Ani Stredomorie nie je to isté, čím bolo, povedzme, pred 2000 rokmi. A to hneď v niekoľkých ohľadoch: zmenilo sa zalesnenie na ostrovoch aj v prímorských regiónoch, kedysi bohaté poľnohospodárske oblasti sú dnes opustené alebo sa začínajú podobať na púšť, pričom sa zmenila aj ponuka pestovaných plodín, čo okrem iného ovplyvnili plodiny dovezené z Nového sveta, napríklad kukurica alebo zemiaky.
Nuž a zmenilo sa aj ľudské osídlenie. Niekoľko migračných vĺn spôsobilo, že etnické, náboženské a sociálne zloženie obyvateľov okolo Stredozemného mora vyzerá inak ako kedysi. Len od zmluvy z Lausanne napríklad uplynulo približne 90 rokov, pričom táto zmluva mala za následok obrovské populačné zmeny medzi Gréckom a Tureckom vrátane odchodu moslimskej, ale grécky hovoriacej populácie Kréty, ktorá dosahovala vyše 30-tisíc ľudí.
Naproti tomu môžeme hovoriť až o prekvapivej stabilite. Napríklad, odkedy sa objavili na scéne Benátky, a v ranom stredoveku vznikol Tunis, do založenia mesta Tel Aviv približne pred sto rokmi, nevzniklo na pobreží Stredozemného mora žiadne významné mesto, ba aj Tunis bol nástupcom svojho kresťanského a predkresťanského predchodcu, slávneho Kartága, ktoré ležalo neďaleko odtiaľ. Urbanistickú mapu Stredomoria do veľkej miery vytvorili ešte Feničania, Gréci a Rimania.
Dejiny Stredomoria treba chápať ako sériu niekoľkých fáz integrácie a dezintegrácie, niekedy prudko prerušených hospodárskymi a politickými konfliktmi. Z tejto perspektívy je dnešné Stredomorie rozdelené a roztrieštené, a to v porovnaní s dejinami niekoľkých storočí, ak nie tisícročí, predstavuje odchýlku od normálneho stavu. Dnes sa preto treba pokúsiť jednotlivé pobrežia integrovať tak, aby v tomto regióne dochádzalo k väčšej politickej, ekonomickej a kultúrnej výmene.
.kupci, hrdinovia dejín
Keď vezmeme Stredomorie ako celok, je nepochybné, že v dejinách malo vždy obrovský ekonomický potenciál. V časoch, ktoré by sme mohli označiť ako obdobie integrácie, pozoruhodne prosperovalo. Príkladom môže byť masívne a pravidelné obchodovanie s obilím, vďaka ktorému mal antický Rím zrno z Tuniska a Egypta. No je pravda, že nikto pred Rimanmi ani po nich nedosiahol politickú nadvládu nad celým morom, ktoré bolo pre nich skutočne mare nostrum, naše more. Pod rímskym panstvom došlo k potlačeniu pirátstva a medzi brehmi Stredozemného mora sa tak dalo plaviť bez väčších problémov. Vďaka tomu sa Rím stal komunitou, kde žili ľudia najrôznejšieho pôvodu. Proces politickej integrácie podnietil zrušenie etnických, náboženských a sociálnych bariér, a to najmä vo veľkých mestách ako Alexandria, Rím a Kartágo. Iste, jednotlivým častiam Stredomoria vždy chýbala niektorá životne dôležitá komodita. Táto skutočnosť však mala jeden logický a pozitívny dopad – od prehistorických čias stimulovala námorný obchod. Hrdinami dejín Stredomoria sú kupci zo starej Fenície, Grécka a Etrúrie, zo stredovekého Janova, Benátok a Barcelony, ale aj z ranonovovekého Izmiru, Dubrovnika a Livorna, muži, ktorí mali zisk z toho, že uspokojovali a stimulovali dopyt po potravinách, prírodných surovinách a luxusnom tovare v okolí Stredozemného mora.
