.veselý začiatok a smutný koniec. Ale čo je vlastne Dunaj? Bájky v dunajskej krajine hľadá aj dcéra Jula Satinského Lucia. Podobne ako jej otec, aj ona vyrastala na Dunajskej ulici. V diplomovej práci na Ústave českej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe píše o Dunaji ako o ceste, pamäti, meste a smrti. „Myslela som si, že poskladám dokonalú mozaiku súčasnej dunajskej kultúry, nie ako Magris, pre ktorého je Dunaj len spojnicou na ceste po germanistických kuriozitách. Ale nejde to. Dunaj je príliš široký,“ priznáva Lucia Satinská. Spomína ešte jeden dôležitý aspekt tejto rieky, jej privlastnenie. Pre Nemcov je to ich mama, pre Rakúšanov niť, ktorá spája ich ríšu, pre Slovákov vymedzenie hranice a vlastnej identity, pre Maďarov tiež, ale z opačnej strany a zároveň je to pre nich os, rozdeľujúca ich krajinu. Ale poďme na začiatok, kde zurčia dunajské potoky. A jeden veľký, nevyriešený a nevyriešiteľný spor.
.kde sa začína donau?
Schwarzwald. Slovenskí školáci sa o tomto kraji učia ako o Čiernom lese a zrejme si pritom predstavujú niečo temné, tajomné, miesto strašidelných legiend. Ale názov trochu mätie. Táto juhonemecká pahorkatinová krajina, z ktorej je na skok do Švajčiarska aj Francúzska, je plná zelených úbočí a pasúcich sa kráv – aby bol gýčik dokonalý, chýba im ešte na bokoch nápis Milka. Slovenský turista z tej harmónie až znervóznie: zeleň striedajú čistučké dediny, tu si prídu na svoje priaznivci architektúry Fachwerkhaus, domiská ostrých hrán, s vysokými šikmými strechami. Tento malebný kraj v juhonemeckom spolkovom štáte Bádensku-Württembersku, leží dnes v jednej z najbohatších častí Nemecka. Nízka nezamestnanosť, silná koncentrácia priemyslu, automobilka Mercedes v neďalekom Stuttgarte. Ale aj magnet pre turistov, ktorých sem láka slogan „rieka, ktorá spája“. Ale práve tu platí tento slogan najmenej. Vášne síce desaťročiami ochabli, ale miestny spor zasahuje podnes celý tok až po Deltu: Dunaj je vďaka nemu výnimočnou riekou, ktorej dĺžku ľudia merajú odzadu, teda nie od prameňa, ale od delty. Veď ako merať rieku od prameňa, na ktorom nie je zhoda?
Na jednej strane sporu leží vyše 20-tisícové mesto Donaueschingen, ktoré zanovito trvá na tom, že prameňom Dunaja je obstavaná studňa v zámockom parku, v ktorom bubloce voda z bohatého krasového systému. Táto studňa je naozaj prameňom Dunaja? – napadne prekvapenému turistovi. A práve touto otázkou sa obyvateľom Donaueschingenu vysmievajú obyvatelia vyše 30 kilometrov vzdialeného mestečka Furtwangen, ktorí tvrdia, že prameň Dunaja je u nich, teda tam, kde vyviera riečka zvaná Breg.
V celom Schwarzwalde sa zhodujú len v tom, že oficiálnym začiatkom Dunaja je sútok riečok Brigach a Breg. Lenže kompromis nestačí. Čo by to bolo za rieku bez prameňa? Kde v skutočnosti teda vyviera Dunaj? Je skutočným prameňom Dunaja prameň Brigachu? Alebo je ním prameň Bregu? Alebo veľtok naozaj vyviera tam, kde je dnes zámocká studňa?
.nech sa len hádajú
Najskôr sme sa vydali na miesto, ktoré by sa malo tiež sporiť o dunajský prapôvod, ale nerobí tak. Naposledy to bolo pred 300 rokmi, keď miestny kňaz vydal knihu s titulom „Prapôvod svetoznámeho dunajského toku“, v ktorej dokazoval, že prameňom Dunaja je prameň Brigachu a jeho „svieže a zdravé vody“.
Stojíme pri prameni Brigachu, ktorého vody potečú ešte ďalších 40 kilometrov, aby sa spojili s Bregom. Začiatok Brigachu vyzerá ako umelé jazierko, do ktorého rúrou steká voda. Je zaujímavé, že táto tečúca voda z rúry, z ktorej sa neskôr stane prítok Dunaja, vyviera v pivnici gazdovského dvora. Tu je však všetkým jasné, čo hovorí aj tabuľa s nápisom „Pri prameni Brigachu“.
Majiteľom dvora je štyridsiatnik farmár Heinz Jörg Heizmann, ktorý práve vyháňa na pašu svoje kravy. Vysoký, štíhly muž s náušnicou v uchu nás privíta so širokým úsmevom a teší sa, že sme zo Slovenska. Asi pred desiatimi rokmi bol niekde v okolí Martina, služobne, na konferencii so slovenskými lesníkmi a ako vraví, Slováci sú veľmi milí ľudia. Slovensko pre neho stelesňuje nielen milotu, ale aj politickú oázu v Európe: „Veľmi sa mi páčilo, ako ste odmietli pôžičku Grékom, veď to je nenormálne, nie ste predsa najbohatšia krajina EÚ, vašim ľuďom sa žije ťažko“. Opisuje, že aj farmárčenie v Schwarzwalde už nie je, čo bývalo: „Kedysi som za liter mlieka mohol kúpiť liter dieselu, dnes kúpim liter dieselu za štyri litre mlieka. A euro? Našim exportérom asi pomohlo, ale mne určite nie,“ sťažuje sa v miestnom dialekte farmár, ktorý doslava sedí na prameni Brigachu. Ponosuje sa aj na francúzskych farmárov, ktorí jazdia na vykurovací olej, im sa vraj žije oveľa lepšie, oni sú jasnými víťazmi európskej poľnohospodárskej politiky. „Ale skutočnými víťazmi dnešnej globalizácie sú Švajčiari. Majú oveľa vyššie platy než my, pritom tí, čo žijú v neďalekom pohraničí, u nás vo veľkom nakupujú, lebo máme lacnejšie. Mali by ste vidieť, aké sú tam natrieskané parkoviská našej siete Aldi.“
Spor o prameň Dunaja? Farmár sa usmieva s blahosklonným nadhľadom: „Je pravda, že keby som môj statok nemal pri prameni Brigachu, nechodili by ku mne turisti, ktorým ponúkam aj ubytovanie, a s mojou farmou by som to mohol zabaliť, lebo by som nevyžil. Ale my tu pri prameni Brigachu sa na tomto spore smejeme. Nedávno som bol na jednej diskusii, kde sa Franz Dold, známa postava z Furtwangenu, hádal s predstaviteľmi Donaueschingenu o to, kde je ozajstný prameň. Naozaj je mi to smiešne. Veď Dunaj aj tak vzniká sútokom dvoch riek, nie je čo riešiť.“ Takže poďme na miesta, kde okrem Dunaja vyvierajú aj vášne.
.irma, Ludwig a Franz
Ten človek vyzerá ako z minulého storočia. Jazdí na Porsche, aké brázdili cesty v 80. rokoch a má fúzy, aké sa naposledy nosili v 20. rokoch. Vitajte vo Furtwangene, horskom hoteli Kolmenhof u Franza Dolda. U tohto veselého chlapíka v roku 1987 celý týždeň pobudol známy francúzsky bádateľ a filmár Jacques-Yves Cousteau a vraj aj ten mu potvrdil, že prameň Dunaja je tu, pár metrov od hotela, kde sa ako bystrinka začína riečka Breg. Franz Dold sa neuspokojí s tvrdením, že Breg je len ten dôležitejší z dvoch pramenných tokov Dunaja. Nie, Breg je viac, tunajší prameň je podľa miestnych informačných tabúľ akýmsi štartovacím výstrelom Dunaja, ktorý sa na svojom prvom úseku iba vinou Keltov nazýva Breg. Aj preto tu je napísané, že vzdialenosť prameňa Dunaja od mora je
2 888 kilometrov. Dold je hrdý, že predbehol konkurentov z Donaueschingen a ako prvý založil aj internetovú stránku donauquelle.de.
