Tie umožňujú domáce vzdelávanie len na prvom stupni základnej školy a len rodičom s patričným pedagogickým vzdelaním. Domáce vzdelávanie napojené na vlnu liberalizácie a humanizácie vzdelávania (v radikálnejšom prípade snažiacej sa až o odškolnenie spoločnosti) so sebou strháva rodičov, ktorých neuspokojuje predstava, že by vzdelávanie svojich detí mali zveriť do rúk štátu a preberajú iniciatívu sami, aby potrebu rozvoja svojich detí uspokojili podľa vlastných predstáv. Na prvý pohľad sa dôvody pre domáce vzdelávanie môžu javiť ako opodstatnené – nahlas diskutované pochybnosti o schopnosti školy a jej učiteľov rozvíjať žiakov vo všetkých oblastiach kľúčových kompetencií, sprostredkovať im poznanie potrebné pre život, rešpektovať individualitu každého žiaka, zabezpečiť primerané materiálno-technické podmienky výučby i motivujúcu klímu pre učenie, ochrániť žiakov od neblahého rovesníckeho vplyvu, posúvajú školu v očiach širšej verejnosti do negatívneho svetla. Ak sa k tomu pridá náboženské presvedčenie rodičov, ktoré v sekularizovanom svete núti rodičov starostlivejšie dohliadať na morálny a duchovný vývin svojich detí, domáce vzdelávanie sa javí ako optimálna voľba.
.obrana pred relativizmom
Rodičia, ktorí sa rozhodujú pre domáce vzdelávanie, sú spravidla rodičia uvedomelí, vedomí si svojej zodpovednosti i práva na výchovu svojich detí, ktorí vedia, že v čase, keď na svoje deti nemajú vplyv oni, o formovaní ich detí rozhodujú vplyvy, ktoré nedokážu kontrolovať v plnej miere. Podľa zástancov domáceho vzdelávania rodinné prostredie umožňuje situačné učenie, ktoré je nenásilné, stimuluje zvedavosť a tvorivosť dieťaťa, podnecuje ochotu dieťaťa učiť sa. Rodič, ktorý svoje dieťa dobre pozná, môže prispôsobiť učenie jeho individuálnym potrebám a rozvíjať jeho špecifické danosti, ktoré by v školskej triede mohli zostať nepovšimnuté. Navyše, rodič získava väčšiu kontrolu nad tým, čo sa jeho dieťa učí, čím odpadá problém s nevhodným učivom. To je zrejme dôvod, prečo sa domáce vzdelávanie teší popularite najmä v kresťanskej komunite, ktorá len s nevôľou sleduje, ako evolucionizmus dominuje v otázkach pôvodu človeka v školskom učive, ako si relativizmus a liberalizmus v otázkach partnerských vzťahov a ľudskej sexuality čoraz viac razí cestu do hlavnoprúdového vzdelávania, ako rizikové formy trávenia voľného času presycujú rovesnícke skupiny, do ktorých deti získavajú prístup prostredníctvom školskej triedy. Zdá sa preto logické, že iniciatíva rozšíriť legislatívne možnosti domáceho vzdelávania vyšla prednedávnom z radov poslaneckej základne KDH.
O domácom vzdelávaní sa vedú mnohé polemiky v zahraničí, známe sú aj skúsenosti z Čiech, ktoré sú o trochu dlhšie ako naše (pozri napríklad diskusiu medzi V. Mertinom a S. Štechom v časopise Pedagogika). Zväčša sa v nich diskutuje o tom, ako domáce vzdelávanie mení všeobecnú predstavu o funkciách školy v očiach laickej i odbornej verejnosti, či domáce vzdelávanie dokáže rozvíjať dieťa kvalitnejšie ako tradičná škola, aké nové vedľajšie produkty učenia prináša pre dieťa a pre jeho rodinu. Tieto tradičné línie diskusie však na tomto mieste netreba otvárať. Ponechám bokom aj to, či domáce vzdelávanie je, alebo nie je hrozbou pre školu v jej tradičnej podobe. Skúsenosti zo zahraničia aj tak ukazujú, že domáce vzdelávanie nemá potenciál preraziť v masovejšom meradle, už len z toho dôvodu, že jedného rodiča vyraďuje z pracovného procesu. To so sebou prináša významné ekonomické obete, ktoré nedokáže uniesť každá rodina. Rovnako sa nebudem venovať schopnosti domáceho vzdelávania, rozvíjať dôležité oblasti poznania a schopností detí v porovnaní s tradičnou školou, pretože deti vzdelávané doma sú zväčša z rodín so stredným a vyšším socioekonomickým statusom, ktoré zvyčajne nemajú problém úspešne čeliť nárokom vzdelávania ani v tradičnej škole. Otázka, či by sa rozvíjali efektívnejšie v domácom prostredí, alebo v tradičnej škole, je preto skôr hypotetická, hoci sa zástancovia domáceho vzdelávania prezentujú nadštandardnými výsledkami doma vzdelávaných detí. Zmienim len dva paradoxy popularity domáceho vzdelávania v kresťanských kruhoch, ktoré nie sú diskutované až tak nahlas.