Prítomnosť človeka na pobreží a na ostrovoch Stredomoria nevyhnutne zmenila životné prostredie. Objavil sa odpad, ale k slovu prichádzala aj kultivácia pôdy (novším príkladom sú pontské močariská v Taliansku). Pokles kvality životného prostredia bol zjavný už v antike a ekologickí historici vedú diskusiu o tom, ako sa Stredomorie prispôsobovalo vplyvu ľudského osídlenia pomocou procesu, ktorý možno nazvať samokorigovaním. Zisky v jednej oblasti mohli vyvážiť straty v inej: tuniské sýpky v stredoveku prudko upadli, ale darilo sa iným zdrojom potravín – napríklad v Maroku. V modernej ére Stredomoria môžeme vďaka vyspelej technike snívať o sofistikovanej úrovni poľnohospodárstva, pri ktorom by sa využívala morská voda alebo by sa vysušovala pôda na pestovanie základných plodín – pripomeňme si úspechy izraelských agronómov. A predsa zostáva pravdou ten prostý a základný fakt: Stredomorie vždy bolo a vždy bude musieť zostať zónou, v ktorej sa nedostatok istých základných statkov bude kompenzovať výmenou s regiónmi, kde je týchto statkov viac.
Máme teda pred sebou výzvu, ako tento systém opäť naštartovať, aby fungoval, pretože je do značnej miery zaseknutý. Krajiny na severnom pobreží Stredozemného mora hľadajú riešenie svojich ekonomických problémov v Bruseli (alebo možno v Berlíne či vo Frankfurte). Obrátili sa chrbtom k Stredomoriu a odmietli svoje pravé poslanie, ktoré spočíva práve tam. Vzájomná ekonomická závislosť môže za istých správnych podmienok znížiť napätie, a ak tieto podmienky nie sú splnené, dokáže to napätie podnietiť. Už teraz počuť spory o energetických surovinách pod morským dnom na pobreží Cypru, ktoré sú jablkom sváru pre Turecko, Cyprus, Sýriu, Libanon aj Izrael.
.večný kolobeh migrácie
Treba zdôrazniť ešte jednu črtu z dejín Stredomoria, pretože v 21. storočí ju strácame zo zreteľa. Nutnosť získavať tovar nútila kupcov, aby prekonávali politické a náboženské bariéry, najmä tie medzi kresťanstvom a islamom, ale aj bariéry vnútri jednotlivých náboženstiev: medzi sunnitmi a šiítmi, medzi katolíkmi a gréckymi pravoslávnymi. Stredomorie bolo uzlom, kde sa stretávali tri abrahámovské náboženstvá, a interakcia medzi nimi bývala pravidelná, ba intenzívna, ešte aj v období križiackych výprav. K náboženským prúdom, ktoré sa do seba prelievali, patrila židovská diaspóra v helénskom a rímskom svete (najmä v Alexandrii), kresťanské hnutie v podzemí a jeho vplyv na pozdnú Rímsku ríšu, príchod islamu a konverzia národov v Severnej Afrike a častiach južnej Európy na dynamickú novú vieru. Všetky tri náboženstvá (a v začiatkoch aj pohanstvo) sa navzájom formovali, vymieňali si prvky z teológie, morálne zásady, ba aj úryvky z náboženskej hudby. Pútnici putovali po celom Stredomorí sem a ta, ako jednotlivci aj masovo. Na palube stredovekej lode by ste našli kresťanských pútnikov smerujúcich do Jeruzalema aj moslimských, ktorí mali namierené do Mekky. Možno na seba pozerali s podozrením, no vedeli, že jedni aj druhí majú duchovný cieľ.
To všetko poukazuje na významnú tému migrácie v rámci Stredomoria a do Stredomoria. Kolonisti z Grécka a z fenických miest mierili na západ na Sicíliu (od deviateho storočia pred Kristom), nemecké kmene sa usádzali v Španielsku, Taliansku a na severe Afriky (od tretieho storočia po Kristovi), Arabi z Jemenu a Arábie, Berberi z Magribu, Kopti z Egypta sa usádzali v moslimskom Španielsku (od ôsmeho storočia po Kristovi), križiaci, Benátčania, Katalánci...
V 19. a 20. storočí vzniká aj opačný proces, keď sa obyvatelia Stredomoria vyberajú za živobytím do Nového sveta alebo do severnej Európy (čo má zaujímavé kultúrne výsledky, napríklad v podobe rozšírenia pizzy). Človek, samozrejme, nemôže ignorovať dopady kolonizácie a dekolonizácie, keďže veľa európskych osadníkov prišlo v 19. storočí do Alžírska, Tuniska, Líbye, a v druhej polovici 20. storočia odtiaľ odišli, spolu s mnohými domácimi obyvateľmi, ktorí sa potom usadili na severnom pobreží Stredozemného mora, v Marseille, v Nice a v ich okolí.
