Také jednoduché: zoberieme smotanu, ktorej obsah tuku je minimálne tridsať percent a šľaháme. Môžeme na to použiť moderné elektrické šľahače, tubové mechanické šľahače alebo po starom metličku. Tí, čo chcú mať obzvlášť dobre vyrysované svaly na predlaktí, môžu siahnuť dokonca po vidličke. Šľaháme vytrvalo, nevzdávame to, až kým sa zo smotany nevytvorí lahodná pena. A čím viac šľaháme, tým je pevnejšia a pevnejšia. Nakoniec nám ostáva v pekne nadýchaných obláčikoch na metličke a môžeme ju servírovať.
Dnes je šľahačka pravidelnou súčasťou našej kuchyne a nad jej pôvodom sa nikto mimoriadne nepozastavuje, akoby tu s nami bola od začiatku. Lenže, čuduj sa svete, nebola. A to až do šestnásteho storočia! Šľahačka sa radí medzi najvzrušujúcejšie vynálezy v oblasti kulinárstva, aké svet pozná. Podobne ako majonéza či základná biela omáčka. O takomto jednoduchom vynáleze sníva každý čo len trochu ambicióznejší šéfkuchár – vymyslieť recept, ktorý by poznal a ochutnal takmer každý človek na tejto planéte. Šľahačka sa síce začína spomínať už v šestnástom storočí pod názvom mliečny sneh (neve di latte či neige de lait), no išlo asi len o penu, ktorá vznikla po našľahaní mlieka a neskôr sa z jeho povrchu odobrala. Až François Vatel, pôvodným menom Fritz Karl Watel (pochádzal zo Švajčiarska), sa ako prvý rozhodol našľahať priamo tučnú smotanu a vytvoriť z nej niečo, čo svet ešte nikdy nevidel. A nadôvažok to čudo naservírovať priamo francúzskemu kráľovi, nazývanému Slnko, veď čo sa s tým bude okúňať.
Ale všetko po poriadku. Mladého a ambiciózneho Françoisa, ktorý sa vyučil u slávneho cukrára Heverarda, zamestnal ako šéfa svojej kuchyne známy minister financií Ľudovíta XIV. a vyhlásený gourmet Nicolas Fouquet. Už vtedy bol Vatel známy tým, že vie nielen fantasticky variť, ale jedlo aj nápadito servírovať. Fouquet sa chcel svojmu panovníkovi zapáčiť, a tak ho pozval na kolaudačku svojho nového paláca vo Vaux-le-Vicomte, spojenú s opulentnou hostinou pod Vatelovou taktovkou. Fouquet sa však prerátal. Keď Ľudovít uvidel nádherný palác, ktorý predstihoval všetky jeho a hostinu, ktorá vyrážala dych, dal Fouqueta uväzniť a palác mu zhabal. Podľa neho si neskôr s gustom postavil navlas rovnaké, no trochu väčšie Versailles.
Vatel teda aj vďaka svojej činorodosti a fantázii prišiel o mecenáša a prácu. Napokon ho však zamestnal princ de Condé na svojom zámku Chantilly. Ten sa z Fouquetovho príkladu nepoučil a tiež sa chcel Slnku pozaliečať. Keď kráľ prišiel na návštevu, usporiadal pre neho hostinu s Vatelom ako hlavnou hviezdou. Ten okrem iných dobrôt nechal ako dezert pred kráľa naservírovať akýsi biely obláčik, jemne dochutený cukrom a vanilkou. Nikto netušil, čo to je. Kráľ ochutnal, zalizol sa a do roka po tejto udalosti sa zalizovalo celé Francúzsko. Šľahačka bola na svete a stala sa nestarnúcim hitom. Hneď ju aj nazvali Creme Chantilly, podľa miesta, kde vznikla. Napriek nebývalému úspechu so šľahačkou, aj táto hostina pre kráľa nedopadla pre Vatela dobre. Na tretí deň, keď jeho dômyselné menu malo vyvrcholiť podávaním rýb, omeškala sa dodávka čerstvých plodov mora a Vatel pri predstave, že nebude mať čo kráľovi servírovať a utŕži hanbu, zobral meč, oprel si ho o zárubňu, osemkrát sa prebodol a vykrvácal. Našiel ho vraj posol, ktorý mu prišiel oznámiť, že ryby už dorazili.
Urobme si Creme Chantilly/
Aj keď sa príprava šľahačky zdá ako hračka, môže sa stať, že pri nej ľahko prídete o nervy. Napríklad – šľaháte a šľaháte a nič. Nie a nie šľahačku vyšľahať do stavu, v ktorom by sa dala bez hanby podávať. Rovnako budete mať pri šľahaní k infarktu veľmi blízko a vaši príbuzní budú pred vašim spravodlivým hnevom z kuchyne utekať do svojich izieb, keď šľahačku prešľaháte a ostane vám z nej v mise len maslo a cmar. Týchto zdraviu škodlivých nástojčivých pocitov zmaru pri šľahaní šľahačky sa zbavíte veľmi rýchlo. Stačí, ak smotanu pred samotným šľahaním poriadne schladíte a nebudete trvať na tom, aby bola supertuhá. Spevniť šľahačku sa dá veľmi ľahko a prišiel na to tiež François Vatel. Niektorí dokonca hovoria, že práve spevnená šľahačka je Creme Chantilly. Stačí do pollitra smotany pri šľahaní postupne pridať 100g práškového cukru. Šľahačka bude sladká a pevná. Kto má odvahu aj na príchute, nech pokojne v smotane najprv vyvarí vanilku či kardamom. Potom smotanu znova silno schladí a šľahá a šľahá.
