Priznávam, že samo delenie je pre mňa záhadné a hranice oboch táborov neviem presne určiť, napriek tomu budem v tomto vedeckom článku pokračovať s predstieraním úplnej istoty a sebavedomia... Minule stála Katarína v rade a blondínka za ňou (naozaj blondínka, sľubujem že to v budúcnosti korektne vykompenzujem aj vtipnou príhodou s čiernovlasým mužom) v debate pohoršene povedala „A to mám mať teraz akože výčitky sebavedomia???“ S miernymi výčitkami sebavedomia musím povedať, že jednou z deliacich čiar je pre mňa precitlivenosť. Precitlivenosť mi totiž pripadá ako typická liberálna vlastnosť – raz im prekáža Ježiš, raz nekorektný vtip, raz veľa mužov, inokedy žien. Žiaľ, konzervatívci si z nich berú príklad až s liberálnou vervou a začínajú sa správať ako taký zakomplexovaný Dukakis. Zastanie sa ruských pankáčok je vraj nebezpečný zločin a dôkaz akejsi liberálnej choroby západu. Figu. Za chorobu považujem to naše tradičné mlčanie, to prehliadanie všetkého, čo sa ma netýka. Nezdala sa vám ich akcia adekvátna? Ja by som nič také nerobil, ale je adekvátnejšie pochodovať Bratislavou so Slovenskou pospolitosťou, ako to urobil pohoršený Ján Čarnogurský? Je to vec vkusu, ale mne to pripadá oveľa zvrátenejšie ako happening s verejnou súložou. Že sa chceli zviditeľniť? To sa chce aj každý pisateľ blogu. Že obmedzili niečiu slobodu? Mne sa zvonenie kostolov páči, ale viem si predstaviť, že niečiu „slobodu“ to ruší. Nezavrieme kostolníka, či? A budem za tie zvony v hádkach bojovať s akýmkoľvek precitliveným liberálom. Ak sa nezosypem z precitlivených konzervatívcov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.