.čo ťa viedlo k záujmu o Dunaj?
Keď som bol malý, môj strýko bol lodník a boli sme ho raz pozrieť na Dunaji. Jazdil na šlepoch, bezmotorových, za sebou vlečených lodiach. Uchvátilo ma to. Tam som si povedal, že už nechcem byť hasič, ale lodník. A to mi ostalo. Išiel som na učňovku Dunajplavby. Chcel som si neskôr urobiť kapitánsky patent v Poľsku alebo v Rusku, čo sa mi nepodarilo – tri dni pred kapitánskymi skúškami som odišiel z lode.
.prečo?
Ako iné firmy, aj Dunajplavba sa po revolúcii začala rozpadávať a rozkrádať v politicky pripravenej privatizácii. Vtedy som bol na osobnej doprave, kde nás presviedčali, že ak tam budeme nečinne stáť, je to lacnejšie ako keď sa budeme hýbať. Absurdné. Dnes Slovensko nemá námorné lode, všetko je predané. Plávajú pod rôznymi inými vlajkami.
.ako dlho si jazdil na lodiach na Dunaji?
Takmer desať rokov, aj s učňovkou. Niekedy v roku 1990 som odtiaľ odišiel.
.čím sa vtedy líšil Dunaj a doprava po ňom oproti dnešku?
Určite to boli lepšie časy. Neskôr dopravu po Dunaji „zabili“ vojny v Juhoslávii. Firmy si našli iné trasy, išli skratkou z Ázie cez Suez a cez Amsterdam, teda ťahali to opačne. Doteraz to príliš neobnovili. Dnes mi lodníci hovoria, že Dunaj v čase krízy ožíva, že sa úplne zmenil systém. Kedysi sa plávalo tak, že si vzali pred seba veľa tlačných člnov, naplnili ich rudou, uhlím alebo iným tovarom. Dnes sa to robí malými „rýchlobežkami“, na ktorých sú dvaja, traja členovia posádky. Holanďania a Nemci to dnes valcujú.
.zažil si aj haváriu na Dunaji?
Jasné, aj to ma odrádzalo od Dunajplavby. Zažil som asi najväčšiu haváriu osobných lodí na Dunaji. Vo firme bola zvláštna politika. Mali sme kapitána, ktorého vyhodili pre chľast z medzinárodnej nákladnej dopravy, dali ho na štrk. Aj tam chľastal, tak ho preradili na osobnú loď.
.čože?
Bol som práve na lodi Martin, keď sme s ňou v roku 1989 havarovali. Kapitán tvrdil, že mu prišlo nevoľno, no pravdepodobne zaspal v kormidelni. Nabúrali sme najprv do prevozného pontónu, pod ktorým stáli dve rýchlolode, Voschod a Meteor. Obidve sme odtrhli, jednu sa podarilo opraviť, druhej sme prešli cez strojovňu a poslali sme ju rovno do šrotu. Našťastie, žiadna loď sa nepotopila a nikto nezahynul.
.splavil si celý splavný úsek Dunaja. Kde to bolo najkrajšie?
To sa mení. Keď som išiel prvýkrát cez dunajské katarakty, pripadalo mi to úžasné. Tam býval krst nových lodníkov pri skale zvanej Papagáj pri meste Golubac, aj ja som ho musel absolvovať. Museli sme zjesť akúsi gebuzinu, čo nám navarili lodné kuchárky, museli sme sa napiť z vedra dunajskej vody, popolievali nás, večer sme zaplatili chľast. Neskôr ma oslovila delta, to je úžasný kus zeme. Pekný úsek je aj Wachau nad Viedňou, kde sa Dunaj zarezáva do kaňonu. Alebo Železné vráta. Zažil som starých strojníkov, ktorí rozprávali, ako ich pred postavením priehrady ťahala mašinka po srbskej strane. Vzhľadom na silný prúd museli zostavu člnov rozložiť a po jednom ich ťahali. Na rumunskej strane bol remorkér s reťazou vo vode, volal sa vaškapu, a ten člny navíjal.
.o čom bude film, ktorý pripravuješ spolu s reportérkou Janou Čavojskou?
Mal by byť postavený z dvadsiatich príbehov ľudí okolo Dunaja. Keď som bol na vode, vždy ma hnevalo, že idem okolo nejakého miesta a neviem, kto tam žije.
.koho ste stretli?
Nemohli sme vynechať spory o prameň a ústie Dunaja. Máme aj príbeh kaderníčky na Ukrajine v prístave Reni. Krásna žena, ktorá kedysi strihala námorníkov. S Dunajom žije,nechce odtiaľ odísť. Na Slovensku máme príbeh Petra Áča, ktorý roky fotografuje Dunaj, aj pod vodou. V srbskom Smedereve sme našli chlapíka, ktorý je jeden z desiatich srbských uznávaných zdravičov – to sú chlapi, ktorí hovoria prípitky na svadbách alebo na pohreboch. Srbi si na to potrpia, má ich spísaných asi deväťdesiat. Film by mal mať hodinu a pol, vzniká vďaka podpore Audiovizuálneho fondu SR.
