Nacionalizmus silnejší ako obchod a demokracia

Ázijské krajiny navzájom obchodujú, produkty, ktoré exportujú do nášho světa, často postupne cestujú po rôznych továrňach od Číny cez Japonsko, Južnú Kóreu či Filipíny, kde sa skladajú do výsledného produktu. Konzervatívna vláda Južnej Kórey napriek tomu odmietla akúkoľvek vojenskú spoluprácu s Japonskom, keďže Japonci odmietajú uznať suverenitu Južnej Kórey nad dvoma neobývanými ostrovčekmi medzi týmito krajinami. Kórejčania ich volajú Dokdo, Japonci Takešima. Obe vlády sa odvolávajú na staré zmluvy a ešte staršie mapy, obe odmietajú proces arbitrácie a spor zostáva nevyriešený.  Ešte aj Severná Kórea podporuje v tomto spore Južnú Kóreu, jediná vec, na ktorej sa tieto dva štáty zhodnú. V Južnej Kórei sa Dokdo stalo symbolom rezistencie voči japonskému imperializmu. Ak by niekto poukázal na to, že japonský imperializmus skončil v roku 1945, v Kórei mu povedia, že japonská duša zostala imperialistická a súčasná japonská vláda chce vybudovať vojenský jadrový arzenál.  V skutočnosti však o niečom podobnom v Japonsku sníva iba niekoľko extrémnych nacionalistov. V Južnej Kórei to však už stihlo vyvolať reakciu a konzervatívni kandidáti na post prezidenta volajú po vlastnom jadrovom programe.
Status ostrovov Senkaku (pre Číňanov Diaoyuin), ktoré ležia južne od Japonska, je rovnako nejasný. Hoci tieto ostrovy podľa japonského práva vlastní niekoľko japonských rodín, za časť svojej ríše ich považuje aj Čína. Rovnako Taiwan.  V ich okolí neustále hliadkujú čínske lode, ktoré občas zastrašia a inokedy potopia japonské rybárske plavidlá. Západné médiá, americkí a európski politici vidia tento spor ako ekonomický spor, v ktorom ide o rybolov, prípadne plyn a ropu.  V Číne, Taiwane a Japonsku však nejde iba o ekonomiku a sporu sa prikladá symbolický význam. V pozadí stoja staré nacionalistické vášne a tradičné ázijské presvedčenie o strate tváre. Po tom, ako v roku 2010 čínske lode narazili do japonských rybárskych plavidiel, nedokázala japonská vláda dostatočne tvrdo zareagovať. Tento rok sa preto usiluje o revanš a snaží sa ostrovy Senkaku znárodniť.
Ďalej na juh ležia Spratlyho ostrovy, ktoré si nárokuje Čína, Vietnam, Filipíny, Taiwan aj Malajzia. Aj tu sa hovorí o zásobách zemného plynu. Za normálnych okolností by to vysvetľovalo spor a dodávalo mu racionálne jadro. Lenže tieto energetické ložiská neboli zatiaľ potvrdené, takže pravdepodobnejším vysvetlením je opäť nacionalizmus. Podobne ako na severe, aj tu Čína testuje odhodlanosť svojich susedov, z ktorých niektorí – Japonsko, Vietnam, Filipíny, Taiwan, Malajzia a do istej miery aj India – zvažujú vytvorenie protičínskej aliancie. Keď Washington túto myšlienku podporil, reakciou bol čínsky hnev. Americký tieň je v regióne prítomný, keďže siedma flotila zabezpečuje už dnes bezpečnosť námorných trás. Nebyť americkej prítomnosti, sieť ázijských ekonomických vzťahov, by sa už dávno dezintegrovala.
Pacifický tlakový hrniec podkopáva aj ďalšie tradičné presvedčenie, a síce, že demokratické štáty spolu nevedú vojny. Demokratická Južná Kórea a demokratické Japonsko však nedokázali podpísať menšiu dohodu o spoločnom obchode. A čo je horšie, Južná Kórea sa v tomto spore viac svojou pozíciou blíži diktatúre v Severnej Kórei a Číne.
Každý deň prináša nové provokácie. Kórejský prezident nedávno vstúpil na pôdu ostrovov Dokdo. Po ňom prišli japonskí nacionalisti. Čína vyslala svoje námorníctvo k Spratlyho ostrovom. Japonská polícia zatkla skupinu Číňanov na Senkaku. Ďalšie okolnosti zhoršujú celkovú situáciu. Ázijská ekonomika oslabuje, niektoré vlády sú slabé (Japonsko), iné prechádzajú tranzíciou (Južná Kórea, Čína) alebo trpia nedostatkom legitimity (Vietnam, Čína). Agresívny nacionalizmus môže byť v takýchto podmienkach lákavým prostriedkom. V Ázii totiž nacionalistické vášne nerozpúšťa ani demokracia, ani obchod.

Autor je francúzsky publicista, v minulosti bol poradcom viacerých francúzskych politikov a kórejského prezidenta Mjong-baka.