Lemury žili na Madagaskare skôr ako prví ľudia, tí sa na ostrov doplavili až pred 2 000 rokmi. Pochádzali z africko- a malajsko-polynézskych kmeňov, čo dokazuje, že toto územie bolo pôvodne súčasťou kontinentu a ostrovom sa stalo až počas vývoja v druhohorách. Madagaskar je dodnes jediným prirodzeným domovom lemurov. Z vyše stovky druhov sú také, čo uprednostňujú život na stromoch, iné by ste na strom nedostali ani svorkou pitbulov. Najmenším známym druhom lemura je maki trpasličí (Microcebus berthae). Meria iba deväť centimetrov a váži tridsať gramov. Najväčším lemurom je lemur indri, ktorý je vysoký meter dvadsať a môže vážiť takmer desať kilogramov. Hotovým obrom bol však dnes vyhynutý lemur druhu Archaeoindris fontoynonti, ktorý vážil pri výške jeden a pol metra až 200 kilogramov, bol teda ťažší ako dnešná gorila.
.duše mŕtvych
Svoje meno dostali lemury po príchode prvých cestovateľov, ktorí objavili Madagaskar. Keďže prišelci sa báli tvorov so svetielkujúcimi žltými a oranžovými očami a ich desivých škrekov, nazvali ich lemures, čiže tak, ako označovali v starom Ríme duše mŕtvych. V skutočnosti lemury nie sú žiadne krvilačné stvorenia. Sú to prevažne vegetariáni, len občas si rastlinnú stravu spestria nejakým tým hmyzom, ale v núdzi aj malými stavovcami. Až 98 percent druhov patrí medzi ohrozené až kriticky ohrozené živočíchy, ich úbytok spôsobuje najmä nekontrolované odlesňovanie, živelné budovanie ciest, pretínajúcich ich teritóriá. Ku kynoženiu prispieva aj porušenie miestneho tabu. Domorodci totiž zistili, že cudzinca, ktorý uloví a zje lemura, nepostihne spravodlivý trest a kliatba bohov, ako tomu verili ich predkovia. Toto znevažovanie tradície došlo tak ďaleko, že si lemury pripravujú ako pochúťku k pivu. V minulosti boli lemury uctievanými zvieratami. Podľa povesti raz zachránili život človeku, ktorý vyberal med lesných včiel a spadol zo stromu. Dokonca ich považovali za predkov ľudí. Dnes až 95 percent domorodcov priznalo, že minimálne raz porušili tabu a ochutnali lemurie mäso.
.chvostové signály
O živote niektorých druhov lemurov zoológovia vedia veľmi málo, iné sú známe aj preto, že ich možno pozorovať v zajatí. Príkladom prispôsobivosti sú lemury kata. Existuje množstvo fotiek, ktoré ich zachytávajú v póze meditujúceho Buddhu. Sedia pritom na zadku, zadné nohy majú akoby skrížené do tureckého sedu, predné natiahnuté od tela a tvár nastavenú k slnku. V skutočnosti takto pózujú preto, lebo sa potrebujú zohriať. Lemury majú totiž problémy s termoreguláciou a najmä po chladnej noci sa potrebujú čím skôr prehriať. Preto doslova roztvárajú náruč a nastavujú sa slnku tak, aby čo najrýchlejšie zohriali čo najväčší povrch tela. Charakteristickým znakom lemurov kata je čierno-bielo pásikavý chvost, ktorý slúži predovšetkým ako signalizácia a navigačný bod pre putujúcich členov skupiny. Chvost má však aj inú dôležitú funkciu – slúži na zastrašovanie soka. Lemury majú na zápästí pachové žliazky, ktorými si naparfumujú koniec chvosta a potom ním provokatívne šibrinkujú pred nosom nepriateľa. Keď súper neuzná, že pach protivníka je lepší, teda dominantnejší, strhne sa bitka. Bojujúcich samčekov možno pozorovať pri obhajovaní teritória či v období párenia. Víťaz sa musí poponáhľať, samičky sú schopné otehotnieť iba počas troch dní v roku. Po štyroch mesiacoch na svet prichádza jedno mláďa, zriedkavejšie ich je viac. Po narodení sa okamžite prichytí matkinej srsti na bruchu, odkiaľ po čase prelezie na jej chrbát. Materské mlieko popíja približne pol roka. Samčekov po dosiahnutí puberty nemilosrdne vyženú zo skupiny. Tento mechanizmus bráni tomu, aby sa medzi sebou nepárilo pokrvné príbuzenstvo a pomáha tak udržiavať zdravý genetický fond.
