Bob Dylan: Tempest (Sony Music)
Od roku 1997, keď Dylan vydal skvelý Time Out Of Mind, prežíva tvorivé obdobie, ktoré sa nekončí ani jeho najnovším albumom Tempest, idúcim v línii predchádzajúcich platní. Desaťpiesňová nahrávka plynule nadväzuje na dvojicu predchádzajúcich albumov, na ktorých Dylan ponúka zmes western swingu, blues či folku. Rockerská Pay In Blood by mohla byť jeho novou klasikou, tmavé balady ako Scarlet Town a Tin Angel zas majú niečo z jeho balád zo 60. rokov na spôsob Johna Browna. Záverečná Roll On, John je Dylanovou poctou Johnovi Lennonovi a ľahkým folkovým popevkom dávnemu priateľovi. Po hudobnej stránke Bob používa podobné modely ako na predchádzajúcich platniach, no Tempest (Búrka) zaujme drsnou a najmä silnou lyrikou. V posledných rokoch sa pozeral na tento svet v „krvou v očiach“, teraz doslova hádže blesky. Skoro jako v Tarantinovom filme.
4/5
.peter Bálik
Kristi Stassinopoulou & Stathis Kalyviotis: Greekadelia (Riverboat)
Dvaja autori tohto albumu – speváčka, textárka (i spisovateľka) Kristi Stassinopoulou a skladateľ, aranžér, multiinštrumentalista Stathis Kalyviotis – hrali kedysi spolu v punkovej kapele. Možno i preto znie ich world music inak ako väčšina gréckej národnej hudby. Miestami ju totiž podfarbuje harmónium, a to spôsobom, ktorý môže vyvolať spomienku na zosnulú Nico (The Velvet Underground). Nebyť gréčtiny a ľudového spevu Kristi, tak nejedna z adaptácií 13 piesní tradičného štýlu demotika by mohla byť súčasťou rebríčkov anglosaskej alternatívnej hudby. V rebríčku World Music Chart Europe bodovali na prvom mieste. Jediné, čo by som albumu Greekadelia vytkol, je štýlová jednotvárnosť. Rámový bubon bendir a lutna laouto však niektorým skladbám dodávajú orientálny nádych a elektronické podfarbenie moderný. Pôsobia hypnoticky, tajomne, chvíľami byzantsky.
4/5
.miro Potoček
Gallows: Gallows (PIAS Recording)
Eponymný názov novej platne môže navodiť dojem, že ide o debut – a vlastne, čiastočne je to pravda. Britských Gallows po dvoch albumoch a pamätných koncertoch opustil spevák Frank Carter, ktorý dokázal kričať tak presvedčvo a oddane ako v aktuálnej britskej muzike málokto. Jeho primárny podiel na úspechu kapely z obdobia prvej platne Orchestra of Wolves bude v pamäti už navždy. Teraz sú tu noví Gallows – tá istá kapela, „len“ s iným frontmanom (Wade MacNeil, pôvodne z kanadských Alexisonfire). Songy sú krátke, ostré a rázne, rovnako ako v minulosti, sociálnopolitické (Last June) i lovesongy (Cross of Lorraine). Aj po viacnásobnom počúvaní však chýba sila typu Abandon Ship či London Is The Reason. Chceli vraj urobiť úplne inú platňu ako predošlé, no zároveň zachovať klasický zvuk Gallows. Vyhráva, žiaľ, dojem, že bez Franka Cartera je to fakt iná kapela.
3/5
.matej Lauko
Tame Impala: Lonerism (Modular Interscope)
Od predošlého debutového albumu Innerspeaker sa táto mladá kapela posunula opäť o kus ďalej. Lonerism ponúka síce menej gitarového noisu a riffov, ale stále si ponechávajú svoj typický ambientný a psychedelický výraz, do ktorého sa tentoraz ponorili ešte hlbšie. Lonerism je viac presvetlený, vzdušnejší a čím dlhšie ho počúvam, mám chuť napísať „krásny“. Zvuk evokujúci Floydov, keď s nimi hral Syd Barret, vás vezme na dlhý príjemný trip, plný rozostrených gitár, klávesových plôch a acid-rockovej rytmiky. Vplyv šesťdesiatych rokov a celej tej hippie LSD subkultúry je evidentný a samozrejmý. Týmto chlapcom to však verím ako už dávno nikomu a zobem im to z ruky úplne prirodzene. Dávno ma nijaká nahrávka nebavila tak, ako tento skvost od Tame Impala.