Keď som bol malý, môj strýko bol lodník a boli sme ho raz pozrieť na Dunaji. Jazdil na šlepoch, bezmotorových, za sebou vlečených lodiach. Uchvátilo ma to. Tam som si povedal, že už nechcem byť hasič, ale lodník. A to mi ostalo. Išiel som na učňovku Dunajplavby. Chcel som si neskôr urobiť kapitánsky patent v Poľsku alebo v Rusku, čo sa mi nepodarilo – tri dni pred kapitánskymi skúškami som odišiel z lode.
.prečo?
Ako iné firmy, aj Dunajplavba sa po revolúcii začala rozpadávať a rozkrádať v politicky pripravenej privatizácii. Vtedy som bol na osobnej doprave, kde nás presviedčali, že ak tam budeme nečinne stáť, je to lacnejšie ako keď sa budeme hýbať. Absurdné. Dnes Slovensko nemá námorné lode, všetko je predané. Plávajú pod rôznymi inými vlajkami.
.ako dlho si jazdil na lodiach na Dunaji?
Takmer desať rokov, aj s učňovkou. Niekedy v roku 1990 som odtiaľ odišiel.
.čím sa vtedy líšil Dunaj a doprava po ňom oproti dnešku?
Určite to boli lepšie časy. Neskôr dopravu po Dunaji „zabili“ vojny v Juhoslávii. Firmy si našli iné trasy, išli skratkou z Ázie cez Suez a cez Amsterdam, teda ťahali to opačne. Doteraz to príliš neobnovili. Dnes mi lodníci hovoria, že Dunaj v čase krízy ožíva, že sa úplne zmenil systém. Kedysi sa plávalo tak, že si vzali pred seba veľa tlačných člnov, naplnili ich rudou, uhlím alebo iným tovarom. Dnes sa to robí malými „rýchlobežkami“, na ktorých sú dvaja, traja členovia posádky. Holanďania a Nemci to dnes valcujú.
.zažil si aj haváriu na Dunaji?
Jasné, aj to ma odrádzalo od Dunajplavby. Zažil som asi najväčšiu haváriu osobných lodí na Dunaji. Vo firme bola zvláštna politika. Mali sme kapitána, ktorého vyhodili pre chľast z medzinárodnej nákladnej dopravy, dali ho na štrk. Aj tam chľastal, tak ho preradili na osobnú loď.
.čože?
Bol som práve na lodi Martin, keď sme s ňou v roku 1989 havarovali. Kapitán tvrdil, že mu prišlo nevoľno, no pravdepodobne zaspal v kormidelni. Nabúrali sme najprv do prevozného pontónu, pod ktorým stáli dve rýchlolode, Voschod a Meteor. Obidve sme odtrhli, jednu sa podarilo opraviť, druhej sme prešli cez strojovňu a poslali sme ju rovno do šrotu. Našťastie, žiadna loď sa nepotopila a nikto nezahynul.
.splavil si celý splavný úsek Dunaja. Kde to bolo najkrajšie?
To sa mení. Keď som išiel prvýkrát cez dunajské katarakty, pripadalo mi to úžasné. Tam býval krst nových lodníkov pri skale zvanej Papagáj pri meste Golubac, aj ja som ho musel absolvovať. Museli sme zjesť akúsi gebuzinu, čo nám navarili lodné kuchárky, museli sme sa napiť z vedra dunajskej vody, popolievali nás, večer sme zaplatili chľast. Neskôr ma oslovila delta, to je úžasný kus zeme. Pekný úsek je aj Wachau nad Viedňou, kde sa Dunaj zarezáva do kaňonu. Alebo Železné vráta. Zažil som starých strojníkov, ktorí rozprávali, ako ich pred postavením priehrady ťahala mašinka po srbskej strane. Vzhľadom na silný prúd museli zostavu člnov rozložiť a po jednom ich ťahali. Na rumunskej strane bol remorkér s reťazou vo vode, volal sa vaškapu, a ten člny navíjal.
.o čom bude film, ktorý pripravuješ spolu s reportérkou Janou Čavojskou?
Mal by byť postavený z dvadsiatich príbehov ľudí okolo Dunaja. Keď som bol na vode, vždy ma hnevalo, že idem okolo nejakého miesta a neviem, kto tam žije.
.koho ste stretli?
Nemohli sme vynechať spory o prameň a ústie Dunaja. Máme aj príbeh kaderníčky na Ukrajine v prístave Reni. Krásna žena, ktorá kedysi strihala námorníkov. S Dunajom žije,nechce odtiaľ odísť. Na Slovensku máme príbeh Petra Áča, ktorý roky fotografuje Dunaj, aj pod vodou. V srbskom Smedereve sme našli chlapíka, ktorý je jeden z desiatich srbských uznávaných zdravičov – to sú chlapi, ktorí hovoria prípitky na svadbách alebo na pohreboch. Srbi si na to potrpia, má ich spísaných asi deväťdesiat. Film by mal mať hodinu a pol, vzniká vďaka podpore Audiovizuálneho fondu SR.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.