.lemurie pachy
Lemury kata tvoria skupiny, v ktorých spolu žijú mláďatá rôzneho veku a dospelé samice. V niektorých vládne rovnoprávnosť, inde zákony hierarchie, pričom na čele je jedna či viaceré skúsené samice. Lemurie matky sú obetavé, chránia a kŕmia vlastným mliekom nielen svoje, ale každé mláďa vo svorke, bežné je tiež osvojenie sirôt. Dorozumievajú sa zvukmi podobnými brechaniu a mňaučaniu, dôležitú úlohu tu však hrajú aj pachové žliazky. Ich sekrét, ktorý je namiešaný až z 200 chemických látok, si pri prečesávaní srsti rozotierajú po tele, vďaka čomu sa členovia svorky ľahšie spoznajú. Osobitú vôňu ocení aj samička pri výbere zdatného samčeka, ktorému dovolí, aby sa stal otcom jej mláďaťa. Inak je to so samcom, ktorého zdravotný stav nie je najlepší a zároveň klesol na rebríčku hierarchie. Ten smrdí samičke tak, že aj keby sa bohvieako snažil, nedokáže tento hendikep pred samičkou zatajiť. Ide teda o ďalší mechanizmus, ktorý vyraďuje nekvalitných jedincov z rozmnožovania, veď iba zdravé a životaschopné mláďatá sú zárukou zachovania rodu. Nevysvetlenou záhadou pre vedcov zatiaľ zostáva, načo je lemurom schopnosť produkovať iné pachy pravou a iné pachy ľavou časťou tela. Predpokladá sa, že by to mohlo súvisieť s obhajovaním teritória a udržaním určitého životného priestoru. Označkovanie miesta dvoma rôznorodými pachmi, ktoré pochádzajú od jedného lemura, vzniká u nepriateľskej skupiny dojem, že toto územie obýva oveľa väčšia skupina ako v skutočnosti.
Autor je zoológ.
.duše mŕtvych
Svoje meno dostali lemury po príchode prvých cestovateľov, ktorí objavili Madagaskar. Keďže prišelci sa báli tvorov so svetielkujúcimi žltými a oranžovými očami a ich desivých škrekov, nazvali ich lemures, čiže tak, ako označovali v starom Ríme duše mŕtvych. V skutočnosti lemury nie sú žiadne krvilačné stvorenia. Sú to prevažne vegetariáni, len občas si rastlinnú stravu spestria nejakým tým hmyzom, ale v núdzi aj malými stavovcami. Až 98 percent druhov patrí medzi ohrozené až kriticky ohrozené živočíchy, ich úbytok spôsobuje najmä nekontrolované odlesňovanie, živelné budovanie ciest, pretínajúcich ich teritóriá. Ku kynoženiu prispieva aj porušenie miestneho tabu. Domorodci totiž zistili, že cudzinca, ktorý uloví a zje lemura, nepostihne spravodlivý trest a kliatba bohov, ako tomu verili ich predkovia. Toto znevažovanie tradície došlo tak ďaleko, že si lemury pripravujú ako pochúťku k pivu. V minulosti boli lemury uctievanými zvieratami. Podľa povesti raz zachránili život človeku, ktorý vyberal med lesných včiel a spadol zo stromu. Dokonca ich považovali za predkov ľudí. Dnes až 95 percent domorodcov priznalo, že minimálne raz porušili tabu a ochutnali lemurie mäso.
