Varenie eurožaby

Ticho by, samozrejme, mohlo znamenať, že Barrosov návrh je natoľko uletený a nerealistický, že nestojí nikomu za reč. Nanešťastie je to presne naopak: ďalšia centralizácia Európy je už aj jej kritikmi vnímaná odovzdane, dokonca až fatalisticky. Ako korunný argument pre všetkých sa pritom presadilo zbožné želanie euronadšencov, že centralizovaná Európa bude zázračným liekom na naše astronomické dlhy, stagnujúce ekonomiky a nefinancovateľné dôchodkové systémy. Táto utópia sa opakovala tak často a dávkovala sa tak šikovne, že spočiatku aspoň menšinovo uvažujúca žaba dnes už zborovo mlčí. Je predvarená.
Komu pritom centralizovaná Európa vyhovuje? Okrem fanatikov, ktorí vidia v nikdy sa nekončiacej integrácii najvyššiu formu humanizmu a samotný zmysel ľudstva, v podstate už len dvom typom subjektov: tým súkromným megabankám, ktoré nakúpili za stámiliardy eur choré štátne dlhopisy, a tým štátom eurozóny, ktoré sú najmenej zodpovedné a najviac zadlžené.
Prečo súkromným bankám? Pretože ak sa scentralizuje Európa, potom sa scentralizuje aj záchrana bánk. Dnes ešte aspoň uvažujeme, prečo máme zachraňovať napríklad španielske banky. Zajtra to budú banky spojenej Európy, takže aj uvažovať už prestaneme. V logike veci teda je, že choré súkromné banky sa potom budú liečiť z peňazí nás všetkých s oveľa menším odporom ako dnes.
A prečo centralizovaná Európa vyhovuje jej najmenej zodpovedným a najviac zadlženým štátom? Pretože potom už nepôjde o ich dlh, ale o náš spoločný dlh. A ten predsa z logiky veci musíme spoločne zaplatiť. Konkrétne pôjde o megatransfer zo Severu na Juh, ale smer nie je dôležitý. Kľúčový je princíp, keď mušketierske Všetci za jedného, jeden za všetkých nahradilo pseudohumanistické Všetci za nezodpovedných, nezodpovední za nikoho.
Je to vlastne šokujúce: motorom centralizácie Európy sú zle hospodáriace banky a zle hospodáriace štáty. Nie pozitívna vízia, ale snaha vyklamať sa z vlastných problémov a pokus hodiť ich na ostatných dnes formuje Európu. Euroideológovia sa ešte tvária vznešene a nazývajú to integráciou a pokračovaním povojnového sna o mieri, no v skutočnosti práve beží lživý trik, ktorým sa ide z peňazí všetkých zaplatiť nezodpovednosť niektorých v nádeji, že si to všetci nevšimnú, že to až tak nebude bolieť a že ešte aspoň pár rokov budeme žiť v ilúzii udržateľnosti opatrovateľského štátu.
Logická otázka, samozrejme, je, prečo s tým trikom po počiatočnom odpore súhlasí už aj Nemecko, ktoré ten špás z väčšej časti zaplatí. Možné odpovede sú dve: že sila Deutsche Bank a ostatných finančných kolosov, zaangažovaných v toxických dlhopisoch, už dávno prevýšila silu zvolených politikov, alebo že Nemecko dúfa, že síce teraz zaplatí dlhy iných, ale za to si v centralizovanej Európe vydupe dominantné postavenie. Obe možnosti sú nevábne a pre slobodu a demokraciu v Európe hrozivé.
Ale nie je všetkým dňom koniec. Aj Slovensko vzniklo z opovrhnutiahodných motívov mečiarovských lúpežníkov, a predsa sa postupne z čiernej diery Európy stalo krajinou, ktorá bola na špici reforiem a rastu. Aj z EÚ sa to môže stať a pod tlakom reality zrejme nakoniec aj stane. Ale najprv bude treba tie choré motívy a finty pomenovať, odtrpieť si ich, a potom začať Európu budovať inak.
Kto sa raz rozumne postaví bankám a kto povie pravdu rozmaznaným voličom, nielenže urobí z barrosovskej generácie eurolídrov tragikomikov, ale v budúcnosti môže mať šancu byť architektom lepšej Únie.