V nedávnom období sa Stredomorie stalo územím, cez ktoré mnohí migranti zo subsaharskej Afriky často s rizikom smrti skúšajú vojsť do bohatých krajín Európskej únie. Túto vlnu migrácie posilnila aj migrácia zo Severnej Afriky, najmä z Líbye, počas politických nepokojov. Pripočítajme aj migrantov zo západnej Ázie, ktorí prichádzajú do oblasti Egejského mora a idú ešte ďalej. Hoci hlavným cieľom týchto migrantov sú často európske krajiny na sever od Stredomoria, mnohí z nich sa usadia v Taliansku, v Španielsku a v iných stredomorských štátoch, čo silne ovplyvňuje sociálne vzťahy v týchto spoločnostiach.
A, samozrejme, je tu aj iná migrácia, ktorá je dočasná, ale zanecháva stopu: ľudia zo severu Európy aj z iných oblastí sveta prichádzajú do Stredomoria za letným slnkom. Koncom 20. storočia sa z letnej turistiky stal masový jav, ktorý transformoval miestnu výrobu, pracovný trh, fyzický zjav ľudí, ba i kultúrne a sociálne normy v mestách a dedinách prakticky po celom stredomorskom pobreží Španielska, Francúzska a Talianska. To isté sa teraz postupne deje v Turecku, v Tunisku a iných stredomorských krajinách.
Vidíme tu silné prepojenie cestovného ruchu a ekonomickej sily severnej Európy, a toto prepojenie prináša do ekonomiky väčšiny stredomorských krajín ďalší prvok zraniteľnosti. To platí najmä o období politických nepokojov, keď sa populárne dovolenkové destinácie náhle stávajú nedostupnými, ako sa to prihodilo počas rozpadu Juhoslávie pobrežiu tejto krajiny.
Konflikt v bývalej Juhoslávii nám pripomína, že svet v Stredomorí zažil aj relatívne mierové spolunažívanie národov a náboženstiev, ale aj násilné konflikty. Najmä prístavné mestá hostili zmiešanú populáciu kresťanov, židov a moslimov rôzneho národnostného pôvodu.
Mimoriadnym príkladom kozmopolitného stredomorského mesta je Alexandria, ktorú vo štvrtom storočí pred Kristom založil Alexander Veľký. Začiatkom 20. storočia tvorili Európania len 15 percent jej populácie, hoci mali najväčšiu ekonomickú moc. V roku 1927 žilo v meste odhadom 49-tisíc Grékov a 24-tisíc Talianov. Bolo tam 25-tisíc židov. Väčšina vplyvných moslimských rodín vrátane kráľovskej rodiny pochádzala z Turecka, Albánska, Sýrie alebo Libanonu. Aj oni, tak ako európski usadlíci, sa chceli silno identifikovať s európskou, najmä francúzskou kultúrou.
V ére silnejúceho nacionalizmu, vyháňania, útekov pred ohrozením, nútenej asimilácie ba aj masového vraždenia (ako ukazuje prípad sefardských židov v Salonike) sa mestá v starých osmanských dŕžavách a tiež prístavné mestá na východe Stredomoria premieňali, prestávali byť príkladom koexistencie. Po týchto mimoriadnych spoločnostiach však vznikli v európskej časti Stredomoria iné, tak ako sa Marseilles a iné mestá nie vždy úspešne pokúsili o absorbovanie nielen kolonizátorov, vracajúcich sa zo Severnej Afriky a z Levantu, ale aj imigrantov z bývalých kolónií. Bolo by lákavé predstavovať si, že takto vznikol nový model sociálnej harmónie, ale najmä na juhu Francúzska to tak rozhodne nevyzerá.
V ére kolonializmu, ktorá sa začala v roku 1830, keď Francúzi dobyli Alžírsko, sa v Stredomorí vytvoril nový modus, hegemónny, ktorý presadzoval „civilizovanejší“ charakter Severanov v porovnaní s obyvateľmi južných pobreží. Paradoxne to tiež podnietilo veľmi úzke ekonomické, politické a kultúrne zväzky medzi severom a juhom. Emancipácia kolónií v druhej polovici 20. storočia mala niekoľko významných dôsledkov, najmä rozpad Stredomoria na severnú a južnú zónu, ktoré dodnes do značnej miery fungujú oddelene.