O celom spore hovorí síce s potmehúdskym pohľadom, ale je jasné, že tento spor je aj príbehom jeho života. „Narodil som sa tu. A moji rodičia začali stavať tento hotel akurát v čase, keď tu manželia Öhrleinovci lokalizovali prameň Bregu, teda prameň Dunaja. Veľa pre nás urobili, Furtwangen tým turisticky povzniesli, máme im za čo ďakovať. Aj som sľúbil pánu Ludwigovi Öhrleinovi, že kým tu budem žiť, tento zápas nevzdám.“ V spore o prameň ide o lokálpatriotizmus, ako aj o biznis a Franz Dold je tak lokálpatriot, ako aj biznismen. Keď nám po prenocovaní povie, že sme boli jeho vzácnymi hosťami, ktorí nemusia platiť, chtiac-nechtiac sa začneme spolu s filmárom Cousteauom aj my prikláňať k teórii, že práve tu je prameň Dunaja.
Mimochodom, za teóriu o tomto prameni, ktorý vytryskne zo zeme vo výške asi 1 100 metrov nad morom a odtiaľ sa šinie dolu údolím, sa naozaj dá bojovať so srdcom aj rozumom. Celý život mu obetoval nielen Dold, ale aj spomínaní manželia Öhrleinovci. Najskôr to bola pani Irma, geologička, ktorá v roku 1954 našla prameň Bregu pri kaplnke. Jej manžel, Ludwig, povolaním lekár, tu robil ďalšie desaťročia stopovacie skúšky a pomocou farbív zisťoval, odkiaľ a kam prúdia vody v podzemí. Pritom sa ustavične dožadoval, aby regionálna vláda aj vydavateľstvá atlasov uznali, že práve tu, pri prameni Bregu, je počiatok Dunaja. Najväčší úspech sa dostavil v roku 1982, keď minister regionálnej vlády nástojčivému lekárovi napísal: „Vrátiac sa k vašim otázkam vám môžem opäť potvrdiť, že takzvaný dunajský prameň v Donaueschingen z hydrologického a geografického hľadiska istotne nie je samotným prameňom Dunaja.“ Spisovateľ Claudio Magris dokonca vo svojej knihe spomína, že starosta Furtwangenu, ktorého sprevádzal húf spoluobčanov, s opovrhnutím vylial do prameňa Donaueschingenu fľašu vody z Bregu. To boli časy. Ale tie sú aj dnes.
.žiadne žarty: Dunaj je náš!
Najskôr jednu radu pre turistov: kým s Franzom Doldom vo Furtwangene sa na danú tému ešte dá vtipkovať, ak sa ocitnene v Donaueschingene a príde reč na prameň, dávajte najavo, že ste jasne na strane ich studne v zámockom parku kniežaťa Fürstenberga.
Ak chcete zažiť spor nemeckých lokálpatriotov, práve v Donaueschingene, tomto „meste na prameni“, ako hlása reklamné motto, ho môžete ochutnať plnými dúškami dunajskej vody. Stačí napríklad zájsť do turistickej kancelárie a mierne vŕtavo sa opýtať, ako možno veriť tomu, že sto metrov odtiaľ, v klokotajúcej studni zámockého parku, je ozajstný prameň Dunaja. Mladá pracovníčka kancelárie si ponechá úsmev, ale jej zápal ho zatlačí: „Je predsa jasné, že prameň je u nás, to zistíte aj na masách turistov, ktorí sem prúdia. Napokon, tento prameň tu už objavili Rimania, všetko navôkol je tu močaristá oblasť s množstvom prameňov, pozrite sa do studne, a vidíte, ako to tam zurčí.“ Máte ešte otázky?
Označovať zurčiacu vodu v studni za prameň Dunaja sa možno zdá bizarné. Ale má to aj svoju logiku, preto tomu veria tunajší obyvatelia celé stáročia. Z miest, kde je dnes zámocký park, tiekol kedysi potok – ako veria všetci v Donaueschingene, ten pravý prameň Dunaja – a ten sa po dvoch kilometroch stretával v sútoku s riečkami Breg a Brigach. Potok sa však v prvej tretine 19. storočia po drenáži parku premenil na podzemný kanál vtekajúci do rieky Brigach. Zmizol z očí, ale nie zo sŕdc tunajších obyvateľov. Veď napokon, za rímskeho cisára Augusta sem dorazil jeho vojvoda a neskorší nástupca Tiberius a staré archívy hovoria, že tu kdesi objavil „dunajské pramene“. Fürstenbergovci tu koncom 15. storočia privítali cisára Maximiliána, ktorý sa tešil, že sa ocitol priamo pri prameni strategického Dunaja.
V centre mesta, v talianskej kaviarni, sa stretávame s Bernhardom Everkem, niekdajším starostom Donaueschingenu, ktorý na tomto poste pôsobil vyše 30 rokov. Dnes je už temer legendárnym protagonistom sporu o začiatok Dunaja.
V roku 1995 predniesol odhodlanú reč, v ktorej potvrdil stáročné nároky mesta a obvinil Furtwangenčanov, že si prameň Dunaja prisvojujú len z marketingových dôvodov. Starosta bol svojho času veľmi aktívny, obchádzal vydavateľstvá a žiadal ich, aby v mapách správne zakresľovali ozajstný prameň. Od vtedajšieho regionálneho ministra vnútra (a neskoršieho nemeckého prezidenta) Romana Herzoga si vymohol prísľub, že sa podľa želaní Donaueschingenu zmenia mapy Bádenska-Württemberska.
Everke je dnes na dôchodku, ale táto téma je naďalej jeho srdcovkou. „Pozrite sa, o prameni nerozhoduje žiadne iné kritérium, len história. A keďže sa už 2000 rokov má za to, že práve tu u nás je prameň Dunaja, nebudeme azda teraz prepisovať učebnice sveta. Samozrejme, Breg je najdlhším pramenným prítokom Dunaja, ale nič viac. Hádam nebude niekto tvrdiť, že rieka Missouri, ktorá sa vlieva do Mississippi, je tiež Mississippi,“ protestuje Everke.
O práci manželov Öhrleinovcov, ktorí sa zasadzovali za Furtwangen, nemá bývalý starosta vysokú mienku: „Öhrlein bol zubným lekárom, ktorý chcel prameň Dunaja jednoducho darovať svojej žene. Narobil síce okolo toho hluk, ale svoje nedosiahol, vláda aj vydavateľstvá dávajú za pravdu nám. Bolo by preto od Furtwangenu férové, keby tabule pri prameni Bregu trochu upravili a netvrdili, že je tam prameň Dunaja,“ hovorí Everke. Medzi rečou sa nás viackrát opýta: „Ešte stále máte pochybnosti?“ Rozídeme sa však v germánsko-slovanskom zmieri. Pri našej otázke, či by predsa len Dunaj nemohol mať viac prameňov, sa Everke najskôr trochu zháči, ale potom nás elegantne dostane: „Áno, ale len v prípade, ak by za druhý prameň Dunaja bola označená Bratislava. Mám veľké sympatie pre vašu krajinu, za vaše obdivuhodné postoje pri eurokríze a Grécku.“
Dá sa však z bratislavskej redakcie .týždňa vyriešiť spor, kde je prameň Dunaja? Pokúsime sa o to. Už na začiatku cesty sme si stanovili, že za prameň Dunaja vyhlásime miesto, kde stretneme najmilších ľudí. Napokon boli milí všetci, aj tí najvášnivejší. Ale predsa len padá naša voľba na prameň Brigachu, na ktorý si už 300 rokov nik nespomenul. Stretli sme tam onoho pracovitého farmára s náušnicou Heinza Jörga Heizmanna, ktorý frflal spolu s nami na spoločnú poľnohospodársku politiku aj na euro a zamilovane hovoril o Slovensku. A ešte k tomu nás poslal za ním. Za kým? Za Bernhardom Hauserom.
