mix skúsených a uznávaných tvorcov s novými, alebo menej známymi autormi, prichádzajúcimi s originálnymi umeleckými výpoveďami, hoci nie všetky predvedené diela znesú najprísnejšie kritériá.
Iba jedno sa zatiaľ nezmenilo: prehliadanie alebo ignorovanie filmov zo strednej a východnej Európy. Do súťaže o Zlatého leva zasiahol iba Kiril Serebrenikov z Ruska, i keď jeho špekulatívna ľúbostná dráma Zrada málokoho zaujala. V paralelnej súťaži Horizonty ešte viac sklamal enfant terrible ruskej kinematografie Alexej Balabanov s kváziexistenciálnou snímkou Ja tiež chcem, v závere ktorej si dokonca zinscenoval vlastnú smrť. Ďalšia sekcia Benátske dni ponúkla síce prvotinu gruzínskej režisérky Rusudan Chkonie s názvom Keep Smiling, ale s výrazným vkladom francúzskych a luxemburských partnerov. A pre úplnosť dodajme, že v Týždni kritiky sa objavil ešte Mesiac v Thajsku rumunského debutanta Paula Negoescua. A to je všetko – medzi 82 filmami oficiálneho výberu dostali priestor iba štyri východoeurópske tituly!
.brutálne milosrdenstvo
S veľkým napätím sa čakalo na verdikt poroty vedenej uznávaným Michaelom Mannom, pretože vyhrať tentoraz mohli dva filmy. Ich šance boli natoľko rovnocenné, že dokonca členovia jury porušili obvyklú zásadu a ochotne rozprávali o neľahkej úlohe. Skúsenosť by navrávala, že ak šéfom poroty je Američan a súťaž priniesla kvalitné dielo zo zámoria, prisúdenie víťazstva nie je až takým rébusom. To platilo až do poslednej chvíle, a predsa víťaz bol iný. Porota vraj strávila dlhé hodiny zvažovaním, ktorá snímka napĺňa kritériá pre Zlatého leva, ktorými sú umelecká hodnota, výnimočnosť, schopnosť vzbudzovať emócie i naplnenie režisérových umeleckých ambícií. „Všetky tieto kvality sú obsiahnuté v jednom diele, vo filme Majster, ktorý by tiež vyhral Zlatého leva, ak by neplatili benátske pravidlá.“ povedala britská porotkyňa herečka Samantha Morton. Podľa nich však už nemohol získať žiadne inú cenu. Preto porotcovia mali len jednu možnosť, ako oceniť viaceré kvality americkej snímky – udeliť najvyššiu cenu filmu Pieta.
Jej autor, 51-ročný Kim Ki-duk, je známy tým, že podrobuje skúmaniu extrémne protiklady ľudskej skúsenosti. Štýl a obsah prestupujúce z jedného filmu do nasledujúceho sú neraz také ostré a protirečivé, že sa ani nechce veriť, že sú výtvorom rovnakého umelca. Spoľahlivým znakom sú napríklad drsný nihilzmus, obrazy plné násilia a degradácie. Na druhej strane je Kim schopný realizovať hĺbavé, nenásilné diela, hoci zasadené do temného sveta, ale schopné objaviť krásu a nádej v ľudskej krehkosti. Svojím osemnástym filmom sa pokúsil vyjadriť niečo nové: spojiť tieto krajné protipóly. Výsledkom nie je žiadna nevýrazná, stredná cesta. Naopak, extrémne, často až šokujúce scény sa navzájom nerušia, ale prežívajú v akejsi neľahkej rovnováhe so sekvenciami úprimných emócií.
Príbeh o brutálnom vymáhačovi dlhov, ktorému stereotypný, násilím vyplnený život naruší žena, vyhlasujúca sa za jeho matku, vyvolal množstvo protirečivých interpretácií. Najznámejší kórejský filmár nikdy neprejavoval obavy z demontáže spoločenských konvencií a pojmov dobrého vkusu. Necúvol ani teraz. Svoju Pietu ilustruje so znepokojujúcou, šokujúcou, niekedy až urážajúcou predstavivosťou. Lenže nie je to samoúčelné. Režisér ponúka príbeh brutálneho vykúpenia, ktorý sa začína obrazom nevýslovného monštra. Pokračuje hľadaním možno ešte nestratenej ľudskosti, aby konfrontoval ultimatívnu otázku, čo sa stane, keď si tento netvor uvedomí, čím v skutočnosti je. Kim Ki-duk vytvoril dielo, ktoré vyrušuje a znepokojuje, ale hľadá krásu na nečakaných miestach. Film určite nie je pre slabšie nátury. Je z kategórie tých, čo pozorného diváka priklincujú k sedadlu a donútia premýšľať ešte dlho po jeho skončení.
.oscar(y) namiesto Leva?
Americký tvorca Paul Thomas Anderson je známy aj tým, že nenakrúca každý rok (naposledy Čierna krv v roku 2007), že každé jeho nové dielo sa stane udalosťou, a že je dlhodobo fascinovaný existenciami v extrémnych situáciach, dosahujúcimi znepokojivý vrchol. Jeho šiesty film Majster (The Master) to spĺňa do bodky. Majstrovsky realizovaný film v staromódnom 70-milimetrovom formáte sa stal okamžite jedným z horúcich favoritov pre budúcoročné Oscary, a nepochybne vo viacerých kategóriách.