Dnes je šľahačka pravidelnou súčasťou našej kuchyne a nad jej pôvodom sa nikto mimoriadne nepozastavuje, akoby tu s nami bola od začiatku. Lenže, čuduj sa svete, nebola. A to až do šestnásteho storočia! Šľahačka sa radí medzi najvzrušujúcejšie vynálezy v oblasti kulinárstva, aké svet pozná. Podobne ako majonéza či základná biela omáčka. O takomto jednoduchom vynáleze sníva každý čo len trochu ambicióznejší šéfkuchár – vymyslieť recept, ktorý by poznal a ochutnal takmer každý človek na tejto planéte. Šľahačka sa síce začína spomínať už v šestnástom storočí pod názvom mliečny sneh (neve di latte či neige de lait), no išlo asi len o penu, ktorá vznikla po našľahaní mlieka a neskôr sa z jeho povrchu odobrala. Až François Vatel, pôvodným menom Fritz Karl Watel (pochádzal zo Švajčiarska), sa ako prvý rozhodol našľahať priamo tučnú smotanu a vytvoriť z nej niečo, čo svet ešte nikdy nevidel. A nadôvažok to čudo naservírovať priamo francúzskemu kráľovi, nazývanému Slnko, veď čo sa s tým bude okúňať.
Ale všetko po poriadku. Mladého a ambiciózneho Françoisa, ktorý sa vyučil u slávneho cukrára Heverarda, zamestnal ako šéfa svojej kuchyne známy minister financií Ľudovíta XIV. a vyhlásený gourmet Nicolas Fouquet. Už vtedy bol Vatel známy tým, že vie nielen fantasticky variť, ale jedlo aj nápadito servírovať. Fouquet sa chcel svojmu panovníkovi zapáčiť, a tak ho pozval na kolaudačku svojho nového paláca vo Vaux-le-Vicomte, spojenú s opulentnou hostinou pod Vatelovou taktovkou. Fouquet sa však prerátal. Keď Ľudovít uvidel nádherný palác, ktorý predstihoval všetky jeho a hostinu, ktorá vyrážala dych, dal Fouqueta uväzniť a palác mu zhabal. Podľa neho si neskôr s gustom postavil navlas rovnaké, no trochu väčšie Versailles.
Vatel teda aj vďaka svojej činorodosti a fantázii prišiel o mecenáša a prácu. Napokon ho však zamestnal princ de Condé na svojom zámku Chantilly. Ten sa z Fouquetovho príkladu nepoučil a tiež sa chcel Slnku pozaliečať. Keď kráľ prišiel na návštevu, usporiadal pre neho hostinu s Vatelom ako hlavnou hviezdou. Ten okrem iných dobrôt nechal ako dezert pred kráľa naservírovať akýsi biely obláčik, jemne dochutený cukrom a vanilkou. Nikto netušil, čo to je. Kráľ ochutnal, zalizol sa a do roka po tejto udalosti sa zalizovalo celé Francúzsko. Šľahačka bola na svete a stala sa nestarnúcim hitom. Hneď ju aj nazvali Creme Chantilly, podľa miesta, kde vznikla. Napriek nebývalému úspechu so šľahačkou, aj táto hostina pre kráľa nedopadla pre Vatela dobre. Na tretí deň, keď jeho dômyselné menu malo vyvrcholiť podávaním rýb, omeškala sa dodávka čerstvých plodov mora a Vatel pri predstave, že nebude mať čo kráľovi servírovať a utŕži hanbu, zobral meč, oprel si ho o zárubňu, osemkrát sa prebodol a vykrvácal. Našiel ho vraj posol, ktorý mu prišiel oznámiť, že ryby už dorazili.
Urobme si Creme Chantilly/
Aj keď sa príprava šľahačky zdá ako hračka, môže sa stať, že pri nej ľahko prídete o nervy. Napríklad – šľaháte a šľaháte a nič. Nie a nie šľahačku vyšľahať do stavu, v ktorom by sa dala bez hanby podávať. Rovnako budete mať pri šľahaní k infarktu veľmi blízko a vaši príbuzní budú pred vašim spravodlivým hnevom z kuchyne utekať do svojich izieb, keď šľahačku prešľaháte a ostane vám z nej v mise len maslo a cmar. Týchto zdraviu škodlivých nástojčivých pocitov zmaru pri šľahaní šľahačky sa zbavíte veľmi rýchlo. Stačí, ak smotanu pred samotným šľahaním poriadne schladíte a nebudete trvať na tom, aby bola supertuhá. Spevniť šľahačku sa dá veľmi ľahko a prišiel na to tiež François Vatel. Niektorí dokonca hovoria, že práve spevnená šľahačka je Creme Chantilly. Stačí do pollitra smotany pri šľahaní postupne pridať 100g práškového cukru. Šľahačka bude sladká a pevná. Kto má odvahu aj na príchute, nech pokojne v smotane najprv vyvarí vanilku či kardamom. Potom smotanu znova silno schladí a šľahá a šľahá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.