Netvrdíme to preto, aby sme obhajovali konanie kolonizátorov, ktoré bolo, najmä v Alžírsku, často brutálne a kontraproduktívne. No dekolonizácia sa časovo zhodovala s pokusmi Sovietskeho zväzu získať v Stredomorí vplyv, a čerstvo nezávislé krajiny ako Egypt sa dali vlákať do záväzkov voči Moskve, a teda do ekonomickej katastrofy. Vzťahy medzi Alžírskom a Líbyou a medzi európskymi štátmi sa mimoriadne skomplikovali. Líbya sa za Kaddáfího usilovala vymazať všetky stopy svojej koloniálnej minulosti. Dokonca tam boli zakázané nearabské nápisy na verejnosti. Sídla, kde sa kedysi tak pozoruhodne stretávali kultúry, náboženstvá a národy, sa zmenili na jednofarebné mestá obývané len majoritnou populáciou.
.tigrom je len Turecko
Najmä židia zmizli zo všetkých krajín Stredomoria, kde pôvodne predstavovali významnú časť väčšej spoločnosti. Stiahli sa do jedného sužovaného kúta (Izraela), niektorí do južného Francúzska. Tak sa skončili dvetisícročné dejiny diaspóry na stredomorskom pobreží. Z tohto pohľadu bol aj vznik Izraela ďalšou epizódou v roztrieštení Stredomoria, počas ktorého si rôzne etnické a náboženské skupiny vyhradili vlastné územia a nastali presuny obyvateľstva – v dvadsiatych rokoch ich odštartovali výmeny Grékov, Turkov a Arménov. V Izraeli mal vzostup politikov, pochádzajúcich zo strednej a východnej Európy, za následok presvedčenie, že táto krajina by sa mala stať európskejšou. Človek môže uznávať úspechy Izraela, a predsa cítiť ľútosť nad tým, že rola židov v živote desiatky veľkých stredomorských miest sa skončila.
Krajiny na severe Stredomoria sa tiež pozerajú smerom k Európe, a obracajú sa chrbtom k moru, pretože chcú byť súčasťou Európskej únie, zväzku, ktorého najsilnejšie ekonomiky ležia ďalej od Stredomoria. Každý jeden členský štát EÚ, ktorý sa nachádza na pobreží Stredozemného mora, má slabú ekonomiku. Výnimkou je iba Gibraltar, ktorý stále zažíva približne 5-percentný rast. To len posilňuje dojem, že Stredomorie je roztrieštené. Ak sa na pobreží Stredozemného mora dá hovoriť o ekonomickom tigrovi, je ním iba Turecko, ktoré v širšom regióne ešte stále len hľadá svoju rolu. Turecký ekonomický rast predstavuje príkry kontrast k situácii v Grécku. Podľa článku, nedávno uverejneného vo Frankfurter Allgemeine Zeitung, je na tom Turecko lepšie než Rumunsko či Bulharsko, ba jeho výkon sa dá porovnať s pobaltskými štátmi. Treba však zdôrazniť, že významnou zložkou tureckého ekonomického úspechu nie je obchod so Stredomorím, ale s Nemeckom. Druhou úspešnou ekonomikou v Stredomorí je Izrael, ktorý má pozoruhodné výsledky pri zakladaní hi-tech spoločností. Jeho integráciu do širších ekonomických sietí na východe Stredomoria však vážne hatí politická izolácia, a teraz k nej prispieva ešte aj zhoršenie vzťahov s Tureckom.
.stále roztriešené
Zásadná otázka znie, ako by sa dali obnoviť vzťahy medzi severným a južným pobreží Stredozemného mora. Predstava Stredozemnej únie je viac ideálom než praktickým riešením. Prízrak gréckeho odchodu z eurozóny však stále straší a počuť aj upozornenia, že za Hollanda sa Francúzsko môže pripojiť k skupine problematických euroekonomík. Krajiny EÚ budú vnímať prepojenie s neúnijným Stredomorím ako ešte menšiu prioritu než dosiaľ. A Stredomorie v 21. storočí zostáva naďalej roztrieštené.
David Abulafia/
Vplyvný britský historik, profesor dejín Stredomoria na britskej univerzite v Cambridgei. Venuje sa najmä dejinám Talianska, Španielska a stredomorského sveta v stredoveku a renesancii. Pôvodom sefardský žid, narodil sa v roku 1949 v Anglicku, na Cambridgei pôsobí od roku 1974, v rokoch 2003 ? 2005 bol dekanom fakulty dejín, od roku 2008 pôsobí vo vedení univerzity. Napísal viacero vysokocenených kníh o Stredomorí, obzvlášť The Great Sea: a human history of the Mediterranean (2011), v nemecky hovoriacich krajinách bola úspešná jeho kniha o Friedrichovi II Frederick II: a medieval emperor (1988). Je ženatý, publikovaný text vyšiel pôvodne v magazíne Standpoint.