Režisér vytvoril výnimočný, odvážny, ale aj nepríjemný film. Aj tým, že odhaľuje trinástu komnatu, zvanú scientológia, hoci tento pojem v 137-minútovom epose nepadne ani raz, rovnako ako ani meno jej zakladateľa L. Rona Hubbarda. Protagonistom je istý Lancaster Dodd, ktorý o sebe tvrdí, že je spisovateľ a nukleárny vedec. Ale je aj priekopníkom vlastného náboženstva, kultovného učenia zvaného Príčina. Ponúka kurzy tzv. „aplikácie“, prostredníctvom elektroencefalografie, kde ľudia majú možnosť spoznať vlastné ego a príčiny traumatizujúcich problémov.
Majster je však predovšetkým strhujúcim hereckým koncertom Philipa Seymoura Hoffmana (L. Dodd) a Joaquina Phoenixa v postave alkoholika a degeneratívneho psychopata Freddieho Quella. Samotár, tulák a sexuálny deviant, práve prepustený z námorníctva na konci druhej svetovej vojny, ktorého výbušný temperament je taký deštruktívny, že nevie nájsť pracovné zaradenie. Až si cestu skríži so samozvaným kazateľom a jeho život sa obráti naruby.
Psychologická dráma vyznieva ako sarkastická, ale nie nemilosrdná štúdia o ľudskej zraniteľnosti a ovplyvniteľnosti. Ponúka sugestívnu interpretáciu rozpoltenia ľudskej individuality v okamihu, keď ľudské správanie tvrdošijne vzdoruje rušivým tajomstvám nepoznanej psychiky.
Strieborným levom za najlepšiu réžiu a Volpiho pohárom ex aequo pre P. H. Hoffmana a J. Phoenixa vyjadrila porota hold neobyčajnému filmovému rozprávaniu.
.(ne)miluj blížneho svojho
Medzi netrpezlivo očakávané a vášnivo diskutované diela, ktoré sa premietali na Lide, patrila aj druhá časť trilógie Ulricha Seidla s názvom Raj: Viera. Rakúsky filmár tentoraz nešokuje explicitnými sexuálnymi eskamotážami ako v úvodnej Láske. Možno aj preto jeho pokračovanie v hľadaní tej „pravej“ lásky vyznieva omnoho presvedčivejšie, bolestnejšie a uhrančivejšie. Osamelou hrdinkou je tentoraz Anna Maria, sestra Teresy z prvého príbehu, ktorá vyznáva jedinú a absolútnu lásku k Ježišovi. Na pohľad cnostná, starostlivá a obetavá žena nosí dobrovoľne počas letnej dovolenky ťažkú sochu Panny Márie ulicami Viedne, od dverí ku dverám, aby náhodných ľudí presviedčala o zmysle cesty spásy, milosrdenstva a božej lásky. Úzkostlivo budovaný obraz „svätej“ ženy sa však začne trhať nečakaným príchodom jej manžela, egyptského muslima na invalidnom vozíku, pre ktorého nemá jediný láskavý pohľad, súcitné gesto alebo ľudské porozumenie. Jej neochvejné presvedčenie, jediná správna viera a hodnotová orientácia sa postupne totálne prevrátia, z čoho obviní a potrestá svojho jediného „milenca“, visiaceho na kríži na stene...
Porotu nijako neovplyvnili protesty časti talianskej katolíckej komunity a odvážnemu filmu priznala svoje Zvláštne ocenenie.
Ani izraelský film Naplniť prázdnotu nebol jednoznačne prijatý. Predstavuje príbeh ortodoxnej hasidickej rodiny z Tel Avivu a jej 18-ročnej dcéry, ktorá stojí pred zásadnou dilemou. Film je debutom 45-ročnej Ramy Burshtein, ktorá sama patrí k spomínanej náboženskej komunite, kde aj profesionálne ako filmárka a pedagogička pôsobí. Nie je to však jednostranne orientovaná výpoveď. Naopak, snímka predstavuje pôsobivé rozprávanie, realizované s veľkou empatiou pre zúčastnené postavy a najmä pre mladú ženu, ktorú nútia do vydaja za postaršieho muža, ktorému pri pôrode zomrela žena, staršia sestra hlavnej hrdinky. Práve jej predstaviteľka Hadas Yaron získala Cenu pre najlepšiu herečku, napriek skutočnosti, že to bola jej prvá hlavná úloha vo filme.
.obnova prestíže?
Novinkou, ktorú staronový umelecký riaditeľ ponúkol pri svojej ouvertúre, sa stal 5-dňový filmový trh v priestoroch starobylého hotela Excelsior, kde sa pred osemdesiatimi romi začala tvoriť história filmových festivalov. Na pohľad trúfalý test sa neskončil predpovedaným fiaskom. Trhu sa zúčastnilo 193 distributérov, väčšinou z renomovaných spoločností a 66 agentov, ktorí filmy predávajú i nakupujú. Až budúci rok však ukáže, či sa naozaj začne utvárať nová tradícia: či sa pred cestou do Toronta, najdôležitejšieho festivalu na americkom kontinente, kľúčoví zástupcovia filmového biznisu zastavia aj v Benátkach.
Autor je riaditeľ Art Film Festu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.