.od prameňa k delte
Ak je Bolek Polívka valašským kráľom, Bernhard Hauser je kráľom Schwarzwaldu. Už tisíce ľudí zažilo jeho tri hodiny trvajúcu prednášku, v ktorej spolu s kamarátom Albertom Freyom opisujú, ako na starom a poškodenom gumenom člne splavili Dunaj od prameňa až po Deltu. Hauser nás privíta vo svojom dome v mestečku Bräunlingen, ktoré ako jediné v okolí nepatrilo kniežaciemu rodu Fürstenbergovcov, ale pod Habsburgovcov. Pri otázke prameňa v ňom tiež ožije vášnivý lokálpatriot: „V Donaueschingene si pri mne zapchávajú uši, no ja im hovorím: táto diera, čo tam u vás v parku vyviera, to má byť akože prameň Dunaja? Oni vravia, že veď už veľký cisár Maximilián si tu robil párty pri prameni u toho ich kniežaťa. Ja im vravím, no výborne, v tom čase tiež verili, že zem je doska a zavreli Galilea za tvrdenie, že Zem sa točí okolo Slnka, ale akurát génius Maximilián presne vedel, kde je prameň Dunaja? Hahaha,“ smeje sa Hauser a jeho estrádna šou pokračuje: „Viete, tam v Donaueschingene sú všetci naďalej poddanými toho ich Fürstenberga, ale my v Bräunlingene sme slobodní ľudia, ktorí nemusia veriť na blbosti.“
Habsburgovec Hauser nám potom štyri hodiny rozpráva a na fotkách ukazuje, čo všetko zažil na Dunaji. Spolu s kamarátom ho splavili po etapách, trvalo im to desať rokov, počínajúc rokom 1999, každý rok si vybrali dovolenku, maximálne dva týždne, a na gumenom člne sa posunuli dolu prúdom o ďalších pár stovák kilometrov. „Na slovenský úsek si dobre pamätám. Za Bratislavou začalo pršať, a pršalo nám takmer päť dní v kuse až do Vyšehradu. Boli sme mokrí, nálada, jednoducho, nanič. Ešteže sme mali stále po ruke červené víno, vypili sme hektolitre.“ Na Balkán nedá dopustiť. „Na našu dunajskú túru sme išli plní predsudkov. Srbsko a Chorvátsko? Veď tam bola vojna! Rumunsko? Veď tam nás okradnú o všetko, a všade budú na nás číhať členovia Securitate! Ale potom sme zistili, že čím horšie sme si to predstavovali, tým lepšie to bolo. V Nemecku či Rakúsku sme boli všetkým na brehu ukradnutí, asi nás mali za blbcov. No tam dole boli ľudia nesmierne priateľskí, kvôli nám vyprázdňovali chladničky, rybári pre nás varili, furt sme oslavovali a pili. Neboli sme pre nich žiadni arogantní Nemci. Ale normálni chlapíci s pokazeným gumeným člnom, ktorí boli hladní. Teda aj smädní, dosť smädní...“
Hauser si pochvaľuje aj balkánskych podunajských colníkov. „Keď sme prišli do bulharsko-rumunských vôd, bulharskí colníci nás vypískali na breh, nech im ukážeme pas. Hneď sme sa spriatelili, oni nám poradili, nech aj ďalej plávame na bulharskej strane, lebo vraj oni, bulharskí colníci, sú milší než Rumuni. Raz sme však natrafili na trochu prísnych Bulharov, ktorí chceli, aby sme vystúpili z tej našej gumy na breh. Ale to sme nechceli, lebo breh bol plný blata. Ukázali sme im obrázok Dunaja vo Furtwangen, povedali sme im, pozrite, tuto sa začína Dunaj, vyteká z takejto malej diery. Keď tam my Nemci dáme prst, zastavíme prúd a vy tu nebudete mať žiadnu vodu. Rozrehotali sa a už sme boli kamaráti.“
Ale mali aj horší zážitok. Hauserovi v pase vypršalo srbské vízum, čo však nevadilo, keďže posledné kilometre člnkovali na rumunskej strane Dunaja. „Boli sme machri. Prechádzali sme posledné stanovisko srbských colníkov, rehlili sme sa, čau, čau Srbi, a keďže sme dostali strašný hlad, preplávali sme na druhú stranu k rybárom do hostinca. Bolo tam plno, všetci pili pálenku a hrali domino. Lenže zrazu sa tam zjavil colník, nebolo úteku. Zobral nás 30 kilometrov odtiaľ, na ich stanicu, ťukali tam na stroji a spisovali našu správu. V noci po nás, dvoch úbohých Nemcoch na gumenom člne, prišli štyri policajné autá, a zaviezli nás na komisariát. To bolo naozaj super, pretože nás dlhé hodiny vypočúval komisár, ktorý nevedel ceknúť ani slovo po anglicky či po nemecky. Keď dovypočúval, nadránom vytiahli z postele sudkyňu. Napokon nám dali vybrať, či zaplatíme 100 eur, alebo strávime šesť dní v base. Keby išlo len o tri dni, aj by som ušetril 100 eur, aspoň by som vedel, ako vyzerá srbská basa. Ale šesť dní bolo strašne veľa, potrebovali sme plávať ďalej k delte“.
.v cieli
Podobne ako dvaja nemeckí dobrodruhovia na gumenom člne, aj my sa ocitáme v delte. Ale žiadni colníci, len nádhera navôkol. „Sem chcem prísť na dovolenku!“ vetu vyslovenú prvý deň s nadšením neskôr korigujete na rozpačité: „Čo tu?“ Nejde iba o to, že domáci, ktorí vás po príchode hneď v prístave nalákal na fantastickú cenu necelých piatich eur za osobu a noc, napokon cenu zvyšuje. A nejde ani o to, že namiesto ryby, ktorú vám ráno ukázal a sľúbil, že ju pripraví na večeru spoločne s národným jedlom, kukuričnou kašou zvanou mamaliga, vás večer na tanieri čaká zemiakové pyré a dva biedne pečené kúsky kuracieho. A nejde dokonca ani o to, že keď si tu chcete zameniť peniaze, tak vstúpite do podkrovia podozrivo ošarpaného rodinného domu s logom pripomínajúcim rakúsku skupinu Die Erste, kde vás chlapík pol hodiny vypočúva a zisťuje vaše telefónne čísla. Ak sa rozčúlite, čo ho je do toho a tvrdíte, že žiadny telefón nemáte, tak ďalšiu štvrť hodinu vypisuje po rumunsky vaše čestné vyhlásenie, že nemáte žiadny – mobilný ani pevný – telefón.
Na rozdiel od nemeckých prameňov či aj takej maďarskej pusty tu nenájdete jedinú informačnú tabuľu, o infocentre a platených rangeroch v uniformách ani nehovoriac.
.ach, Sulina
Ale poďme do delty. Nultá míľa. V rozpore s očakávaniami sa nenachádza pri prameni v Schwarzwalde, ale práve tu v Suline, na jednom z troch ramien delty. Nielen prameň, ale ani ústie nie je jasné. Ukrajina tvrdí, že tým pravým vyústením Dunaja je jej kilijské rameno, ktoré má viac vôd rieky ako zvyšné dve rumunské ramená – delta je však najmä na rumunskej strane. Tento spor nie je lokálny a živý ako v Nemecku, ale bilaterálny, teda akýsi abstraktný. Od polovice 19. do polovice 20. storočia v Suline sídlila európska Dunajská komisia, federácia jedenástich krajín, ktorá jej dodávala diplomaticko-politickú vážnosť. Mesto malo viac ako desaťtisíc obyvateľov dvadsiatich národností a užívalo si nadnesenú povesť hlavného a najkozmopolitnejšieho centra Európy. Po 2. svetovej vojne sa všetko zmenilo. V roku 1941 postihlo Sulinu zemetrasenie, neskôr záplavy a hladomor. Rusi mesto zbombardovali a rumunská vláda prevzala kontrolu nad Európskou dunajskou komisiou. To spôsobilo, že dôležití a bohatí ľudia, väčšinou cudzinci, z mesta odišli a jeho význam upadol.