.škola a angažovaní rodičia
Zástancovia domáceho vzdelávania často argumentujú tým, že vzdelávanie šité na mieru dieťaťu (a jeho rodine) je tou najlepšou alternatívou pre rozvoj dieťaťa, pretože rodič aktívne vstupuje do selekcie učiva a zabraňuje prísunu takých informácií k dieťaťu, ktoré sú v rozpore s jeho svetonázorom alebo osobným presvedčením. Možnosť rozhodnúť, aké informácie sa k dieťaťu dostanú, kedy a za akých podmienok, sa javí ako príležitosť hrajúca v prospech dobra dieťaťa vyrastajúceho v kresťanskej rodine. Dieťa nie je vystavované pluralite názorov (ktorej by v škole určite čelilo) alebo rovno tomu, že škola prezentuje niektoré (pre rodinu dôležité) témy v odlišnom svetle. A to je kameň úrazu. Kresťanský pohľad na morálku, podstatu bytia človeka a svet ako taký v mnohých otázkach nedovoľuje žiadny relativizmus. To, čo rodičia doma deťom prezentujú ako základ pre ich svetonázor, má povahu absolútnej pravdy, ktorá má svoju oporu v tom, že bola prijatá od Boha. Je však dobré, aby dieťa bolo takto úzkostlivo chránené pred vonkajšími vplyvmi, aby nebola ohrozená jeho svetonázorová integrita?
Škola prispieva k rozvoju dieťaťa už len napríklad tým, že vytvára podmienky na sekundárnu socializáciu. To, že v škole nejde o plynulé pokračovanie rodinnej výchovy, vlastne ani nie je problém. Úloha školy totiž spočíva v tom, že na vybrané témy ponúka oficiálny pohľad – pohľad, ktorý je akceptovaný spoločnosťou najčastejšie preto, lebo reprezentuje názorové spektrum vedeckých disciplín. Tento oficiálny pohľad sa síce môže vymykať svetonázoru rodiny, ale pre dieťa môže byť dôležitý práve tým, že je pohľadom oficiálnym a má v spoločnosti svoju váhu a zastúpenie. Dieťa vystavené prípadnému rozporu sa učí čeliť pluralite názorov a nejakým spôsobom sa s touto pluralitou vyrovnať. Vďaka tomu si napríklad môže vytvoriť odstup od názorov svojich rodičov, konfrontovať ich s názormi oficiálnej kultúry a vedome sa rozhodnúť pre vlastnú názorovú pozíciu, či minimálne akceptovať fakt, že ľudia majú názory a presvedčenia odlišné od tých, ako prevládajú v jeho rodinnom prostredí. Koniec koncov, dieťa od majoritnej kultúry nemôže byť (a ani nebude) izolované po celý svoj život a s rozpormi medzi svetonázorom rodičov a majoritnej kultúry sa bude musieť skôr či neskôr vyrovnať. Tým, že škola vyberá témy, ktoré sú primerané veku dieťaťa, môže sa dieťa naučiť čeliť týmto otázkam postupne. Samozrejme, od rodičov to vyžaduje aktívne úsilie sledovať, čo sa dieťa škole učí a v sporných prípadoch konfrontovať pohľad školy a vysvetľovať a obhajovať pohľad rodiny.
Druhý paradox súvisí s tým, že rodičia, ktorí sa rozhodujú pre domáce vzdelávanie, sú často rodičmi angažovanými, ktorí sú kompetentní a ochotní aktívne vstupovať do diania okolo seba. Ich rozhodnutie pre domáce vzdelávanie je toho, napokon, jasným dôkazom. Tým, že volia pre svoje deti domáce vzdelávanie, však strácajú priamy vplyv na školu, ktorú kritizujú, pretože s ňou prakticky prestávajú byť v bezprostrednom kontakte. Rozhodnutím pre domáce vzdelávanie sa vlastne nepriamo rozhodujú nemať priestor vnášať morálne štandardy a postoje, ktoré súvisia s kresťanským svetonázorom do chodu školskej triedy alebo školy prostredníctvom svojich detí (vplyv na rovesnícku skupinu) alebo prostredníctvom vlastného aktívneho záujmu o dianie v škole (agitáciou za to, aby škola pristupovala citlivo k sporným obsahom vzdelávania; aby sa do výučby nevnášali kontroverzné prvky, ktoré nie sú obsiahnuté v školskom vzdelávacom programe; alebo len tým, že sa budú neformálne stýkať s rodinami mimo vlastných kruhov). Ak je rozhodnutie pre domáce vzdelávanie v kresťanských rodinách motivované obavami z toho, že škola ich deťom neponúkne vyhovujúci obsah vzdelávania, potom je rozhodnutie pre domáce vzdelávanie vlastne rezignáciou aktívne sa angažovať v prospech zmeny, umožnením toho, aby ich hlas nezavážil pri formovaní toho, aká škola bude.
