Dvanásty december 1985, deň inaugurácie nového ministra životného prostredia západonemeckej spolkovej krajiny Hesensko.
V teniskách značky Nike sa zjavuje nový minister Joschka Fischer, vôbec prvý za stranu Zelených, a je zrejmé, že od toho okamihu bude v Nemecku mnohé inak. Tenisky ako zelená vzbura voči pokryteckým konvenciám nepohoršili len „pokrytcov“, ale aj vlastných buričov – istá krajinská frakcia mladého Fischera v gratulačnom liste napomenula, že by bolo „politicky fatálnym rozhodnutím, keby naďalej podporoval americký trh s teniskami“.
.vy o Nemecku, my o klíme
Ten istý Joschka Fischer sa o 20 rokov neskôr, so šedinami a v slušivom obleku s topánkami, rozlúčil po hviezdnej kariére s politikou. A momentálne účtuje so svojimi Zelenými v čerstvej autobiografii: „Táto strana ma stála veľa síl. Umožnila mi síce veľkolepý politický vzostup. Ale na konci som bol unavený, jednoducho už iba unavený. Tento večný zápas medzi ilúziou a realitou, diskusie s ľuďmi, ktorí niekedy sotva vedia, o čom hovoria, ma vyčerpali.“ Niekdajší pouličný bitkár Fischer, ktorý sa v polovici 70. rokov zúčastňoval na zrážkach s políciou, je dnes zhrozený, ako sa jeho straníci upínajú v parlamentných hlasovaniach o nasadení nemeckých vojakov späť k utopickému pacifizmu. Teda k programu, ktorý on sám kedysi pokladal za svätý. Keby to totiž záviselo od Zelených, Nemecko a Západ mali v 80. rokoch vyhlásiť jednostranné odzbrojenie. Taký bol jeden z pilierov novej „anti-strany“, ktorá vyrástla z revolučného študentského hnutia rokov 1967/68 a zjednotili rôzne pacifistické a ekologické prúdy. Zelení žiadali vystúpenie z NATO, zrušenie atómových elektrární a novú hospodársku politiku, určovanú podľa gusta ekológov na základe optiky Rímskeho klubu (ktorý na základe chybných prepočtov predpovedal ekologickú a populačnú katastrofu, ak sa nezmení ľudské správanie vo využívaní zdrojov). Hoci sa zdalo, že strana, ktorá bola na vojnovej nohe so spoločenským systémom aj s realitou, nebude mať veľkú šancu na oslovenie širšieho voličstva, v roku 1983 sa dostali Zelení ako prvá európska strana tohto typu do parlamentu. V roku 1990 však z neho de facto vypadli a vyzeralo to ako zákonitý dôsledok vlastných zelených vzdušných zámkov – nevedeli zareagovať na pád berlínskeho múru ani na nemecké znovuzjednocovanie a za svoj volebný slogan si zvolili „Všetci hovoria o Nemecku. My hovoríme o klíme“. Po tomto neúspechu opustili rady Zelených niektorí z takzvaných fundamentalistov a v roku 1998 sa stal z „antistrany“ člen vládnej koalície popri dominantných Schröderových sociálnych demokratoch.
.zelená je dobrá
Počas siedmich červeno-zelených rokov sa zmenili Zelení aj Nemecko. Zelení k lepšiemu, Nemecko k horšiemu. Joschka Fischer v role ministra zahraničia presvedčil stranu, aby vyškrtla z programu vystúpenie z NATO. Svoje najťažšie chvíle zažil, keď straníkov donútil, aby tolerovali nemeckú účasť na bombardovaní Miloševičovej Juhoslávie a tým sa vzdali pacifizmu. Stranu v tých rokoch opustili ďalší „fundamentalisti“. Niektoré zo svojich utópií však Zelení vnútili celej krajine: presadili zavedenie novej ekologickej dane napriek nemeckej daňovej džungli. (Ale prečo by Zeleným vlastne mala džungľa prekážať...) Takisto presadzovali zľahčovanie podmienok pre prisťahovalcov napriek tomu, že v uplynulých desaťročiach vinou masívnej imigrácie vznikli v mnohých západonemeckých mestách takzvané paralelné spoločnosti. (Mimochodom, v berlínsko-tureckom Kreuzbergu dosahujú Zelení najvyššie zisky). Presadili postupné vyradenie atómových elektrární z prevádzky napriek tomu, že tie pri výrobe neprodukujú CO2, ktorého emisie chcú zas radikálne znižovať v boji proti klimatickým zmenám. Zelení prispeli aj k zmene kultúrneho kódu krajiny – ich názory platili kedysi za extrémne, v súčasnosti sú cool. Volia ich najmä mladší, vysokoškolsky vzdelaní, nadpriemerne zarábajúci obyvatelia veľkomiest, ktorým okrem zelených tém imponuje, ako Zelení nakladajú s niekdajšími spoločenskými tabu. To, čo bolo pred 20 rokmi nepredstaviteľné, je realitou: registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, ktoré sa v Nemecku uzákonili v roku 2000, dnes uznávajú aj kresťanskí demokrati z CDU a kancelárka Angela Merkel dokonca posiela gayparádam pozdravné listy.
Joschka Fischer by to dnes s kritikou ilúzií vo vlastnom tábore nemal veľmi preháňať – bol to on, kto mnohým ilúziám pomohol natoľko, že sa stali realitou. Viď surreálne debaty o globálnom otepľovaní...