„Všetky lode sú zajtra vypredané. Môžete ísť iba ráno o siedmej,“ oznamuje mne s kolegom Eugenom Kordom a tlmočníkom Robertom Novákom domáca pani rezolútne. Po dvoch dňoch Sulinu opúšťame so zvláštnymi pocitmi. V celej Suline jazdia možno tri desiatky áut, z toho je polovica žltých taxíkov, autom sa dostanete nanajvýš tak pár kilometrov na pláž (základný dopravný prostriedok je v delte čln), no, čuduj sa svete, z fondov EÚ tu hradili výstavbu nových asfaltiek a zámkovou dlažbou vystavaných chodníkov. Eurofondy sa tu zaslúžili aj o výstavbu nezmyselne veľkej policajnej stanice. Načo? Tie cesty beztak iba oddeľujú staré mesto, v ktorom je na uliciach piesok a vraky starých člnov, od toho nového, kde sú ulice označené číselne. Prvá, Druhá, Tretia... My sme bývali na Piatej. Tá vedie k cintorínu, na ktorom sú aj po anglicky či po nemecky písané náhrobné kamene. Po ďalších dvoch kilometroch je konečne pláž, po sezóne takmer ľudoprázdna. „Bohatí podnikatelia z Rumunska a z Ukrajiny tu v lete organizujú žúry s drogami, babami a s chľastom,“ povie rezignovane domáci a genius loci dostane ďalšiu trhlinu.
Zo Suliny nemáme inú možnosť, ako ísť do mesta Tulcea štyri hodiny skoro ráno prvou loďou. Z núdze je opäť cnosť. V rannej hmle nad Dunajom sa na tušenom horizonte východu, kde už je Čierne more, objavujú prvé červené zore. Osamelý starček v obleku s klobúkom na hlave sa zahľadí tým smerom z paluby kedysi luxusnej výletnej lode Moldova.
K mólu pri lodi pláva čln s archetypálnou posádkou; žena za kormidlom, muž s kufrom a dcérka. Muž nastúpi na loď (ide za prácou ďaleko?) a keď sa tá pohne, zamáva z hornej paluby najbližším. Žena s dcérkou idú na člne popri lodi asi desať minút, potom sa odpoja. Silnú atmosféru si užíva aj partia francúzskych a izraelských cestovateľov s dredmi na hlave; jeden z nich medituje v lotosovom sede, druhý na iPode počúva muziku. Pestrofarebne oblečená cigánska matka so zlatými zubmi a obrovskými náušnicami, ktorá vyzerá ako komparzistka z Kusturicovho filmu, k nemu nesmelo podíde s dvoma malými synmi a čosi naznačuje posunkami. Novodobý hipík pochopí, usmeje sa a nasadí decku na uši slúchadlá. To je šťastím celé bez seba, vlní sa ako na diskotéke. Loď má asi na 60-kilometrovej trase po zregulovanom ramene Dunaja do Tulcei dve zastávky.
.výlet do minulosti
Napriek všetkému je delta podmanivo krásna. A určite iná ako usporiadané Nemecko. V bedekroch z 19. storočia sa o nej hovorí ako o džungli ľudí všetkých druhov a rás; píše sa v nich o Turkoch a Kaukazanoch, o Cigánoch a černochoch, Bulharoch a Valachoch, Rusoch a Srboch, námorníkoch z celého sveta, dobrodruhoch, zločincoch, trestancoch na úteku. Dnes je delta domovom troch desiatok tisícov obyvateľov, predovšetkým Lipovanov, rybárov s dlhými patriarchálnymi fúzmi, ktorí sem spoločne so stúpencami mnícha Filipa utiekli z náboženských dôvodov v 18. storočí z Ruska. Zavrhovali kňazský stav, sviatosť oltárnu, manželstvo aj vojenskú službu – a predovšetkým odmietali bezhraničnú vernosť cárovi. Osvietený panovník Jozef II. im udelil slobodu vyznania a oslobodil ich od vojenskej služby.
Ak si najmete za tridsať eur na deň motorový čln a za štyridsať eur terénne auto, miestni vás radi povozia do lipovianskych dedín s typickými modrými domčekmi z dreva, blata a rákosia. Neďaleko dedinky Cardon objavíte typický úkaz tohto vymierajúceho regiónu – v pustatine obrovský nedokončený pravoslávny chrám Buna Vestire, čo v preklade znamená Dobrá zvesť. Jeden z dvoch mníchov, ktorý tu žijú a organizujú výstavbu, sa predstaví ako Monarhul Arsenie, a povie: „Mnísi sú tu od roku 1992. Pôvodne ich bolo viac, no postupne odišli. Prečo chrám práve tu? S iniciatívou prišiel kňaz z dediny Rosetti. Toto územie je považované za jeden z počiatkov pravoslávia v Rumunsku, odkiaľ ho šíril svätý Andrej.“ Mních ešte dodá, že spojenie so svetom im zabezpečuje osemmetrový čln. Rameno Dunaja, po ktorom chodia po zásoby potravín do Suliny, však zarastá, a tak časom hrozí, že budú načisto izolovaní. A pre koho bude megachrám? Vraj pre každého, pre turistov aj pre dedinčanov z okolia. Želáme veľa šťastia, ideme ďalej.
V dedinke so 72 dušami, ktorá má pôvabný, takmer slovenský názov Svišťovka, nás domácim burčiakom z červeného hrozna víta bodrý 72-ročný Lipovan Nikifor Suvorov. Bavíme sa spolu po rusky. Tvrdí, že je potomok slávneho generála. V domčeku žije iba s manželkou, dvaja dospelí synovia a dcéra sa rozpŕchli za prácou a lepším životom do sveta. „Keď som bol pred štyridsiatimi rokmi vedúci družstva, žilo v dedine asi päťsto ľudí,“ povie a na otázku, koľko tu bude žiť duší o takých dvadsať rokov, jeho pani pohotovo povie: „Ani jedna!“ Jeden zo synov, ktorí pracuje v pohraničnej polícii, súhlasne prikyvuje. Ten druhý, čo vyštudoval geografiu na univerzite v Bukurešti a teraz je vojak, takisto. Ani tu nie je celkom jasné, komu bude slúžiť obrovský chrám.
V dedinke Letea sme svedkami čohosi výnimočného. Za plotom jedného domu stoja v rovnošatách nastúpení pracovníci cestovky, vyprevádzajú devízových hostí, očividne zo Západu, ktorí idú na korbe terénneho auta, podobne ako my, na obhliadku divočiny. Majiteľ cestovky je v obleku a netvári sa vľúdne. Aj nám šofér Krlan Kostel sľubuje, že ak chceme – samozrejme, ak si priplatíme – , tak uvidíme „fantastické liany v hustom leste a piesočné duny“. Priplatili sme si. A videli sme iba vychudnutého šakala, ktorý pred nami bežal popri akomsi slanom jazierku, kde bolo ešte pred 700 rokmi dno mora. V poslednej rumunskej dedinke pred ukrajinskou hranicou, volá sa Periprava, stretávame 69-ročného Lipovana Kolju Zlatarova. Typický mužík, červená okrúhla tvár a biela brada. „Celý život tu žijeme so ženou Charitirou. Robil som na družstve, potom v rybolove. Kedy bolo najlepšie? Za Ceaušesca! Bola práca, boli peniaze, bolo čo jesť. Potom prišla v roku 1989 revolúcia. Svoloč vykradla banky, rozpredala krajinu, a teraz, hen, stavajú hotely,“ povie starček a ukáže na novostavbu oproti cez cestu. Vraj je za tým „boháč z Craiovy“.
Plní nezabudnuteľných dojmov odchádzame z malebných dediniek v delte. Náš sprievodca na lodičke Vasil Lupu ešte vysvetľuje, že tie voľne sa pasúce divé kone a kravy, čo vidíme cez okno džípu, sú iba zvyšky pôvodnej fauny, ktorú tu nechali ľudia, čo z delty odišli. Pred dvoma rokmi Rumunskom otriasol škandál, keď novinári zistili, že úbohé kone z delty berie ktosi na porážku do Brašova, aby ich predal na salámy do Talianska. Obraz novej doby doplní predstava boháča, ktorý tu žije, pričom každý týždeň lieta do Bukurešti do práce na malom motorovom lietadielku.