Autorka je vysokoškolská pedagogička, pôsobí na Trnavskej univerzite.
.obrana pred relativizmom
Rodičia, ktorí sa rozhodujú pre domáce vzdelávanie, sú spravidla rodičia uvedomelí, vedomí si svojej zodpovednosti i práva na výchovu svojich detí, ktorí vedia, že v čase, keď na svoje deti nemajú vplyv oni, o formovaní ich detí rozhodujú vplyvy, ktoré nedokážu kontrolovať v plnej miere. Podľa zástancov domáceho vzdelávania rodinné prostredie umožňuje situačné učenie, ktoré je nenásilné, stimuluje zvedavosť a tvorivosť dieťaťa, podnecuje ochotu dieťaťa učiť sa. Rodič, ktorý svoje dieťa dobre pozná, môže prispôsobiť učenie jeho individuálnym potrebám a rozvíjať jeho špecifické danosti, ktoré by v školskej triede mohli zostať nepovšimnuté. Navyše, rodič získava väčšiu kontrolu nad tým, čo sa jeho dieťa učí, čím odpadá problém s nevhodným učivom. To je zrejme dôvod, prečo sa domáce vzdelávanie teší popularite najmä v kresťanskej komunite, ktorá len s nevôľou sleduje, ako evolucionizmus dominuje v otázkach pôvodu človeka v školskom učive, ako si relativizmus a liberalizmus v otázkach partnerských vzťahov a ľudskej sexuality čoraz viac razí cestu do hlavnoprúdového vzdelávania, ako rizikové formy trávenia voľného času presycujú rovesnícke skupiny, do ktorých deti získavajú prístup prostredníctvom školskej triedy. Zdá sa preto logické, že iniciatíva rozšíriť legislatívne možnosti domáceho vzdelávania vyšla prednedávnom z radov poslaneckej základne KDH.
O domácom vzdelávaní sa vedú mnohé polemiky v zahraničí, známe sú aj skúsenosti z Čiech, ktoré sú o trochu dlhšie ako naše (pozri napríklad diskusiu medzi V. Mertinom a S. Štechom v časopise Pedagogika). Zväčša sa v nich diskutuje o tom, ako domáce vzdelávanie mení všeobecnú predstavu o funkciách školy v očiach laickej i odbornej verejnosti, či domáce vzdelávanie dokáže rozvíjať dieťa kvalitnejšie ako tradičná škola, aké nové vedľajšie produkty učenia prináša pre dieťa a pre jeho rodinu. Tieto tradičné línie diskusie však na tomto mieste netreba otvárať. Ponechám bokom aj to, či domáce vzdelávanie je, alebo nie je hrozbou pre školu v jej tradičnej podobe. Skúsenosti zo zahraničia aj tak ukazujú, že domáce vzdelávanie nemá potenciál preraziť v masovejšom meradle, už len z toho dôvodu, že jedného rodiča vyraďuje z pracovného procesu. To so sebou prináša významné ekonomické obete, ktoré nedokáže uniesť každá rodina. Rovnako sa nebudem venovať schopnosti domáceho vzdelávania, rozvíjať dôležité oblasti poznania a schopností detí v porovnaní s tradičnou školou, pretože deti vzdelávané doma sú zväčša z rodín so stredným a vyšším socioekonomickým statusom, ktoré zvyčajne nemajú problém úspešne čeliť nárokom vzdelávania ani v tradičnej škole. Otázka, či by sa rozvíjali efektívnejšie v domácom prostredí, alebo v tradičnej škole, je preto skôr hypotetická, hoci sa zástancovia domáceho vzdelávania prezentujú nadštandardnými výsledkami doma vzdelávaných detí. Zmienim len dva paradoxy popularity domáceho vzdelávania v kresťanských kruhoch, ktoré nie sú diskutované až tak nahlas.