Nuž a zmenilo sa aj ľudské osídlenie. Niekoľko migračných vĺn spôsobilo, že etnické, náboženské a sociálne zloženie obyvateľov okolo Stredozemného mora vyzerá inak ako kedysi. Len od zmluvy z Lausanne napríklad uplynulo približne 90 rokov, pričom táto zmluva mala za následok obrovské populačné zmeny medzi Gréckom a Tureckom vrátane odchodu moslimskej, ale grécky hovoriacej populácie Kréty, ktorá dosahovala vyše 30-tisíc ľudí.
Naproti tomu môžeme hovoriť až o prekvapivej stabilite. Napríklad, odkedy sa objavili na scéne Benátky, a v ranom stredoveku vznikol Tunis, do založenia mesta Tel Aviv približne pred sto rokmi, nevzniklo na pobreží Stredozemného mora žiadne významné mesto, ba aj Tunis bol nástupcom svojho kresťanského a predkresťanského predchodcu, slávneho Kartága, ktoré ležalo neďaleko odtiaľ. Urbanistickú mapu Stredomoria do veľkej miery vytvorili ešte Feničania, Gréci a Rimania.
Dejiny Stredomoria treba chápať ako sériu niekoľkých fáz integrácie a dezintegrácie, niekedy prudko prerušených hospodárskymi a politickými konfliktmi. Z tejto perspektívy je dnešné Stredomorie rozdelené a roztrieštené, a to v porovnaní s dejinami niekoľkých storočí, ak nie tisícročí, predstavuje odchýlku od normálneho stavu. Dnes sa preto treba pokúsiť jednotlivé pobrežia integrovať tak, aby v tomto regióne dochádzalo k väčšej politickej, ekonomickej a kultúrnej výmene.
.kupci, hrdinovia dejín
Keď vezmeme Stredomorie ako celok, je nepochybné, že v dejinách malo vždy obrovský ekonomický potenciál. V časoch, ktoré by sme mohli označiť ako obdobie integrácie, pozoruhodne prosperovalo. Príkladom môže byť masívne a pravidelné obchodovanie s obilím, vďaka ktorému mal antický Rím zrno z Tuniska a Egypta. No je pravda, že nikto pred Rimanmi ani po nich nedosiahol politickú nadvládu nad celým morom, ktoré bolo pre nich skutočne mare nostrum, naše more. Pod rímskym panstvom došlo k potlačeniu pirátstva a medzi brehmi Stredozemného mora sa tak dalo plaviť bez väčších problémov. Vďaka tomu sa Rím stal komunitou, kde žili ľudia najrôznejšieho pôvodu. Proces politickej integrácie podnietil zrušenie etnických, náboženských a sociálnych bariér, a to najmä vo veľkých mestách ako Alexandria, Rím a Kartágo. Iste, jednotlivým častiam Stredomoria vždy chýbala niektorá životne dôležitá komodita. Táto skutočnosť však mala jeden logický a pozitívny dopad – od prehistorických čias stimulovala námorný obchod. Hrdinami dejín Stredomoria sú kupci zo starej Fenície, Grécka a Etrúrie, zo stredovekého Janova, Benátok a Barcelony, ale aj z ranonovovekého Izmiru, Dubrovnika a Livorna, muži, ktorí mali zisk z toho, že uspokojovali a stimulovali dopyt po potravinách, prírodných surovinách a luxusnom tovare v okolí Stredozemného mora.
Prítomnosť človeka na pobreží a na ostrovoch Stredomoria nevyhnutne zmenila životné prostredie. Objavil sa odpad, ale k slovu prichádzala aj kultivácia pôdy (novším príkladom sú pontské močariská v Taliansku). Pokles kvality životného prostredia bol zjavný už v antike a ekologickí historici vedú diskusiu o tom, ako sa Stredomorie prispôsobovalo vplyvu ľudského osídlenia pomocou procesu, ktorý možno nazvať samokorigovaním. Zisky v jednej oblasti mohli vyvážiť straty v inej: tuniské sýpky v stredoveku prudko upadli, ale darilo sa iným zdrojom potravín – napríklad v Maroku. V modernej ére Stredomoria môžeme vďaka vyspelej technike snívať o sofistikovanej úrovni poľnohospodárstva, pri ktorom by sa využívala morská voda alebo by sa vysušovala pôda na pestovanie základných plodín – pripomeňme si úspechy izraelských agronómov. A predsa zostáva pravdou ten prostý a základný fakt: Stredomorie vždy bolo a vždy bude musieť zostať zónou, v ktorej sa nedostatok istých základných statkov bude kompenzovať výmenou s regiónmi, kde je týchto statkov viac.