.chvostové signály
O živote niektorých druhov lemurov zoológovia vedia veľmi málo, iné sú známe aj preto, že ich možno pozorovať v zajatí. Príkladom prispôsobivosti sú lemury kata. Existuje množstvo fotiek, ktoré ich zachytávajú v póze meditujúceho Buddhu. Sedia pritom na zadku, zadné nohy majú akoby skrížené do tureckého sedu, predné natiahnuté od tela a tvár nastavenú k slnku. V skutočnosti takto pózujú preto, lebo sa potrebujú zohriať. Lemury majú totiž problémy s termoreguláciou a najmä po chladnej noci sa potrebujú čím skôr prehriať. Preto doslova roztvárajú náruč a nastavujú sa slnku tak, aby čo najrýchlejšie zohriali čo najväčší povrch tela. Charakteristickým znakom lemurov kata je čierno-bielo pásikavý chvost, ktorý slúži predovšetkým ako signalizácia a navigačný bod pre putujúcich členov skupiny. Chvost má však aj inú dôležitú funkciu – slúži na zastrašovanie soka. Lemury majú na zápästí pachové žliazky, ktorými si naparfumujú koniec chvosta a potom ním provokatívne šibrinkujú pred nosom nepriateľa. Keď súper neuzná, že pach protivníka je lepší, teda dominantnejší, strhne sa bitka. Bojujúcich samčekov možno pozorovať pri obhajovaní teritória či v období párenia. Víťaz sa musí poponáhľať, samičky sú schopné otehotnieť iba počas troch dní v roku. Po štyroch mesiacoch na svet prichádza jedno mláďa, zriedkavejšie ich je viac. Po narodení sa okamžite prichytí matkinej srsti na bruchu, odkiaľ po čase prelezie na jej chrbát. Materské mlieko popíja približne pol roka. Samčekov po dosiahnutí puberty nemilosrdne vyženú zo skupiny. Tento mechanizmus bráni tomu, aby sa medzi sebou nepárilo pokrvné príbuzenstvo a pomáha tak udržiavať zdravý genetický fond.
.lemurie pachy
Lemury kata tvoria skupiny, v ktorých spolu žijú mláďatá rôzneho veku a dospelé samice. V niektorých vládne rovnoprávnosť, inde zákony hierarchie, pričom na čele je jedna či viaceré skúsené samice. Lemurie matky sú obetavé, chránia a kŕmia vlastným mliekom nielen svoje, ale každé mláďa vo svorke, bežné je tiež osvojenie sirôt. Dorozumievajú sa zvukmi podobnými brechaniu a mňaučaniu, dôležitú úlohu tu však hrajú aj pachové žliazky. Ich sekrét, ktorý je namiešaný až z 200 chemických látok, si pri prečesávaní srsti rozotierajú po tele, vďaka čomu sa členovia svorky ľahšie spoznajú. Osobitú vôňu ocení aj samička pri výbere zdatného samčeka, ktorému dovolí, aby sa stal otcom jej mláďaťa. Inak je to so samcom, ktorého zdravotný stav nie je najlepší a zároveň klesol na rebríčku hierarchie. Ten smrdí samičke tak, že aj keby sa bohvieako snažil, nedokáže tento hendikep pred samičkou zatajiť. Ide teda o ďalší mechanizmus, ktorý vyraďuje nekvalitných jedincov z rozmnožovania, veď iba zdravé a životaschopné mláďatá sú zárukou zachovania rodu. Nevysvetlenou záhadou pre vedcov zatiaľ zostáva, načo je lemurom schopnosť produkovať iné pachy pravou a iné pachy ľavou časťou tela. Predpokladá sa, že by to mohlo súvisieť s obhajovaním teritória a udržaním určitého životného priestoru. Označkovanie miesta dvoma rôznorodými pachmi, ktoré pochádzajú od jedného lemura, vzniká u nepriateľskej skupiny dojem, že toto územie obýva oveľa väčšia skupina ako v skutočnosti.
Autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.