.škola a angažovaní rodičia
Zástancovia domáceho vzdelávania často argumentujú tým, že vzdelávanie šité na mieru dieťaťu (a jeho rodine) je tou najlepšou alternatívou pre rozvoj dieťaťa, pretože rodič aktívne vstupuje do selekcie učiva a zabraňuje prísunu takých informácií k dieťaťu, ktoré sú v rozpore s jeho svetonázorom alebo osobným presvedčením. Možnosť rozhodnúť, aké informácie sa k dieťaťu dostanú, kedy a za akých podmienok, sa javí ako príležitosť hrajúca v prospech dobra dieťaťa vyrastajúceho v kresťanskej rodine. Dieťa nie je vystavované pluralite názorov (ktorej by v škole určite čelilo) alebo rovno tomu, že škola prezentuje niektoré (pre rodinu dôležité) témy v odlišnom svetle. A to je kameň úrazu. Kresťanský pohľad na morálku, podstatu bytia človeka a svet ako taký v mnohých otázkach nedovoľuje žiadny relativizmus. To, čo rodičia doma deťom prezentujú ako základ pre ich svetonázor, má povahu absolútnej pravdy, ktorá má svoju oporu v tom, že bola prijatá od Boha. Je však dobré, aby dieťa bolo takto úzkostlivo chránené pred vonkajšími vplyvmi, aby nebola ohrozená jeho svetonázorová integrita?
Škola prispieva k rozvoju dieťaťa už len napríklad tým, že vytvára podmienky na sekundárnu socializáciu. To, že v škole nejde o plynulé pokračovanie rodinnej výchovy, vlastne ani nie je problém. Úloha školy totiž spočíva v tom, že na vybrané témy ponúka oficiálny pohľad – pohľad, ktorý je akceptovaný spoločnosťou najčastejšie preto, lebo reprezentuje názorové spektrum vedeckých disciplín. Tento oficiálny pohľad sa síce môže vymykať svetonázoru rodiny, ale pre dieťa môže byť dôležitý práve tým, že je pohľadom oficiálnym a má v spoločnosti svoju váhu a zastúpenie. Dieťa vystavené prípadnému rozporu sa učí čeliť pluralite názorov a nejakým spôsobom sa s touto pluralitou vyrovnať. Vďaka tomu si napríklad môže vytvoriť odstup od názorov svojich rodičov, konfrontovať ich s názormi oficiálnej kultúry a vedome sa rozhodnúť pre vlastnú názorovú pozíciu, či minimálne akceptovať fakt, že ľudia majú názory a presvedčenia odlišné od tých, ako prevládajú v jeho rodinnom prostredí. Koniec koncov, dieťa od majoritnej kultúry nemôže byť (a ani nebude) izolované po celý svoj život a s rozpormi medzi svetonázorom rodičov a majoritnej kultúry sa bude musieť skôr či neskôr vyrovnať. Tým, že škola vyberá témy, ktoré sú primerané veku dieťaťa, môže sa dieťa naučiť čeliť týmto otázkam postupne. Samozrejme, od rodičov to vyžaduje aktívne úsilie sledovať, čo sa dieťa škole učí a v sporných prípadoch konfrontovať pohľad školy a vysvetľovať a obhajovať pohľad rodiny.
Druhý paradox súvisí s tým, že rodičia, ktorí sa rozhodujú pre domáce vzdelávanie, sú často rodičmi angažovanými, ktorí sú kompetentní a ochotní aktívne vstupovať do diania okolo seba. Ich rozhodnutie pre domáce vzdelávanie je toho, napokon, jasným dôkazom. Tým, že volia pre svoje deti domáce vzdelávanie, však strácajú priamy vplyv na školu, ktorú kritizujú, pretože s ňou prakticky prestávajú byť v bezprostrednom kontakte. Rozhodnutím pre domáce vzdelávanie sa vlastne nepriamo rozhodujú nemať priestor vnášať morálne štandardy a postoje, ktoré súvisia s kresťanským svetonázorom do chodu školskej triedy alebo školy prostredníctvom svojich detí (vplyv na rovesnícku skupinu) alebo prostredníctvom vlastného aktívneho záujmu o dianie v škole (agitáciou za to, aby škola pristupovala citlivo k sporným obsahom vzdelávania; aby sa do výučby nevnášali kontroverzné prvky, ktoré nie sú obsiahnuté v školskom vzdelávacom programe; alebo len tým, že sa budú neformálne stýkať s rodinami mimo vlastných kruhov). Ak je rozhodnutie pre domáce vzdelávanie v kresťanských rodinách motivované obavami z toho, že škola ich deťom neponúkne vyhovujúci obsah vzdelávania, potom je rozhodnutie pre domáce vzdelávanie vlastne rezignáciou aktívne sa angažovať v prospech zmeny, umožnením toho, aby ich hlas nezavážil pri formovaní toho, aká škola bude.
Autorka je vysokoškolská pedagogička, pôsobí na Trnavskej univerzite.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.