Zaiste, Martin Schulz predsedá politickému telesu, ktorého význam je priamo úmerný hĺbke a šírke integrácie, takže nič iného sa očakávať nedalo. Avšak za tézou, že „Európa je silná do tej miery, do akej je zjednotená“, by bolo chybou vidieť iba „wishfull thinking“ europolitika z povolania. Nie. Podobne ako u Barrosa, ktorý paralelne vyzval na „federáciu národných štátov“, ide o čosi silnejšie. Priam náboženské presvedčenie, že „európsky projekt“ je kvalitatívne čosi nadradené a ako vyššia forma organizácie spoločnosti „odsúdené na úspech“. (A nikdy inak, dodal by Husák), Sviatočný rečník v NR SR takto ideálne tlmočil videnie politickej a úradníckej triedy, ktorá vníma príležitosť realizovať svoj sociálny aktivizmus mimo obmedzení demokracie iba ako príjemný bonus.
Pýtať sa Schulza, aký je vzťah medzi zjednotením a silou, je márnosť. Sypať argumenty, že – naopak – súvislosť vidieť skôr medzi prehlbovaním integrácie a zaostávaním Európy v konkurencieschopnosti či raste, nemá význam. Dostanete „štandardizovanú“ odpoveď, že zaostávame práve preto, lebo integrácie je málo... (Napríklad národné vetá prekážajú efektivite rozhodovania. ) A tak ďalej. Nikdy sa nedozvieme, odkiaľ sa berie presvedčenie, prečo by 27 štátom, kultúram, ekonomikám – rozdielnym ako napríklad Fínsko a Portugalsko – bolo v(ý)hodnejšie sústredenie ešte viac právomocí do nadnárodného centra. Replika bude jediná – integrovať sa je „európska myšlienka“.
Pomôžme si otázkou, ktorá (ideo)logicky vyplýva, hoci na prvé počutie ide o nezmysel: Nebolo by najlepšie (najefektívnejšie) zjednotiť do jedného nadštátneho celku s centrálnou vládou celý svet? Utopickosť „projektu“ je evidentná. Nie je však ilúziou si myslieť, že zjednocovanie „iba“ Európy je o toľko schodnejšie? Presnejšie – a to je koreň veci, že integrácia nad dnešný rámec je natoľko bezproblémový proces, že tú fiškálnu úniu (hospodársku vládu), ktorá chýba spoločnej mene práve pre politickú nepriechodnosť, sa podarí dobudovať uprostred najväčšej krízy dlhov? Pozrime sa na vec z druhej strany. Schulz i Barroso prízvukujú, že ľud sa pri užšej integrácii nesmie obísť. To je fajn, ale... Lisabonská zmluva, ktorá platí dnes, je čajovým odvarom toho, čo všetko sa chystá v bankovej, fiškálnej či politickej únii. A prečo asi bolo ústrednou filozofiou jej prijímania obídenie referend?
Isto, náklady rozdelenia eurozóny – spontánneho či riadeného – by boli už dnes enormné. Hrôza, že s pádom takého Španielska sa zrúti finančný systém vôkol zemegule, je spoločnou fóbiou nielen europolitikov. Avšak to, čo dnes znemožňuje rozmýšľať o variantných riešeniach, ktoré by boli povážlivo drahé, ale stále lacnejšie ako prípadný (veľmi pravdepodobný) krach federálnej ilúzie, je vnímanie eura nie ako experimentu, ktorý bol prinajlepšom predčasný, ale ako článku viery, o ktorom sa nediskutuje. Túto vieru kázal Martin Schulz v Bratislave.
Pýtať sa Schulza, aký je vzťah medzi zjednotením a silou, je márnosť. Sypať argumenty, že – naopak – súvislosť vidieť skôr medzi prehlbovaním integrácie a zaostávaním Európy v konkurencieschopnosti či raste, nemá význam. Dostanete „štandardizovanú“ odpoveď, že zaostávame práve preto, lebo integrácie je málo... (Napríklad národné vetá prekážajú efektivite rozhodovania. ) A tak ďalej. Nikdy sa nedozvieme, odkiaľ sa berie presvedčenie, prečo by 27 štátom, kultúram, ekonomikám – rozdielnym ako napríklad Fínsko a Portugalsko – bolo v(ý)hodnejšie sústredenie ešte viac právomocí do nadnárodného centra. Replika bude jediná – integrovať sa je „európska myšlienka“.
Pomôžme si otázkou, ktorá (ideo)logicky vyplýva, hoci na prvé počutie ide o nezmysel: Nebolo by najlepšie (najefektívnejšie) zjednotiť do jedného nadštátneho celku s centrálnou vládou celý svet? Utopickosť „projektu“ je evidentná. Nie je však ilúziou si myslieť, že zjednocovanie „iba“ Európy je o toľko schodnejšie? Presnejšie – a to je koreň veci, že integrácia nad dnešný rámec je natoľko bezproblémový proces, že tú fiškálnu úniu (hospodársku vládu), ktorá chýba spoločnej mene práve pre politickú nepriechodnosť, sa podarí dobudovať uprostred najväčšej krízy dlhov? Pozrime sa na vec z druhej strany. Schulz i Barroso prízvukujú, že ľud sa pri užšej integrácii nesmie obísť. To je fajn, ale... Lisabonská zmluva, ktorá platí dnes, je čajovým odvarom toho, čo všetko sa chystá v bankovej, fiškálnej či politickej únii. A prečo asi bolo ústrednou filozofiou jej prijímania obídenie referend?
Isto, náklady rozdelenia eurozóny – spontánneho či riadeného – by boli už dnes enormné. Hrôza, že s pádom takého Španielska sa zrúti finančný systém vôkol zemegule, je spoločnou fóbiou nielen europolitikov. Avšak to, čo dnes znemožňuje rozmýšľať o variantných riešeniach, ktoré by boli povážlivo drahé, ale stále lacnejšie ako prípadný (veľmi pravdepodobný) krach federálnej ilúzie, je vnímanie eura nie ako experimentu, ktorý bol prinajlepšom predčasný, ale ako článku viery, o ktorom sa nediskutuje. Túto vieru kázal Martin Schulz v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.