5/5
.renat Khallo
Od roku 1997, keď Dylan vydal skvelý Time Out Of Mind, prežíva tvorivé obdobie, ktoré sa nekončí ani jeho najnovším albumom Tempest, idúcim v línii predchádzajúcich platní. Desaťpiesňová nahrávka plynule nadväzuje na dvojicu predchádzajúcich albumov, na ktorých Dylan ponúka zmes western swingu, blues či folku. Rockerská Pay In Blood by mohla byť jeho novou klasikou, tmavé balady ako Scarlet Town a Tin Angel zas majú niečo z jeho balád zo 60. rokov na spôsob Johna Browna. Záverečná Roll On, John je Dylanovou poctou Johnovi Lennonovi a ľahkým folkovým popevkom dávnemu priateľovi. Po hudobnej stránke Bob používa podobné modely ako na predchádzajúcich platniach, no Tempest (Búrka) zaujme drsnou a najmä silnou lyrikou. V posledných rokoch sa pozeral na tento svet v „krvou v očiach“, teraz doslova hádže blesky. Skoro jako v Tarantinovom filme.
4/5
.peter Bálik
Kristi Stassinopoulou & Stathis Kalyviotis: Greekadelia (Riverboat)
Dvaja autori tohto albumu – speváčka, textárka (i spisovateľka) Kristi Stassinopoulou a skladateľ, aranžér, multiinštrumentalista Stathis Kalyviotis – hrali kedysi spolu v punkovej kapele. Možno i preto znie ich world music inak ako väčšina gréckej národnej hudby. Miestami ju totiž podfarbuje harmónium, a to spôsobom, ktorý môže vyvolať spomienku na zosnulú Nico (The Velvet Underground). Nebyť gréčtiny a ľudového spevu Kristi, tak nejedna z adaptácií 13 piesní tradičného štýlu demotika by mohla byť súčasťou rebríčkov anglosaskej alternatívnej hudby. V rebríčku World Music Chart Europe bodovali na prvom mieste. Jediné, čo by som albumu Greekadelia vytkol, je štýlová jednotvárnosť. Rámový bubon bendir a lutna laouto však niektorým skladbám dodávajú orientálny nádych a elektronické podfarbenie moderný. Pôsobia hypnoticky, tajomne, chvíľami byzantsky.
4/5
.miro Potoček
Gallows: Gallows (PIAS Recording)
Eponymný názov novej platne môže navodiť dojem, že ide o debut – a vlastne, čiastočne je to pravda. Britských Gallows po dvoch albumoch a pamätných koncertoch opustil spevák Frank Carter, ktorý dokázal kričať tak presvedčvo a oddane ako v aktuálnej britskej muzike málokto. Jeho primárny podiel na úspechu kapely z obdobia prvej platne Orchestra of Wolves bude v pamäti už navždy. Teraz sú tu noví Gallows – tá istá kapela, „len“ s iným frontmanom (Wade MacNeil, pôvodne z kanadských Alexisonfire). Songy sú krátke, ostré a rázne, rovnako ako v minulosti, sociálnopolitické (Last June) i lovesongy (Cross of Lorraine). Aj po viacnásobnom počúvaní však chýba sila typu Abandon Ship či London Is The Reason. Chceli vraj urobiť úplne inú platňu ako predošlé, no zároveň zachovať klasický zvuk Gallows. Vyhráva, žiaľ, dojem, že bez Franka Cartera je to fakt iná kapela.
3/5
.matej Lauko
Tame Impala: Lonerism (Modular Interscope)
Od predošlého debutového albumu Innerspeaker sa táto mladá kapela posunula opäť o kus ďalej. Lonerism ponúka síce menej gitarového noisu a riffov, ale stále si ponechávajú svoj typický ambientný a psychedelický výraz, do ktorého sa tentoraz ponorili ešte hlbšie. Lonerism je viac presvetlený, vzdušnejší a čím dlhšie ho počúvam, mám chuť napísať „krásny“. Zvuk evokujúci Floydov, keď s nimi hral Syd Barret, vás vezme na dlhý príjemný trip, plný rozostrených gitár, klávesových plôch a acid-rockovej rytmiky. Vplyv šesťdesiatych rokov a celej tej hippie LSD subkultúry je evidentný a samozrejmý. Týmto chlapcom to však verím ako už dávno nikomu a zobem im to z ruky úplne prirodzene. Dávno ma nijaká nahrávka nebavila tak, ako tento skvost od Tame Impala.
5/5
.renat Khallo
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.