„Organizácia, ktorá sa zaoberala flórou a faunou v delte, mala do revolúcie v roku 1989 dvoch ľudí, hovorili im blesk. Sami chránili túto zónu proti vandalom a pytliakom, aby nerabovali a nestrieľali na všetko, čo sa hýbe. Dalo sa, stále bolo dosť rýb aj zvierat. A dnes? Deltu nevie ustrážiť dvesto ľudí z rôznych organizácií, rabuje sa a elektrinou sa lovia ryby vo veľkom!“ dodá Vasil Lupu.
Prameň a delta, začiatok a koniec, na začiatku pre cudzinca veseloabsurdný spor a na konci – čo vlastne? Smutnoabsurdný drsný svet?
.kde sa začína donau?
Schwarzwald. Slovenskí školáci sa o tomto kraji učia ako o Čiernom lese a zrejme si pritom predstavujú niečo temné, tajomné, miesto strašidelných legiend. Ale názov trochu mätie. Táto juhonemecká pahorkatinová krajina, z ktorej je na skok do Švajčiarska aj Francúzska, je plná zelených úbočí a pasúcich sa kráv – aby bol gýčik dokonalý, chýba im ešte na bokoch nápis Milka. Slovenský turista z tej harmónie až znervóznie: zeleň striedajú čistučké dediny, tu si prídu na svoje priaznivci architektúry Fachwerkhaus, domiská ostrých hrán, s vysokými šikmými strechami. Tento malebný kraj v juhonemeckom spolkovom štáte Bádensku-Württembersku, leží dnes v jednej z najbohatších častí Nemecka. Nízka nezamestnanosť, silná koncentrácia priemyslu, automobilka Mercedes v neďalekom Stuttgarte. Ale aj magnet pre turistov, ktorých sem láka slogan „rieka, ktorá spája“. Ale práve tu platí tento slogan najmenej. Vášne síce desaťročiami ochabli, ale miestny spor zasahuje podnes celý tok až po Deltu: Dunaj je vďaka nemu výnimočnou riekou, ktorej dĺžku ľudia merajú odzadu, teda nie od prameňa, ale od delty. Veď ako merať rieku od prameňa, na ktorom nie je zhoda?
Na jednej strane sporu leží vyše 20-tisícové mesto Donaueschingen, ktoré zanovito trvá na tom, že prameňom Dunaja je obstavaná studňa v zámockom parku, v ktorom bubloce voda z bohatého krasového systému. Táto studňa je naozaj prameňom Dunaja? – napadne prekvapenému turistovi. A práve touto otázkou sa obyvateľom Donaueschingenu vysmievajú obyvatelia vyše 30 kilometrov vzdialeného mestečka Furtwangen, ktorí tvrdia, že prameň Dunaja je u nich, teda tam, kde vyviera riečka zvaná Breg.
V celom Schwarzwalde sa zhodujú len v tom, že oficiálnym začiatkom Dunaja je sútok riečok Brigach a Breg. Lenže kompromis nestačí. Čo by to bolo za rieku bez prameňa? Kde v skutočnosti teda vyviera Dunaj? Je skutočným prameňom Dunaja prameň Brigachu? Alebo je ním prameň Bregu? Alebo veľtok naozaj vyviera tam, kde je dnes zámocká studňa?
.nech sa len hádajú
Najskôr sme sa vydali na miesto, ktoré by sa malo tiež sporiť o dunajský prapôvod, ale nerobí tak. Naposledy to bolo pred 300 rokmi, keď miestny kňaz vydal knihu s titulom „Prapôvod svetoznámeho dunajského toku“, v ktorej dokazoval, že prameňom Dunaja je prameň Brigachu a jeho „svieže a zdravé vody“.
Stojíme pri prameni Brigachu, ktorého vody potečú ešte ďalších 40 kilometrov, aby sa spojili s Bregom. Začiatok Brigachu vyzerá ako umelé jazierko, do ktorého rúrou steká voda. Je zaujímavé, že táto tečúca voda z rúry, z ktorej sa neskôr stane prítok Dunaja, vyviera v pivnici gazdovského dvora. Tu je však všetkým jasné, čo hovorí aj tabuľa s nápisom „Pri prameni Brigachu“.
Majiteľom dvora je štyridsiatnik farmár Heinz Jörg Heizmann, ktorý práve vyháňa na pašu svoje kravy. Vysoký, štíhly muž s náušnicou v uchu nás privíta so širokým úsmevom a teší sa, že sme zo Slovenska. Asi pred desiatimi rokmi bol niekde v okolí Martina, služobne, na konferencii so slovenskými lesníkmi a ako vraví, Slováci sú veľmi milí ľudia. Slovensko pre neho stelesňuje nielen milotu, ale aj politickú oázu v Európe: „Veľmi sa mi páčilo, ako ste odmietli pôžičku Grékom, veď to je nenormálne, nie ste predsa najbohatšia krajina EÚ, vašim ľuďom sa žije ťažko“. Opisuje, že aj farmárčenie v Schwarzwalde už nie je, čo bývalo: „Kedysi som za liter mlieka mohol kúpiť liter dieselu, dnes kúpim liter dieselu za štyri litre mlieka. A euro? Našim exportérom asi pomohlo, ale mne určite nie,“ sťažuje sa v miestnom dialekte farmár, ktorý doslava sedí na prameni Brigachu. Ponosuje sa aj na francúzskych farmárov, ktorí jazdia na vykurovací olej, im sa vraj žije oveľa lepšie, oni sú jasnými víťazmi európskej poľnohospodárskej politiky. „Ale skutočnými víťazmi dnešnej globalizácie sú Švajčiari. Majú oveľa vyššie platy než my, pritom tí, čo žijú v neďalekom pohraničí, u nás vo veľkom nakupujú, lebo máme lacnejšie. Mali by ste vidieť, aké sú tam natrieskané parkoviská našej siete Aldi.“
Spor o prameň Dunaja? Farmár sa usmieva s blahosklonným nadhľadom: „Je pravda, že keby som môj statok nemal pri prameni Brigachu, nechodili by ku mne turisti, ktorým ponúkam aj ubytovanie, a s mojou farmou by som to mohol zabaliť, lebo by som nevyžil. Ale my tu pri prameni Brigachu sa na tomto spore smejeme. Nedávno som bol na jednej diskusii, kde sa Franz Dold, známa postava z Furtwangenu, hádal s predstaviteľmi Donaueschingenu o to, kde je ozajstný prameň. Naozaj je mi to smiešne. Veď Dunaj aj tak vzniká sútokom dvoch riek, nie je čo riešiť.“ Takže poďme na miesta, kde okrem Dunaja vyvierajú aj vášne.
.irma, Ludwig a Franz
Ten človek vyzerá ako z minulého storočia. Jazdí na Porsche, aké brázdili cesty v 80. rokoch a má fúzy, aké sa naposledy nosili v 20. rokoch. Vitajte vo Furtwangene, horskom hoteli Kolmenhof u Franza Dolda. U tohto veselého chlapíka v roku 1987 celý týždeň pobudol známy francúzsky bádateľ a filmár Jacques-Yves Cousteau a vraj aj ten mu potvrdil, že prameň Dunaja je tu, pár metrov od hotela, kde sa ako bystrinka začína riečka Breg. Franz Dold sa neuspokojí s tvrdením, že Breg je len ten dôležitejší z dvoch pramenných tokov Dunaja. Nie, Breg je viac, tunajší prameň je podľa miestnych informačných tabúľ akýmsi štartovacím výstrelom Dunaja, ktorý sa na svojom prvom úseku iba vinou Keltov nazýva Breg. Aj preto tu je napísané, že vzdialenosť prameňa Dunaja od mora je
2 888 kilometrov. Dold je hrdý, že predbehol konkurentov z Donaueschingen a ako prvý založil aj internetovú stránku donauquelle.de.
O celom spore hovorí síce s potmehúdskym pohľadom, ale je jasné, že tento spor je aj príbehom jeho života. „Narodil som sa tu. A moji rodičia začali stavať tento hotel akurát v čase, keď tu manželia Öhrleinovci lokalizovali prameň Bregu, teda prameň Dunaja. Veľa pre nás urobili, Furtwangen tým turisticky povzniesli, máme im za čo ďakovať. Aj som sľúbil pánu Ludwigovi Öhrleinovi, že kým tu budem žiť, tento zápas nevzdám.“ V spore o prameň ide o lokálpatriotizmus, ako aj o biznis a Franz Dold je tak lokálpatriot, ako aj biznismen. Keď nám po prenocovaní povie, že sme boli jeho vzácnymi hosťami, ktorí nemusia platiť, chtiac-nechtiac sa začneme spolu s filmárom Cousteauom aj my prikláňať k teórii, že práve tu je prameň Dunaja.