Máme teda pred sebou výzvu, ako tento systém opäť naštartovať, aby fungoval, pretože je do značnej miery zaseknutý. Krajiny na severnom pobreží Stredozemného mora hľadajú riešenie svojich ekonomických problémov v Bruseli (alebo možno v Berlíne či vo Frankfurte). Obrátili sa chrbtom k Stredomoriu a odmietli svoje pravé poslanie, ktoré spočíva práve tam. Vzájomná ekonomická závislosť môže za istých správnych podmienok znížiť napätie, a ak tieto podmienky nie sú splnené, dokáže to napätie podnietiť. Už teraz počuť spory o energetických surovinách pod morským dnom na pobreží Cypru, ktoré sú jablkom sváru pre Turecko, Cyprus, Sýriu, Libanon aj Izrael.
.večný kolobeh migrácie
Treba zdôrazniť ešte jednu črtu z dejín Stredomoria, pretože v 21. storočí ju strácame zo zreteľa. Nutnosť získavať tovar nútila kupcov, aby prekonávali politické a náboženské bariéry, najmä tie medzi kresťanstvom a islamom, ale aj bariéry vnútri jednotlivých náboženstiev: medzi sunnitmi a šiítmi, medzi katolíkmi a gréckymi pravoslávnymi. Stredomorie bolo uzlom, kde sa stretávali tri abrahámovské náboženstvá, a interakcia medzi nimi bývala pravidelná, ba intenzívna, ešte aj v období križiackych výprav. K náboženským prúdom, ktoré sa do seba prelievali, patrila židovská diaspóra v helénskom a rímskom svete (najmä v Alexandrii), kresťanské hnutie v podzemí a jeho vplyv na pozdnú Rímsku ríšu, príchod islamu a konverzia národov v Severnej Afrike a častiach južnej Európy na dynamickú novú vieru. Všetky tri náboženstvá (a v začiatkoch aj pohanstvo) sa navzájom formovali, vymieňali si prvky z teológie, morálne zásady, ba aj úryvky z náboženskej hudby. Pútnici putovali po celom Stredomorí sem a ta, ako jednotlivci aj masovo. Na palube stredovekej lode by ste našli kresťanských pútnikov smerujúcich do Jeruzalema aj moslimských, ktorí mali namierené do Mekky. Možno na seba pozerali s podozrením, no vedeli, že jedni aj druhí majú duchovný cieľ.
To všetko poukazuje na významnú tému migrácie v rámci Stredomoria a do Stredomoria. Kolonisti z Grécka a z fenických miest mierili na západ na Sicíliu (od deviateho storočia pred Kristom), nemecké kmene sa usádzali v Španielsku, Taliansku a na severe Afriky (od tretieho storočia po Kristovi), Arabi z Jemenu a Arábie, Berberi z Magribu, Kopti z Egypta sa usádzali v moslimskom Španielsku (od ôsmeho storočia po Kristovi), križiaci, Benátčania, Katalánci...
V 19. a 20. storočí vzniká aj opačný proces, keď sa obyvatelia Stredomoria vyberajú za živobytím do Nového sveta alebo do severnej Európy (čo má zaujímavé kultúrne výsledky, napríklad v podobe rozšírenia pizzy). Človek, samozrejme, nemôže ignorovať dopady kolonizácie a dekolonizácie, keďže veľa európskych osadníkov prišlo v 19. storočí do Alžírska, Tuniska, Líbye, a v druhej polovici 20. storočia odtiaľ odišli, spolu s mnohými domácimi obyvateľmi, ktorí sa potom usadili na severnom pobreží Stredozemného mora, v Marseille, v Nice a v ich okolí.