.martin Hanus
V teniskách značky Nike sa zjavuje nový minister Joschka Fischer, vôbec prvý za stranu Zelených, a je zrejmé, že od toho okamihu bude v Nemecku mnohé inak. Tenisky ako zelená vzbura voči pokryteckým konvenciám nepohoršili len „pokrytcov“, ale aj vlastných buričov – istá krajinská frakcia mladého Fischera v gratulačnom liste napomenula, že by bolo „politicky fatálnym rozhodnutím, keby naďalej podporoval americký trh s teniskami“.
.vy o Nemecku, my o klíme
Ten istý Joschka Fischer sa o 20 rokov neskôr, so šedinami a v slušivom obleku s topánkami, rozlúčil po hviezdnej kariére s politikou. A momentálne účtuje so svojimi Zelenými v čerstvej autobiografii: „Táto strana ma stála veľa síl. Umožnila mi síce veľkolepý politický vzostup. Ale na konci som bol unavený, jednoducho už iba unavený. Tento večný zápas medzi ilúziou a realitou, diskusie s ľuďmi, ktorí niekedy sotva vedia, o čom hovoria, ma vyčerpali.“ Niekdajší pouličný bitkár Fischer, ktorý sa v polovici 70. rokov zúčastňoval na zrážkach s políciou, je dnes zhrozený, ako sa jeho straníci upínajú v parlamentných hlasovaniach o nasadení nemeckých vojakov späť k utopickému pacifizmu. Teda k programu, ktorý on sám kedysi pokladal za svätý. Keby to totiž záviselo od Zelených, Nemecko a Západ mali v 80. rokoch vyhlásiť jednostranné odzbrojenie. Taký bol jeden z pilierov novej „anti-strany“, ktorá vyrástla z revolučného študentského hnutia rokov 1967/68 a zjednotili rôzne pacifistické a ekologické prúdy. Zelení žiadali vystúpenie z NATO, zrušenie atómových elektrární a novú hospodársku politiku, určovanú podľa gusta ekológov na základe optiky Rímskeho klubu (ktorý na základe chybných prepočtov predpovedal ekologickú a populačnú katastrofu, ak sa nezmení ľudské správanie vo využívaní zdrojov). Hoci sa zdalo, že strana, ktorá bola na vojnovej nohe so spoločenským systémom aj s realitou, nebude mať veľkú šancu na oslovenie širšieho voličstva, v roku 1983 sa dostali Zelení ako prvá európska strana tohto typu do parlamentu. V roku 1990 však z neho de facto vypadli a vyzeralo to ako zákonitý dôsledok vlastných zelených vzdušných zámkov – nevedeli zareagovať na pád berlínskeho múru ani na nemecké znovuzjednocovanie a za svoj volebný slogan si zvolili „Všetci hovoria o Nemecku. My hovoríme o klíme“. Po tomto neúspechu opustili rady Zelených niektorí z takzvaných fundamentalistov a v roku 1998 sa stal z „antistrany“ člen vládnej koalície popri dominantných Schröderových sociálnych demokratoch.
.zelená je dobrá
Počas siedmich červeno-zelených rokov sa zmenili Zelení aj Nemecko. Zelení k lepšiemu, Nemecko k horšiemu. Joschka Fischer v role ministra zahraničia presvedčil stranu, aby vyškrtla z programu vystúpenie z NATO. Svoje najťažšie chvíle zažil, keď straníkov donútil, aby tolerovali nemeckú účasť na bombardovaní Miloševičovej Juhoslávie a tým sa vzdali pacifizmu. Stranu v tých rokoch opustili ďalší „fundamentalisti“. Niektoré zo svojich utópií však Zelení vnútili celej krajine: presadili zavedenie novej ekologickej dane napriek nemeckej daňovej džungli. (Ale prečo by Zeleným vlastne mala džungľa prekážať...) Takisto presadzovali zľahčovanie podmienok pre prisťahovalcov napriek tomu, že v uplynulých desaťročiach vinou masívnej imigrácie vznikli v mnohých západonemeckých mestách takzvané paralelné spoločnosti. (Mimochodom, v berlínsko-tureckom Kreuzbergu dosahujú Zelení najvyššie zisky). Presadili postupné vyradenie atómových elektrární z prevádzky napriek tomu, že tie pri výrobe neprodukujú CO2, ktorého emisie chcú zas radikálne znižovať v boji proti klimatickým zmenám. Zelení prispeli aj k zmene kultúrneho kódu krajiny – ich názory platili kedysi za extrémne, v súčasnosti sú cool. Volia ich najmä mladší, vysokoškolsky vzdelaní, nadpriemerne zarábajúci obyvatelia veľkomiest, ktorým okrem zelených tém imponuje, ako Zelení nakladajú s niekdajšími spoločenskými tabu. To, čo bolo pred 20 rokmi nepredstaviteľné, je realitou: registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, ktoré sa v Nemecku uzákonili v roku 2000, dnes uznávajú aj kresťanskí demokrati z CDU a kancelárka Angela Merkel dokonca posiela gayparádam pozdravné listy.
Joschka Fischer by to dnes s kritikou ilúzií vo vlastnom tábore nemal veľmi preháňať – bol to on, kto mnohým ilúziám pomohol natoľko, že sa stali realitou. Viď surreálne debaty o globálnom otepľovaní...
.martin Hanus
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.