Mimochodom, za teóriu o tomto prameni, ktorý vytryskne zo zeme vo výške asi 1 100 metrov nad morom a odtiaľ sa šinie dolu údolím, sa naozaj dá bojovať so srdcom aj rozumom. Celý život mu obetoval nielen Dold, ale aj spomínaní manželia Öhrleinovci. Najskôr to bola pani Irma, geologička, ktorá v roku 1954 našla prameň Bregu pri kaplnke. Jej manžel, Ludwig, povolaním lekár, tu robil ďalšie desaťročia stopovacie skúšky a pomocou farbív zisťoval, odkiaľ a kam prúdia vody v podzemí. Pritom sa ustavične dožadoval, aby regionálna vláda aj vydavateľstvá atlasov uznali, že práve tu, pri prameni Bregu, je počiatok Dunaja. Najväčší úspech sa dostavil v roku 1982, keď minister regionálnej vlády nástojčivému lekárovi napísal: „Vrátiac sa k vašim otázkam vám môžem opäť potvrdiť, že takzvaný dunajský prameň v Donaueschingen z hydrologického a geografického hľadiska istotne nie je samotným prameňom Dunaja.“ Spisovateľ Claudio Magris dokonca vo svojej knihe spomína, že starosta Furtwangenu, ktorého sprevádzal húf spoluobčanov, s opovrhnutím vylial do prameňa Donaueschingenu fľašu vody z Bregu. To boli časy. Ale tie sú aj dnes.
.žiadne žarty: Dunaj je náš!
Najskôr jednu radu pre turistov: kým s Franzom Doldom vo Furtwangene sa na danú tému ešte dá vtipkovať, ak sa ocitnene v Donaueschingene a príde reč na prameň, dávajte najavo, že ste jasne na strane ich studne v zámockom parku kniežaťa Fürstenberga.
Ak chcete zažiť spor nemeckých lokálpatriotov, práve v Donaueschingene, tomto „meste na prameni“, ako hlása reklamné motto, ho môžete ochutnať plnými dúškami dunajskej vody. Stačí napríklad zájsť do turistickej kancelárie a mierne vŕtavo sa opýtať, ako možno veriť tomu, že sto metrov odtiaľ, v klokotajúcej studni zámockého parku, je ozajstný prameň Dunaja. Mladá pracovníčka kancelárie si ponechá úsmev, ale jej zápal ho zatlačí: „Je predsa jasné, že prameň je u nás, to zistíte aj na masách turistov, ktorí sem prúdia. Napokon, tento prameň tu už objavili Rimania, všetko navôkol je tu močaristá oblasť s množstvom prameňov, pozrite sa do studne, a vidíte, ako to tam zurčí.“ Máte ešte otázky?
Označovať zurčiacu vodu v studni za prameň Dunaja sa možno zdá bizarné. Ale má to aj svoju logiku, preto tomu veria tunajší obyvatelia celé stáročia. Z miest, kde je dnes zámocký park, tiekol kedysi potok – ako veria všetci v Donaueschingene, ten pravý prameň Dunaja – a ten sa po dvoch kilometroch stretával v sútoku s riečkami Breg a Brigach. Potok sa však v prvej tretine 19. storočia po drenáži parku premenil na podzemný kanál vtekajúci do rieky Brigach. Zmizol z očí, ale nie zo sŕdc tunajších obyvateľov. Veď napokon, za rímskeho cisára Augusta sem dorazil jeho vojvoda a neskorší nástupca Tiberius a staré archívy hovoria, že tu kdesi objavil „dunajské pramene“. Fürstenbergovci tu koncom 15. storočia privítali cisára Maximiliána, ktorý sa tešil, že sa ocitol priamo pri prameni strategického Dunaja.
V centre mesta, v talianskej kaviarni, sa stretávame s Bernhardom Everkem, niekdajším starostom Donaueschingenu, ktorý na tomto poste pôsobil vyše 30 rokov. Dnes je už temer legendárnym protagonistom sporu o začiatok Dunaja.
V roku 1995 predniesol odhodlanú reč, v ktorej potvrdil stáročné nároky mesta a obvinil Furtwangenčanov, že si prameň Dunaja prisvojujú len z marketingových dôvodov. Starosta bol svojho času veľmi aktívny, obchádzal vydavateľstvá a žiadal ich, aby v mapách správne zakresľovali ozajstný prameň. Od vtedajšieho regionálneho ministra vnútra (a neskoršieho nemeckého prezidenta) Romana Herzoga si vymohol prísľub, že sa podľa želaní Donaueschingenu zmenia mapy Bádenska-Württemberska.
Everke je dnes na dôchodku, ale táto téma je naďalej jeho srdcovkou. „Pozrite sa, o prameni nerozhoduje žiadne iné kritérium, len história. A keďže sa už 2000 rokov má za to, že práve tu u nás je prameň Dunaja, nebudeme azda teraz prepisovať učebnice sveta. Samozrejme, Breg je najdlhším pramenným prítokom Dunaja, ale nič viac. Hádam nebude niekto tvrdiť, že rieka Missouri, ktorá sa vlieva do Mississippi, je tiež Mississippi,“ protestuje Everke.
O práci manželov Öhrleinovcov, ktorí sa zasadzovali za Furtwangen, nemá bývalý starosta vysokú mienku: „Öhrlein bol zubným lekárom, ktorý chcel prameň Dunaja jednoducho darovať svojej žene. Narobil síce okolo toho hluk, ale svoje nedosiahol, vláda aj vydavateľstvá dávajú za pravdu nám. Bolo by preto od Furtwangenu férové, keby tabule pri prameni Bregu trochu upravili a netvrdili, že je tam prameň Dunaja,“ hovorí Everke. Medzi rečou sa nás viackrát opýta: „Ešte stále máte pochybnosti?“ Rozídeme sa však v germánsko-slovanskom zmieri. Pri našej otázke, či by predsa len Dunaj nemohol mať viac prameňov, sa Everke najskôr trochu zháči, ale potom nás elegantne dostane: „Áno, ale len v prípade, ak by za druhý prameň Dunaja bola označená Bratislava. Mám veľké sympatie pre vašu krajinu, za vaše obdivuhodné postoje pri eurokríze a Grécku.“
Dá sa však z bratislavskej redakcie .týždňa vyriešiť spor, kde je prameň Dunaja? Pokúsime sa o to. Už na začiatku cesty sme si stanovili, že za prameň Dunaja vyhlásime miesto, kde stretneme najmilších ľudí. Napokon boli milí všetci, aj tí najvášnivejší. Ale predsa len padá naša voľba na prameň Brigachu, na ktorý si už 300 rokov nik nespomenul. Stretli sme tam onoho pracovitého farmára s náušnicou Heinza Jörga Heizmanna, ktorý frflal spolu s nami na spoločnú poľnohospodársku politiku aj na euro a zamilovane hovoril o Slovensku. A ešte k tomu nás poslal za ním. Za kým? Za Bernhardom Hauserom.