V nedávnom období sa Stredomorie stalo územím, cez ktoré mnohí migranti zo subsaharskej Afriky často s rizikom smrti skúšajú vojsť do bohatých krajín Európskej únie. Túto vlnu migrácie posilnila aj migrácia zo Severnej Afriky, najmä z Líbye, počas politických nepokojov. Pripočítajme aj migrantov zo západnej Ázie, ktorí prichádzajú do oblasti Egejského mora a idú ešte ďalej. Hoci hlavným cieľom týchto migrantov sú často európske krajiny na sever od Stredomoria, mnohí z nich sa usadia v Taliansku, v Španielsku a v iných stredomorských štátoch, čo silne ovplyvňuje sociálne vzťahy v týchto spoločnostiach.
A, samozrejme, je tu aj iná migrácia, ktorá je dočasná, ale zanecháva stopu: ľudia zo severu Európy aj z iných oblastí sveta prichádzajú do Stredomoria za letným slnkom. Koncom 20. storočia sa z letnej turistiky stal masový jav, ktorý transformoval miestnu výrobu, pracovný trh, fyzický zjav ľudí, ba i kultúrne a sociálne normy v mestách a dedinách prakticky po celom stredomorskom pobreží Španielska, Francúzska a Talianska. To isté sa teraz postupne deje v Turecku, v Tunisku a iných stredomorských krajinách.
Vidíme tu silné prepojenie cestovného ruchu a ekonomickej sily severnej Európy, a toto prepojenie prináša do ekonomiky väčšiny stredomorských krajín ďalší prvok zraniteľnosti. To platí najmä o období politických nepokojov, keď sa populárne dovolenkové destinácie náhle stávajú nedostupnými, ako sa to prihodilo počas rozpadu Juhoslávie pobrežiu tejto krajiny.
Konflikt v bývalej Juhoslávii nám pripomína, že svet v Stredomorí zažil aj relatívne mierové spolunažívanie národov a náboženstiev, ale aj násilné konflikty. Najmä prístavné mestá hostili zmiešanú populáciu kresťanov, židov a moslimov rôzneho národnostného pôvodu.
Mimoriadnym príkladom kozmopolitného stredomorského mesta je Alexandria, ktorú vo štvrtom storočí pred Kristom založil Alexander Veľký. Začiatkom 20. storočia tvorili Európania len 15 percent jej populácie, hoci mali najväčšiu ekonomickú moc. V roku 1927 žilo v meste odhadom 49-tisíc Grékov a 24-tisíc Talianov. Bolo tam 25-tisíc židov. Väčšina vplyvných moslimských rodín vrátane kráľovskej rodiny pochádzala z Turecka, Albánska, Sýrie alebo Libanonu. Aj oni, tak ako európski usadlíci, sa chceli silno identifikovať s európskou, najmä francúzskou kultúrou.
V ére silnejúceho nacionalizmu, vyháňania, útekov pred ohrozením, nútenej asimilácie ba aj masového vraždenia (ako ukazuje prípad sefardských židov v Salonike) sa mestá v starých osmanských dŕžavách a tiež prístavné mestá na východe Stredomoria premieňali, prestávali byť príkladom koexistencie. Po týchto mimoriadnych spoločnostiach však vznikli v európskej časti Stredomoria iné, tak ako sa Marseilles a iné mestá nie vždy úspešne pokúsili o absorbovanie nielen kolonizátorov, vracajúcich sa zo Severnej Afriky a z Levantu, ale aj imigrantov z bývalých kolónií. Bolo by lákavé predstavovať si, že takto vznikol nový model sociálnej harmónie, ale najmä na juhu Francúzska to tak rozhodne nevyzerá.
V ére kolonializmu, ktorá sa začala v roku 1830, keď Francúzi dobyli Alžírsko, sa v Stredomorí vytvoril nový modus, hegemónny, ktorý presadzoval „civilizovanejší“ charakter Severanov v porovnaní s obyvateľmi južných pobreží. Paradoxne to tiež podnietilo veľmi úzke ekonomické, politické a kultúrne zväzky medzi severom a juhom. Emancipácia kolónií v druhej polovici 20. storočia mala niekoľko významných dôsledkov, najmä rozpad Stredomoria na severnú a južnú zónu, ktoré dodnes do značnej miery fungujú oddelene.
Netvrdíme to preto, aby sme obhajovali konanie kolonizátorov, ktoré bolo, najmä v Alžírsku, často brutálne a kontraproduktívne. No dekolonizácia sa časovo zhodovala s pokusmi Sovietskeho zväzu získať v Stredomorí vplyv, a čerstvo nezávislé krajiny ako Egypt sa dali vlákať do záväzkov voči Moskve, a teda do ekonomickej katastrofy. Vzťahy medzi Alžírskom a Líbyou a medzi európskymi štátmi sa mimoriadne skomplikovali. Líbya sa za Kaddáfího usilovala vymazať všetky stopy svojej koloniálnej minulosti. Dokonca tam boli zakázané nearabské nápisy na verejnosti. Sídla, kde sa kedysi tak pozoruhodne stretávali kultúry, náboženstvá a národy, sa zmenili na jednofarebné mestá obývané len majoritnou populáciou.
