Za komunizmu sme od oficiálnych médií nečakali nič. To, čomu sme hovorili nezávislosť, sme hľadali v pašovanej literatúre, v zahraničí, v samizdatoch, v súkromí. Po novembri 1989 sa veľmi rýchlo ukázalo, že objektívne a nezávislé médiá budú problém. Minimálne pre názorovú a záujmovú pripútanosť autorov. Tá je aj vecou kalkulácie, návštevnosti, sledovateľnosti, inzercie, vlastníctva... Dnes už je zrejmé, že nezávislosť v médiách neexistuje, existujú iba ľudia v médiách, ktorí sú nezávislí „zvonku“. Závislosť od vnútorného presvedčenia v rámci morálky a pravidiel je v poriadku.
Závislosť od vnútorného presvedčenia v rámci morálky a pravidiel však trápi skutočne iba zopár statočných. Väčšina ľudí na nejakú morálku a pravidlá od médií zvysoka kašle. Navyše to, čím médiá naozaj trpia, je mizéria a plytkosť obsahov, za ktorou sa často skrýva nevzdelanosť, hlúposť a korupcia. To sme 25. novembra 1989 fakt nemohli tušiť.
A do tretice: Keď zomrel Milan Petrusek, skvelý sociológ a človek, Peter Zajac si spomenul na jeden jeho výrok: „Medializovaná pravda má maximálnu životnosť jeden mesiac.“ Nuž, hej, žijeme v čase rýchlych médií. Udalosti a interpretácie sa valia takmer súbežne. Nehovoriac o tom, že to, nad čím sme včera žasli, je zajtra zabudnuté.
Iba v Slovenskej televízii sa od roku 1989 do roku 2012 vystriedalo na poste generálneho riaditeľa tuším desať ľudí, všetko politickí nominanti a takmer všetci viac alebo menej neschopní. Nesmierna pestrosť médií, ktorá prišla s internetom a s digitalizáciou problém plytkosti a mizérie ponuky iba rozmnožila. Súčasne však poskytla možnosť výberu a selekcie z takmer neobmedzených zdrojov. Kto vie hľadať, nájde. Blogujeme, zakladáme si internetové stránky, vstupujeme do sociálnych sietí, máme komunitné médiá... Plávame v oceáne obrazov, textov, zvukov a skladáme si z nich mozaiku šitú na mieru – stávame sa súčasne producentmi aj konzumentmi ilúzií o svete. Občas sa nad hladinu vynorí dôležitá informácia, myšlienka, obraz, zvuk a nebodaj aj pravda, aby vzápätí opäť zmizla. Treba dúfať a veriť, že vnímavý človek ju zaregistruje a uchová pre seba aj druhých. Čosi z toho, nad čím sme včera žasli, by sme si totiž mali pamätať aj zajtra. Napríklad preto, aby sme dvakrát nestúpili do toho istého exkrementu.
Závislosť od vnútorného presvedčenia v rámci morálky a pravidiel však trápi skutočne iba zopár statočných. Väčšina ľudí na nejakú morálku a pravidlá od médií zvysoka kašle. Navyše to, čím médiá naozaj trpia, je mizéria a plytkosť obsahov, za ktorou sa často skrýva nevzdelanosť, hlúposť a korupcia. To sme 25. novembra 1989 fakt nemohli tušiť.
A do tretice: Keď zomrel Milan Petrusek, skvelý sociológ a človek, Peter Zajac si spomenul na jeden jeho výrok: „Medializovaná pravda má maximálnu životnosť jeden mesiac.“ Nuž, hej, žijeme v čase rýchlych médií. Udalosti a interpretácie sa valia takmer súbežne. Nehovoriac o tom, že to, nad čím sme včera žasli, je zajtra zabudnuté.
Iba v Slovenskej televízii sa od roku 1989 do roku 2012 vystriedalo na poste generálneho riaditeľa tuším desať ľudí, všetko politickí nominanti a takmer všetci viac alebo menej neschopní. Nesmierna pestrosť médií, ktorá prišla s internetom a s digitalizáciou problém plytkosti a mizérie ponuky iba rozmnožila. Súčasne však poskytla možnosť výberu a selekcie z takmer neobmedzených zdrojov. Kto vie hľadať, nájde. Blogujeme, zakladáme si internetové stránky, vstupujeme do sociálnych sietí, máme komunitné médiá... Plávame v oceáne obrazov, textov, zvukov a skladáme si z nich mozaiku šitú na mieru – stávame sa súčasne producentmi aj konzumentmi ilúzií o svete. Občas sa nad hladinu vynorí dôležitá informácia, myšlienka, obraz, zvuk a nebodaj aj pravda, aby vzápätí opäť zmizla. Treba dúfať a veriť, že vnímavý človek ju zaregistruje a uchová pre seba aj druhých. Čosi z toho, nad čím sme včera žasli, by sme si totiž mali pamätať aj zajtra. Napríklad preto, aby sme dvakrát nestúpili do toho istého exkrementu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.