.od prameňa k delte
Ak je Bolek Polívka valašským kráľom, Bernhard Hauser je kráľom Schwarzwaldu. Už tisíce ľudí zažilo jeho tri hodiny trvajúcu prednášku, v ktorej spolu s kamarátom Albertom Freyom opisujú, ako na starom a poškodenom gumenom člne splavili Dunaj od prameňa až po Deltu. Hauser nás privíta vo svojom dome v mestečku Bräunlingen, ktoré ako jediné v okolí nepatrilo kniežaciemu rodu Fürstenbergovcov, ale pod Habsburgovcov. Pri otázke prameňa v ňom tiež ožije vášnivý lokálpatriot: „V Donaueschingene si pri mne zapchávajú uši, no ja im hovorím: táto diera, čo tam u vás v parku vyviera, to má byť akože prameň Dunaja? Oni vravia, že veď už veľký cisár Maximilián si tu robil párty pri prameni u toho ich kniežaťa. Ja im vravím, no výborne, v tom čase tiež verili, že zem je doska a zavreli Galilea za tvrdenie, že Zem sa točí okolo Slnka, ale akurát génius Maximilián presne vedel, kde je prameň Dunaja? Hahaha,“ smeje sa Hauser a jeho estrádna šou pokračuje: „Viete, tam v Donaueschingene sú všetci naďalej poddanými toho ich Fürstenberga, ale my v Bräunlingene sme slobodní ľudia, ktorí nemusia veriť na blbosti.“
Habsburgovec Hauser nám potom štyri hodiny rozpráva a na fotkách ukazuje, čo všetko zažil na Dunaji. Spolu s kamarátom ho splavili po etapách, trvalo im to desať rokov, počínajúc rokom 1999, každý rok si vybrali dovolenku, maximálne dva týždne, a na gumenom člne sa posunuli dolu prúdom o ďalších pár stovák kilometrov. „Na slovenský úsek si dobre pamätám. Za Bratislavou začalo pršať, a pršalo nám takmer päť dní v kuse až do Vyšehradu. Boli sme mokrí, nálada, jednoducho, nanič. Ešteže sme mali stále po ruke červené víno, vypili sme hektolitre.“ Na Balkán nedá dopustiť. „Na našu dunajskú túru sme išli plní predsudkov. Srbsko a Chorvátsko? Veď tam bola vojna! Rumunsko? Veď tam nás okradnú o všetko, a všade budú na nás číhať členovia Securitate! Ale potom sme zistili, že čím horšie sme si to predstavovali, tým lepšie to bolo. V Nemecku či Rakúsku sme boli všetkým na brehu ukradnutí, asi nás mali za blbcov. No tam dole boli ľudia nesmierne priateľskí, kvôli nám vyprázdňovali chladničky, rybári pre nás varili, furt sme oslavovali a pili. Neboli sme pre nich žiadni arogantní Nemci. Ale normálni chlapíci s pokazeným gumeným člnom, ktorí boli hladní. Teda aj smädní, dosť smädní...“
Hauser si pochvaľuje aj balkánskych podunajských colníkov. „Keď sme prišli do bulharsko-rumunských vôd, bulharskí colníci nás vypískali na breh, nech im ukážeme pas. Hneď sme sa spriatelili, oni nám poradili, nech aj ďalej plávame na bulharskej strane, lebo vraj oni, bulharskí colníci, sú milší než Rumuni. Raz sme však natrafili na trochu prísnych Bulharov, ktorí chceli, aby sme vystúpili z tej našej gumy na breh. Ale to sme nechceli, lebo breh bol plný blata. Ukázali sme im obrázok Dunaja vo Furtwangen, povedali sme im, pozrite, tuto sa začína Dunaj, vyteká z takejto malej diery. Keď tam my Nemci dáme prst, zastavíme prúd a vy tu nebudete mať žiadnu vodu. Rozrehotali sa a už sme boli kamaráti.“
Ale mali aj horší zážitok. Hauserovi v pase vypršalo srbské vízum, čo však nevadilo, keďže posledné kilometre člnkovali na rumunskej strane Dunaja. „Boli sme machri. Prechádzali sme posledné stanovisko srbských colníkov, rehlili sme sa, čau, čau Srbi, a keďže sme dostali strašný hlad, preplávali sme na druhú stranu k rybárom do hostinca. Bolo tam plno, všetci pili pálenku a hrali domino. Lenže zrazu sa tam zjavil colník, nebolo úteku. Zobral nás 30 kilometrov odtiaľ, na ich stanicu, ťukali tam na stroji a spisovali našu správu. V noci po nás, dvoch úbohých Nemcoch na gumenom člne, prišli štyri policajné autá, a zaviezli nás na komisariát. To bolo naozaj super, pretože nás dlhé hodiny vypočúval komisár, ktorý nevedel ceknúť ani slovo po anglicky či po nemecky. Keď dovypočúval, nadránom vytiahli z postele sudkyňu. Napokon nám dali vybrať, či zaplatíme 100 eur, alebo strávime šesť dní v base. Keby išlo len o tri dni, aj by som ušetril 100 eur, aspoň by som vedel, ako vyzerá srbská basa. Ale šesť dní bolo strašne veľa, potrebovali sme plávať ďalej k delte“.
.v cieli
Podobne ako dvaja nemeckí dobrodruhovia na gumenom člne, aj my sa ocitáme v delte. Ale žiadni colníci, len nádhera navôkol. „Sem chcem prísť na dovolenku!“ vetu vyslovenú prvý deň s nadšením neskôr korigujete na rozpačité: „Čo tu?“ Nejde iba o to, že domáci, ktorí vás po príchode hneď v prístave nalákal na fantastickú cenu necelých piatich eur za osobu a noc, napokon cenu zvyšuje. A nejde ani o to, že namiesto ryby, ktorú vám ráno ukázal a sľúbil, že ju pripraví na večeru spoločne s národným jedlom, kukuričnou kašou zvanou mamaliga, vás večer na tanieri čaká zemiakové pyré a dva biedne pečené kúsky kuracieho. A nejde dokonca ani o to, že keď si tu chcete zameniť peniaze, tak vstúpite do podkrovia podozrivo ošarpaného rodinného domu s logom pripomínajúcim rakúsku skupinu Die Erste, kde vás chlapík pol hodiny vypočúva a zisťuje vaše telefónne čísla. Ak sa rozčúlite, čo ho je do toho a tvrdíte, že žiadny telefón nemáte, tak ďalšiu štvrť hodinu vypisuje po rumunsky vaše čestné vyhlásenie, že nemáte žiadny – mobilný ani pevný – telefón.
Na rozdiel od nemeckých prameňov či aj takej maďarskej pusty tu nenájdete jedinú informačnú tabuľu, o infocentre a platených rangeroch v uniformách ani nehovoriac.
.ach, Sulina
Ale poďme do delty. Nultá míľa. V rozpore s očakávaniami sa nenachádza pri prameni v Schwarzwalde, ale práve tu v Suline, na jednom z troch ramien delty. Nielen prameň, ale ani ústie nie je jasné. Ukrajina tvrdí, že tým pravým vyústením Dunaja je jej kilijské rameno, ktoré má viac vôd rieky ako zvyšné dve rumunské ramená – delta je však najmä na rumunskej strane. Tento spor nie je lokálny a živý ako v Nemecku, ale bilaterálny, teda akýsi abstraktný. Od polovice 19. do polovice 20. storočia v Suline sídlila európska Dunajská komisia, federácia jedenástich krajín, ktorá jej dodávala diplomaticko-politickú vážnosť. Mesto malo viac ako desaťtisíc obyvateľov dvadsiatich národností a užívalo si nadnesenú povesť hlavného a najkozmopolitnejšieho centra Európy. Po 2. svetovej vojne sa všetko zmenilo. V roku 1941 postihlo Sulinu zemetrasenie, neskôr záplavy a hladomor. Rusi mesto zbombardovali a rumunská vláda prevzala kontrolu nad Európskou dunajskou komisiou. To spôsobilo, že dôležití a bohatí ľudia, väčšinou cudzinci, z mesta odišli a jeho význam upadol.
„Všetky lode sú zajtra vypredané. Môžete ísť iba ráno o siedmej,“ oznamuje mne s kolegom Eugenom Kordom a tlmočníkom Robertom Novákom domáca pani rezolútne. Po dvoch dňoch Sulinu opúšťame so zvláštnymi pocitmi. V celej Suline jazdia možno tri desiatky áut, z toho je polovica žltých taxíkov, autom sa dostanete nanajvýš tak pár kilometrov na pláž (základný dopravný prostriedok je v delte čln), no, čuduj sa svete, z fondov EÚ tu hradili výstavbu nových asfaltiek a zámkovou dlažbou vystavaných chodníkov. Eurofondy sa tu zaslúžili aj o výstavbu nezmyselne veľkej policajnej stanice. Načo? Tie cesty beztak iba oddeľujú staré mesto, v ktorom je na uliciach piesok a vraky starých člnov, od toho nového, kde sú ulice označené číselne. Prvá, Druhá, Tretia... My sme bývali na Piatej. Tá vedie k cintorínu, na ktorom sú aj po anglicky či po nemecky písané náhrobné kamene. Po ďalších dvoch kilometroch je konečne pláž, po sezóne takmer ľudoprázdna. „Bohatí podnikatelia z Rumunska a z Ukrajiny tu v lete organizujú žúry s drogami, babami a s chľastom,“ povie rezignovane domáci a genius loci dostane ďalšiu trhlinu.