.tigrom je len Turecko
Najmä židia zmizli zo všetkých krajín Stredomoria, kde pôvodne predstavovali významnú časť väčšej spoločnosti. Stiahli sa do jedného sužovaného kúta (Izraela), niektorí do južného Francúzska. Tak sa skončili dvetisícročné dejiny diaspóry na stredomorskom pobreží. Z tohto pohľadu bol aj vznik Izraela ďalšou epizódou v roztrieštení Stredomoria, počas ktorého si rôzne etnické a náboženské skupiny vyhradili vlastné územia a nastali presuny obyvateľstva – v dvadsiatych rokoch ich odštartovali výmeny Grékov, Turkov a Arménov. V Izraeli mal vzostup politikov, pochádzajúcich zo strednej a východnej Európy, za následok presvedčenie, že táto krajina by sa mala stať európskejšou. Človek môže uznávať úspechy Izraela, a predsa cítiť ľútosť nad tým, že rola židov v živote desiatky veľkých stredomorských miest sa skončila.
Krajiny na severe Stredomoria sa tiež pozerajú smerom k Európe, a obracajú sa chrbtom k moru, pretože chcú byť súčasťou Európskej únie, zväzku, ktorého najsilnejšie ekonomiky ležia ďalej od Stredomoria. Každý jeden členský štát EÚ, ktorý sa nachádza na pobreží Stredozemného mora, má slabú ekonomiku. Výnimkou je iba Gibraltar, ktorý stále zažíva približne 5-percentný rast. To len posilňuje dojem, že Stredomorie je roztrieštené. Ak sa na pobreží Stredozemného mora dá hovoriť o ekonomickom tigrovi, je ním iba Turecko, ktoré v širšom regióne ešte stále len hľadá svoju rolu. Turecký ekonomický rast predstavuje príkry kontrast k situácii v Grécku. Podľa článku, nedávno uverejneného vo Frankfurter Allgemeine Zeitung, je na tom Turecko lepšie než Rumunsko či Bulharsko, ba jeho výkon sa dá porovnať s pobaltskými štátmi. Treba však zdôrazniť, že významnou zložkou tureckého ekonomického úspechu nie je obchod so Stredomorím, ale s Nemeckom. Druhou úspešnou ekonomikou v Stredomorí je Izrael, ktorý má pozoruhodné výsledky pri zakladaní hi-tech spoločností. Jeho integráciu do širších ekonomických sietí na východe Stredomoria však vážne hatí politická izolácia, a teraz k nej prispieva ešte aj zhoršenie vzťahov s Tureckom.
.stále roztriešené
Zásadná otázka znie, ako by sa dali obnoviť vzťahy medzi severným a južným pobreží Stredozemného mora. Predstava Stredozemnej únie je viac ideálom než praktickým riešením. Prízrak gréckeho odchodu z eurozóny však stále straší a počuť aj upozornenia, že za Hollanda sa Francúzsko môže pripojiť k skupine problematických euroekonomík. Krajiny EÚ budú vnímať prepojenie s neúnijným Stredomorím ako ešte menšiu prioritu než dosiaľ. A Stredomorie v 21. storočí zostáva naďalej roztrieštené.
David Abulafia/
Vplyvný britský historik, profesor dejín Stredomoria na britskej univerzite v Cambridgei. Venuje sa najmä dejinám Talianska, Španielska a stredomorského sveta v stredoveku a renesancii. Pôvodom sefardský žid, narodil sa v roku 1949 v Anglicku, na Cambridgei pôsobí od roku 1974, v rokoch 2003 ? 2005 bol dekanom fakulty dejín, od roku 2008 pôsobí vo vedení univerzity. Napísal viacero vysokocenených kníh o Stredomorí, obzvlášť The Great Sea: a human history of the Mediterranean (2011), v nemecky hovoriacich krajinách bola úspešná jeho kniha o Friedrichovi II Frederick II: a medieval emperor (1988). Je ženatý, publikovaný text vyšiel pôvodne v magazíne Standpoint.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.