Zo Suliny nemáme inú možnosť, ako ísť do mesta Tulcea štyri hodiny skoro ráno prvou loďou. Z núdze je opäť cnosť. V rannej hmle nad Dunajom sa na tušenom horizonte východu, kde už je Čierne more, objavujú prvé červené zore. Osamelý starček v obleku s klobúkom na hlave sa zahľadí tým smerom z paluby kedysi luxusnej výletnej lode Moldova.
K mólu pri lodi pláva čln s archetypálnou posádkou; žena za kormidlom, muž s kufrom a dcérka. Muž nastúpi na loď (ide za prácou ďaleko?) a keď sa tá pohne, zamáva z hornej paluby najbližším. Žena s dcérkou idú na člne popri lodi asi desať minút, potom sa odpoja. Silnú atmosféru si užíva aj partia francúzskych a izraelských cestovateľov s dredmi na hlave; jeden z nich medituje v lotosovom sede, druhý na iPode počúva muziku. Pestrofarebne oblečená cigánska matka so zlatými zubmi a obrovskými náušnicami, ktorá vyzerá ako komparzistka z Kusturicovho filmu, k nemu nesmelo podíde s dvoma malými synmi a čosi naznačuje posunkami. Novodobý hipík pochopí, usmeje sa a nasadí decku na uši slúchadlá. To je šťastím celé bez seba, vlní sa ako na diskotéke. Loď má asi na 60-kilometrovej trase po zregulovanom ramene Dunaja do Tulcei dve zastávky.
.výlet do minulosti
Napriek všetkému je delta podmanivo krásna. A určite iná ako usporiadané Nemecko. V bedekroch z 19. storočia sa o nej hovorí ako o džungli ľudí všetkých druhov a rás; píše sa v nich o Turkoch a Kaukazanoch, o Cigánoch a černochoch, Bulharoch a Valachoch, Rusoch a Srboch, námorníkoch z celého sveta, dobrodruhoch, zločincoch, trestancoch na úteku. Dnes je delta domovom troch desiatok tisícov obyvateľov, predovšetkým Lipovanov, rybárov s dlhými patriarchálnymi fúzmi, ktorí sem spoločne so stúpencami mnícha Filipa utiekli z náboženských dôvodov v 18. storočí z Ruska. Zavrhovali kňazský stav, sviatosť oltárnu, manželstvo aj vojenskú službu – a predovšetkým odmietali bezhraničnú vernosť cárovi. Osvietený panovník Jozef II. im udelil slobodu vyznania a oslobodil ich od vojenskej služby.
Ak si najmete za tridsať eur na deň motorový čln a za štyridsať eur terénne auto, miestni vás radi povozia do lipovianskych dedín s typickými modrými domčekmi z dreva, blata a rákosia. Neďaleko dedinky Cardon objavíte typický úkaz tohto vymierajúceho regiónu – v pustatine obrovský nedokončený pravoslávny chrám Buna Vestire, čo v preklade znamená Dobrá zvesť. Jeden z dvoch mníchov, ktorý tu žijú a organizujú výstavbu, sa predstaví ako Monarhul Arsenie, a povie: „Mnísi sú tu od roku 1992. Pôvodne ich bolo viac, no postupne odišli. Prečo chrám práve tu? S iniciatívou prišiel kňaz z dediny Rosetti. Toto územie je považované za jeden z počiatkov pravoslávia v Rumunsku, odkiaľ ho šíril svätý Andrej.“ Mních ešte dodá, že spojenie so svetom im zabezpečuje osemmetrový čln. Rameno Dunaja, po ktorom chodia po zásoby potravín do Suliny, však zarastá, a tak časom hrozí, že budú načisto izolovaní. A pre koho bude megachrám? Vraj pre každého, pre turistov aj pre dedinčanov z okolia. Želáme veľa šťastia, ideme ďalej.
V dedinke so 72 dušami, ktorá má pôvabný, takmer slovenský názov Svišťovka, nás domácim burčiakom z červeného hrozna víta bodrý 72-ročný Lipovan Nikifor Suvorov. Bavíme sa spolu po rusky. Tvrdí, že je potomok slávneho generála. V domčeku žije iba s manželkou, dvaja dospelí synovia a dcéra sa rozpŕchli za prácou a lepším životom do sveta. „Keď som bol pred štyridsiatimi rokmi vedúci družstva, žilo v dedine asi päťsto ľudí,“ povie a na otázku, koľko tu bude žiť duší o takých dvadsať rokov, jeho pani pohotovo povie: „Ani jedna!“ Jeden zo synov, ktorí pracuje v pohraničnej polícii, súhlasne prikyvuje. Ten druhý, čo vyštudoval geografiu na univerzite v Bukurešti a teraz je vojak, takisto. Ani tu nie je celkom jasné, komu bude slúžiť obrovský chrám.
V dedinke Letea sme svedkami čohosi výnimočného. Za plotom jedného domu stoja v rovnošatách nastúpení pracovníci cestovky, vyprevádzajú devízových hostí, očividne zo Západu, ktorí idú na korbe terénneho auta, podobne ako my, na obhliadku divočiny. Majiteľ cestovky je v obleku a netvári sa vľúdne. Aj nám šofér Krlan Kostel sľubuje, že ak chceme – samozrejme, ak si priplatíme – , tak uvidíme „fantastické liany v hustom leste a piesočné duny“. Priplatili sme si. A videli sme iba vychudnutého šakala, ktorý pred nami bežal popri akomsi slanom jazierku, kde bolo ešte pred 700 rokmi dno mora. V poslednej rumunskej dedinke pred ukrajinskou hranicou, volá sa Periprava, stretávame 69-ročného Lipovana Kolju Zlatarova. Typický mužík, červená okrúhla tvár a biela brada. „Celý život tu žijeme so ženou Charitirou. Robil som na družstve, potom v rybolove. Kedy bolo najlepšie? Za Ceaušesca! Bola práca, boli peniaze, bolo čo jesť. Potom prišla v roku 1989 revolúcia. Svoloč vykradla banky, rozpredala krajinu, a teraz, hen, stavajú hotely,“ povie starček a ukáže na novostavbu oproti cez cestu. Vraj je za tým „boháč z Craiovy“.
Plní nezabudnuteľných dojmov odchádzame z malebných dediniek v delte. Náš sprievodca na lodičke Vasil Lupu ešte vysvetľuje, že tie voľne sa pasúce divé kone a kravy, čo vidíme cez okno džípu, sú iba zvyšky pôvodnej fauny, ktorú tu nechali ľudia, čo z delty odišli. Pred dvoma rokmi Rumunskom otriasol škandál, keď novinári zistili, že úbohé kone z delty berie ktosi na porážku do Brašova, aby ich predal na salámy do Talianska. Obraz novej doby doplní predstava boháča, ktorý tu žije, pričom každý týždeň lieta do Bukurešti do práce na malom motorovom lietadielku.
„Organizácia, ktorá sa zaoberala flórou a faunou v delte, mala do revolúcie v roku 1989 dvoch ľudí, hovorili im blesk. Sami chránili túto zónu proti vandalom a pytliakom, aby nerabovali a nestrieľali na všetko, čo sa hýbe. Dalo sa, stále bolo dosť rýb aj zvierat. A dnes? Deltu nevie ustrážiť dvesto ľudí z rôznych organizácií, rabuje sa a elektrinou sa lovia ryby vo veľkom!“ dodá Vasil Lupu.
Prameň a delta, začiatok a koniec, na začiatku pre cudzinca veseloabsurdný spor a na konci – čo vlastne? Smutnoabsurdný drsný svet?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.